Moc zmení každého, záleží ale, na aký charakter nasadne. Psychologička Sylvia Ondrisová sa venuje otázkam moci a hovorí, že kým u Putina extrémne zvýraznila problematické črty jeho osobnosti, prezident Zelenský moc ustál aj vďaka tomu, že po nej nebaží. Je bezmoc, ktorú v čase vojny cítime iná, ako počas covidu? A aké to je dostať ako vojak moc vziať niekomu život? Prečítajte si v rozhovore.
Ako psychologička sa zaoberáš témou moci. Momentálne je v susednej krajine vojna a my pozorujeme lídrov, ktorí rozhodujú o tom, či bude vojna alebo nebude a kde všade. Aké to je mať v čase vojny túto moc?
Veľmi dôležitá otázka, aj keď to nie je presne to, čo študujem. Každopádne, vo vojnovom konflikte sa moc lídrov ešte zväčšuje a tým, že je vojnový stav a niektoré práva a slobody sú obmedzené, vzniká ešte väčší priestor moc zneužívať vo vlastný prospech a na svoje ciele.
Mnohí vyzývajú prezidenta Putina, aby zastavil vojnu, aj keď pravdepodobne on nie je jediný, kto tvorí to rozhodnutie, no má posledné slovo. Čo s ním môže v jeho vnútri robiť fakt, že on má teraz moc povedať stop?
U Putina je už dlhodobo zvonku zjavné, že nepoužíva moc korektne v prospech národa, o ktorý sa má starať, ani voči ostatnému svetu. Používa ju autoritatívne, donucovacím spôsobom a my síce presne nevieme, ako u neho rozhodovanie prebieha, no má konečné právo veta. Mať v Rusku iný názor ako on, je veľmi ohrozujúce. Je tu teda obrovská moc sústredená u jedného človeka alebo jeho najbližšieho tímu a to ich v zásade aj drží nažive. Nemôžu tak jednoducho povedať stop.
Hovoríme o Putinovom tíme a v tejto súvislosti je veľmi zaujímavé sledovať zábery, ako s nimi spolupracuje s tým obrovským odstupom. Sedia za šesťmetrovým stolom a na niektorých záberoch bolo dokonca vidieť, že sa ho tí ľudia veľmi boja. O čom to hovorí?
Vyzerá, že sa už naozaj cíti ohrozený, čo je v istom zmysle aj realita. Vidieť na ňom paranoidné črty i správanie, ale mnohé sú odôvodnené, lebo tým, ako používa svoju moc, sa má prečo cítiť ohrozený. Ukazuje sa, akú nedôveru má aj voči svojim najbližším. Vtedy sa vnútorne pýtam, čo reálne proti nim vie použiť. Jednoznačne sa musia báť o život. Putin dokáže oponentov vraždiť, prenasledovať, uväzniť a podobne.
Má jednoducho príliš veľkú moc. Určite si nielen ja kladiem otázku, ako je možné, že v 21. storočí, môže byť tak veľa moci sústredenej u jedného človeka, ktorý dokáže ohroziť celý svet. Čím viac je tlačený do kúta, tým menej predvídateľné je, čo spraví alebo ako sa zachová. Evidentne nie je niekto, kto rád prehráva alebo je vôbec schopný uznať ústup. Trochu sa teda bojím toho, čo by ho mohlo zastaviť, aby necítil prehru.
Myslíš si teda, že Putin prehru nepripustí?
Zatiaľ to tak vyzerá. Má problémové črty osobnosti, ktoré sa v momente, keď získa absolútnu moc, zvýrazňujú. Prehrať tam nie je dovolené, bolo by to sebazničujúce. On môže len vyhrať, aby cítil, že on je ten výnimočný, kto rozhoduje a nastavuje pravidlá.
Predstavme si hypotetickú situáciu, že by sa zmenil, stiahol sa a povedal to, čo sme od Lavrova začali v náznakoch cítiť, že ich niekto voviedol do vojny a nechceli to. Čo by to spravilo s jeho pozíciou, keby ustúpil? Neposilnilo by ho to, lebo by ľudia cítili, že je rozumný líder a nechce škodiť druhým?
Je možné, že to je jediný spôsob, akým by dovolil ústup, lebo Putin potrebuje skončiť ako víťaz. A toto by mohol prezentovať ako morálne víťazstvo, čo je súčasť jeho propagandy. Keby povedal, že my sme prestali zabíjať, že za to celé mohol niekto iný a my sme to nechceli, istým spôsobom by to mohlo podržať jeho pozíciu. Je možné, že toto by celú situáciu upokojilo. Ja ale nie som vojenská strategička, takže v tomto vôbec nemusím byť dostatočne presná.
Myslíš si, že bol vždy taký alebo tam zohráva efekt to, že je pri moci už dvadsať rokov? Ako to človeka mení?
Samotná moc ako taká, a ešte v takej vysokej pozícii, vždy mení postoje, správanie a vnútorné prežívanie daných ľudí. Prichádza väčšie sebavedomie, sloboda nasledovať svoje vlastné nápady a presvedčenia, zároveň klesá empatia voči druhým. Preto je kľúčový pravdivý feedback od okolia. Čím je však líder opresívnejší, tým menej objektívnej spätnej väzby sa k nemu dostane. Neexistuje teda korekcia, ktorá by mu ukazovala, aký reálny efekt má na svoje okolie, či svet.
Čím do vyššej pozície človek ide, tým môže byť tento, často aj negatívny, efekt silnejší. A čím je v nej bez korekcie dlhšie, naviac s absolútnou mocou, tým ľahšie používa prostriedky svojej roly čisto pre vlastné mocenské ciele a ochranu. Vidíme, že Putin s mocou nenarába ako legitímny líder. Inak by nepotreboval manipulovať voľby, prenasledovať oponentov a v Rusku by bola pestrosť médií. Keďže má ale obavu o svoju moc, tak používa manipuláciu a donucovanie. A tým viac stráca reálny prehľad o tom, čo sa skutočne deje.
Počúvala som rozhovor s Petrou Procházkovou, ktorá dlhodobo Putina sleduje o tom, ako Putin funguje a ona popisovala, že on je za tých dvadsať rokov úplne vytrhnutý z reality. Putin podľa nej nemal za ten čas rozhovor s človekom, ktorý by na pozadí neprepočítaval, čo a ako mu povie, lebo vie, s kým hovorí, takže nemá spätnú väzbu. Nepoužíva internet ani smartfón, takže nemá priame informácie o tom, čo sa deje. To musí s človekom asi riadne zamávať.
Áno, to je presne ono. Naviac je vlastne v úplnej izolácii a my sme ako ľudia fyziologicky nastavení na kontakt. Keď sa vieme prepojiť, cítime viac bezpečia. To on reálne nemá, je v ohrození, a tak sa aj správa.
Dá sa s tým niečo robiť? Vedel by to v pozícii, v ktorej je, robiť inak? Vidíme napríklad rakúskeho prezidenta Van Der Bellena, ktorý chodí do práce električkou so svojím psom.
Niečo také, každý líder si totiž potrebuje udržať základný kontakt s realitou, aby mal šancu flexibilne a efektívne reagovať. V zásade je ideálne pre kohokoľvek, kto sa dostane do vysokej politickej funkcie, aby mal prísun pravdivých informácií o dianí a tiež o dopade, ktorý má na druhých. Je dôležité si zachovať prehľad o tom, čo zažívajú ľudia v mojom okolí, lebo to mi môže pomáhať korigovať, kde moje názory alebo rozhodnutia fungujú naozaj v prospech celku, o ktorých sa starám alebo naopak ide len o moju vlastnú moc, či o potreby mojich “prívržencov”. Príklad s rakúskym prezidentom je veľmi pekný, lebo to je to, čo ho udržiava v tej skutočnej realite.
Máme tu aj druhú stranu – ukrajinského prezidenta Vladimíra Zelenského, ktorý sa ukazuje ako legitímny líder. Nepotrebuje svoju pozíciu udržiavať mocou, zverejňuje fotky, kde sa bratsky objíma za plecia so svojimi kolegami a chodí medzi ľudí. Ako podľa teba zatiaľ zvláda on túto rolu hlavy štátu?
Je to fascinujúce. Na to, v akej ohrozenej pozícii je, to zvláda nesmierne dobre. Možno práve preto, že je v krízovej situácii, si drží kontakt s podstatou a hodnotami. Vníma, čo je zámerom funkcie, ktorú vykonáva – že ako prezident sa má starať o krajinu, ľud, ich práva a ochranu. Zároveň si drží kontakt s niečím vnútorným, s víziou a hodnotami, ktorým naozaj verí. Vie, aký chce život vo svojej krajine, že ju chce posunúť viac k demokracii ako k autokracii. A to v aktuálnej situácii vyžaduje veľmi veľkú odvahu a vnútornú silu. Nechrániť primárne seba, ale ďalej chrániť záujmy celku. Mohol by pekne odísť do exilu a riadiť to celé z bezpečia, ale on sa stavia do role vzoru. Robí to, čo chce aj od svojich mužov – aby nasadili život, upreli si komfort, svoje kariéry, rodiny, aby išli chrániť to, čo je spoločné.
To je veľký príklad a úplne iný spôsob narábania s mocou. Odvaha ukázať, že niečo iné je možno dôležitejšie ako môj vlastný komfort či dokonca život. A tiež výborne funguje spôsob, akým komunikuje o tom, čo sa na Ukrajine deje. Vie veľmi dobre sprostredkovať dianie aj na emocionálnej úrovni, čím vyvolá v ľuďoch reálne pocity a tiež komunikuje veľmi priamo. Hovorí jasne, čo potrebujú a že ich hrozba je aj naša, že ohrozuje aj naše hodnoty. To ľudí povoláva k akcii. Cez jeho slová cítime tú hrôzu a zároveň v nás jeho priamosť vyvoláva obrovské odhodlanie ich podporiť. To je veľká schopnosť prepojiť formálnu moc a vnútornú, psychologickú silu.
Kde sa to podľa teba v ňom berie? Ako je možné, že zrazu sa nejaký herec ocitne v tejto pozícii a je z neho líder svetového formátu, ktorý vo vtipoch pomáha Chuckovi Norrisovi?
To, že je herec asi nebolo jediným dôvodom, prečo bol zvolený. Už predtým musel ukazovať niečo viac – víziu pre krajinu či spôsob komunikácie. Napríklad u nás prezidentke Čaputovej najprv nikto nedával veľké šance, ale keď začala chodiť do debát a bolo vidno, ako vystupuje, reaguje na útoky a vzťahuje sa ku všetkým ľuďom, bola zvolená. Veľmi to súvisí so zrelou osobnosťou, ktorá vie byť otvorená aj protinázoru a schopná rozvíjať sa.
Pravdupovediac neviem, ako presne Zelenský fungoval pred vojnou, koľko ľudí stálo za ním, ako počúval opozíciu a vedel zaradiť spätnú väzbu, ale to je tiež kľúčové. Ak sa necítim neustále ohrozená, že môžem svoju moc stratiť, tak viem fungovať otvorenejšie k rozmanitosti, lepšie nasledovať hodnoty, o ktoré sa snažím a robiť aj chyby, ale poučiť sa z nich. Vyzerá to, že Zelenský niektoré z týchto aspektov má, a to pomáha jeho legitimite – že ho ľudia nasledujú bez donucovania.
Kým Putin po moci vyslovene baží, pri Zelenskom to tak asi úplne nebolo. Nie je v pozícii lídra dvadsať rokov, mohol by pokojne ďalej viesť svoj predošlý život, hrať v seriáloch a tešiť sa z rodiny. To je ten rozdiel medzi nimi? Aj mnohí ďalší dobrí lídri do toho nešli s tým, že oni chcú byť tí mocní, ale že chcú presadiť nejakú víziu a keď to nikto iný nevezme, preberú tú zodpovednosť.
Áno, to mi inak pripomína aj Havla. Niekedy je to ale ťažké rozlišovať. Napríklad aj Mečiar na začiatku nevyzeral ako to, čo sa z neho neskôr vykľulo. Vedel byť veľmi priamy, stál za istými hodnotami, bol jasný a rozhodný. Ale keď tú moc dostal, ukázala o ňom úplne iný obraz.
Zmenila ho teda moc?
Moc zmení každého, ale závisí od toho, na aký charakter nasadne. Ak sú tam už predtým problematické črty a ten človek dostane absolútnu moc, veľmi sa zvýraznia. Práve tie problematické črty mu potom potvrdzujú jeho výnimočnosť, to, že môže dosiahnuť všetko, čo chce, lebo ostatní vlastne nemajú hodnotu. To je vo voľbách niekedy veľmi ťažko rozlíšiť. Môžeme to skúšať rozlíšiť podľa toho, ako veľmi sa daný človek orientuje na populizmus a verejnú mienku, hovorí to, čo ľudia chcú počuť, a nemá vypracovanejší program či dlhodobejšiu stratégiu pre celú spoločnosť a jej rozmanitosť. Keď je niekto „kade vietor, tam plášť“, je to zlé znamenie. Vtedy nejde o víziu, ale o to dostať sa k moci za každú cenu a udržať sa tam za každú cenu.
Hovorili sme o Mečiarovi, čo je slovenský minipríklad človeka, ktorý mal v podstate absolútnu moc a svoju pozíciu zneužil. Ten sa teraz zmenil na milého deduška, ktorý si užíva pokojný život na dedine a chodí na poľovačky alebo čo. Ako podľa teba skončí Putin?
To, že je Mečiar milý dedko môže byť len ilúzia, my nevieme, kým skutočne je. Je možné, že jeho problematické črty sa síce zjemnili, lebo už nemá taký dosah, ale ľudia v jeho najbližšom okolí ich na sebe stále zažívajú. Putin má oveľa, oveľa, oveľa väčšiu moc. Hypotéza, že by mohol o ňu prísť, je presne to, čoho sa bojí. Buď bude fyzicky zlikvidovaný, čoho sa mnohí autokratickí vladári či diktátori boja a mnohí tak aj skončili, alebo o tú moc príde legitímne, stratí všetko, čo má a skončí niekde vo väzení. A môže sa stať aj to, že proste len nenápadne odíde, ponechá si všetky tie oligarchické výhody a dožije niekde v bezpečí.
Osobne nie som za zabíjanie, aj keď nám to mnohým pochopiteľne napadá ako riešenie súčasnej situácie. Veľmi by som si želala skôr tie legitímne spôsoby, aby bol zosadený a skončil potrestaný vo väzení. Ak len odíde do úzadia bez potrestania, rovnako ako náš Mečiar, ktorý nesedí vo väzení, demoralizuje a deformuje to spoločnosť. Niečo deštruktívne a protiprávne zostáva nepotrestané, čo tvorí precedens, že to prejde aj nabudúce. Ako ideálna cesta zostávajú teda legitímne spôsoby, väzenie a trest, čoho sa však Putin tak bojí, že to pravdepodobne nedopustí.
Dvaja mocní muži sú jedna stránka vojny. Potom sme tu my, obyčajní ľudia, ktorí si to celé odskáču, nikto sa ich na vojnu nepýtal. Pociťujeme preto veľký pocit bezmocnosti. Za posledné roky je to už druhý raz, tým prvým bola pandémia. Vnímaš v tom nejaký rozdiel? Teraz na rozdiel od pandémie vieme, kto o vojne rozhodol, kým vírus útočil na každého bez rozdielu a nemali sme sa na koho úplne hnevať. Je v tomto naša bezmocnosť iná?
Určite hej. Presne, ako hovoríš. Vírus je nešpecifický. Môžeme sa možno hnevať na politikov, ako na epidémiu reagujú. Zniesť bezmoc je veľmi ťažké, oveľa “ľahšie” je cítiť hnev, agresiu, lebo to nám dáva aspoň pocit sily. Vo vojne sme ohrození na životoch, naše hodnoty sú ohrozené a stojí za tým konkrétny agresor. To mení smerovanie nášho hnevu aj to, odkiaľ pramení naša bezmoc. Cítime ju o to silnejšie a nespravodlivejšie.
Časť ľudí sa voči bezmoci v čase pandémie bránila tým, že covid ako taký popierali a tvárili sa radšej, že neexistuje. Prieskumy ukazujú, že to sú práve tí istí, ktorí teraz pri vojne tvrdia, že to nie je také zlé a Rusko zachraňuje Ukrajinu od nacistov. Je to opäť len ich reakcia na bezmoc a strach z toho celého?
Je to niečo ako obranný mechanizmus našej psychiky. Keď je pre nás niečo príliš ohrozujúce, že by nás to mohlo zaplaviť, tak jeden spôsob reakcie je to celé poprieť. To v nás vytvára aspoň dočasný alebo umelý pocit bezpečia. Avšak udržiavať to popretie vyžaduje veľmi veľa energie, lebo sme neustále konfrontovaní s novými informáciami. Tak isto potláčať pocit strachu či bezmoci a udržiavať si to celé takto od tela je veľmi náročné. V zásade je to ale jedna z dôležitých reakcií nášho tela, keď cítime obrovské ohrozenie. A ohrozenie života ním je. Naviac informačná vojna veľmi posilňuje tieto tendencie dennými, zavádzajúcimi správami.
Pochopiť, že popieranie teda pramení zo strachu a môže byť jedným zo spôsobov, ako sa ľudia snažia s týmto celým vyrovnať, nám môže pomôcť ich pochopiť a prijať.
Áno, aspoň sčasti. Niektorí ľudia možno nemajú takú podporu alebo zdroje informácií okolo seba ako iní. Istým spôsobom je dobré to aspoň chápať a rozumieť, že to nie je nevyhnutne o tom, že sú hlúpi alebo agresívni, ale že je to ľudské a možno potrebujeme len iný spôsob, ako s nimi o tom hovoriť s rešpektom. Ak cítia z našej strany útok, tak sa musia o to viac brániť a zosilnia nielen popretie diania, ale aj nás ako takých či naše videnia sveta.
Čo vieme urobiť, ako si poradiť s tým, že žijeme v situácii, kedy nevieme, čo prinesie ráno, lebo už sa situácia mení zo dňa na deň aj pre nás na Slovensku? Ako si zachovať kontrolu nad svojím dňom a nenechať sa tým prevaliť?
Dobré je, že dnes už nájdeme veľa rád od odborníkov, ako sa s tým vyrovnať. Osobne by som na prvé miesto dala regulovanie prísunu informácií, čiže to, ako veľa sledujeme správy, koľkokrát denne. Lebo to je to, čo nás dostane opäť do pocitu strachu či hnevu. Tieto pocity sú síce úplne legitímne a na mieste, ale čím častejšie počas dňa to spravíme, tým viac musíme na sebe pracovať, aby sme naše reakcie spracovali a postarali sa o svoje pocity. Inak sme permanentne v strese, a to je dlhodobo vyčerpávajúce a zneisťujúce.
Keď si pri čítaní náročných správ všímam, že ma priveľmi rozrušia, potrebujem sa vrátiť do stability. Vtedy je dobré zmeniť činnosť alebo skôr vyhľadávať správy, ktoré mi dávajú návody, čo môžem spraviť ja, ako môžem pomôcť – sebe, či iným. Ja osobne napríklad sledujem správy maximálne dvakrát za deň a pozorujem, aké z toho mám pocity. Keď už cítim, že je toho na mňa veľa, tak správy vypínam.
Dôležité je asi si uvedomiť, že keď to budeme sledovať minútu po minúte, nič s tým aj tak neurobíme.
Presne, nezmení to našu moc nad tým. Naopak, zvýši to náš pocit bezmoci. Ďalej si určite treba podržať rituály – rutinu bežného života, lebo to my ešte stále môžeme urobiť. Sme stále v základnom bezpečí a môžeme aspoň niečo robiť – či už starostlivosť o seba alebo pomáhať iným. Práve možnosť pomoci zmenšuje pocit bezmoci, čo je veľká vec a veľmi si želám, aby nám to vydržalo, kým bude potreba, lebo to má tendenciu časom opadnúť. Ľudia v kríze tiež často hľadajú zmysel. Chcú robiť niečo, čo je zmysluplné. Pomáhanie navyše vylučuje oxytocín, ktorý nám pomáha zvládať stres a cítiť kontakt s inými, čo je super.
Zároveň je dôležité si aj v tomto chrániť svoje limity, keď nevládzem, nemusím pomáhať okolo, ale postarať sa o seba a svoju rodinu. To je pre celok rovnako nápomocné ako aktívna pomoc vonku. Preto robme všetko, čo nás aspoň trochu vyživuje. Aspoň 15-minút denne sa hýbme, udržiavajme kontakt s našimi blízkymi, choďme do prírody. V zásade sú to mnohé veci, ktoré sa odporúčali v čase pandémie. V krízach môžu pomáhať podobné veci. Teraz sa bojíme opäť o život a ešte k tomu násilným spôsobom, preto určite potrebujeme stabilizovať našu úzkosť. Dôležité je sa tiež nebáť kontaktovať odborníka, ak cítim, že sa ma to príliš zmocňuje.
Veľa ľudí v reakcii na dianie ostalo akoby zaseknutých. Nevedeli ďalej pracovať, riešiť bežné veci. Nie je to ale tiež Putinova výhra, keď vyhrá nad našimi myšlienkami a demoralizuje nás?
Jeho určite živí aj hnev a paralýza iných. Ale reakcia zmrznutia, neschopnosť sa sústrediť, je aspoň v tie prvé dni a týždne úplne normálna. Treba mať pre to určite pochopenie. Je okej, že sa teraz pre mňa čas zastavil a mal by som hľadať, čo potrebujem, ako budem postupne získavať nad tým kontrolu, možno aj cez malé kroky. Spravím si raňajky, osprchujem sa, aj to sú veľké veci v tejto situácii. Musím dôverovať, že budem mať podporu okolia alebo iné zdroje, ktoré ma postupne zastabilizujú. To zamrznutie sa totiž stalo veľmi veľa ľuďom a je to úplne normálna reakcia na nenormálnu situáciu. Niektorí si to vyčítali, ale to nie je vôbec treba. Naopak, zoberme to ako signál, že sa potrebujeme najprv postarať o svoje pocity, až potom skúsime ďalej, po troške fungovať.
Kým bežní ľudia sa cítia bezmocní, u našich susedov idú mnohí muži aj ženy dobrovoľne bojovať. Dostávajú teda moc rozhodovať o živote niekoho druhého. Keď hráme počítačovú hru, tak sa nám to zdá jednoduché. Vidíme nepriateľa, my sme v práve, tak ho zastrelíme. Aké to ale bude naozaj? Nehodia spiatočku, keď budú musieť vystreliť? V rozhovoroch s nimi som počula často aj veľký súcit s vojakmi na druhej strane, ktorí sú tiež otcovia rodín a sami sa nerozhodli, že idú na Ukrajinu vraždiť. Aké to podľa teba pre nich je?
Cítim veľký smútok z takejto vnútornej dilemy. Otázka je, či ukrajinskí vojaci skutočne cítia len moc, lebo v mobilizácii sa nemohli rozhodnúť, či idú alebo nejdú bojovať. Museli narukovať, a to môže byť pre niektorých aj obrovská bezmoc. Je tam určite veľká časť tých, ktorí sa hlásia bojovať dobrovoľne, za ochranu vlasti a slobody. Je to však zároveň nesmierna vnútorná morálna dilema, ktorú však v momente, keď začne streľba, nemajú čas riešiť. Musia reagovať. A mnohí to spracovávajú až po tom.
Aký to môže mať na nich dopad, sme mohli veľmi dobre pozorovať u veteránov vietnamskej vojny. Koľko nesmiernych tráum to tým mužom prinieslo. Mnohí nevedeli ďalej fungovať v bežnom živote kvôli hrôzam, ktoré zažili sami na sebe alebo ich sami robili. Zažívali zdesenie zo samých seba, lebo si už nemohli veriť, že sú bezpeční voči iným. S tým sa potom veľmi ťažko žije bežný život a daní muži potrebovali veľa súcitu, pochopenia a podpory.
Čo je možno ozaj iné pre ukrajinských mužov, a verme, že to môže pomáhať – je pocit spravodlivosti. Odhodlanie, že chránim podstatné hodnoty, ale v jadre nie som agresor. To bojujúcim môže pomáhať aj v tom, že sú ochotní zomrieť. Keď cítia, že ich boj je spravodlivý, môžu na jednej strane mať súcit s vojakmi oproti, ale aj vnímať, že vojaci na druhej strane majú svoju zodpovednosť, stoja tam a útočia, a že sa pred nimi potrebujú brániť.
Teoreticky by mohli aj ruskí vojaci povedať, že do toho nejdú a zložiť zbrane.
Jedna kolegyňa zo zahraničia hovorila, že by Ukrajinci mohli ako nápisy pre ruských vojakov vyvesiť niečo v zmysle, že ruskí vojaci, ste naša rodina a priatelia. V skutočnosti nás nechcete okupovať a možno ste ani nevedeli, čo sem idete robiť. Pripojte sa k nám v boji za slobodu. Vieme, že máte doma tiež svoje lásky či rodinu, sme bratia, tak nebojujme proti sebe.
Prezident Zelenský sa v tomto duchu aj snaží komunikovať v odkazoch v ruskom jazyku.
Áno. Potrebuje vychádzať aj z pochopenia druhej strany pri pokuse o deeskalovanie situácie a zastavenie vojny, a to je veľká vec. Je to ľahké povedať, ale chce to veľkú silu to tak aj urobiť a dôverovať, že nedostanem aj tak šupu. Ľahko sa nám to však hovorí z bezpečia.
Možno to môžeme sem tam skúsiť každý vo svojich vlastných, najbližších konfliktoch. Že sa zastavíme a miesto protiútoku skúsime deeskalovať situáciu, napríklad snahou o pochopenie situácie či pocitov na tej druhej strane a že to pochopenie aj úprimne vyjadríme. Zároveň otvorene, bez útoku, ale priamo skúsime vniesť svoje pocity, túžby či potreby. Je to naozaj ťažké, keď cítime hnev, deeskalujeme tým však naše vlastné malé vojny.
Videli sme aj video, kde ruský tank len tak prevalcuje na ulici osobné auto. Hovorí sa, že vojny a armády priťahujú sčasti patologických ľudí, ktorí chcú ubližovať. Nemusíme sa teda báť, že teraz tí vyzbrojení dobrovoľníci vezmú veci do vlastných rúk a bude to celé ešte horšie?
Nemám presné dáta a určite nechcem niečo takéto zovšeobecňovať. Verím tomu, že do armády, aj tej našej, vstupujú aj muži, ktorí to robia kvôli poslaniu, ktorí chcú chrániť mier, hodnoty a ľudí. Sú tam však určite aj takí, ktorí cez to chcú cítiť svoju silu alebo moc. Verím preto, že pri vstupe do armády sa robia testy, ktorými sa posudzuje osobnosť. Lebo to, ako sa vo vojne správam – nielen k oponentom, ale aj k svojmu tímu – je veľmi dôležité. Môže to tím posilňovať alebo naopak deštruovať.
Tak, ako sú testy na držanie zbraní, tak sú určite aj pri takomto nebezpečnom povolaní. Sú tu ale aj samoarmády, ktoré vytvárajú niektoré extrémistické strany, a tam by som sa trochu bála, keby dostali paušálnu príležitosť mať zbrane. V zásade to ale môže byť problém u každého z nás. Vojna a strach o život nás mení. Snažím sa ale veriť, že väčšina dokáže regulovať tých jednotlivcov, ktorí majú potenciálne nebezpečné črty.
Covid mnohým ľuďom priniesol poučenia, prehodnotili veľa vecí vo svojom živote. Môžeme čakať, že aj z tohto konfliktu príde k nejakému poučeniu? Čo užitočné by sme si z toho mohli odniesť?
Myslím si, že už sa to trochu aj deje. Inak si začíname vážiť základné veci, ktoré máme. Slobodu, základné bezpečie, domov, rodinu. Chceme inak tráviť svoj čas. Je to taký návrat k tomu, čo vnímame ako podstatné. Keď nevieme, či ohrozenie príde nárazovo a ako bude vyzerať, tlačí nás to k tomu, ako chceme žiť teraz. No a je tu nesmierna solidarita. Upúšťame od svojho komfortu – veľa vecí zdražie, budeme sa musieť uskromniť, ale sme ochotní to urobiť v prospech nejakej hodnoty, čo je veľká vec. To sa nestalo za posledné desaťročia a ja sa teším, že je to tu teraz jednoznačnejšie ako počas korony. Teraz sme ochotní ponúknuť aj niečo zo svojho. Napríklad byty, ktoré ľudia dávajú zadarmo, kým predtým na tom mnohí zarábali. Keby nám z toho ostala tá vzájomná solidarita a ochota pomôcť aj po konflikte, veľmi by sa mi to páčilo.
Jedna z teórií hovorí, že demokracia pre svoje dobré fungovanie potrebuje raz za čas veľký konflikt, ktorý prinavráti ľudí k tomu, aby si vážili viac základné hodnoty.
V zásade to robí každá kríza, aj v osobnom živote. Keď sa máme príliš dobre, tak to berieme tak samozrejme, že začneme byť k niektorým veciam slepí. Aj keď sú tie krízy pre nás veľmi ťažké, nútia nás prehodnotiť, kto sme a čo chceme. To sa sčasti deje aj teraz. Zvýrazňuje to napríklad našu potrebu limitovať niečo v informačnej vojne, že musíme dať veľmi jasné stop dezinformáciám a klamstvám, ktoré majú jediný zámer polarizovať a destabilizovať.
Učíme sa, ako nastaviť rámce, aby demokracia svojou demokratickosťou neničila samu seba. Myslím, že sme na to ako spoločnosť už lepšie pripravení. Som optimistka a verím, že sa cez takéto náročné veci učíme niečomu väčšiemu, hlbšiemu, čo nám pomôže žiť viac blízke a rešpektujúce vzťahy. To by som si veľmi želala. Trošku je to aj v našich rukách, a to je dôležité vedieť.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
