Ľudia triedia odpad, no myslia si, že sa aj tak zmieša, hovorí riaditeľ odpadárskej organizácie Michal Sebíň

Tento rozhovor ste mohli čítať aj v Denníku N.

Ide o jednu z OZV, čiže organizácií zodpovednosti výrobcov. Ich úlohou je v mene výrobcov zabezpečiť zber, triedenie a recykláciu obalov, ktoré firmy uvádzajú na trh.

V rozhovore hovorí:

• že niektorí výrobcovia sa zodpovednosti za svoj odpad vyhýbajú a správajú sa ako „freerideri“;
• prečo aj pri rastúcej recyklácii stále veľa odpadu končí na skládkach;
• prečo systém potrebuje viac kontrol a lepšie vymáhanie pravidiel;
• čo by sa zmenilo, keby na trh vstúpila štátna organizácia zodpovednosti výrobcov.

Čo je organizácia zodpovednosti výrobcov (OZV) a čo má s vaším odpadom

Je to firma, ktorú si platia výrobcovia, aby za nich zabezpečila a financovala triedenie a recykláciu odpadu z ich výrobkov. Inak povedané – keď si kúpite jogurt, jeho obal má na starosti OZV, ktorú si výrobca najal, aby zabezpečila, že neskončí len na skládke, ale dostane sa do systému recyklácie. Tieto organizácie zastrešujú aj financovanie farebných kontajnerov na triedený zber, ako aj ich vývoz a spracovanie odpadu.

Skratka RZV zase znamená rozšírenú zodpovednosť výrobcov – princíp, podľa ktorého výrobcovia nesú zodpovednosť za odpad zo svojich výrobkov aj po tom, čo ich spotrebiteľ použije.

Natur-Pack funguje 20 rokov, teda dlhšie ako samotný systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Ktoré ukazovatele – napríklad miera triedenia, recyklácie či počet zapojených obcí – používate na hodnotenie úspešnosti spoločnosti a ako sa tieto ukazovatele vyvíjali v čase?

Nadviažem na to, čo ste spomenuli – mieru recyklácie komunálneho odpadu. Z pohľadu Slovenska je to pravdepodobne najdôležitejší ukazovateľ. Vo vzťahu k triedeniu a recyklácii odpadov ako celku má miera recyklácie komunálneho odpadu zásadný význam.

Európska únia stanovuje členským štátom percentuálne ciele. Prvý z nich bol určený na rok 2020. Nejde však o ukazovateľ, ktorý sledujeme priamo my, pretože odpady z obalov, ktoré riešime ako organizácie zodpovednosti výrobcov, sa na plnení tohto cieľa podieľajú len čiastočne. Triedenie a recyklácia komunálneho odpadu nie je len o obaloch.

Ak sa vrátime k prvému zákonu o obaloch, v roku 2005 sme recyklovali približne 30 percent odpadov z obalov. V roku 2023, čo sú posledné dostupné štatistiky, bola miera recyklácie viac ako 70 percent.

Je dôležité pripomenúť, že do minulého roka mali všetky členské štáty povinnosť dosiahnuť 65 percent recyklácie odpadov z obalov. Tento cieľ sme splnili už v roku 2017, teda s osemročným predstihom. Najbližší cieľ je dosiahnuť do roku 2030 úroveň 70 percent. Túto hranicu sa nám podarilo prvýkrát prekročiť už v roku 2020 a odvtedy si túto úroveň udržiavame.

Máme aj údaje za roky 2024 a 2025 za Natur-Pack, no ešte nemáme k dispozícii čísla z celého Slovenska. Z dostupných dát však vyplýva, že miera recyklácie naďalej mierne rastie. Nezaznamenali sme stagnáciu ani pokles.

Ako prichádzate k týmto číslam?

V podstate je to súčasť našej práce. Niekedy sa hovorí, že OZV je len „prietokový ohrievač“ – výrobcovia zaplatia a my peniaze posunieme zberovým firmám, ktoré zabezpečujú triedený zber. Tým sa to vraj končí. V skutočnosti sa však naša práca práve tu začína.

OZV je súčasťou pomyselného trojuholníka: výrobca – samospráva – zberová spoločnosť. S každým z týchto subjektov máme uzatvorenú zmluvu a od každého z nich zbierame dáta. Vieme teda, koľko a akých druhov obalov (na Slovensku aj neobalových výrobkov) výrobcovia uvádzajú na trh.

Dnes tieto údaje sledujeme ešte podrobnejšie, napríklad pri plastoch rozlišujeme konkrétne materiály, ako polypropylén, polyetylén a ďalšie typy plastov.

So samosprávami sa dohodujeme na nastavení systému triedeného zberu. Kľúčovým partnerom je však zberová spoločnosť. Okrem toho, že dostáva finančné prostriedky na prevádzku systému, je povinná detailne nám zdokladovať celý materiálový tok odpadu.

To znamená, že presne vieme, koľko odpadov z obalov a neobalových výrobkov sa na území konkrétnej obce vyzbieralo, kde sa materiál dotriedil a kde sa recykloval, alebo ak sa nerecykloval, kde bol energeticky zhodnotený. Máme teda zdokumentovaný celý materiálový tok až po jeho konečné spracovanie.

Dá sa povedať, že pred rokom 2016 na Slovensku chýbal komplexný systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Ako sa vtedy zabezpečovalo plnenie povinností výrobcov a aké boli limity tohto modelu?

Do roku 2016 systém fungoval inak. Organizácie zodpovednosti výrobcov sa v tom čase nazývali oprávnené organizácie a výrobcovia boli takzvané povinné osoby.

Systém mal skôr charakter dotačného mechanizmu. Oprávnené organizácie poskytovali príspevky na triedený zber vo forme dotácií, no nepokrývali jeho plné náklady. Financie smerovali niekedy priamo samosprávam, inokedy zberovým spoločnostiam. Paralelne fungoval aj Recyklačný fond, ktorý vyplácal obciam príspevok – ten sa odvíjal od množstva vytriedeného odpadu, ale rovnako nepokrýval všetky náklady.

V praxi to znamenalo, že do roku 2016 museli samosprávy financovať triedený zber z viacerých zdrojov: čiastočne z poplatkov od občanov, z príspevkov oprávnených organizácií a z Recyklačného fondu. Systém bol rozdrobený, zapojených bolo viacero subjektov a napriek tomu samosprávam často nepokrýval všetky náklady na triedený zber. Od roku 2016 sa preto prešlo na model, v ktorom výrobcovia nesú plnú finančnú zodpovednosť za tento systém.

V roku 2019 ste reagovali aj na sťažnosti Košičanov na preplnené kontajnery. Aké ďalšie sťažnosti zo strany verejnosti ste riešili?

Podnety prichádzajú priebežne. Nevnímam ich ako sťažnosti, skôr ako návrhy na úpravu alebo zlepšenie infraštruktúry. V minulosti boli lokality, kde bolo kontajnerov málo alebo sa vyvážali v príliš dlhých intervaloch. Aj to bol jeden z impulzov na prijatie nového zákona a zavedenie systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Najčastejšie sa podnety týkajú práve počtu kontajnerov a frekvencie vývozu. Úprimne, neregistrujem nič mimoriadne alebo extrémne – ide skôr o bežné otázky, problémy a pripomienky, ktorým sa priebežne venujeme.

Zákon obsahuje mechanizmy, podľa ktorých sa nastavujú počty kontajnerov aj frekvencia vývozu. Ide o takzvané štandardy triedeného zberu. Tie fungujú na princípe, že čím viac obec triedi, tým väčší nárok má v nasledujúcom roku na infraštruktúru. Existuje výpočtový model, do ktorého vstupuje množstvo vytriedeného odpadu za predchádzajúce obdobie. Systém je nastavený tak, aby tam, kde vzniká viac triedeného odpadu, postupne pribúdala aj infraštruktúra, aby mali ľudia možnosť ešte viac triediť.

Pred tromi rokmi sa zistilo, že OZV Recyklogroup neplatila zberovým spoločnostiam za triedený zber a neplnila svoje ciele, čo viedlo k tomu, že jej ministerstvo životného prostredia odobralo autorizáciu. Čo to znamenalo pre celý sektor OZV a jeho reputáciu?

Vnímam tu dve roviny. Začnem tou pozitívnejšou. V okamihu, keď ministerstvo tento problém vyriešilo odobratím autorizácie danej OZV, veľmi rýchlo sme si dokázali prerozdeliť výrobcov aj samosprávy, v ktorých Recyklogroup zabezpečoval triedený zber. Ukázalo sa, že mechanizmus prerozdelenia samospráv cez trhové podiely OZV je funkčný. Za tie roky sme ho dokázali nastaviť a vyladiť.

Dnes naozaj neexistuje samospráva, ktorá by nemala zmluvu s OZV – či už v situácii, keď niektorá OZV príde o autorizáciu, alebo keď sa ku koncu roka nepodarí niektorej OZV obec zazmluvniť. V takom prípade nastupuje takzvaný mechanizmus zlosovania v koordinačnom centre, ktoré je zriadené zo zákona a má zmluvu s každou OZV na trhu. Toto centrum dokáže samosprávy prerozdeliť tak, aby nezostali mimo systému. Pozitívne teda je, že sme dokázali systém veľmi rýchlo stabilizovať a dotknuté subjekty vrátiť späť do fungujúceho systému.

Na druhej strane však situácia poukázala na nedostatky v legislatíve. Tá totiž umožnila, aby dlhodobo fungovala OZV, ktorá si neplnila svoje povinnosti, napríklad nedosahovala stanovené ciele, čo bolo preukázané už niekoľko rokov pred odobratím autorizácie, a následne neplatila zberovým spoločnostiam. Negatívne vnímam najmä to, že proces odobratia autorizácie trval príliš dlho. Napriek tomu, že bolo zrejmé, čo sa deje, a že situácia mala negatívny vplyv na fungovanie systému.

Ako sa zmenilo postavenie výrobcov a ich zodpovednosť za obaly od vzniku rozšírenej zodpovednosti výrobcov?

Veľmi významne. Je dôležité povedať, že rok 2016 priniesol zásadnú zmenu. Financovanie aj zodpovednosť za triedený zber prešli na výrobcov. V prípade neplnenia limitov, cieľov alebo financovania triedeného zberu – ako to bolo napríklad v prípade Recyklogrupu – môže OZV dostať sankciu, môže prísť o autorizáciu a ukončiť činnosť. Prvotná a konečná zodpovednosť však zostáva na výrobcovi.

Výrobca je ten, kto nesie riziko nesplnenia povinností. Ministerstvo udeľuje autorizáciu OZV a výrobca si následne vyberá autorizovaný subjekt, na ktorý zmluvne prenesie plnenie svojich povinností – najmä zabezpečenie stanovených limitov a cieľov recyklácie a zhodnotenia odpadov z obalov. Ak však tieto ciele nie sú splnené, zodpovednosť za nesplnenie nesie výrobca.

A práve priama zodpovednosť výrobcov je zásadná zmena, ktorú tento systém priniesol za posledných desať rokov.

Organizácia zodpovednosti výrobcov má však už v názve slovo zodpovednosť. Nemala by práve ona niesť zodpovednosť, ktorú na ňu prenesie výrobca?

Možno som to predtým príliš zjednodušil. Áno, zo zákona nesie zodpovednosť výrobca, no zároveň zákon prenáša aj na nás, na OZV, veľké množstvo povinností a zodpovednosti. V konečnom dôsledku je vzťah medzi výrobcom a OZV vždy o kvalite zmluvy. My ako Natur-Pack nesieme plnú zodpovednosť za plnenie cieľov. V prípade ich nesplnenia preberáme zodpovednosť aj za prípadnú sankciu alebo akékoľvek dôsledky, ktoré by výrobcovi vznikli z dôvodu porušenia našich povinností. Preto je dôležité, aby si výrobcovia svojho partnera dôkladne preverili a pozreli sa na to, čo im zmluvne garantuje – to je v tomto prípade najdôležitejšie. Máme systém, o ktorom sme presvedčení, že dlhodobo plní všetky zákonné povinnosti, a preto nemáme problém túto zodpovednosť na seba prevziať.

Kritici tvrdia, že systém OZV je netransparentný. Čo na to hovoríte?

Odporúčame pozrieť si všetky podklady, ktoré sme ako OZV povinní zverejňovať. Naozaj nemôžem povedať, že systém OZV nie je transparentný. Každý štvrťrok vypracúvame správu o činnosti OZV. Tú v rozšírenej verzii posielame na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky a zároveň ju zverejňujeme na našej webovej stránke – teda štyrikrát ročne, za každý kalendárny štvrťrok.

Okrem toho pripravujeme aj ročnú správu, v ktorej sumarizujeme výsledky za celý rok. Ide o rozsiahlu správu, ktorá obsahuje údaje o vyzbieraných množstvách odpadu, o tom, koľko financií sme vyzbierali od výrobcov, koľko sme použili na triedený zber a koľko na vzdelávacie aktivity. Je tam detailný opis systému a množstvo ďalších informácií.

V rámci koordinačného centra sa zverejňuje aj správa o činnosti, kde sú zosumarizované globálnejšie údaje o fungovaní celého systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Zároveň sme ako každá obchodná spoločnosť povinní zverejňovať účtovnú závierku. Tú po overení audítorom posielame aj na ministerstvo.

Na webovej stránke musí každá OZV zverejňovať aj svoju zmluvu s klientom, cenník a zoznam obcí, s ktorými spolupracuje. Každý štvrťrok zverejňujeme aj množstvo vyzbieraného odpadu. V zásade všetko, s čím počas roka pracujeme, je dohľadateľné na našej webovej stránke a zo zákona to musíme zverejňovať.

Slovensko dnes recykluje výrazne viac komunálneho odpadu než pred dvoma dekádami. Je to podľa vás systémová zmena alebo skôr tlak európskej legislatívy?

Myslím si, že platí aj jedno, aj druhé. Možno je to trochu otázka typu Čo bolo skôr – vajce alebo sliepka? Triedený zber v podobe, v akej ho dnes poznáme, je výsledkom tlaku a požiadaviek európskej legislatívy. Rovnako aj rozšírená zodpovednosť výrobcov je systém, ktorý nevznikol náhodne. Často sa stretávame s názorom – najmä zo strany niektorých firiem vrátane nadnárodných alebo tých, ktoré spolupracujú so zahraničnými partnermi –, že inde takéto poplatky neplatia. Nie je to však pravda.

Každá členská krajina Európskej únie má zavedený systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Navyše podobné – či už povinné, alebo dobrovoľné – systémy fungujú aj v mnohých krajinách mimo EÚ, napríklad v Ázii, Severnej či Južnej Amerike. Na začiatku teda určite stál tlak európskej legislatívy. Ten viedol k tomu, že niektoré firmy vytvorili prvé dobrovoľné systémy, ktoré sa neskôr premietli do legislatívy ako kolektívne systémy – takzvané oprávnené organizácie. Postupne sa systém triedeného zberu dolaďoval na národnej úrovni.

Prečo je u nás stále vysoký podiel legálneho skládkovania?

Áno, je pravda, že napriek tomu, že naše výsledky v recyklácii odpadov z obalov aj komunálneho odpadu sú celkom dobré, miera legálneho skládkovania klesá pomalšie. Samozrejme, v časovom horizonte vidíme určitý pokles skládkovania.

Dôvody sú rôzne. Nechcem zachádzať do úplne novej rozsiahlej témy ani nie som na to úplne odborník, ale určite je tu otázka energetického zhodnocovania. Komunálny odpad sa energeticky zhodnocuje dnes len v Bratislave a v Košiciach. Nikdy neprebehla seriózna diskusia o potrebe ďalšieho takéhoto zariadenia a o tom, čo by urobilo s mierou skládkovania. Iné krajiny však majú výrazne vyššiu mieru energetického zhodnocovania, takže odpad, ktorý sa nedá recyklovať, nekončí na skládke, ale využije sa energeticky.

Ďalším faktorom je triedený zber biologicky rozložiteľného odpadu, ktorý má potenciál významne znížiť množstvo skládkovaného odpadu. Mechanicko-biologická úprava odpadu sa zatiaľ nepodarila spustiť, aj keď mala byť už v plnej prevádzke. Jej spustenie bolo zastavené vzhľadom na neočakávanú legislatívnu iniciatívu v parlamente. Očakáva sa, že sa spustí do 1. 1. 2027. Celkovo existuje súbor opatrení, na ktoré dlhodobo čakáme, pri niektorých čakáme ešte len na diskusiu.

Na Slovensku je podľa štatistík mobilnej aplikácie TrashOut, ktorá umožňuje dokumentovať a nahlasovať nelegálne skládky, stále viac ako 12-tisíc čiernych skládok, pričom vyčistená je iba zhruba tretina z nich. Prečo?

Čo sa týka čiernych skládok, nemôžem na to úplne odpovedať. Som presvedčený, že systémy zberu odpadu – nielen triedeného, ale všeobecne – sú dnes dostatočne komfortné a možností je naozaj mnoho. Veľakrát sa mi zdá, že je to ľudská lenivosť alebo naša nátura. Napriek tomu stále dochádza k situáciám, keď ľudia vyvážajú odpad na miesta, ktoré už samospráva vyčistila. Niekedy ide o veľmi odľahlé lokality, kde je až neuveriteľné, že niekto tam odpad vyvezie, hoci zberný dvor je bližšie.

Odstránenie čiernych skládok je veľmi náročné a drahé. Pôsobím aj ako poslanec miestneho zastupiteľstva v bratislavskom Ružinove a viem, koľko stojí samosprávu vyčistenie alebo likvidácia takéhoto odpadu. Z tohto pohľadu chápem, prečo nie je možné niektoré lokality vyčistiť jednorazovo. Osobne veľmi obdivujem dobrovoľníkov a iniciatívy, ktoré čistia skládky, potoky a iné miesta. Bez nich by mnohé lokality nikdy neboli upratané a vyčistené.

Kde vidíte najväčší nevyužitý potenciál systému rozšírenej zodpovednosti výrobcov?

Jeden z problémov systému je určite nepodchytenie všetkých výrobcov, takzvaný problém freeriderov, ktorými sa v Natur-Packu dlhodobo zaoberáme. Stále sú subjekty, ktoré sa nechcú zapojiť do systému alebo nevedia, že vôbec takúto povinnosť majú. Vyhľadávame a oslovujeme ich, ale napriek tomu stále existujú.

To, že sa do systému musia zapojiť, je dané zákonom, nie?

Áno.

Ako to riešite, keď takého výrobcu oslovíte a on to odmieta?

S tým súvisí druhá oblasť na zlepšenie, no tá už nie je úplne na nás, pretože ju nevieme priamo ovplyvniť – a tou sú kontroly. Výrobca má zákonnú povinnosť. Všetci vieme, čo znamená, keď je niečo definované zákonom. Ak mám zo zákona platiť dane, odvody alebo iné poplatky, robím to, pretože fungujeme v právnom systéme. V tomto prípade plnenie povinností kontroluje Slovenská inšpekcia životného prostredia.

Kontrol však nie je toľko, koľko by ich malo byť. Výška pokút tiež často nie je dostatočne motivačná. Toto bolo jedno z hlavných zistení, ktoré identifikoval aj Inštitút environmentálnej politiky vo svojej štúdii o triedenom zbere.

Čo by bolo riešením?

Tých je viac. V niektorých krajinách sa firma nemôže zaregistrovať bez toho, aby mala zmluvu s OZV alebo potvrdenie, že nie je výrobcom a takúto zmluvu nepotrebuje. Každý výrobca je povinný byť zapísaný v registri výrobcov, ktorý je verejne dostupný, a má pridelené registračné číslo. Existujú štáty, kde sa toto registračné číslo uvádza aj na faktúrach, aby si odberatelia mohli overiť, či si ich dodávateľ plní povinnosti.

Nástroje teda existujú, no ide o systémové riešenia, ktoré nevyrieši ani ministerstvo životného prostredia, ale idú naprieč rezortmi. Pravdepodobne by si vyžadovali širšiu systémovú zmenu, napríklad už v čase zakladania firmy alebo pri jej registrácii.

Zakladáme si na princípe nediskriminačných podmienok. Všetci výrobcovia u nás majú rovnaké podmienky, pretože recyklačný poplatok je formou povinného poplatku, podobne ako dane či odvody. Je dôležité, aby všetci výrobcovia platili rovnakú sumu a aby sa recyklačný poplatok nestal nástrojom konkurenčného boja. Ak niekto platí nižší poplatok alebo neplatí vôbec, získava tým konkurenčnú výhodu – podobne ako keby platil nižšie dane.

Je podľa vás medzi vami organizáciami zodpovednosti výrobcov na Slovensku zdravá konkurencia?

Poviem to tak, ako to vnímam. Nechcem hodnotiť, či je konkurencia „zdravá“ alebo nie, lebo to by sme museli ísť viac do hĺbky a pracovať aj s konkrétnymi číslami. Skôr je dobré pomenovať, že vo verejnom priestore sa dnes často hovorí o tom, že je na Slovensku veľa OZV.

V rámci Európskej únie existujú rôzne modely. Sú krajiny, ktoré majú len jednu OZV – či už pri obaloch, alebo pri iných vyhradených výrobkoch v systéme RZV. Sú krajiny s konkurenčným prostredím podobným Slovensku, kde pôsobí viacero OZV. A existujú aj štáty s obmedzenou konkurenciou, kde na trh môže vstúpiť len subjekt, ktorý splní určitý veľkostný limit.

K tejto téme vzniklo viacero štúdií od Európskej komisie alebo zo strany rôznych inštitútov. Posudzovalo sa, či je lepší konkurenčný alebo monopolný model, keďže ide o regulovaný trh. Dokonca sa objavovali úvahy, či by z Európskej komisie nemohlo prísť odporúčanie pre jeden z týchto systémov. Tieto diskusie sledujem už takmer dvadsať rokov a ich záver je v zásade rovnaký – nikdy sa jednoznačne nepreukázali výrazné výhody alebo nevýhody jedného z týchto modelov. Preto je rozhodnutie ponechané na členskom štáte.

Osobne si dodnes myslím, že konkurenčný systém je lepší – už len z princípu, pretože konkurencia má v podnikaní zmysel a vo všeobecnosti prináša viac benefitov než prostredie, kde má niekto oligarchické postavenie. Podobne to vnímam aj s presahom do politiky – demokratický konkurenčný systém považujem za lepší model.

Na druhej strane si konkurencia vyžaduje silnejšiu reguláciu a kontrolu zo strany ministerstva životného prostredia. Regulátor má s konkurenčným systémom viac práce než s monopolným.

Koncom minulého roka minister životného prostredia Tomáš Taraba predložil na rokovanie vlády novelu zákona o environmentálnom fonde. Vďaka nej by mohol štátny fond vstúpiť na trh rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Aký vplyv by mala štátna organizácia zodpovednosti výrobcov na súkromné organizácie?

Je to zvláštny návrh a naozaj unikátna vec aj v rámci európskeho priestoru, že by nejaká štátna inštitúcia vstupovala na trh ako konkurent súkromným OZV. Na otázku, čo to prinesie, neviem úplne odpovedať. V súvislosti s týmto návrhom vnímame veľmi negatívne, že išiel v skrátenom legislatívnom konaní, neprebehla žiadna verejná diskusia. Zákon po viac ako štyroch mesiacoch stále nie je schválený, to znamená, že argument potreby skráteného legislatívneho konania podľa mňa úplne zanikol a za tento čas už mohlo prebehnúť aj oficiálne pripomienkové konanie, čo inak kritizoval aj samotný úrad vlády, aj protimonopolný úrad.

Vychádzame len z toho, čo je napísané v samotnej novele, a tá hovorí len o tom, že environmentálny fond môže požiadať o autorizáciu ako OZV na ktorýkoľvek vyhradený výrobok, to znamená nielen obaly, ale aj elektrozariadenia, baterky alebo staré vozidlá. Môže sa stať konkurentom existujúcich OZV.

Čo je v tomto prípade zvláštne, že pri konkurenčnom systéme je dôležitá regulácia a regulátorom nášho trhu je vlastne samotné ministerstvo, ktoré udeľuje a odoberá autorizácie. Neviem si vô3bec predstaviť, ako ministerstvo životného prostredia udelí svojej rezortnej organizácii autorizáciu a ako ju bude kontrolovať.

Štátny subjekt má mať aj iné podmienky na určovanie toho najzásadnejšieho, teda cien pre výrobcov.

Dlhodobo sa venujete aj vzdelávaniu verejnosti. Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora (SPPK) však žiada, aby sa zrušila úloha OZV v oblasti propagačných a vzdelávacích aktivít. Podľa nej je environmentálne vzdelávanie súčasťou všetkých stupňov školského vzdelávania a každá obec informuje o zavedenom systéme triedeného zberu samostatne. Čo si o tom myslíte?

Registrujem tento návrh zo strany SPPK, hoci sme o ňom zatiaľ nemali možnosť detailnejšie diskutovať, takže neviem presne, ako vznikal. Samozrejme, ideálne by bolo, keby environmentálna výchova bola plnohodnotnou a silnou súčasťou učebných osnov a keby sa v jej rámci kládol väčší dôraz aj na odpadové hospodárstvo. Realita je však taká, že časový priestor vyhradený environmentálnej výchove je pomerne obmedzený. Nedá sa ísť do hĺbky vo všetkých témach – či už ide o odpady, ochranu prírody, klímu, alebo iné oblasti.

Aj preto tu pôsobia organizácie, ktoré sa venujú doplnkovému vzdelávaniu. Možno by sa dalo povedať, že v niektorých prípadoch skôr nahrádzajú to, čo by malo byť systematicky pokryté v školskom systéme. Rovnako vnímame aj našu úlohu. Školský systém jednoducho nedokáže pokryť všetko, a preto je logické, že sa do vzdelávania zapájame aj my.

Zároveň sa nevenujeme len deťom a školám. Našou úlohou je informovať a realizovať aktivity pre širokú verejnosť. Odpad tvorí každý z nás a každý z nás ho aj fyzicky vynáša do kontajnera. Preto sa nemôžeme sústreďovať iba na školy – musíme oslovovať všetky vekové a sociálne skupiny. Treba tiež povedať, že vzdelávanie nie je len naša dobrovoľná aktivita. Zákon nám túto povinnosť priamo ukladá a pomerne detailne špecifikuje, ako má byť realizovaná. My sa však snažíme ísť ešte nad jeho rámec.

Za tie roky sa ukázalo, že situácia sa postupne mení. Kým v minulosti boli vzdelávacie aktivity často zamerané na úplné základy – čo patrí do modrého kontajnera, čo do žltého –, dnes už toto téma úplne nie je. To, čo však dlhodobo registrujeme, je určitá nedôvera v samotný systém. Ľudia síce triedia, ale často hovoria: „Triedim odpad, ale aj tak sa to nakoniec zmieša.“ A práve tu vidíme veľký priestor na komunikáciu – vysvetľovať, ako systém funguje, kam jednotlivé zložky odpadu smerujú, čo sa s nimi deje a aký má triedenie reálny význam.

Ak by ste mali pomenovať jedno rozhodnutie, ktoré by zásadne zlepšilo odpadový systém na Slovensku, čo by to bolo a prečo?

Myslím si, že kľúčom je všeobecné zlepšenie podnikateľského a právneho prostredia. Na konci dňa sa totiž vždy vraciame práve k tomu – či už hovoríme o freerideroch, o legislatívnych zmenách, alebo o vymožiteľnosti práva.

Nemyslím si, že máme zlý zákon. Problém však nastáva v momente, keď sa povinnosti, ktoré zákon jasne stanovuje, nedokážu efektívne vymáhať alebo sa nevymáhajú dôsledne. Ak pravidlá existujú len na papieri, systém nemôže fungovať tak, ako má.

Michal Sebíň vyštudoval environmentálnu geochémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a absolvoval aj Slovenskú technickú univerzitu. Od roku 2002 do 2005 pracoval v spoločnosti Daphne – Inštitút aplikovanej ekológie. V spoločnosti Natur-Pack pôsobí od roku 2007, najprv ako environmentalista, neskôr ako riaditeľ pre environment a od roku 2012 zastáva funkciu riaditeľa. Pôsobí aj ako poslanec v bratislavskom Ružinove.

Čítajte viac: Začnú platiť prísnejšie pravidlá pre „zelené“ tvrdenia a nové povinnosti pri opravách tovaru

Články z rubriky ENVIRO

Ak štát vstúpi do konkurencie, zlikviduje roky budovaný systém triedeného zberu, hovorí Marek Brinzík z odpadárskej organizácie

Keby som zomrel dnes, preferoval by som pochovanie na Lúčnom cintoríne, hovorí hrobár Adam Vokáč

Riskujeme, že vychováme generáciu, ktorá bude myslieť len na seba, hovorí učiteľka Eva Tóthová

Začnú platiť prísnejšie pravidlá pre „zelené“ tvrdenia a nové povinnosti pri opravách tovaru

Profil autora:

Kristína Pencák

Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.