Frontálne vyučovanie a memorovanie učiva jej nedáva zmysel, preto nikdy neodučila žiadnu vyučovaciu hodinu rovnako. Eva Tóthová zo Základnej školy Družstevná pri Hornáde už dvadsať rokov, aj cez program Zelená škola, vedie deti k zodpovednosti k životnému prostrediu a k spoločnosti. Žiaci učili obyvateľov obce kompostovať, starajú sa o odpad z tried či požiadali starostu o zavedenie triedeného zberu na cintoríne. Podľa Tóthovej sa deti cez priame zážitky učia chápať súvislosti, myslieť kriticky a konať zodpovedne.
Do programu Zelená škola ste sa zapojili pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď bola téma klimatickej zmeny na Slovensku ešte len na začiatku. Čo vás na programe zaujalo a prečo ste sa rozhodli prihlásiť vašu školu?
Bol to dlhodobý proces už predtým. Pôvodne som pracovala v občianskom združení Priatelia Zeme, kde sme sa venovali najmä odpadovej problematike na legislatívnej úrovni. Mravčia práca s ľuďmi alebo s deťmi bola len veľmi okrajová, no bytostne som cítila, že práve táto je mojím naplnením, pretože som chcela do detí zasievať semienka, aby mohli vzklíčiť raz, keď z nich budú starostovia či primátori a budú môcť ovplyvňovať aj legislatívu. Myslím si teda, že tieto veci treba začať budovať aj zdola.
Zo skúsenosti viem, že environmentálna výchova na školách sa väčšinou sústreďovala na Deň Zeme, alebo len na formálne zápisy v časovo-tematickom pláne, že áno, tu realizujem environmentálnu výchovu, ale väčšinou to bolo len na papieri a málokedy sa robila prakticky. V Zelenej škole ma naozaj veľmi bavilo, že tam máme výborné lektorky a mentorky, ktoré nás vedú celým programom, usmerňujú nás, ako to robiť lepšie a efektívnejšie.
A hlavne je to program, ktorý je zameraný na rozvoj osobnosti – žiakov aj učiteľov, ktorí sa pri ňom veľa naučia. Rozvíja mnohé kompetencie dôležité pre prax. Nie je to len teória, ktorá sa rýchlo vytratí z hlavy, ale sú to veci, ktoré zanechávajú dlhodobejší efekt aj z hľadiska trvalo udržateľného myslenia a hlavne konania. Deti to potom prenášajú aj do svojich rodín a šíri sa to ďalej. Vidím v tom veľký zmysel a potenciál.
Bol to úžasný nápad, že sa niečo také začalo, a ja som sa toho chytila hneď v úplných začiatkoch, ešte v nultom pilotnom ročníku Zelenej školy. Prihlásili sme sa do programu a odvtedy sme jeho súčasťou.
Spomenuli ste, že v minulosti na školách sa envirovýchova často spojila iba s Dňom Zeme – raz ročne sa urobilo nejaké podujatie alebo aktivita. Vnímate, že v súčasnosti je to na školách už inak?
Ako-kde. Tých environmentálnych dní je viacero, napríklad Svetový deň vody alebo Svetový deň životného prostredia. Pri takýchto príležitostiach sa na školách niečo deje, ale vždy to závisí od osobnosti učiteľa, ktorý má environmentálnu výchovu na starosti a ako ju vníma. Či ju berie len ako povinnosť, ktorú mu zadalo vedenie školy a „odfajkne si“ pár bodov v pláne, alebo ju vníma ako poslanie, ktoré chce ďalej rozvíjať.
Je to teda vždy o osobnosti učiteľa a o tom, kto a ako s tým na škole začne. Začiatky nie sú jednoduché – človek je často sám a môže pôsobiť ako „podivín“, keď sa začnú diať takéto veci. Niekedy to ľudia neprijímajú s nadšením a porozumením, ale je to proces. Celkovo je zmena myslenia a zodpovedného prístupu k životnému prostrediu veľmi náročný a dlhodobý proces.
Aj u nás sa menia ľudia či už v učiteľskom kolektíve, alebo neustále prichádzajú nové deti – deviataci odchádzajú a prichádzajú ďalší žiaci. Preto treba veci stále budovať odznova. Nie vždy sa nám podarí všetko úplne zakoreniť tak, aby to naozaj fungovalo v praxi, ale snažíme sa o to. Dôležité je naučiť sa, ako na to teoreticky, a potom to vedieť aj prakticky uplatňovať.
Ťažko teda povedať, ako je to na konkrétnych školách – vždy to závisí od učiteľov a podpory vedenia školy. Tieto dve veci sú kľúčové pre to, aby sa environmentálna výchova naozaj dobre rozbehla. A ďalšou nesmierne podstatnou vecou je spolupráca.
Ako vnímali kolegovia a kolegyne vás pred dvadsiatimi rokmi, keď ste prišli s návrhom zapojiť školu do programu Zelená škola?
Na začiatku to bolo také, že: „Čo všetko tá od nás chce?“ Bolo tam trochu obáv – báli sa, aké zmeny prídu. Začali sme s triedeným zberom, ktorý bol vtedy ešte naozaj len v začiatkoch. My sme sa však snažili robiť to poctivo. Vedierka, ktoré sú v triedach, mali na starosti samotné deti, nezaťažovali sme upratovačky.
Raz do týždňa fungovala takzvaná ekohliadka – deti zobrali vedierka, vysypali ich do príslušných farebných vriec a pripravili ich na odnesenie do skladu. Triedili to samy a zároveň videli, čo robia správne a čo nie. Následne dávali spätnú väzbu do tried. Snažili sme sa teda čo najmenej zaťažovať dospelých, ktorí majú aj tak veľa povinností, a preniesť zodpovednosť na deti, aby si uvedomili, že ide o ich odpad a že zaň nesú zodpovednosť.
Na našej škole dodnes fungujú ekohliadky – dobrovoľníci, ktorí sa prihlásia, raz do týždňa vyprázdňujú nádoby na separovaný zber a odnášajú ich do skladu, odkiaľ sa odpad následne odváža tam, kam treba, keď prebieha zber v obci.
Ekohliadku tvoria žiaci z jedného ročníka?
Každý týždeň má službu jeden ročník, respektíve jedna trieda. Snažíme sa, aby sme žiakov príliš nevytrhávali z vyučovania, takže sa to odohráva napríklad v rámci techniky, telesnej výchovy alebo pracovného vyučovania – závisí od triedy. Raz za štvrťrok si tak viacerí môžu vyskúšať, aké to je mať na starosti zber a vyprázdňovanie nádob na triedený odpad.
Zažijú napríklad situácie, keď nájdu nedojedenú desiatu v papieri alebo keď jogurtový téglik nie je opláchnutý a je hodený medzi plasty. Aj tieto negatívne skúsenosti sú dôležité, pretože práve vďaka nim si deti dokážu lepšie uvedomiť, ako veci robiť správne.
Máme napríklad tradíciu jarného čistenia v obci – upratujeme čierne skládky a podobne. Akcia sa volá „Vyčistíme si obec“ a deti tam vidia, čo všetko sa nachádza v prírode. Často tomu nerozumieme, pretože dnes už existujú možnosti, kam odpad legálne odviezť napríklad na zberné dvory. Napriek tomu ľudia odpad vyhadzujú do prírody, čo je nepochopiteľné. Som rada, že takéhoto odpadu je v obci a v prírode z roka na rok menej.
Deti si pri týchto aktivitách zažijú aj veľa zábavy, ale zároveň sú často zhrozené z toho, čo všetko v prírode nájdu. Aj takéto praktické akcie preto považujeme za veľmi dôležité.
Prvou zmenou na škole bol teda triedený zber. Aké ďalšie najväčšie zmeny sa vo vašej škole za tie dve dekády podarilo dosiahnuť aj vďaka Zelenej škole?
Neviem, či sa dá povedať, čo bolo najväčšie, pretože každý posun vpred je dobrý a hodnotíme ho veľmi pozitívne. Vždy máme určitú tému, ktorej sa v Zelenej škole venujeme do hĺbky. V oblasti odpadu to bolo napríklad nielen zavedenie separovaného zberu, ale postupne sme sa zamerali aj na minimalizáciu, teda na to, aby sme produkovali čo najmenej odpadu.
Cieľom bolo mať vo farebných vedierkach všetko, čo tam patrí, a v čiernom vedierku na komunálny odpad čo najmenej odpadu. Zameriavali sme sa aj na rovesnícke vzdelávanie či environmentálnu výchovu, aby deti pochopili, čo znamená minimalizácia a ako predchádzať vzniku odpadu. Učili sa, že už pri nákupe je potrebné premýšľať nad tým, čo si kúpim, aby som vytvoril čo najmenej odpadu, a aby chápali širšie súvislosti.
Postupne sme sa dostali až k tomu, že sme nechceli meniť veci len v škole, ale aj v obci. Deti robili osvetu od domu k domu – vysvetľovali kompostovanie aj správne triedenie odpadu. Dokonca pripravili projekt na zavedenie separovaného zberu na cintoríne a v spolupráci so starostom ho aj urobili v susednej obci. Do našej školy totiž chodia deti z troch obcí: Kostoľany nad Hornádom, Sokoľ a Družstevná pri Hornáde.
Starosta v Kostoľanoch nad Hornádom bol veľmi ústretový. Podarilo sa nám získať peniaze, za ktoré sa vytvorila osvetová tabuľa a deti vyrábali motivačné drevené tabuľky s vypálenými textami. Navrhovali, kde budú umiestnené nádoby na triedený zber, komunikovali so starostom a pripomienkovali riešenia. Napríklad upozornili, že aj papier má na cintoríne svoje miesto – pri dome smútku, kde sa rozbaľujú kytice. Na základe toho tam pribudla nádoba na papier.
Je úžasné, že deti komunikujú s kompetentnými ľuďmi a uvedomujú si, že majú možnosť meniť veci vo svojej obci. Nie je to len o tom, že problém pomenujú a posťažujú sa, ale učia sa, koho osloviť a ako postupovať, aby prišla aj reálna zmena.
Súčasťou projektu bol aj prieskum – deti zisťovali, koľko bolo plastových kytíc a dekorácií pred osvetou a koľko po nej. A posun tam naozaj bol. Starosta v tom pokračuje dodnes, snaží sa systém zlepšovať, aj keď sa stále nájdu ľudia, ktorí netriedia poctivo. Dôležité však je, že projekt nezostal „mŕtvy“, ale žije ďalej a má reálny dopad.
S akými reakciami sa stretávali deti, keď chodili od domu k domu?
Keď sme si vtedy vyhodnocovali, čo deti zažili pozitívne a čo negatívne, mali rôzne skúsenosti, ale v konečnom dôsledku prevažovali tie pozitívne. Keď si na nich dospelí našli čas a vypočuli ich, výsledky boli väčšinou veľmi dobré. Nechceli sme ísť cestou, že len vhodíme letáčik do schránky, pretože ten sa často stratí a jeho efekt je minimálny. Dôležité bolo, že deti sa s ľuďmi rozprávali, vysvetľovali im podstatné veci, pýtali sa a dostávali odpovede. Vznikal tak dialóg a práve to malo veľkú odozvu.
To boli zmeny v oblasti odpadov. Čo sa týka vody, nešlo len o zachytávanie dažďovej vody, ale napríklad aj o rekonštrukciu WC zariadení, kde splachujeme toaletu vodou zo studne, teda úžitkovou vodou.
Dôležitou témou, ktorej sme sa venovali bola aj energia. Vďaka zriaďovateľovi sme cez európsky projekt kompletne zateplili a zrekonštruovali školu so zameraním na energetickú úspornosť. Prostredníctvom solárnych kolektorov a teplovzdušného čerpadla sme na škole výrazne znížili uhlíkovú stopu.
V oblasti prírodnej záhrady sme vytvorili takzvanú prírodnú klimatickú záhradu, kde máme množstvo zaujímavých prvkov – bylinkový labyrint, bylinkovú špirálu, jazierko, ale aj vonkajšiu učebňu v podobe malého amfiteátra, kde sa stretávame a organizujeme rôzne podujatia. Máme tam aj oddychovú zónu na sedenie v kruhu, takzvanú Artušovskú zónu a vyvýšené záhony „švédske stoly pre včely“, teda záhony, ktoré lákajú opeľovače a obsahujú rôzne liečivé rastliny.
Deti sa tak učia spoznávať bylinky, pripravovať z nich čaje. Napríklad v záhrade organizujeme jarné a jesenné slávnosti, ktoré majú komunitný charakter. Stretávame sa tam aj s miestnou komunitou, deti ponúkajú v záhradnej čajovni čaje alebo vypestované bylinky, prezentujú svoju prácu, sú tam informačné stánky, tvorivé dielne a celkovo ide o veľmi príjemné spoločné stretnutia. Súčasťou tejto akcie býva už tradične aj okružný beh „Oco, mama, nefajči!“
So zelenými témami sa dnes často spája aj pojem klimatická úzkosť. Keď sa týmto témam venujete naozaj dlhodobo – zažili ste niekedy niečo podobné poprípade zaznamenali ste ju u svojich žiakov?
Naším cieľom nie je deti vystrašiť, pretože sú to stále len deti. Nesnažíme sa túto tému podávať príliš negatívne, skôr im ukazujeme možné riešenia. Samozrejme, pracujeme aj s faktami – hovoríme o tom, čo sa mení a aké zmeny prebiehajú. Deti to však vidia aj samé – napríklad na počasí, na zime bez snehu či na letných horúčavách. Vnímajú, že sa veci menia, počujú o tom aj od rodičov, takže klimatická zmena je pre nich reálne viditeľná a citeľná.
My sa však snažíme zameriavať najmä na to, čo sa s tým dá robiť – ako tieto zmeny spomaliť a čo môžeme urobiť na lokálnej úrovni. Deti síce ešte nemôžu ovplyvniť zákony, aj keď práve tam by zmeny boli najrýchlejšie, ale môžu ovplyvniť svoje bezprostredné okolie, napríklad to, čo si zasadia v záhrade, ako sa budú správať k zeleni, či sa budú snažiť chrániť stromy v obci, alebo ako bude raz vyzerať ich vlastný dvor.
Je veľa vecí, ktoré môžu ovplyvniť už teraz. Aj motto našej školy hovorí: „Ak sa mením ja, mení sa aj svet.“ Učíme deti začať od seba, keď vidím problém, pýtam sa, čo môžem urobiť ja. More tvoria kvapky a každý krok má význam a osobná zodpovednosť je veľmi dôležitá.
Videli sme to napríklad pri kompostovaní. Najskôr kompostovalo len málo ľudí. Začal jeden, ďalší sa pýtal, pridávali sa ďalší. Osveta ukázala, aké sú výhody kompostovania a aké negatíva má bioodpad na skládkach. Postupne sa to rozšírilo natoľko, že dnes je to v obci úplne bežné – a skôr je zvláštne, keď niekto nekompostuje.
Je to proces, ktorý si vyžaduje čas. O pozitívnych veciach treba hovoriť a ukazovať ich. Snažíme sa preto, aby deti tieto myšlienky prenášali aj domov. Cez kampaň: „Povedzme to doma,“ deti hovoria o témach, ktoré preberáme v škole, aj vo svojich rodinách a snažia sa ich uplatňovať v praxi, samozrejme v rámci možností.
Máte niekedy pocit, že zmeny, na Slovensku aj vo svete, prichádzajú príliš pomaly alebo že je ľudí ťažké presvedčiť? Ako sa s tým vyrovnávate?
Vyrovnávam sa s tým veľmi ťažko, pretože to veľmi hlboko prežívam. Keď sa do politiky dostanú nesprávni ľudia, ktorí nemajú vzťah k životnému prostrediu a vnímajú ho len ako biznis, pozerajú sa naň cez peniaze, je to pre mňa veľmi bolestivé. Naozaj ma to bolí, keď vidím, že sa príroda berie len ako zdroj na využitie, bez skutočného rešpektu a vzťahu k nej. V súčasnosti to vnímam ako veľmi zlú situáciu.
Snažím sa však zostať optimistická a veriť, že v ďalších voľbách budú ľudia rozhodovať rozumnejšie. Aj deti učíme, aby si všímali nielen to, čo politici hovoria, ale najmä to, čo robia – aké sú ich skutočné činy. Politiku priamo do vyučovania nemiešame, ale zdôrazňujeme, že pri voľbách je dôležité čítať programy jednotlivých strán a porovnávať ich s reálnymi krokmi, ktoré robia.
Snažíme sa tak u detí rozvíjať aj zodpovednosť, aby si uvedomili, aké dôležité je, komu dajú dôveru a moc, pretože títo ľudia potom rozhodujú aj za nich. Aj toto je súčasť výchovy k zodpovednosti voči životnému prostrediu. Hovorím im, že raz z nich môžu byť starostovia alebo primátori, a preto je dôležité vedieť sa správne rozhodovať, mať dostatok informácií a konať zodpovedne. To je kľúčové.
Čo vás po toľkých rokoch motivuje pokračovať?
Som tvorivý typ človeka a nikdy neodučím ani jednu hodinu rovnako. Aj keď je téma tá istá, vždy sa snažím priniesť nové metódy a nové prístupy. Každá trieda je iná, zloženie žiakov je odlišné, deti sú rozdielne, takže je to veľmi variabilné. Naše povolanie je dynamické a práve v ňom môžeme naplno rozvíjať tvorivosť aj to, čo chceme deťom odovzdať.
Nepovažujem to teda za stereotyp, vôbec nie. Niektorí učitelia majú prípravy, ktoré používajú niekoľko rokov. Toto ja vôbec nepoznám. Pre mňa to ani neexistuje. Dokonca ani keď učím tú istú tému v paralelných triedach, vždy sa nájdu rozdiely, ktoré si vyžadujú improvizáciu, úpravy a prispôsobenie.
Dnes sa už nedá postaviť pred triedu a len memorovať. Pozornosť žiakov okamžite klesá a hodina stráca zmysel. Deti treba zaujať, zapojiť, dať im priestor prejaviť sa a rozvíjať ich schopnosti. Veľmi dôležité sú komunikačné zručnosti. Deti by mali pochopiť, že ešte dôležitejšie než hovoriť je vedieť počúvať. Toto dnes mnohým chýba – vedieť počúvať druhého, reagovať naňho s rešpektom a dať mu priestor vyjadriť sa.
Učíme sa aj kritickému mysleniu, ktoré je dnes mimoriadne dôležité. Deti by mali vedieť, že nie každá informácia je pravdivá, mali by si ju vedieť overiť, rozlišovať medzi názorom a faktom a vedieť pracovať s relevantnými zdrojmi. V dnešnej dobe je množstvo hoaxov a rôznych nepravdivých informácií, ktoré sa šíria internetom, a veľa ľudí im verí bez overenia. Preto je dôležité, aby sa deti naučili s informáciami pracovať kriticky.
Čo vás najviac prekvapuje na tom, ako deti reagujú na environmentálne témy?
Stále ma prekvapuje, ale v pozitívnom zmysle, že naše vidiecke deti si napriek tomu, že žijú v dobe plnej možností a hojnosti, zachovávajú určitú skromnosť. A to ich aj učíme, že skromnosť je cnosť a že ju treba na ľuďoch obdivovať. Keď má niekto peračník tri či štyri roky, aj keď je už trochu ošúchaný, je to „wow“, nie „fuj“, pretože je to znak dobrovoľnej skromnosti.
Dobrovoľná skromnosť znamená, že si niečo nekúpim nie preto, že na to nemám, ale preto, že to nepotrebujem. Učíme deti rozlišovať medzi tým, čo chcú, a tým, čo naozaj potrebujú. A vždy ma fascinuje, keď to pochopia a dokážu tak aj žiť – skromne, napriek možnostiam, ktoré majú.
Pri vidieckych deťoch je to stále pomerne časté. V každej triede je viacero detí, ktoré si túto hodnotu zachovávajú. Neposmievajú sa druhým za to, že nemajú značkové veci alebo majú staršie oblečenie. U nás to jednoducho nie je bežné a som tomu veľmi rada. Toto na nich naozaj obdivujem.
A rovnako mám rada momenty na hodinách, keď sa mi podarí vytvoriť „wow efekt“. Keď deti zostanú prekvapené, či už pozitívne, alebo aj trochu šokované, ale je vidieť, že ich to zasiahlo a prinútilo zamyslieť sa. Takéto momenty mám veľmi rada, keď sa mi podarí ich naozaj zaujať a vtiahnuť do témy.
Kedy naposledy takto reagovali?
Napríklad pri téme potravín, ktorú sme naposledy robili v rámci rovesníckeho vzdelávania, sme mali obrázok zobrazujúci, koľko jedla sa vyhadzuje zo supermarketov. Boli tam napríklad jedlé banány a pomaranče. Fotografia na deti veľmi zapôsobila. Chytali sa za hlavy a boli úplne šokované, že sa takéto jedlo vyhadzuje. To bol jeden z posledných silných „wow momentov“.
Takéto momenty zažívame aj pri exkurziách, napríklad keď ideme na skládku odpadu. Málo škôl chodí na takéto miesta. Napríklad minule sme navštívili skládku pri Štítniku, kam smeroval aj náš komunálny odpad. Chceli sme deťom ukázať, kam sa odpad reálne dostane. Pracovník skládky nám vtedy povedal, že sme prví zo škôl, ktorí ich prišli navštíviť.
Pre deti to bol veľmi silný zážitok. Už len to, že si zapchávali nosy, cítili ten zápach a videli, aké je to tam nepríjemné a nepekné, na nich veľmi zapôsobilo. Bol to pre nich ďalší „wow moment“ – uvedomenie si, že s odpadom treba niečo robiť. Aj takéto praktické skúsenosti, hoci nie sú príjemné, sú veľmi dôležité. Deti si ich zapamätajú a nesú si ich so sebou ďalej ako silný zážitok, ktorý ich ovplyvňuje v ich správaní.
Spomeniete si na moment, keď deti spravili „wow moment“ vám?
Áno, to sa stáva pomerne často. Keď deti prídu s nápadmi, ktoré by chceli skúsiť, býva ich toľko, že to jednoducho nestíhame. Samozrejme, potrebujú aj pomoc dospelých, pretože ešte nie sú vo veku, keď by vedeli všetko urobiť samy. A niekedy je tých nápadov toľko, že musíme niektoré vybrať a iné odložiť.
Máme vytvorené kolégium Zelenej školy, čo je skupina dobrovoľníkov. Stretávame sa podľa potreby a z každej triedy je tam zástupca žiakov, ktorý prináša nápady zo svojej triedy do kolégia a následne ich odovzdáva späť spolužiakom. Tých tipov je naozaj veľa.
Napríklad pri školskej záhrade deti samé navrhujú, kde by sa dalo čo zasadiť, kde by mohli vzniknúť nové záhony alebo aké stromy by sme ešte mohli vysadiť. Keď sme robili záhradnú čajovňu, vymýšľali aj názvy čajových zmesí – veľmi originálne, ako napríklad „Jesenný vánok“ alebo „Životabudič energie“, pričom išlo o bylinky, ktoré mali podporiť energiu a vitalitu.
Nedávno prišli s myšlienkou vyrobiť solárnu sušičku, ktorú videli v Ekocentre Sosna. Chceli by ju mať aj u nás na škole, takže už začali kresliť návrhy a plánovať, čo všetko na jej výrobu potrebujú. Deti nás takto neustále prekvapujú svojou kreativitou a iniciatívou a mňa to vždy veľmi poteší.
Klimatickú zmenu sa deťom snažíte približovať či už cez fotografie alebo aj takéto priame zážitky. Aké iné aktivity zvyknete na hodinách využívať, aby téma pre nich nebola nejaká veľmi široká alebo abstraktná?
Naši žiaci môžu priamo ovplyvňovať výchovno-vzdelávací proces na škole. Keď tvoríme akčný plán, navrhujú, čo by chceli urobiť, koho si pozvať alebo kam sa ísť pozrieť. Svojimi nápadmi teda priamo ovplyvňujú dianie v škole, čo je naozaj úžasné.
Na hodinách často využívame rovesnícke vzdelávanie, keď žiaci učia svojich spolužiakov. Je to veľmi efektívne, pretože ak chce niekto niečo naučiť druhých, musí tomu najprv sám dobre rozumieť. Okrem toho robíme projektové vyučovanie, diskusie či rolové hry. Pri nich sa deti vžívajú do rôznych úloh, napríklad do role človeka, ktorý rieši environmentálny problém, alebo naopak do role toho, kto o riešení rozhoduje. Následne si role vymenia, čo im pomáha lepšie pochopiť rôzne pohľady.
Snažíme sa neukazovať len samotný problém, ale najmä súvislosti. Napríklad keď si chcem kúpiť paradajku, premýšľam, či je balená v plastoch a fólii, alebo si ju viem kúpiť bez obalu a znížiť tak množstvo odpadu. Rovnako je dôležité, odkiaľ pochádza, či je lokálna alebo dovezená, akým spôsobom bola pestovaná, aké chemikálie sa použili a akú uhlíkovú stopu zanechala jej preprava.
Podobne je to aj pri elektroodpade – nejde len o to, že si kúpime zariadenie, ale aj o to, čo sa s ním stane po skončení jeho životnosti. Ide o veľký globálny problém. Keď deti videli film Vitajte v Sodome, veľmi ich zasiahol. Uvedomili si, že odpad nezmizne len preto, že ho odvezie smetiarske auto. Máme pocit, že problém je vyriešený, ale v skutočnosti pokračuje ďalej. Na skládkach prebiehajú procesy, ktoré môžu mať vážne dopady, napríklad na kvalitu pôdy a vody.
Aj na Slovensku máme veľa skládok a pribúdajú ďalšie, pretože produkujeme čoraz viac odpadu. Preto je dôležité, aby deti chápali veci v súvislostiach, aby nevnímali problém len ako niečo, čo „zmizne z očí“, ale aby si uvedomili, že má ďalší vývoj a konkrétne dôsledky.
Aké zmeny by ste si priali vidieť v školách v oblasti environmentálneho vzdelávania v najbližších rokoch?
Myslím si, že je veľmi dôležité, aby environmentálna výchova zaznievala aj v medzipredmetových vzťahoch. Nie na každej škole existuje samostatný predmet, ako ho máme my. Často sa realizuje len naprieč predmetmi, a tu by som chcela apelovať na to, aby sa brala vážne. Nestačí si ju len zapísať do plánu, dôležitá je reálna realizácia.
Životné prostredie je kľúčové. Ak nebude v poriadku príroda, nebude v poriadku ani naše zdravie, všetko sa nám to vráti ako bumerang. To, že sa dnes máme dobre a máme dostatok, neznamená, že to tak bude navždy. Nechcem hovoriť katastroficky, ale spôsob života, aký vedieme, nie je dlhodobo udržateľný.
Práve dospelí by si to mali uvedomiť. Sme zodpovední za deti aj za to, akým príkladom im ideme. Mali by sme vedieť potlačiť vlastné ego a zamyslieť sa nad tým, či by sme nemali niektoré veci robiť inak, aj keď sme boli doteraz zvyknutí na iný spôsob. Učiteľ by mal byť vzorom aj v prístupe k životnému prostrediu – v tom, ako nakupuje, ako sa správa, ako uvažuje a koná v každodennom živote.
Ak sám nie je nositeľom toho posolstva, len ťažko ho odovzdá ďalej. Najprv musí „horieť“, aby mohol zapáliť ostatných. Preto by som apelovala najmä na pedagógov. Deti sú ešte veľmi tvárne a dá sa do nich veľa zasadiť, ale ak učiteľ nemá vnútornú motiváciu a neprežíva túto tému naplno, potom je ťažké viesť kvalitnú environmentálnu výchovu.
V opačnom prípade riskujeme, že vychováme generáciu ľudí, ktorí budú myslieť len na seba a nebudú niesť zodpovednosť. Prístup „chcem, tak mám“ by sa mal zmeniť na otázku: „Naozaj to potrebujem?“
Čo by ste odkázali učiteľom a učiteľkám, ktorí by chceli začať s environmentálnymi aktivitami, ale nevedia, kde začať?
Dnes je už naozaj dostupných veľmi veľa materiálov. Osobne sa prihováram za program Zelená škola, pretože je naozaj výnimočný a dokáže škole pomôcť postupne rozvíjať environmentálnu výchovu do hĺbky. Existujú však aj ďalšie projekty, napríklad Elektroodpad dopad či iné iniciatívy, ktoré si školy vytvoria samy a nájdu si na ne podporu cez rôzne nadácie.
Každá, aj malá aktivita v prospech životného prostredia má veľký význam. Kto chce, určite si dnes vie nájsť prístup k materiálom a inšpiráciám. Program Zelená škola je v tomto naozaj výnimočný – ponúka množstvo metodík a pripravených aktivít, ktoré môžu učitelia priamo použiť. Učiteľ si môže vybrať hotovú aktivitu, ktorú jednoducho odučí, alebo si ju prispôsobiť podľa svojich podmienok. Práve v tom je tento program veľmi nápomocný.
Musím však zdôrazniť, že veľmi dôležitá je podpora vedenia. Pokiaľ je naklonené, na školách sa dejú zázraky, no pokiaľ je riaditeľ zameraný napríklad len na jazyky, tak samotný učiteľ veľa nezmôže.
A čo by ste odkázali dnešným žiakom – generácii, ktorá bude čeliť veľkým environmentálnym výzvam?
Život je zázrak a mali by sme si ho naozaj nesmierne vážiť. Nie je samozrejmosť. Keď sa pozrieme do vesmíru, naša planéta je ako vzácny diamant. Zatiaľ nepoznáme iné miesto, kde by existoval život v takej podobe ako tu, a jeho vznik je výsledkom nesmierne zložitých procesov a okolností. Dá sa povedať, že je to doslova zázrak.
Práve preto by sme si ho mali vážiť a chrániť. Nezáleží na tom, či niekto verí, že život vznikol náhodou, evolúciou alebo pôsobením vyššej sily – naša existencia je od neho úplne závislá. Mali by sme sa snažiť odovzdať planétu ďalším generáciám v lepšom stave, než v akom sme ju dostali, nie v horšom. Bola by som rada, keby deti vyrastali s pocitom zodpovednosti, aby si uvedomovali, že to, čo robia, má dopad, a aby sa snažili konať tak, aby ubližovali svetu okolo seba čo najmenej.
Tento rozhovor vznikol vďaka podpore Nadácie Slovenskej sporiteľne, ktorá je dlhodobým partnerom programu Zelená škola na Slovensku.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
