Názory / všetci prispievatelia

Posledné týždne Slovenskom preletela pomerne silná smršť správ o umelej inteligencii (AI). Vie sa o nej dávnejšie, no zatiaľ asi najväčšiu diskusiu vyvolal softvér s názvom ChatGPT. V súvislosti s umelou inteligenciou sa väčšinou spomínajú negatíva. Niektoré univerzity pozastavili písanie seminárnych prác, pretože si nevedia poradiť s overením originálnosti obsahu, nemecký bulvárny časopis prepustil novinárku za fiktívny rozhovor s pretekárom F1 vytvoreným vďaka AI, pričom vedci a experti volajú po prestávke vo vývoji AI vzhľadom na riziká, ktoré prináša.

„Byť zločinom neznamená snažiť sa ochrániť, čo sa ešte dá. Naopak, akékoľvek spomaľovanie opatrení na ochranu klímy a biodiverzity je zločinom,“ píše Lucia Szabová zo Znepokojených matiek.

Sníval sa mi strašidelný sen. Chodila som po chodbách neznámej školy. Stretávala som neznámych kolegov. Nikto z nich sa nechcel pristaviť. V ich očiach sa mihali úzkostné záblesky. Neodpovedali na pozdrav, len nervózne zakričali: „Meškáme!”

Veselé kravičky na obaloch mliečnych čokolád či syrov, teliatko túliace sa k matke na krabici od mlieka, šťastné pobehujúce ovečky, kuriatka či prasiatka na lúkach… 

Vhupli sme do nového roka inak, ako sme čakali. Vonku cítime, že panuje zima a do našich sŕdc sa nenápadne spolu s predĺženými opatreniami vkráda strach, frustrácia a únava z pretrvávajúcej situácie.

V týchto týždňoch vyzerá Prešov ako mesto, kde je večne nedeľa. Zopár ľudí sa v meste stále nájde, áut je citeľne menej, ale spolu s MHD stále premávajú hore-dole, obchody sú zatvorené, taxíky prestali existovať a keďže prišla vlna teplého a slnečného počasia, celé to vyzerá ako jedno neprirodzene dlhé nedeľné poobedie.

S tými našimi deťmi je to tak, že akonáhle si na niečo zvykneme, zmení sa to. Dobré, zlé, neutrálne, všetko. S nimi je to istá neistota.

Keď sa povie škola, čo sa vám vybaví v mysli? Kamoši, učiteľky, úlohy, skúšanie, písomky, školský dvor, paradajková polievka…?

Mne sa vybavia aj mliečne desiaty. A keďže som „Husákove dieťa”, prepravky so štvrťlitrovými mliečkami so špecifickou vôňou a rožok k tomu. Výzva zubami odhryznúť roh vrecúška, umenie neobliať sa. Niekto to mal rád a niekto nie. Poznámky v žiackych knižkách ôsmakov: „Hádzal mlieko z okna,” či „Trafil mliečnou desiatou spolužiačku.”

Prichádzajú a sú ich milióny po celom svete. Chcú mat‘ všetko a hneď. Smartfón majú prirastený k dlani. Facebook je podľa nich pre dôchodcov, oni sú na Sna­pchate a Instagrame.

Sme majstrami v podpisovaní stratégií, ktoré pekne vyzerajú v médiách. Realita však ich cieľom často odporuje. Výsledkom Stratégie adaptácie na zmenu klímy tak je, že sa ďalej veselo asfaltuje, rúbu sa lesy, stavia sa na svahoch vinohradov a nedostatočne sa chránia vodné zdroje. Stratégie nás však nezachránia, treba pristúpiť ku konkrétnym krokom.

Je pravda, že bylinožravce kŕmené v maštaliach potravou, ktorá je za pomoci hnojív a pesticídov dopestovaná na oraných poliach (často za oceánom), je čistá katastrofa. Otázne je, čo by sa stalo s krajinou, ak by sme zvieratá prestali jesť.

Chcem tu, na Slovensku žiť.
So svojou rodinou, známymi a bez strachu.

Chcem tu, na Slovensku pracovať.
Na maximum i nad rámec povinností, zmysluplne.

„Časom som pochopila, že zatiaľ čo ma jedni vidia ako príliš bielu, pre tých druhých som ešte stále dosť tmavá, aby ma prijali medzi seba,“ píše Janette Motlová Maziniová. Text je súčasťou knihy o jej životnom príbehu – Cigánka, ktorej vydanie pripravuje Sokratov inštitút.

Pri zostavovaní knihy o inšpiratívnych príbehoch som si poplakal. Z vďaky. Že aj skrze týchto učiteľov je prechod cez červené more chýb, ktoré naše školstvo má, možný a reálny.

MARTIN M. ŠIMEČKA sa už dvakrát stal „nepriateľom štátu“, prvý raz to bolo za komunizmu, druhý v období mečiarizmu, a táto skúsenosť mu umožňuje nazerať na Slovensko z unikátnej perspektívy. Je možné milovať krajinu, ktorá vás zavrhne len preto, lebo chcete žiť slobodne? A čo vlastne určuje váš vzťah k spoločnosti?

Sú štyri týždne po smrti Henryho na Obchodnej ulici. Prisľúbili posilniť policajné hliadky, Juraj odsedí pár rokov. Násilie, smrť, bezmocnosť, trpkosť, hliadky, mreže. Čo ostalo zamlčané? Pretrvávajúci strach a hnev tých, ktorí dlho nevedia inak, než báť sa a zúriť.

Jura Hipša si naozaj vážim. Je to človek, ktorý má jasnú víziu, má drive a vie dosiahnuť, čo si zaumieni. Rozbehol projekty, ktoré majú potenciál meniť spoločnosť a je vždy otvorený diskusii. Včera mu však vyšiel na čiernej labuti článok, ktorý, aj keď verím, že bol písaný s dobrým úmyslom, podľa mňa viac mýtov tvorí, ako ich borí.

V sambe zažijú aj rozhádané skupiny pocit jednoty, zmierenia so svetom i so sebou navzájom. Vďaka sambe zabudnú na odlišnosti, aj prízemné záujmy. Rád sa dám prekvapiť, hoci myslím, že na Slovensku by samba nestačila.

Ekologicky sa treba správať každý deň, nielen na Deň Zeme. Šéfka programu Zelená škola prináša tri konkrétne tipy, aby bol Deň Zeme každý deň.

Ideológiu zodpovednej spotreby sme zhltli aj s navijakom. Každý z nás venuje hodiny času a energie na šírenie hesla “nakupuj zodpovedne”. Táto rétorika nás definuje ako konzumentov, síce zodpovedných, no stále výhradne ako konzumentov. Na to, aby sme dosiahli reálnu zmenu musíme zmeniť stratégiu.

Na škole boli aj skutočne uvedomelí pedagógovia, tých podivínov bolo bohužiaľ viac. Prežili sme len vďaka rebélii a silnému kamarátstvu. O to viac si cením tých, ktorí učiteľstvo vnímajú ako poslanie, nie ako poslednú možnosť uplatnenia sa. Všetci vieme, že tak ako zlý učiteľ je na prd, ten dobrý dokáže dieťaťu zmeniť život k lepšiemu. Ak ho nasmeruje, podporí, motivuje, ušetrí mu roky hľadania sa a dodá zdravé sebavedomie. Taký pedagóg je na nezaplatenie.

V škôlkach aj na školách majú environmentálnu výchovu ako prierezovú tému. Paráda. Čo viac chcieť? Je tu však jeden problémik. Nefunguje to. Píše Dano, učiteľ z lesného klubu Tramtária.

Chytal som z toho menšie depky. Hlavne, keď počúvate také veci, že: “Pán učiteľ, veď to stačí. Kľudne mi dajte 4. To je v pohode”. Neznášam to známkovanie. Nehovorí to nič o tom mladom človeku, ale systém je tak nastavený, že ich známkovať treba, píše o svojich skúsenostiach učiteľ z Komenského inštitútu MICHAL HORVÁTH.

Už niekoľko rokov si vždy večer píšem „pozitíva dňa“. Včera ich bolo výrazne viac a asi polovicu z nich tvorili zážitky z Katkinej hodiny. Strašne sa teším, že práve takýchto učiteľov stretávam vrámci Komenského inštitútu. Učitelia, ktorí sú nadšení a jednoducho radi učia.

Pri čítaní rozhovoru Jurajom Draxlerom som toľko krútil hlavou, až som sa bál, že mi odpadne. Keď sa hlava stabilizovala, dal som svoje zmiešané pocity na papier (vlastne na disk).
Ak dovolíte, rád sa o ne s čitateľmi čiernej labute podelím.

Richard Ďurana vo svojom rozhovore o očkovaní apeluje na racionálny skepticizmus. Ako fanúšik tohto smeru sa cítim oslovený a rád by som reagoval.

Reakcia na článok Martina M. Šimečku

Martin M. Šimečka v článku „Čo nám odkázal prezident“ označil odchod Andreja Kisku za dvojnásobnú škodu. Škoda vecná je to preto, lebo Kiska je dobrý prezident a pravdepodobne sa ním mohol stať znovu. V tomto bode sa so Šimečkom zhodnem.

„Aký je rozdiel medzi predstavami a realitou komunitného života? A nie je najsilnejšia komunita práve v paneláku, kde počuť každé spláchnutie, krik, detský plač, cítiť každý rezeň a pečené buchty?“ pýta sa Anka zo Zaježovej.

Ľudia na mňa pozerajú, chytajú si kabelky či sa mi posmievajú. Na obranu preto vyťahujem svoj iPhone, ktorý im napovie, že nie som chudobná Rómka alebo utečenkyňa. Chcela by som žiť na mieste, kde ľudia neriešia, ako vyzerám.

Bývalí bojovníci žijú v Kolumbii vedľa tých, ktorí boli kvôli boju za revolúciu presídlení. Vnútorný konflikt medzi vládou a guerilami ešte neskončil. Ale obyčajní ľudia sa už snažia naučiť spolu znovu žiť. Aj s pomocou hudby.

Tematika malých vodných elektrární sa stala v posledných rokoch veľmi horúcou hlavne kvôli ich masívnej výstavbe na Hrone, v niektorých častiach Váhu alebo Malého Dunaja. Hnev, emócie a odpor sú však orientované nesprávnym smerom – na samotné „malé vodné elektrárne“. Treba si pritom uvedomiť, že tie sa samé na tokoch nestavajú.

Koronavírus väčšinu z nás dostal do stavu nedobrovoľnej skromnosti. Nedobrovoľne, ale o to intenzívnejšie teraz zažívame stav bez mnohých vymožeností, na aké sme bežne zvyknutí. To nám ponúka možnosť, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme sa každý dobrovoľne vzdali časti svojich materiálnych túžob.

Na ekologický dlh nežijeme od augusta 2017, ale už mnoho rokov, presnejšie desaťročí, píše JURAJ MESÍK.

Bez významných zmien v ľudskom stravovaní a bez rozpoznania ich kľúčového významu na medzinárodnej úrovni budú ciele klimatického summitu v Paríži nenaplniteľné a ostanú iba prázdnymi frázami. Živočíšna výroba je totiž jednou z najproblematickejších oblastí súčasnosti a jej emisie skleníkových plynov poľahky prekonajú emisie všetkých foriem dopravy vo svete. 

S pozostalou sedíme u nás v kancelárii a pri čaji plánujeme rozlúčku pre jej zosnulú mamu. Bude sa konať na našom prírodnom cintoríne v Záhrade spomienok vo Zvolene a ona nechce, aby bola „zbytočne“ dlhá. Ani nie tak kvôli zime, páči sa jej, že bude vonku, skôr si myslím, že má z pohrebov všeobecné obavy. Najmä kvôli zlým skúsenostiam z minulosti, o ktorých mi trochu rozpráva a ktoré na ňu pôsobili viac traumatizujúco, než liečivo. 

Vaše 2% pre nás znamenajú veľa. Aj vďaka nim sa môžeme každý pondelok, už päť rokov, venovať ekologickým témam v rádiu FM. Doposiaľ sa nám podarilo vydať viac ako 200 častí, ktoré sú prístupné aj v podobe podcastov na zvukovej platforme Spotify.

Pred niekoľkými mesiacmi sme v Komenského inštitúte dostali ponuku na spoluprácu. Bola písaná v lámanej slovenčine, popretkávaná anglickými a francúzskymi vetami. Cieľom bolo priniesť na slovenské školy a slovenským žiakom a študentom projekt, ktorý by ich inšpiroval a motivoval rozvíjať svoje talenty a potenciál.

Cesta ráno do práce. Sadám do auta a telefón si magnetom pripínam na ventilátor. Automatika. Do ucha slúchadlo a audiokniha. Po pár kilometroch do rozprávania románu cinkne upozornenie – začína sa tlačovka. Takto zrána? Ok, kliknem na odkaz, veď počúvať môžem hocičo, aj tlačovku.

Čo sme z oslavy Ježišových narodenín urobili? Nákupnú horúčku. Najstresujúcejšie obdobie v roku. Dni nervozity. Lacný brak.

Prioritou sú dobrí, kompetentní a spolupracujúci ľudia. Tí môžu zmeniť svet. Aj školy, nemocnice, súdy či naše úrady. Zreformované súdy, školy či nemocnice deformujú necharakterní ľudia, ktorí neslúžia spoločnému dobru, ale len, alebo v prvom rade, sebe.

AD sú nakazení aj niektorí pedagógovia. Vírus Andreja Danka chytili aj tí, od ktorých právom očakávame, že budú voči nemu zaočkovaní.

Keď som mala 12 rokov, chcela som si len čítať knihy a hrať sa s mojím psom, ale dnes deti naozaj trápia ich priemerné známky a štandardizované testy pripravenosti na štúdium ešte skôr, než vôbec rozumejú, čo to všetko znamená.

Naši zástupcovia budú hlasovať rovnakým hlasom, ako nemeckí či francúzski. Naposledy to zaujímalo len 13 percent voličov.

Deň Zeme je tu práve na to, aby sme sa zamysleli a spamätali. Čím skôr tak urobíme, tým lepšie pre nás i pre prírodu.

V konečnom dôsledku ide zástancom i odporcom očkovania o to isté: o zdravie. O zdravie ich detí, priateľov, o zdravie všetkých ľudí na Slovensku.

Ak vždy len nájdeme super spôsob, ako sa dopadom našich vlastných činností vyhnúť, ako sa z nich poučíme?