Ako sa učiť, aby sme si vedomosti naozaj zapamätali a rozumeli im? Psychologička Kamila Urban, vedúca Centra pedagogického výskumu ÚVSK SAV, v. v. i. vysvetľuje, prečo je dôležité, aby sa deti aj dospelí naučili premýšľať nad svojím učením. Hovorí o tom, že efektívne učenie začína sebareflexiou, o tom, ako učiteľ môže byť sprievodcom namiesto hodnotiteľa a ako aj rodičia môžu doma podporiť metakognitívne myslenie svojich detí. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou a mentorkou z Komenského inštitútu Evou Radičovou.
Aká si bola žiačka a čo ťa dokázalo najviac motivovať v škole?
Záviselo to zrejme od toho, či som bola na základnej, strednej alebo vysokej škole. Na základnej škole som bola typická premiantka. Mala som samé jednotky, bola som poslušná, jednoducho vzorná žiačka. Na strednej škole som sa začala viac venovať športu, takže som sa učeniu venovala menej. A na vysokej škole, po tom, čo som po prvej skúške vyletela, som si uvedomila, že by som sa mala k učeniu zasa vrátiť. Takže asi takto by som opísala svoju „učiacu sa“ trajektóriu.
Keď som bola žiačka a učila som sa, spomínam si, že som si všetko písala, zvýrazňovala a dokonca aj kreslila. Vtedy som ešte nevedela, že sa tomu hovorí pojmové mapy. Aké stratégie si používala ty?
Keď som bola na základnej škole, učila som sa ešte pomerne efektívne. Na strednej škole som však nechcela učeniu venovať toľko času, takže som začala používať tie najmenej efektívne stratégie. Veci som si stále dookola čítala, aby som sa ich naučila naspamäť, zložila som skúšku a hneď potom všetko zabudla. Bolo to neefektívne.
Na vysokej škole som začala robiť veci inak – písala som si vlastnoručné poznámky z toho, čo sme sa učili, a veľa som sa učila so spolužiakmi. Navzájom sme si kládli otázky, skúšali sa z učiva a vysvetľovali si veci, ktoré niekto chápal lepšie než ostatní. Vtedy sme veľa pracovali práve s elaboračnými stratégiami (nástroje a metódy, ktoré sa používajú na tvorbu a formuláciu strategických plánov – pozn. red.). Dnes už chápem, prečo mi to potom išlo omnoho lepšie.
Pamätám si aj projekt, na ktorom sme pracovali štyri. Mali sme navrhnúť výskum, zozbierať a vyhodnotiť dáta a napísať z toho niečo ako článok. Každá z nás prinášala vlastné vedomosti, knihy a materiály k téme. Spoločne sme tak vytvorili niečo, čo dnes považujem za veľmi hodnotné dielo. Myslím, že práve kombinácia našich rôznych znalostí a expertíz tomu projektu dodala veľkú hodnotu.
S efektivitou učenia súvisí aj pojem metakognícia. V novom kurikule je označená ako jeden z kľúčových konceptov – má podporovať rozvoj kritického myslenia, seba-uvedomenia a schopnosti plánovať, monitorovať a hodnotiť vlastné učenie. Je to novinka?
Na Slovensku v podstate áno, ale v zahraničí má dlhšiu históriu. Koncept metakognície je v psychológii pomerne mladý – vznikol v 70. rokoch, keď ho zaviedol John Flavell. Spočiatku sa spájal najmä s kognitívnou psychológiou, teda s tým, ako rozumieme svojej pamäti a procesom učenia. V 80. rokoch však Flavellovi spolupracovníci zistili, že metakognícia je kľúčová nielen pri pamäti, ale aj pri čítaní s porozumením a celkovo pri učení. Uvedomili si, že učenie nie je len o zapamätávaní, ale aj o schopnosti plánovať, sledovať vlastný postup a vyhodnocovať, či rozumieme tomu, čo sa učíme.
Od 70. rokov je metakognícia považovaná za jeden z pilierov učenia najmä v USA. V súčasnosti až 90 percent amerických učiteľov uvádza, že vedú žiakov k monitorovaniu vlastného porozumenia, a práve to je jedna zo základných zložiek metakognície v škole.
Takže nie je to žiadna novinka, len sme ju lepšie zapracovali do kurikula. A zároveň si viac uvedomujeme dôležitosť tejto zručnosti?
Keď sa o tom rozprávam s učiteľmi, často hovoria, že to robia, len si doteraz neuvedomovali, že je to metakognícia. Keď pojem pomenovávame a vysvetľujeme, pomáha im to uvedomiť si, že keď napríklad vedú žiakov k premýšľaniu o vlastnom učení, rozvíjajú ich metakognitívne schopnosti. Zviditeľnenie pojmu je veľmi dôležité, keď ho majú učitelia „uložené v hlave“, dokážu jeho stratégie cielene využívať. Po workshopoch mi učitelia zvyčajne hovoria, že teraz to konečne vnímajú ucelene, ako súbor konkrétnych krokov, ktoré môžu realizovať od A po E a ich vedia aplikovať v akomkoľvek predmete.
Spomenula si pojmy kognitívne a metakognitívne. Aký je medzi nimi rozdiel?
Kognícia zahŕňa všetky procesy, ktoré nám pomáhajú vnímať a chápať svet okolo nás – pozornosť, pamäť, vnímanie, fantázia či riešenie problémov. Vďaka týmto procesom dokážeme myslieť a učiť sa.
Metakognitívne procesy sú však „procesy o procesoch“ – schopnosť pozrieť sa na svoje vlastné myslenie zhora. Predpona meta totiž znamená „nad“. Dôležité je, že metakognícia sa týka výlučne nášho vlastného myslenia. Ak by som hodnotila tvoju pamäť alebo tvoje riešenie problémov, to by nebola metakognícia, ale len posudzovanie tvojej kognície. Metakognícia nastáva vtedy, keď človek sám reflektuje, ako myslí, učí sa alebo pamätá. Preto učiteľ rozvíja metakogníciu vtedy, keď vedie žiakov, aby sami premýšľali o tom, ako sa učia a ako rozumejú učivu.
Vnímam to ako také GPS, ktoré ukazuje smer a cestu, ale zároveň pomáha nezablúdiť. Môžeme to prirovnať k GPS? Súvisí metakognícia s inteligenciou?
To je veľmi zaujímavá otázka. Výskumy ukazujú, že metakognitívny vývin úzko súvisí s kognitívnym vývinom. U malých detí je táto súvislosť veľmi silná. Vedci sa pritom stále dohadujú, čo z týchto dvoch oblastí podporuje rozvoj tej druhej.
Ak má dieťa dobré kognitívne schopnosti – vie rozmýšľať, riešiť problémy, dokáže sa sústrediť, má aj väčší potenciál rozvíjať metakogníciu. Napríklad uvedomí si, že urobilo chybu a potrebuje niečo zmeniť. To „uvedomenie si“ je práve metakognícia.
Zároveň to však platí aj opačne. Ak dieťa rozvíja metakognitívne zručnosti, pomáha tým svojmu mysleniu. Učí sa skúšať nové stratégie, reflektovať svoje postupy, a tým rozvíja aj samotnú kogníciu. V ranom veku je tento vzťah veľmi silný, no v školskom a dospelom období sa oslabuje. Dobrou správou je, že metakogníciu možno trénovať. Deti s rôznou úrovňou rozumových schopností sa ju môžu naučiť rozvíjať.
Keď sa pozrieme na dospelých, často sa stretávame s tým, že mnohí pôsobia inteligentne, majú rozhľad, no občas sa čudujeme, prečo konajú či komunikujú tak, ako keby im chýbala schopnosť sebauvedomenia, nemali rozvinutú metakogníciu…
Presne tak. Metakognícia nie je niečo, čo buď máme, alebo nemáme. Skôr ide o to, akú presnú ju máme – či dokážeme reálne posúdiť vlastné schopnosti. Ľudia často svoje schopnosti nadhodnocujú, a vtedy metakogníciu nevyužívajú správne. Keď som presvedčená, že som vo všetkom výborná, nereflektujem svoje chyby a nereagujem primerane na situácie.
Mnohí si zamieňajú kritické myslenie s metakogníciou. Aký je medzi nimi rozdiel?
Metakognícia a kritické myslenie spolu úzko súvisia, ale nie sú totožné. Metakognícia sa zameriava dovnútra na naše vlastné myslenie. Kritické myslenie smeruje navonok, na svet okolo nás. Keď rozvíjame metakogníciu, učíme sa kriticky hodnotiť samých seba. A keď to dokážeme, prirodzene začneme kriticky vyhodnocovať aj informácie, ľudí či situácie okolo nás. Kritické myslenie úzko súvisí s epistemológiou, ako vnímame poznanie. Niektorí ľudia veria, že vedomosti sú nemenné fakty, iní chápu, že poznanie sa vyvíja a dá sa spochybňovať. Práve schopnosť kriticky hodnotiť zdroje a informácie je podstatou kritického myslenia.
Na učiteľských fórach často vidím, že sa predávajú rôzne „metakognitívne“ materiály, napríklad reflexívne kartičky. Sú takéto nástroje postačujúce na rozvíjanie metakognície?
Reflexia je dôležitá, no metakognícia je komplexnejší proces. Reflexívne kartičky môžu byť užitočné, ak sú správne navrhnuté a ak ich otázky vedú žiaka k plánovaniu, monitorovaniu a hodnoteniu vlastného učenia.
Aké sú teda kľúčové zložky metakognície?
Plánovanie, monitorovanie, regulácia a evaluácia. Na začiatku každej činnosti si stanovím cieľ a plán, ako ho dosiahnuť. Počas činnosti sledujem, ako sa mi darí. Ak zistím, že niečo nefunguje, zmením stratégiu – to je regulácia. Na konci hodnotím celý proces, čo sa mi podarilo, čo by som nabudúce urobila inak. Okrem stratégií hovoríme aj o metakognitívnych vedomostiach: o sebe (aké mám silné a slabé stránky), o stratégiách (ktoré fungujú v akých situáciách) a o úlohách (čo si daná situácia vyžaduje).
Mnoho dospelých, vrátane mňa, sa roky trápilo pochybnosťami o vlastných schopnostiach. Možno to pramení z detstva, keď sme si nedokázali pomenovať, prečo sa učíme a čo nás baví. Kde by mal učiteľ začať, ak chce rozvíjať metakogníciu u žiakov?
Už len schopnosť spochybňovať, že niečo je pravda, je dôležitý krok – hoci v školstve stále nie bežný. V Česku sa napríklad pri kurikulárnej reforme dostalo do viacerých predmetov takzvané kritické učenie – nie len osvojovanie faktov, ale aj ich spochybňovanie. V dejepise sa učitelia snažia ukazovať rôzne pohľady na historické udalosti nielen z perspektívy „víťaza“. Žiaci sa učia porovnávať zdroje, hľadať súvislosti a hodnotiť ich dôveryhodnosť. Tak sa rozvíja kritické myslenie aj samotné porozumenie predmetu. Deti prichádzajú už do školy s určitými presvedčeniami o sebe. Niektoré sa nadhodnocujú, iné podhodnocujú podľa spätnej väzby, ktorú dostávajú doma. Úlohou učiteľa je pomôcť im vidieť sa reálne prostredníctvom popisného jazyka a reflexie.
Často deti chválime všeobecne namiesto konkrétnej spätnej väzby. A potom ťažko prijímajú reálne hodnotenie.
Áno, preto je dôležité, aby sa deti učili hodnotiť samé seba. Aby vedeli pomenovať, čo sa im darí a čo nie. Učiteľ im môže pomôcť tým, že ich vedie k popisu svojho výkonu a až potom poskytne vlastnú spätnú väzbu. Tak sa deti učia vidieť realitu bez preceňovania či podceňovania.
Mám doma šiestaka. Často dostáva domáce úlohy typu „odpíš poučku“ alebo „nauč sa text“. Trávi nad tým hodinu, ale v skutočnosti sa nič nenaučí. Ako by sa to dalo robiť inak? Aká by mala byť úloha učiteľa dnes?
Takéto úlohy už dnes nemajú veľký význam. Od začiatkov internetu, a najmä po nástupe generatívnej umelej inteligencie, sa zmenil spôsob, akým sa učíme. Úlohou učiteľa už nie je sprostredkovať fakty, ktoré si vieme vyhľadať, ale pomôcť žiakovi objaviť, čo a ako sa chce naučiť. Stať sa sprievodcom. Podľa štatistík OpenAI približne desať percent všetkých interakcií s ChatGPT sa týka učenia. Ľudia chcú rozumieť veciam, chcú sa učiť. Ak je učiteľ pre žiaka lepším sprievodcom než umelá inteligencia, má obrovský význam. Ak však len číta poučky, jeho úloha sa vytráca.
To je veľmi pravdivé. Ako s tým všetkým súvisia emócie? Aký vplyv majú na rozvíjanie metakognície?
Zásadný. V rámci autoregulovaného učenia hovoríme o štyroch zložkách: kognitívne stratégie, metakognícia, emócie a motivácia. Môžem poznať všetky metakognitívne stratégie, ale ak sa mi do učenia nechce alebo mám negatívne emócie, nebudem ich využívať. Pozitívne prežívanie a motivácia sú motorom učenia.
Takže aj vzťahy v triede, atmosféra a dôvera medzi učiteľom a žiakom sú kľúčové. Ak by sme to mali zhrnúť prakticky – čo môže učiteľ urobiť ako prvý krok, ak chce začať rozvíjať metakogníciu u svojich žiakov?
Prvým krokom je, aby si sám začal uvedomovať svoje myslenie a učenie. A potom to preniesol na žiakov: klásť im otázky, viesť ich k premýšľaniu nad tým, čo robia, prečo to robia a ako sa to učia. To je základ. V podstate je jedno, kde začne, dôležité je, že začne. Mnohí učitelia už napríklad pracujú so žiakmi s cieľmi, vysvetľujú im, aký cieľ má hodina alebo konkrétna úloha.
Napríklad keď si učitelia píšu na tabuľu: „Čo sa dnes ideme naučiť?“ alebo „Čo budete vedieť, keď z tejto hodiny odídete?“
Presne tak. Cieľ je veľmi dôležitý, pretože s ním môžeme prepojiť aj plánovanie, ako sa to naučíme a čo urobíme ako prvé. Už tým zapájame metakogníciu. Môžeme sa žiakov pýtať, čo o danej téme už vedia, ako si myslia, že sa im ju bude dariť pochopiť, alebo po hodine zisťovať, ako veľmi jej porozumeli. Sú to jednoduché otázky, ale majú veľký význam. A potom prichádza sebareflexia. Dnes už existuje množstvo materiálov, ktoré učiteľom pomáhajú viesť žiakov k tomu, aby sami posudzovali svoje schopnosti, no vždy je dôležité, aby to išlo ruka v ruke s kvalitnou spätnou väzbou.
Keď ide o menšie deti, napríklad žiakov na prvom stupni, tam je asi kľúčové, aby učiteľ modeloval ich myslenie, lebo oni to ešte sami nevedia. Ako im v takom prípade pomôcť uvedomiť si, kto sú a ako sa učia? Pomáha v tom nejaká diagnostika?
Áno, presne. Dá sa ísť dvoma cestami: buď im to ukazujeme prirodzene, teda že my sami budeme metakognitívni a oni to od nás postupne „pochytia“, alebo ich do procesu vedome zapájame. Ak to robíme prirodzene, stačí, že sami modelujeme myslenie. Napríklad si napíšeme cieľ na tabuľu: „Dnes sa naučíme to a to. Na konci hodiny budeme vedieť toto.“ A potom nahlas rozmýšľame: „Hmm, toto mi pripomína tému, ktorú sme robili minule. Takže si myslím, že to dnes bude jednoduchšie.“
Ukazujeme im, ako plánujeme, ako spájame nové poznatky so staršími a ako vyhodnocujeme, čomu rozumieme. Samozrejme, učiteľ môže využiť aj pedagogickú diagnostiku a zisťovať, akých žiakov má v triede. Väčšinou ich už po pár týždňoch pozná a vie, kto sa skôr nadhodnocuje, kto sa podceňuje, a tomu prispôsobí aj typ otázok, ktoré im kladie.
V praxi to teda môže vyzerať napríklad takto: „Janko, minule si napísal diktát s pätnástimi chybami, dnes ich bolo len päť. Čo ti pomohlo lepšie sa sústrediť?“ Alebo: „Je niečo inak ako na predchádzajúcej hodine?“
Pomáhame im tak uvedomiť si, že možno to bolo tým, že sa napríklad pred hodinou najedli a mali viac energie. Ak ich týmto procesom nebudeme sprevádzať, sami na to prídu až po rokoch – tak ako väčšina z nás, keď sme sa učili metódou pokus – omyl.
S kolegom sme robili výskum a zistili sme, že väčšina vysokoškolákov, ktorí sa dnes učia efektívne, k tomu dospela práve týmto spôsobom – vlastnými pokusmi a omylmi. A tomu by sme sa radi vyhli. Čím konkrétnejšia spätná väzba, tým lepšie. Ak k nej pridáme ešte aj metakognitívnu otázku, stáva sa extrémne efektívnou.
Napríklad sa žiaka môžem spýtať: „Ako si myslel, že dopadne tento diktát?“ ešte predtým, ako mu ukážem výsledok. Keď odpovie: „Myslím, že lepšie ako minule,“ a ja sa opýtam: „Áno, dnes máš len päť chýb, čím to bolo?“, vedieme ho k uvedomeniu. Pomáhajú aj rôzne denníky pre žiakov, kde si môžu zaznamenávať svoje pokroky a reflektovať, ako sa učia.
Spája sa mi to aj s bezpečným prostredím v triede. Aby sa žiaci vôbec odvážili hovoriť o tom, ako sa učia, musia mať pocit dôvery, že sa im nikto nevysmeje, ak niečo nevedia. A keď sa pozrieme aj na nás dospelých, čo môže spraviť každý z nás, aby bol viac metakognitívny?
Výborne si to pomenovala. Ak sa v prostredí necítime dobre, bojíme sa robiť chyby či priznať, že niečomu nerozumieme. Preto je bezpečné prostredie základ. Každý z nás môže začať jednoducho: zamyslieť sa nad tým, čo robím, kedy mi to funguje, kedy nie, a čo by som mohol skúsiť inak. Alebo si spomenúť, kedy som už niečo urobil inak a čo z toho prinieslo úspech.
Čiže nebyť ten typ, čo povie: „Mne to nefunguje, ale budem to tak robiť ďalej, lebo takto to robím už dvadsať rokov.“
Presne tak. To je slepá ulička. Prvým krokom je klásť si vôbec tie otázky: „V čom sa mi darí? V čom nie? Čo robím inak, keď sa mi darí?“
Čo by si poradila rodičom? Ako môžu podporiť metakognitívne myslenie svojich detí doma v súlade s tým, čo robia učitelia v škole?
Ideálne je, keď učiteľ a rodič idú ruka v ruke. Ak učiteľ niečo rozvíja v škole a rodič to prirodzene podporuje doma, má to najväčší efekt. Stačí, ak rodičia kladú podobné otázky ako učitelia, napríklad pri bežných činnostiach: „Ideme sa obliecť, čo urobíš ako prvé?“ alebo „Čo potrebuješ skontrolovať, aby si sa obliekol primerane počasiu?“ Deti sa tak učia plánovať, rozmýšľať v krokoch, vyhodnocovať, čo funguje a čo nie.
Čiže nechať deti trochu skúšať, nebáť sa, že aj padnú, nechať ich rozmýšľať a nepodávať im hotové odpovede?
Presne tak. A to platí aj pre starších – dokonca aj pre mojich vysokoškolákov. Keď sa ma niečo opýtajú, často im poviem: „Skúste sa nad tým najprv zamyslieť, čo si myslíte?“ Až potom pridám svoj pohľad.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Od roku 2005 pôsobí ako učiteľka pre 1. stupeň na Základnej škole Márie Rázusovej-Martákovej v Liptovskom Mikuláši. Je absolventkou 6. ročníka Komenského inštitútu, ročného koučingového výcviku pre pedagógov a spolupracuje s Karpatskou nadáciou pri hodnotení grantového programu Školy budúcnosti. Je víťazkou Ceny verejnosti a Ceny Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku za rok 2023 v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Má rada fitness, leto a cestovanie.
