Na niektoré zlomové momenty si spomínam úplne jasne. Pamätám si, ako vyzeral môj deň, keď padli Dvojičky. Vybavujem si to ráno, keď zabili Jána a Martinu. Aj to, keď sa začala vojna na Ukrajine. Všetky majú jedno spoločné – hrozný pocit, keď hlava neprijíma, nechce uveriť, bráni sa prijať, že je to naozaj pravda.
Stále niekde hľadá medzierky, ktoré by ponúkli únik, že to nie je tak, že predsa to nie je možné, že to nebude také hrozné. A ono nakoniec je. Mám to rovnako. Najprv obrana, potom pochopenie a nakoniec pribudne nová diera v duši.
Presne ako pred štyrmi rokmi sme sa len rozlúčili so sviatkom športu a buch, zrazu spadol svet. A padá a padá denne. Do môjho bezpečia to prichádza v obrázkoch, textoch, knihách, ktoré som odvtedy prečítala. Vnímam to cez príbehy statočné aj tragické. Cez vyhlásenia politikov. A aj cez nárazové či pravidelné drobné príspevky. Je to málo.
Cez víkend sa podo mnou zatriasla zem. Strašne som sa zľakla. Večer sme sa stretli s kamarátkami. Úplne prvá myšlienka každej z nás bola spojená so strachom z vojny. Mne napadlo, že takto by to asi bolo, keby po ulici išli tanky. Kamoške, že jej strieľajú na dom. Druhej, že asi niekde blízko vybuchla bomba. Nemyslím si, že by to tak bolo predtým, než sa začala vojna v našej bezprostrednej blízkosti. Bojíme sa jej, je to reálne. To tupé prázdno v duši už bolí veľmi dlho. Priatelia na východe, prepáčte, že nevieme urobiť viac.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.