Simona Posch premýšľala, ako posilniť znalosti dejín medzi žiakmi. Počas štúdia na Sokratovom inštitúte vytvorila hru Mosty do minulosti, v rámci ktorej žiaci mapujú históriu vo svojej rodine. „Sokratov inštitút je najlepší spôsob ako vyjsť zo svoje komfortnej zóny a pritom napredovať. Je to možnosť ako získať cenné poznatky i kontakty,“ hovorí.
Tento článok sme pre vás pripravili v spolupráci so Sokratovým inštitútom.
Simona Posch vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, pracovne pôsobí v štátnej správe a dobrovoľníči v občianskom združení Future Generation Europe. V súčasnosti je však na materskej dovolenke s dvoma dcérkami. Jej záujem o históriu sa prejavil sa aj pri výbere projektu pre Sokratov inštitút. Znalosť dejín považuje v dnešnej dobe za veľmi dôležitú, niekedy je však jednoduchšie a lepšie začať od seba. Preto sa rozhodla vytvoriť hru, ktorá žiakom na hodinách dejepisu pomôže spoznávať dejiny svojej rodiny a na to naviazané aj veľké dejiny 20. storočia.
V rozhovore hovorí:
- ako jej hra vznikala
- aké sú jej plány v rámci projektu
- prečo je dôležité implementovať neformálne vzdelávanie do výučby
- čo by poradila niekomu, kto sám premýšľa, že sa prihlási na Sokratov inštitút
Simona Posch, FOTO – SP
Povedz nám niečo o tvojom sokratovskom projekte. Čomu sa venuje?
Som presvedčená, že je nevyhnutné, aby sme poznali svoje dejiny: svetové, národné, lokálne i tie naše malé súkromné rodinné dejiny. Napokon, ukazuje sa to aj v poslednej dobe, kedy sa dezinformácie budujú najmä na nevedomosti, a to nielen v oblasti dejín. Mojím sokratovským projektom som k tomuto povedomiu chcela aspoň trošku prispieť. V rámci projektu sa snažím podnietiť žiakov „objaviť“ viac zo svojich rodinných dejín, podporiť diskusiu s rodinou na rôzne témy od dejín každodennosti až k veľkým politickým udalostiam. Ako hlavný prostriedok pre dosiahnutie tohto cieľa sme vytvorili hru určenú do škôl, ktorou je možné obohatiť hodiny dejepisu a inšpirovať žiakov, aby sa doma začali pýtať.
Preveď nás procesom vzniku a výroby. Ako takáto hra vzniká?
Nepovažujem sa za odborníka na tvorbu hier, ale rada stručne priblížim, ako vznikali Mosty do minulosti. V prvom rade sme zisťovali, či by bol o takýto prostriedok medzi učiteľmi záujem, keďže reakcie boli pozitívne, začali sme na projekte pracovať. Najskôr sme si v tíme museli ujasniť, čo od hry očakávame a čo by malo byť jej prínosom. Začali sme vymýšľať otázky, ktoré by sme sa my sami chceli opýtať našich starých rodičov či rodičov, a z ktorých sme neskôr vyselektovali tie najlepšie, ktoré nájdete v hre. Zároveň sme začali zhromažďovať zaujímavosti a fakty pre „oživenie“ pracovného zošita a samotný návrh zošita vytvárať. V oboch fázach bola dôležitá aj spolupráca s odborníkmi, ktorí nám s tvorbou pomáhali.
Takto vytvorené prototypy boli koncom minulého školského roka odskúšané na 7 základných školách. Učitelia hru zaradili do výučby a žiaci ju „priniesli“ domov a otvorili diskusie so svojimi rodinnými príslušníkmi. Ich postrehy a pripomienky sme následne zapracovali do finálnej verzie hry. Popri tom sa tvorila aj metodická príručka, pri ktorej sme tiež mali odbornú spoluprácu, a ktorá je dôležitá najmä pre replikovateľnosť celého projektu na ďalších školách. A samozrejme pre finálnu podobu hry bolo dôležité tiež vytvorenie zaujímavého grafického návrhu, aby vytlačená hra dokázala osloviť už na prvý pohľad.
Svoj projekt si už na Sokratovom inštitúte úspešne obhájila a v štúdiu ďalej pokračuješ. Aké sú tvoje plány v rámci projektu?
V minulom školskom roku sme sa venovali tvorbe prototypu hry a jeho testovaniu na 7 základných školách. V rámci tohto sokratovského ročníka sme sa v projekte zamerali na vydanie hry a teraz sa ideme sústrediť na jeho propagáciu a disemináciu, aby sa o projekte dozvedelo čo najviac učiteľov. Snažíme sa propagovať aj metodickú príručku k hre, ktorá je dostupná na portáli HistoryLab.sk. Budeme sa zároveň snažiť, aby sa do škôl dostalo nielen povedomie o projekte, ale aj fyzická podoba hry.
Aké boli ohlasy učiteľov, ktorí sa zapojili do testovania hry na ich školách?
Hra získala pozitívne ohlasy od spolupracujúcich učiteľov a vo veľkej miere aj od zapojených žiakov. Pedagógovia ocenili spracovanie i myšlienku hry a celkovo ju hodnotili ako vhodnú pomôcku pre zaradenie témy rodinných dejín do výučby. Teší ma, že viacerí uviedli, že hra im čiastočne uľahčila výučbu sledovaného obdobia, keďže preberanú látku mohli doplniť konkrétnymi príkladmi a príbehmi žiakov. Pozitívne zároveň hodnotili aj sociálny rozmer hry, nakoľko vytvorila priestor pre dialóg žiakov s rodinnými príslušníkmi.
Je podľa teba dôležité implementovať neformálne vzdelávanie do výučby dejepisu? Aký to pre žiakov môže mať prínos?
Myslím si, že prepájať neformálne vzdelávacie prvky s tými zaužívanými je vo výučbe dôležité všeobecne, nielen na hodinách dejepisu. Pozitívne vnímam, že v posledných rokoch sa objavilo mnoho kvalitných neformálnych aktivít, ktorými učitelia vedia doplniť svoje vyučovacie hodiny, a aj množstvo aktívnych učiteľov, ktorí sami vytvárajú nové aktivity a takto „oživujú“ svoju výučbu, snažia sa žiakov zaujať a zároveň vzdelať, nielen poskytnúť im základné informácie. A tak by to podľa mňa malo v školách v 21. storočí vyzerať. Zároveň však treba dodať, že aj projekty zamerané na neformálne vzdelávanie by mali byť konzultované s odborníkmi v danej oblasti, v prípade výučby dejepisu však, bohužiaľ, ide skôr o výnimku ako pravidlo.
Zapojenie neformálnych prvkov má pre mňa jasné pridané hodnoty: žiaci sa neučia iba z učebníc a zošitov, predmet sa im približuje hravou formou. V prípade dejepisu osobné príbehy, skúsenosti a zážitky dokážu zaujať viac ako len suché informácie a zároveň, keď sa s týmito príbehmi správne pracuje, majú vysokú výpovednú hodnotu o historických udalostiach a skutočnostiach. Naša hra v minulom školskom roku dokonca inšpirovala niektorých spolupracujúcich učiteľov, aby popri nej urobili ešte niečo naviac a realizovali na svojich školách doplnkové aktivity k hre.
Môžu ľudia nejakým spôsobom podporiť hru Mosty do minulosti, prípadne si ju v budúcnosti zakúpiť?
Hra je určená primárne do škôl, nie na komerčný trh. Zámerom však je, aby sa bezplatne dostala do čo najväčšieho počtu škôl. Preto plánujeme urobiť crowdfundingovú kampaň, ktorá by nám pomohla vyzbierať financie na dotlač hry pre ďalšie školy. Prostredníctvom tejto kampane by sa tak hra mohla dostať aj do domácností.
Čo ťa naučila práca na projekte?
I keď som s projektami mala skúsenosti už pred Sokratovým inštitútom, tu som sa naučila, ako robiť projekt od nuly, krok za krokom, od idey k reálnym výstupom.
Vyskytli sa pri realizácii tvojho projektu prekážky, ktoré si musela prekonať?
Nenazvala by som to prekážkou, asi len komplikovanejšou situáciou. Každopádne, realizovať projekt, keď máte doma dvoch novorodencov je veľká výzva. Zhodnotila by som to asi tak, že moje prehnané očakávanie od seba samej a idylické predstavy o tom, čo všetko budem stíhať na materskej dovolenke, sa nestretli s realitou.
Čo by si poradila niekomu, kto sám premýšľa, že sa prihlási na Sokratov inštitút?
Tým, ktorí premýšľajú o prihlásení sa na Sokrata, ale aj tým, ktorí o programe počujú po prvýkrát, spĺňajú podmienky a majú dostatok času a odhodlania, by som poradila, aby viac nerozmýšľali a prihlásili sa. Sokratov inštitút je najlepší spôsob ako vyjsť zo svoje komfortnej zóny a pritom napredovať. Je to možnosť ako získať cenné poznatky i kontakty.
Pre mňa Sokrates rovná sa: zážitkové vzdelávanie, ktoré ma dokáže nabiť nielen vedomosťami, ale aj pozitívnou energiou; skúsení lektori, podporujúci mentori a inšpiratívni spolužiaci; vzájomná chémia a priateľstvá; podnetné diskusie… A toto všetko je podčiarknuté ešte aj krásnym prostredím Zaježovej, v ktorom sa spája príroda, čerstvý vzduch a vynikajúca vege-kuchyňa. Všetky tieto prvky spoločne vytvárajú akýsi balzam na dušu po príchode z mesta.
