Adam Vokáč má niekoľko scenárov svojho pohrebu. Je hrobárom, správcom Spomienkového parku v pražskej časti Satalice a predsedom vzdelávacieho spolku Poslední stopa. Prostredníctvom sociálnych sietí informuje verejnosť o prírodných spôsoboch pohrebu často priamo z vykopaných hrobov. Pýtali sme sa ho, aké sú reakcie verejnosti, čo sa zmenilo v prírodnom pohrebníctve za posledné roky a prečo viac nelobuje za rozpustenie tiel v chemikálii, ale za ich prírodné skompostovanie.
Tento rozhovor bol preložený z českého jazyka.
Na úvod by som povedala, že sa poznáme, preto si budeme v rozhovore tykať. Pred tromi rokmi som sa s tebou rozprávala o prírodnom pohrebníctve. Vtedy si hovoril, že chceš rozpútať debatu o kompostovaní ľudských tiel, akvamácii (rozpustenie tela v roztoku hydroxidu sodného), pochovávaní tiel bez rakvy, či o koncepte takzvanej pohrebnej rezervácie. Čo sa zmenilo?
Pozorujem veľký vývoj najmä vo verejnej debate. Keď sme s touto témou prišli na začiatku, pôsobila skôr ako kuriozita a málokto ju bral vážne. Dnes mám však pocit, že sa o nej diskutuje oveľa serióznejšie. Platí to napríklad aj pri komunikácii s orgánmi štátnej správy, ale aj medzi pohrebnými službami.
Najmä modernejšie pohrebné služby, alebo tie, kde sú vo vedení mladší ľudia, vnímajú prirodzený vývoj smerom k prírodnému pohrebníctvu a k rôznym alternatívnym formám pochovávania. Rešpektujú, že ide o trend, a tento trend aj uznávajú.
Ešte by som spomenul akvamáciu. Je zaujímavé, že na začiatku som, najmä v posledných troch rokoch, hovoril o akvamácii približne rovnako často a rovnako významne ako o teramácii. Vnímal som tieto dve alternatívy ako rovnocenné. Postupne som však zistil, že akvamácia sa nikdy nestretávala s takou odozvou publika. Keď o tom niekde verejne hovorím, vždy dostávam výrazne pozitívnejšie reakcie na teramáciu, teda na ľudské kompostovanie.
Z toho som si postupne vyvodil, že práve táto metóda je ľuďom bližšia a lepšie zapadá do nášho prostredia. Zdá sa, že mnohým ľuďom dáva väčší zmysel venovať jej väčšiu pozornosť. Akvamáciu je však určite dobré spomenúť tiež, pretože ide o ďalšiu možnú alternatívu, ale už za ňu nelobujem takým spôsobom, že by som viedol nejakú iniciatívu smerujúcu k jej legalizácii. Samozrejme, som za ňu, ale osobne mi oveľa viac záleží na teramácii.
Akvamácia je v podstate rozpustenie ľudského tela v roztoku hydroxidu sodného. Naopak, teramácia je zjednodušene povedané prirodzené skompostovanie ľudského tela. Prečo si teda myslíš, že je táto metóda ľuďom bližšia?
Myslím si, že ľudia si túto metódu nevyberajú až tak podľa uhlíkovej stopy alebo podľa jej dopadu na životné prostredie. To bol pôvodne môj predpoklad, že práve toto bude rozhodujúci faktor. Dnes si však myslím, že to zďaleka nehrá takú veľkú úlohu, ako som si kedysi myslel.
Pre ľudí je podľa mňa oveľa dôležitejší celkový pocit z danej metódy. Veľkú rolu zohráva prostredie, v ktorom sa proces odohráva, jeho symbolika a miera prirodzenosti. Tieto faktory sú často dôležitejšie než samotná stopa na životnom prostredí.
A práve tu podľa mňa vychádza teramácia pre ľudí priaznivejšie. Nepôsobí totiž tak industriálne ako napríklad akvamácia. Nie je to proces, ktorý by vyžadoval robiť s telom niečo neprirodzené. Rozpúšťanie tela v roztoku pre nás ako spoločnosť nie je niečo, čo by sme historicky robili.
Naopak, teramácia, teda ľudské kompostovanie, vychádza z úplne prirodzeného procesu rozkladu tela po smrti. Ide vlastne o prirodzený spôsob, akým sa telo v prírode rozkladá. Keď napríklad v prírode uhynie zviera, jeho telo sa postupne rozloží práve takýmto spôsobom. Teramácia tento proces len riadi a prebieha v kontrolovanom prostredí. Práve tieto faktory podľa mňa zohrávajú väčšiu úlohu, a preto si myslím, že ľudia často vnímajú teramáciu ako prijateľnejšiu alternatívu než akvamáciu.
Tri roky dozadu si hovoril, že kremácia má uhlíkovú stopu približne ako cesta autom do Chorvátska. Platí to stále, alebo sa technológie krematórií za ten čas posunuli?
Za tri roky nejde o mimoriadne výrazný posun, ale je dôležité povedať, že technológie spaľovania v krematóriách sa dlhodobo vyvíjajú. Môžem uviesť konkrétny príklad: za posledné tri roky boli v Prahe vymenené dve spaľovacie pece – jedna v Motole (mestská štvrť v Prahe – pozn. red.) a jedna v Strašniciach (mestská štvrť v Prahe – pozn. red.). Tieto nové pece majú približne tretinovú spotrebu oproti tým predchádzajúcim. Je to teda naozaj veľký rozdiel. Vďaka technologickému pokroku je aj kremácia čoraz šetrnejšia.
Rozpútať debatu sa ti darí aj na Instagrame, kde ťa sleduje vyše 20-tisíc ľudí a často sa prihováraš doslova z hrobu. Ako na to sledovatelia reagujú?
Na začiatku to určite pôsobilo skôr ako kuriozita. Mnohí ľudia ma začali sledovať práve preto, že im prišlo zvláštne, že ich niekto zdraví z hrobu. Postupne sa však podľa mňa vytvorila komunita ľudí, ktorým je blízky vzťah k prírode a ktorým sa páči prepojenie témy pochovávania s prírodou.
Na začiatku to teda bolo najmä zo zvedavosti, ale dnes je ten prístup oveľa serióznejší. Verím, že tým ľuďom na tom skutočne záleží. Vnímajú to ako nosnú myšlienku, za ktorou chcú ísť. Zároveň vidím, aký silný prúd sa okolo toho vytvára. Odvtedy o tejto téme začalo hovoriť oveľa viac ľudí a je vidieť, ako sa postupne rozvíja celé hnutie za prírodné pohrebníctvo.
Ako ti vôbec napadlo natáčať sa vo vykopanom hrobe? Nebál si sa reakcií?
Nebál som sa toho. Úprimne povedané, na prostredie cintorínov a pohrebníctva som si tak zvykol, že si už často ani neuvedomujem, ako to môže pôsobiť na ľudí, ktorí s tým nie sú v kontakte. To môže byť niekedy trochu nebezpečné, pretože si neuvedomujem ten veľký rozdiel medzi tým, ako to vnímam ja, a ako to môžu vnímať ostatní.
Zároveň som však v tejto téme veľmi prirodzený. Nehovorím o nej s ostychom ani s predsudkami. A možno práve vďaka tomu, s akou ľahkosťou o tom rozprávam – pretože pre mňa je to v tomto zmysle naozaj prirodzená téma – to pôsobí príjemne a robí to túto tému pre ľudí prístupnejšou.
Najsledovanejším videom (800-tisíc videní) je to, v ktorom ukazuješ, aký hlboký musí byť hrob podľa zákona (minimálne 1,5 metrov). Vo videu spomínaš, že by si chcel, aby boli hroby plytšie, než dnes vyžaduje zákon. Prečo?
Je to drobná technická zmena, ktorá by však vyriešila viacero vecí. V prvom rade by sa telá lepšie rozkladali, ak by boli uložené vyššie, teda nie tak hlboko v zemi. V menšej hĺbke je totiž viac kyslíka a väčšia aktivita rôznych mikroorganizmov, takže rozklad prebieha prirodzenejšie a efektívnejšie.
Zároveň by nebolo potrebné kopať tak hlboké hroby, čo znamená menej práce a tým pádom aj nižšie náklady. Plytšie hroby sú navyše bezpečnejšie na kopanie než veľmi hlboké. Ďalším faktorom je, že čím vyššie je telo nad úrovňou podzemnej vody, tým väčšia je šanca, že sa všetko prirodzene prefiltruje. Aj z tohto pohľadu je to ekologickejšie riešenie.
Preto v tom vidím viacero výhod a nevidím žiadnu zásadnú nevýhodu. Ide v podstate len o technickú záležitosť, ktorá je však dnes presne stanovená v zákone. Ak by sa to malo zmeniť, bolo by potrebné prijať novelu zákona.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ak sa bavíme o plytšom hrobe vošla by do neho rakva, alebo len telo?
Telo môže byť v rakve, ale nemusí. Samozrejme, z pohľadu prírodného pohrebníctva je lepšie, keď telo nie je v rakve. Vtedy totiž medzi telom a zeminou nevzniká žiadna bariéra – je tam len plátno z rozložiteľného materiálu, v ktorom je telo zabalené. Vďaka tomu sa telo ľahšie a prirodzenejšie spojí s pôdou.
Zároveň to však môže byť aj v nejakej jednoduchej rakve, napríklad prútenej alebo inej rozložiteľnej. To už môže zostať na voľbe pozostalých. Podľa mňa je dôležité najmä to, aby tu tieto možnosti existovali. Vieme, že tento spôsob funguje už približne tridsať rokov napríklad v Anglicku aj v USA, takže nevidím dôvod, prečo by to nemohlo fungovať aj u nás.
Snažíte sa v rámci vášho spolku presadiť túto zmenu zákona?
Pre mňa bol významným míľnikom nedávny rozhovor s pánom Tomášom Kotrlým na Ministerstve pre miestny rozvoj ČR, ktorý vyšiel aj online. V rozhovore vlastne uznal, že zníženie hĺbky hrobu je žiaduce, a tým nás v tejto zmene podporil.
Ukazuje sa teda, že aj odborníci z ministerstva dávajú k viacerým našim návrhom kladné stanovisko. Problém je skôr v tom, že na ich realizáciu je potrebné zmeniť zákon. A to je niečo, pri čom sa nám zatiaľ nedarí vytvoriť dostatočný tlak, aby sa toho politici ujali, vzali to ako svoju politickú tému a zákon zmenili.
Momentálne tomu podľa mňa nepraje ani spoločenská, ani politická nálada. Riešia sa úplne iné, naliehavejšie témy. A tak ide v podstate najmä o to, aby sa z toho stala politická téma, no myslím si, že práve teraz na to nie je úplne vhodná chvíľa.
V jednom z videí si zapojil do prípravy pohrebu aj pozostalú Šárku, ktorá pomáhala vykopať a pripraviť hrob pre svoju mamu. Prečo je podľa teba dôležité, aby sa pozostalí do týchto rituálov zapájali?
Môže im to ohromne pomôcť. Skúsenosti, kde sa k tomu odhodlali, ukazujú, že to má zmysel. Samotné rozhodnutie urobiť taký krok môže byť síce náročné, ale mám pocit, že keď to ľudia dokážu, spätne sú za to radi.
Môže ísť aj o veľmi jednoduché úkony, napríklad uložiť rozložiteľnú urnu do malej jamky. Nemusí to znamenať, že pozostalí musia vykopať celý hrob. Myslím si však, že aj takýto drobný osobný úkon môže ľuďom pomôcť lepšie prejsť procesom lúčenia a vyrovnávania sa so stratou.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
V tom videu si povedal aj niečo v zmysle, že Šárka si svoj smútok vyhádže z hrobu. Okrem Šárky ozval sa ešte niekto, kto toto s tebou absolvoval?
Nie že by si pozostalí sami kopali hroby na Lúčnom cintoríne. Kopať hroby si síce mohli v rámci hrobárskych workshopov, ktoré som organizoval – tie boli vždy veľmi populárne. Inak sa však pozostalí zapájajú aj inými spôsobmi, napríklad na Lúčnom cintoríne v Lese spomienok. Niekedy chceli popol sami rozsypať vlastnými rukami, inokedy zasypávali jamku alebo do nej sadili napríklad zimozeleň. Na Lúčnom cintoríne sme tiež spoločne zdobili hroby, alebo sme sa zúčastnili na samotnom spúšťaní rakvy.
Spomínal si rozhovor s Tomášom Kotrlým. Okrem neho si vystupoval aj v predvolebných videách, pohrebníctvo sa stalo témou kampane aj v českých parlamentných voľbách. Malo to reálny dopad na prax pohrebníctva?
Bol som príjemne prekvapený, že sa to stalo aj témou pre vtedajšieho ministra Kulhánka a že sa rozhodli o tom natočiť videá. Obávam sa však, že to bolo skôr v rámci predvolebnej kampane a že túto tému ako skutočnú politickú agendu nikto z politikov nezachytil. Nezaregistroval som ju ani v predvolebných programoch, ani v programovom vyhlásení vlády. Skôr mám pocit, že to využili ako PR potenciál aj vďaka tomu, že mám na sociálnych sieťach určitý dosah. Na druhej strane som tomu rád, aspoň sa téma pohrebníctva opäť dostala do verejného priestoru aj cez politikov, čo je dôležité.
V praxi sa to prejavuje napríklad tým, že vznikajú nové prírodné cintoríny. To mi príde ako veľký posun. Napríklad teraz vzniká nový prírodný cintorín v Moste – na severe Čiech doteraz žiadne iné nebolo. Vo Vratislaviciach vznikol tiež pekný cintorín. Ja sa momentálne podieľam na zriaďovaní Spomienkového parku v Sataliciach (mestská časť Prahy – pozn. red.), kde som sa stal aj správcom.
Čo sa však týka pohrebných služieb, tam zatiaľ veľký posun nevidím. Síce to rešpektujú, ale nemyslím si, že by robili nejaké systematické kroky smerom k prírodnému pohrebníctvu. Zatiaľ ani nevznikla žiadna nová alternatívna pohrebná služba, ktorá by sa na tento spôsob vyslovene špecializovala. Skôr to podľa mňa supluje široká sieť nezávislých obradníkov naprieč Českou republikou. Tí vlastne vytvárajú nadstavbu nad prácou pohrebných služieb a robia obrady na mieru a podobne. Ale že by sa toho priamo chopila nejaká pohrebná služba, to zatiaľ nevidím.
Kto ich zakladá – jednotlivci, organizácie alebo mestá?
Podľa zákona u nás môžu cintoríny zakladať len mestá a obce, prípadne cirkvi. To znamená, že my túto možnosť ako takú ani nemáme. Zároveň sme však od ministerstva pre miestny rozvoj dostali kladné stanovisko, že je žiaduce, aby napríklad aj neziskové organizácie mohli zakladať vlastné prírodné pohrebiská. Je teda potrebné zmeniť zákon.
Poslední stopa mala minulý rok spoločný projekt so živičným projektom Funebra. Vzdelávali ste v ňom správcov cintorínov v tom, ako manažovať a zakladať cintoríny citlivejšie k prírode a k ľuďom. Ako to spätne hodnotíš? Chcú obce a mestá tvoriť lepšie cintoríny?
Veľmi si to cením ako skúsenosť. Na začiatku som bol trochu skeptický, najmä v momente, keď sme hľadali účastníkov programu, kde malo byť desať ľudí – päť z Česka a päť zo Slovenska. Bol to pre nás naozaj veľký problém, pretože sme oslovili približne 50 miest a aj tak bolo ťažké nájsť piatich účastníkov z Českej republiky.
Nakoniec sa to však podarilo a myslím si, že tí, ktorých sme našli, boli aktívni, snaživí a boli v tom s nami – akoby sme boli na jednej lodi. Vnímali sme, že nám ide o rovnakú vec a snažili sme sa to potom aplikovať na jednotlivé cintoríny.
Často je náročné získať podporu nielen zo strany miest, ale aj verejnosti pre takéto kroky smerom k prírodnému pohrebníctvu. Napriek tomu mám z toho dobrý pocit – podarilo sa nám nájsť ľudí, ktorí skutočne zdieľali rovnaké smerovanie a nebol tam nikto, kto by s tým zásadne neladil.
Myslím si, že takýchto ľudí vo vedení organizácií nie je veľa, ale tí, ktorých sme našli, s nami vytvorili veľmi peknú spoluprácu. Vďaka tomu vznikli pekné projekty naprieč Českou republikou aj Slovenskom – napríklad včelíny na cintorínoch, rôzne systémové opatrenia v rámci manažmentu cintorínov a podobne.
Ktoré mestá a obce môžu ísť momentálne v tejto oblasti príkladom?
To je dobrá otázka. Praha bola vždy lídrom prírodného pohrebníctva u nás v Česku. Vznikol tam prvý Les spomienok a neskôr aj Lúčny cintorín, ktorý ponúkol ekologickú alternatívu pochovávania celého tela do zeme.
Nemyslím si však, že by Praha – konkrétne mestské pohrebníctva a pohrebné služby hlavného mesta – v tomto smere ďalej napredovala. Skôr tam teraz vidím určitý krok späť alebo aspoň pozastavenie tohto smerovania vplyvom nového vedenia. Naopak, na úrovni jednotlivých miest vidím veľké rozdiely. Napríklad Most teraz pripravuje zriadenie nového prírodného cintorína – tam vnímam výrazný posun a veľmi dobrú iniciatívu.
V konečnom dôsledku to však vždy stojí na konkrétnych ľuďoch vo vedení. Je ťažké povedať, kto je celkovým lídrom. Nedá sa jednoducho ukázať na jedno mesto alebo jednu organizáciu. Vždy záleží na konkrétnych ľuďoch, ktorí tam pôsobia.
Dôležitým propagátorom prírodného pohrebníctva je u nás spolok Ku koreňom, ktorý stál pri jeho zrode pred dvanástimi rokmi. My sa tiež snažíme prispievať svojou troškou, napríklad s Poslednou stopu – a ďalšie lokálne spolky zabezpečujú osvetu a podporu vzniku prírodných pohrebísk. Vo výsledku to však vždy stojí na podpore mesta a na konkrétnych ľuďoch, ktorí o tom rozhodujú.
Si zástancom teramácie – čo je premena ľudského tela na pôdu. Podľa odborníkov ide o jednu z najšetrnejších pohrebných metód súčasnosti. Ako prebieha v praxi?
Teramácia prebieha tak, že telo sa po smrti nechá prirodzene rozkladať v kontrolovanom prostredí. V praxi to vyzerá tak, že v zázemí sa nachádza „kolíska“ alebo nádoba, do ktorej sa telo uloží spolu s rôznymi prírodnými materiálmi. Ide o zmes napríklad sena, slamy alebo bio uhlia. Každá firma má vlastnú receptúru tejto zmesi, s ktorou sa telo počas približne 40 dní premení na kompost.
Po uložení sa zmes zvlhčí, pretože vlhkosť je dôležitá pre správny priebeh kompostovania. Nádoba sa potom umiestni do systému, kde je zabezpečené prúdenie vzduchu. Vzduch sa privádza dovnútra a plyny vznikajúce pri rozklade sa odvádzajú cez filtre von.
Počas procesu sa telo prirodzene zahrieva, teplota môže dosiahnuť približne 60–70 stupňov Celzia. Tento takzvaný termofilný proces zabezpečuje aj elimináciu patogénov, takže výsledná hmota je hygienicky bezpečná.
Po približne štyridsiatich dňoch, keď teplota klesne a proces je ukončený, sa nádoba otvorí. Zmes aj s kosťami sa následne premelie aspoň takto to robia v Nemecku. Výsledkom je približne 80 kilogramov úrodnej zeminy, ktorá môže byť ďalej využitá a uložená v prírode.
Keď pracuješ denne so smrťou, mení to aj tvoje vlastné predstavy o tom, ako by mal vyzerať tvoj pohreb?
Veľmi. Mám v podstate niekoľko scenárov. Keby som zomrel dnes, preferoval by som pochovanie na Lúčnom cintoríne – teda pochovanie čo najviac v súlade s prírodou, ako je to dnes možné.
Keby bola legálna teramácia, tak by som sa nechal skompostovať s tým, že by sa s mojím kompostom mohlo nakladať podľa želania mojej rodiny. Hlavne sa mi páči predstava, že by moji blízki mali slobodu, napríklad mohol by som byť uložený na ich pozemku alebo na iných miestach v krajine, ktoré sú so mnou nejako spojené.
A úplne utopistická predstava je, že by som si niekde v lese jednoducho ľahol, tam zomrel a prirodzene sa rozložil, pričom by ma tam nechali. To je však skôr len taká predstava, niečo, čo neberiem ako reálne možné.
V máji chystáte v Prahe aj konferenciu zameranú na teramáciu. Čo od nej očakávaš?
Chceme posunúť celú verejnú debatu niekam ďalej – možno k väčšej dôvere. Pre mňa je kľúčové, aby ľudia z ministerstva, z pohrebných služieb aj široká verejnosť získali k tejto metóde dôveru. Aby ju vnímali ako niečo, čo funguje a čo je relevantnou alternatívou ku kremácii.
Preto som navrhol prizvať ľudí z Nemecka, ktorí túto metódu prevádzkujú a ktorí s ňou majú skúsenosti. Aby sme im vytvorili priestor, kde sa ich bude môcť ktokoľvek na čokoľvek opýtať. Viem, že sú maximálne transparentní, takže verím, že dokážu odpovedať na všetky otázky a rozptýliť pochybnosti.
Dúfam, že práve v rámci tejto konferencie budú mať všetci, ktorí dnes pochybujú, možnosť svoje otázky otvorene položiť a získať uistenie, že táto metóda naozaj môže fungovať. A že si tak ľudia k nej vytvoria väčšiu dôveru tým, že s ňou prídu do priameho kontaktu.
Ako takú „čerešničku na torte“ tam budeme mať aj vzorku zeminy z teramácie, na ktorú si ľudia budú môcť siahnuť. Chcem ale zdôrazniť, že nepôjde o vzorku z ľudských pozostatkov, ale zatiaľ o vzorku z prasaťa – čo je oveľa jednoduchšie zabezpečiť. Ľudia si tak budú môcť celý proces aspoň čiastočne predstaviť a fyzicky sa ho dotknúť.
Je možné, že o päťdesiat rokov bude dnešná kremácia vnímaná rovnako zastaralo ako spaľovanie uhlia?
Myslím si, že áno. Spaľovanie fosílnych palív pri kremácii bude takto zastarané, ale zároveň si myslím, že kremácia tu s nami zostane, len bude využívať obnoviteľné zdroje. Tá technológia bude natoľko pokročilá, že uhlíková stopa aj spotreba energie budú zanedbateľné. Verím, že kremácia tu zostane, len sa bude celý proces odohrávať na inej báze. Budú to elektrické pece a systémy s oveľa dokonalejšou technológiou spaľovania a filtrácie.
Tento rozhovor je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú však len názormi a vyhláseniami autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo organizácie SAAIC uďeľujúcej grant. Európska únia ani orgán udeľujúci grant za ne nenesú zodpovednosť.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
