Pripravuje a motivuje budúcich pedagógov k výučbe environmentálnej výchovy. Imrich Jakab je odborným asistentom na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Svojich študentov učí, ako si pripraviť efektívny a pre ich žiakov atraktívny environmentálny výučbový program, ktorý stavia na medzipredmetových vzťahoch, moderných vyučovacích metódach realizovaných nielen v triedach, ale aj v outdoor prostredí. Je autorom niekoľkých modelov environmentálneho vzdelávania a tvorcom mnohých metodických príručiek pre učiteľov základných a stredných škôl. V rozhovore sme sa okrem iného pýtali, kedy sú učitelia pripravení učiť, ako ich motivovať a za akých podmienok je envirovýchova funkčná.
Rozhovor viedla Ivana Poláčková, ktorá sa venuje outdoorovej výučbe v rámci platformy Hurá von a pôsobí ako riaditeľka mimovládnej organizácie CEEV Živica.
Čo vás priviedlo k práci na katedre?
Zrejme očakávate odpoveď v zmysle, že som bol takto nasmerovaný od mala, cítil som to v srdci a vnímal niečo, čo iní nie, ale nie je to pravda. Štúdium ekológie a environmentalistiky som si jednoducho vybral len „do páru“, nakoľko informatika v učiteľských odboroch nemohla existovať samostatne, iba v kombinácii s iným predmetom. Preto som si zvolil niečo, čo bolo pre mňa v tom čase silno zahalené tajomstvom.
Už počas štúdia som však pochopil, že tieto dva svety sú úplne odlišné. Kým informatika vás uzatvára dovnútra, enviro vás otvára svetu. A to nemyslím len prostredím, virtuálnym verzus prírodným, ale aj z pohľadu vzťahov medzi ľuďmi. V oboch prípadoch stretávate ľudí, rôzne komunity a nadväzujete spolupráce. No vo svete informatiky tých ľudí často nestretnete ani fyzicky a nič o nich neviete. Vidíte len ich nickname, prípadne avatara, ktorý ich zastupuje.
V enviro svete je to iné – ľudia aj prostredie sú skutočné. A predmetom výskumu, ochrany či zveľaďovania je samotná príroda. Som rád, že som si vybral tento svet.
V čom vnímate svoje najväčšie poslanie pri formovaní mladých pedagógov? Aké zručnosti a vedomosti sa im snažíte odovzdať, aby boli čo najviac pripravení do praxe?
Mojím najväčším poslaním je pripraviť ich na výučbu environmentálnej výchovy. Chcem, aby vedeli pre ľubovoľnú, štandardmi stanovenú envirotému vhodne zadefinovať výchovno-vzdelávacie ciele. Zároveň aby dokázali pripraviť zaujímavý a cieľovej skupine primeraný obsah. A tiež, aby vedeli navrhnúť rôznorodé, aktivizujúce a pre žiakov atraktívne metódy vyučovania a hodnotenia. Tie by mali viesť nielen k novonadobudnutým vedomostiam a zručnostiam, ale aj k meniacim sa návykom a formovaniu postojov.
Snažím sa, aby environmentálna výchova mojich študentov bola zárodkom zmeny myslenia a konania ich žiakov. A hlavne, aby si tú výučbu užívali. Je to náročné a výsledky nie sú stopercentné.
V triedach ich raz budú čakať žiaci rôzneho charakteru, s rôznymi očakávaniami, potrebami a s odlišnou úrovňou či tempom poznávania. Ale práve to môže byť pre nich výzvou. Na uspokojovanie potrieb rozličných žiakov treba voliť rôznorodé metódy a postupy. Je to ako šachy – učiteľ potiahne figúrkou a čaká, ako zareagujú žiaci. Žiaci zareagujú, pričom učiteľ to očakával a preto vie, aký bude jeho ďalší ťah. Dobrý učiteľ je teda dobrým šachistom a mojou úlohou je pripraviť ich do praxe tak, aby túto šachovú partiu s úsmevom a nadhľadom zvládli.
Čitatelia vás mohli vidieť ako lektora pri viacerých environmentálne alebo outdoorovo zameraných podujatiach či kurzoch. Ktorá zo vzdelávacích oblastí, ktorým sa venujete, je vašou srdcovkou a prečo?
Mojou srdcovkou je biodiverzita, jej tajomstvá, problémy a možnosti ochrany. Je to krásna a široká téma, na ktorú sa dá pozerať z pohľadu druhov, ekosystémov aj genetiky. V štátnom vzdelávacom programe sa táto téma dotýka najmä dvoch vzdelávacích oblastí: Človek a príroda a Človek a spoločnosť. Samotná ochrana biodiverzity, respektíve ochrana prírody, je rozdelená práve medzi tieto oblasti. Kým v oblasti Človek a príroda sa pozornosť sústreďuje na druhovú ochranu, v oblasti Človek a spoločnosť ide najmä o územnú ochranu prírody.
Preto je potrebné vyučovať túto tému medzipredmetovo. A práve tu vidím množstvo príležitostí – žiacke projekty, outdoorové vzdelávanie, príbehy, hry, hranie rolí, tvorivé dielne, tímovú prácu a podobne.
Časť mladých pedagógov ani nenastúpi do učiteľstva a rovno zakotví v biznise alebo odíde do zahraničia. Ako vnímate tento trend a akú stratégiu na fakulte využívate na to, aby ste vašich absolventov motivovali ostať a venovať sa učiteľskému povolaniu?
Už počas štúdia im dôjde, že nechcú učiť, že je to náročné a nedocenené povolanie. A práve preto je naša úloha didaktikov ešte ťažšia.
Mojou stratégiou je zabezpečiť, aby študenti učiteľstva už počas štúdia zažili učiteľský úspech. Posledný didaktický predmet preto zameriavam na tvorbu jedného environmentálneho výučbového programu. Študenti si sami volia tému aj cieľovú skupinu a ja im v úlohe kouča pomáham navrhnúť vyučovanie tak, aby do neho vložili kus seba, vhodný a zaujímavý obsah a množstvo rôznorodých, účelovo pripravených a pre žiakov podnetných aktivít.
Tieto programy, ktoré trvajú minimálne deväťdesiat minút, potom študenti realizujú na školách – a práve tam zažijú úspech. Po takmer semestrálnej príprave jedného programu sú dokonale pripravení. Vedia, čo môžu očakávať, a majú pripravené rôzne scenáre vývoja vyučovania. Úspech je takmer stopercentne zaručený. Potvrdzujú to reakcie a reflexie žiakov, spätná väzba od učiteľov na školách aj odo mňa.
V tejto chvíli ich najmä chválim a som hrdý na to, čo dokázali. Väčšina z nich dokáže prekročiť svoj tieň a posunúť sa o míľu ďalej. Sú spokojní, nadšení – a to im pomáha. Práve s týmto pocitom by mali vstupovať do svojej pedagogickej praxe: ako nadšení učitelia s vedomím, že to dokážu, pretože raz to už dokázali. Mnohí sa potom „chytia“ a ostávajú aktívni, lebo vedia, že to vedia. Žiaľ, niektorí, najmä muži, časom vymenia učiteľstvo za ľahšie a lepšie platené zamestnanie.
Na jeden z kurzov Školy v „oute” ste priviedli aj svoje študentky. Boli veľmi vnímavé, proaktívne a zvedavé. Majú budúci mladí pedagógovia chuť testovať a objavovať aj nové kreatívne metódy učenia, napríklad aj vo vonkajšom prostredí?
Ako som už spomínal, toto je pre nich voda na mlyn. Žiaľ, počas pedagogickej prípravy na všeobecných pedagogických predmetoch veľa kreatívnych metód nezažijú, a preto sa tešia z každej takejto príležitosti. To, čo pedagogický svet nazýva alternatívnymi metódami, je pre týchto mladých študentov oveľa prirodzenejšou cestou k poznávaniu.
Potrebujú na to však príležitosti. Jedného dňa, ako učitelia, budú siahať práve po metódach, ktoré sami zažili a ktoré v nich zanechali stopu, lebo budú dúfať, že podobnú stopu zanechajú aj u ich žiakov.
Venujete sa hlavne téme environmentálnej výchovy a vzdelávaniu. V dobe prebiehajúcej klimatickej zmeny sa o nich často rozpráva, ale reálna výučba envirovýchovy na školách je stále v plienkach a mnohé školy ju suplujú účasťou na neformálnych vzdelávacích projektoch realizovaných mimovládnymi organizáciami. Ako by podľa vás mal vyzerať funkčný systém envirovýchovy a vzdelávania v našom školskom systéme a čo by malo byť jeho cieľom?
Jeden vyučovací blok, ktorý mám pripravený pre svojich študentov končím myšlienkou: „Dobrý vzdelávací systém dáva školstvu mantinely, škole možnosti, učiteľovi priestor, učivu zmysel a žiakovi trvalé hodnoty.” Je to pekné, ale environmentálna výchova potrebuje ešte jeden krok, a to, aby sa tie hodnoty prejavovali činmi, správnymi rozhodnutiami a angažovanosťou žiakov. Ak to tak je, potom sme nastavili systém správne.
Nielen zahraničné skúsenosti, ale aj tie naše domáce ukazujú, že outdoorové vzdelávanie efektívne a prirodzene prepája environmentálne témy s praktickými zručnosťami pre život. Bonusom je aj podpora fyzického a duševného zdravia pri pobyte vonku a v prírode. Ako osobne vnímate prínos outdoorového vzdelávania na našich školách? Dokážete ho vo výučbe prepojiť napríklad s dôležitými témami ako je ochrana biodiverzity alebo klimatická kríza?
Outdoorová výučba je podľa mňa najprirodzenejším spôsobom, ako učiť témy, akými sú biodiverzita, klimatická zmena či mnohé ďalšie prírodovedné oblasti. Uzavrieť sa s nimi do triedy je málo efektívne. Je to ako učiť sa plávať alebo lyžovať posediačky v triede.
Keď sa chcem naučiť lyžovať, idem na zasnežený svah. Keď sa chcem naučiť plávať, idem na plaváreň. A keď sa chcem učiť „prírodovedu“, idem do prírody. Všetky ostatné alternatívy sú neprirodzené, zvláštne a neefektívne.
Raz som sa na jednom outdoorovom vzdelávaní v Lipke v Českej republike stretol s vysokoškolákmi zo štvrtého ročníka učiteľstva biológie. Mali dokonale zapamätaný taxonomický systém rastlín. No keď sa ich lektori spýtali, aký strom pred nimi rastie, nevedeli ho rozpoznať. A pritom išlo o základné dreviny ako buk, hrab či lipa.
Keď im však lektori prezradili, o aký druh ide, všetci zrazu vedeli určiť, do ktorej čeľade patrí. Smutné je, že to boli budúci učitelia. A práve toto je výsledok učenia sa o prírode bez prírody.
V čom môže byť takáto komplexne ponímaná forma výučby prínosná pre študentov a v čom pre pedagógov?
Odpoveď je čiastočne schovaná v otázke: v komplexnom rozvoji osobnosti študentov a pedagógov.
Jedným z konkrétnych cieľov nášho nového vzdelávacieho kurikula je okrem získania funkčnej gramotnosti žiakmi aj budovanie ich hodnotovo-kultúrneho rámca. Popravde, v globále zažívame ako ľudstvo presný opak – krízu hodnotových postojov. Jej následkom sú potom často nekoncepčné rozhodnutia negatívne ovplyvňujúce životy miliónov ľudí. Dokáže podľa vás zážitkové enviro vzdelávanie alebo iné formy vzdelávania pozitívne formovať hodnoty a postoje detí a mladých ľudí?
Myslím si, že áno. Ale to, že je niečo alternatívne, aktivizujúce, outdoorové či zážitkové, ešte automaticky nezaručuje úspech. Zažil som množstvo nepodarených programov environmentálnej výchovy, ktoré autori či lektori postavili na zážitku, no napriek tomu zlyhali.
Dôvodov môže byť veľa: zle alebo nevhodne zvolené ciele, obsah či metódy výučby, slabá komunikácia, nesprávne nastavené pravidlá, neprimerané odmeny a tresty, chýbajúca priebežná spätná väzba, nevhodný štýl vyučovania a podobne.
Ak je však všetko dobre nastavené, som presvedčený, že environmentálna výchova má veľký potenciál. Veď „pozitívne formovať hodnoty a postoje detí a mladých ľudí“ je jedným z jej hlavných cieľov.
Ste súčasťou národného projektu, ktorého snahou je okrem iného aj nastaviť a zviditeľniť pozíciu environmentálnych koordinátorov na školách. Čo je cieľom projektu a aké sú jeho ambície?
Projekt vznikol v rámci siete ŠPIRÁLA (CEEV Živica je jej členom od jej vzniku – pozn. red.) a pracovný názov je „3skok“. Jeho ambíciou je zlepšiť tri oblasti týkajúce sa environmentálnej výchovy – tromi veľkými „skokmi“.
Prvý skok sa zameriava na zefektívnenie fungovania Špirály – siete, ktorá združuje organizácie venujúce sa environmentálnej výchove a vzdelávaniu, aby mala väčší vplyv na dianie v tejto oblasti na Slovensku. Druhý skok sa týka posilnenia a podpory funkcie pracovníkov environmentálnej výchovy na Slovensku. Tretí skok, na ktorom sa podieľam, je zameraný na posilnenie a podporu koordinátorov environmentálnej výchovy na školách.
Aktuálne pracujeme na jasnom vymedzení ich úloh a kompetencií. Chceme im poskytnúť metodickú podporu, ďalšie vzdelávanie, možnosť vzájomného sieťovania, ako aj prepojenie s organizáciami pôsobiacimi v environmentálnej výchove vrátane členských organizácií Špirály.
Z môjho pohľadu je však najdôležitejšie to, aby sa posilnila aj ich pozícia na školách tak, aby bola funkcia koordinátora primerane ohodnotená.
Keby ste mali k dispozícii splnenie troch prianí od zlatej rybky, ktoré by to boli?
Prial by som si vlastne len jedno – vidieť celú rodinu zlatej rybky. Aby som mal viac zlatých rybiek a teda aj viac želaní. A potom by som každú z nich poprosil o niečo iné. Mamu zlatú rybku by som požiadal o čisto sebecké veci, najmä o zdravie pre moju rodinu. So zlatým rybím otcom by som sa rozprával o tom, ako zastaviť vojny a konšpirácie, a ako „reštartovať“ či posilniť šedú mozgovú kôru niektorých ľudí. A zlatá rybka so svojimi súrodencami by sa mohla zamerať na to, ako sa natrvalo a udržateľne popasovať s globálnymi environmentálnymi hrozbami – klimatickou zmenou, všadeprítomným odpadom, vymieraním druhov, znečistením životného prostredia a podobne. Je to trochu naivné, ale tá predstava sa mi páči. Asi si kúpim udicu.
Hlavným partnerom platformy Hurá von! je IKEA Bratislava.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
