Aj vajcia od sliepok v okolí Strážskeho sú kontaminované, hovorí Peter Sekula. Odborník na sanácie environmentálnych záťaží ešte upozorňuje, že región dlhodobo zápasí aj s vyšším výskytom rakoviny a vývinových porúch u detí. Slovensko podľa neho čelí aj ďalším vážnym environmentálnym problémom – od opustených baní, z ktorých vytekajú do riek ťažké kovy, cez čističky odpadových vôd, ktoré často nedokážu zachytiť všetko znečistenie, až po milióny ton odpadu ročne.
Tento rozhovor ste mohli čítať aj v Denníku N.
„Na Slovensku ročne vyprodukujeme približne 12,7 milióna ton odpadov – je to obrovské množstvo. Ak si to chcete predstaviť, je to približne milión plne naložených nákladných áut. Tá hmota jednoducho nezmizne. Neexistujú žiadne zázračné riešenia,“ hovorí Peter Sekula.
Expert na sanácie a zakladateľ spoločnosti Environcentrum v rozhovore vysvetľuje,
- ako sa sanujú znečistené lokality;
- prečo skládky ani spaľovne nie sú ideálnym riešením;
- ako možno z nebezpečného odpadu vytvoriť stabilný materiál.
Čo vás pred 33 rokmi motivovalo založiť Environcentrum?
Založili sme ho spoločne s doktorom Ivanom Ševčíkom. Bolo to krátko po tom, ako som pracoval v českej firme EKOL Praha, ktorá fungovala na báze výskumných projektov. Venovali sme sa baktériám a degradácii ropných uhľovodíkov. Firma sa po smrti svojho riaditeľa veľmi rýchlo rozpadla.
Odmalička ma bavili prírodné vedy, chémia a zároveň aj životné prostredie. Som veľmi naviazaný na prírodu, a preto sme si s kolegom povedali, že budeme pracovať práve v tomto odbore. Spolupracovali sme s Ústavom geotechniky Slovenskej akadémie vied v Košiciach, kde som písal aj diplomovú prácu.
Je to ústav, ktorý sa venuje problematike baníctva vrátane jeho environmentálnych dôsledkov, a dodnes s ním úzko spolupracujeme. Máme spoločné excelentné laboratórium, ktoré bolo financované z Európskych štrukturálnych fondov.
Začalo sa to ešte v 90. rokoch, keď sme spolu vyvíjali, respektíve optimalizovali technológie na degradáciu organických polutantov (znečisťujúce látky – pozn. red.) pomocou bakteriálnych kmeňov. Hľadali sme také, ktoré sú čo najúčinnejšie pre konkrétne typy znečistenia.
Niektoré uhľovodíky, ktoré kontaminujú horninové prostredie alebo odpady, sú pomerne jednoduché – napríklad benzín alebo nafta, utilizácia zložitejších uhľovodíkov môže byť výzva. Niektoré, predovšetkým aeróbne bakteriálne kmene, majú prirodzenú schopnosť rozkladať organické látky.
V podstate všetko, čo je organického pôvodu, sa snažia rozložiť alebo premeniť na niečo menej škodlivé. Konečným produktom je v ideálnom prípade oxid uhličitý a voda. Takúto úlohu jednoducho dostali od prírody, aby sa organická hmota počas dlhého trvania života na planéte nehromadila.
Takže hľadali a vyvíjali ste baktérie, ktoré by vedeli zneutralizovať znečistené lokality?
Áno, chodili sme po celom Slovensku na staré environmentálne záťaže. Odoberali sme vzorky zo znečistených lokalít a z nich izolovali bakteriálne kmene. Premýšľali sme, kde nájdeme kmene, ktoré budú najlepšie rozkladať ropné látky. Povedali sme si, že to skúsime tam, kde je najstaršie znečistenie.
Dostali sme sa ku Korňanskému ropnému prameňu. Ropa tam vyteká už veľmi dlhý čas. Keď vytiekla z prameňa, po niekoľkých metroch začínala meniť farbu – najprv bola tmavá, potom červenkastá, následne ružová a napokon tam zostala číra voda. Bolo zjavné, že v nej prebiehajú procesy biodegradácie prirodzene. Odobrali sme veľké množstvo vzoriek z rôznych miest a štádií rozkladu. V laboratóriu sme ich množili, skúmali, určovali rýchlosti degradácie a testovali ich pri rôznych podmienkach a na rôznych typoch znečistenia. Bol to veľmi zaujímavý výskum.
Potom sme najperspektívnejšie kmene poslali do Brna na presnú identifikáciu. Mali sme tam tri výrazné kmene s efektívnymi rýchlosťami rozkladu širokého spektra organických látok, pričom jeden z nich jednoznačne vynikal. Zistili, že ide o Pseudomonas aeruginosa. To je baktéria, ktorá napríklad spôsobuje hnisanie rán. Na priemyselné využitie je však nevhodná, pretože ide o patogén, ktorý je veľmi nepriaznivý pre zdravie. Paradoxom však je, že z hľadiska rozkladu ropných uhľovodíkov patrí medzi tie najúčinnejšie. Preto, samozrejme, využívame iné, ale stále účinné kmene.
Skúmaniu baktérií a neutralizácii nebezpečných odpadov sa venujete od začiatku, no skládka nebezpečných odpadov Suchá Halda v Šaci funguje len štyri roky, prečo?
Áno, táto prevádzka funguje štyri roky, ale dekontaminačné plochy na nebezpečný odpad máme už od roku 1994. Máme za sebou desiatky, možno až stovku rôznych sanácií, pri ktorých sa kontaminovaný materiál nevyberá, ale čistí sa priamo na mieste.
Aj keď sú technológie už veľmi prepracované, úplne na nulu sa nebezpečný odpad vyčistiť nedá, pretože to prakticky ani nie je možné. Aj včera som zachytil výskumnú správu z USA, ktorá štatisticky vyhodnotila miestne sanované lokality a v rámci toho preukázala, že niektoré kontaminácie, respektíve komplikované druhy znečistenia, sa jednoducho nedajú úplne odstrániť.
Spomenuli ste prameň, do ktorého vyteká ropa. Ako sú na tom s únikmi ropné spoločnosti na Slovensku?
Začiatkom 90. rokov spoločnosti prevádzkujúce čerpacie stanice postupne vymieňali všetky svoje prevádzky s jednoplášťovými nádržami za dvojplášťové. Nerobili sme stavebnú časť rekonštrukcie, ale sanáciu.
Keď sa staré jednoplášťové nádrže vybrali a osadili nové dvojplášťové, nastúpili sme my a robili sme sanáciu kontaminovaného prostredia. Každá jedna stanica mala za sebou tlakové skúšky. Prevádzkovatelia tvrdili, že nikdy nemali žiadny únik, že im nechýbal benzín ani nafta. Keď sme odkryli podložie, všade boli detekované úniky pohonných hmôt. Podzemné vody boli kontaminované a zemina bola extrémne znečistená.
O akom konkrétnom roku sa bavíme?
Hovorím približne o roku 1995. Pracovali sme na asi šesťdesiatich takýchto čerpacích staniciach a každá jedna bola kontaminovaná. Zaujímalo by ma, ako fungujú tie dnešné. Aktuálne pracujeme na sanácii na jednej stanici v Košiciach. Mala za sebou tlakové skúšky, podľa papierov bolo všetko v poriadku, no kontaminácia sa objavila v podzemnom kanáli, ktorým preteká voda z Hornádu.
Kolega bol prítomný pri tlakových skúškach a videl, že všetko vyzeralo v poriadku. Potom išiel ukázať našu technológiu pracovníkom prevádzky a všimol si, že pri jednom spoji počas tankovania prakticky nepretržite uniká do prostredia nafta.
Všetko, čo je pod zemou, je skryté. Môžete to merať, kontrolovať, ale aj tak sa tam môžu diať veci, ktoré nevidíte. Predovšetkým pri dlhodobých prevádzkach môže dochádzať k postupnému porušeniu rôznych tesnení a izolácií. Samozrejme, nevyzeralo by to esteticky, keby boli všetky potrubia vedené po povrchu. Na druhej strane by ste okamžite videli každý únik. Osobne považujem za chybu, že všetko schovávame pod zem a nevieme, čo sa tam skutočne deje.
Nakoľko je Slovensko znečistené?
Tak ako každá iná krajina. Problém je však v tom, že posledných približne osem rokov sa v tejto oblasti urobilo veľmi málo. Teraz boli vyhlásené nejaké tendre a mám pocit, že ministri sú dotlačení k tomu, aby s tým začali konečne niečo robiť.
Aké najväčšie environmentálne záťaže ste riešili?
Horšie sú historické kontaminácie alebo prípady, keď vlastník, obec alebo štát o probléme nevie, prípadne sa tvári, že o ňom nevie. Takéto havárie alebo zdroje kontaminácie sa šíria v prostredí celé roky a patria medzi najväčšie environmentálne záťaže na Slovensku. Typickým príkladom je Vrakuňa, Gudrónove lagúny pri obci Predajná alebo Chemko Strážske.
V prípade Chemka Strážske mám pocit, že sa verejnosti podsúva predstava, že problém je vyriešený. Ministerstvo sa bije do pŕs, aké je to zvládnuté. Nie je to pravda. Ak niekto tvrdí, že vyriešil Chemko Strážske, považujem to za zavádzanie verejnosti. Tam nejde len o samotný areál, kontaminovaný je celý okres Michalovce.
Z Chemka Strážske sme pred piatimi rokmi priniesli našim čitateľom reportáž, v ktorej sme zdokumentovali, ako prebiehala sanácia toxických sudov s PCB látkami. Marián Ruman, podplukovník Záchrannej brigády Hasičského zboru v Humennom, ktorý nás vtedy sprevádzal, povedal, že by odtiaľ nikdy nič nekonzumoval, nakoľko toxické PCB látky sú zakopané aj v okolitom lese. Taktiež bol presvedčený o tom, že odstránením PCB látok len z jednej oblasti sa problém nevyriešil…
Áno, sú tam zakopané PCB látky (môžu narúšať imunitu, poškodzovať štítnu žľazu či zvýšiť riziko rakoviny – pozn. red.), ale aj ďalšie z pohľadu životného prostredia problematické kontaminanty. Výroba PCB sa skončila približne v roku 1984, ale skládka bola postavená a skolaudovaná až v 90. rokoch. Rovnako aj čistiareň odpadových vôd, o ktorej sa často hovorí, bola modernizovaná až začiatkom 90. rokov. Dovtedy sa často odpad vylieval do Strážskeho kanála alebo sa zakopával v lese.
Toto je môj súkromný názor – nikde sa to nepublikovalo – ale domnievam sa, že značná časť kontaminácie celého okresu vznikla práve pri spaľovaní rôzneho odpadu v bývalom Chemku. Podľa pamätníkov tam bola spaľovňa, do ktorej vozili pracovné odevy, obaly a ďalší kontaminovaný materiál.
Vtedy tam neexistovali filtre, aké poznáme dnes. Predpokladalo sa, že teplota bude dostatočná na rozklad PCB, ale vyzerá to skôr tak, že neprebehla potrebná deštrukcia kontaminantu. Podľa mňa tam vznikla len tepelná desorpcia – PCB látky teda nezhoreli, ale odparili sa do ovzdušia a následne kontaminovali celý región. Netýkalo sa to len Slovenska, ale aj priľahlých oblastí Maďarska či Ukrajiny.
Je dokázané, že ľudia majú PCB látky v krvi. Je tam vyššia chorobnosť, vyšší výskyt rakoviny a rôzne zdravotné problémy. U detí sa zaznamenávajú vývinové poruchy, ktoré môžu súvisieť s týmito látkami. Lenže stále nevieme, akými cestami sa PCB látky v tomto prípade dostávajú do ľudského organizmu. Práve toto vyčítam všetkým zodpovedným, pretože nedávajú dostatok finančných prostriedkov na seriózny výskum migračných ciest týchto kontaminantov do organizmu. Mali by sa detailne skúmať všetky možné cesty prenosu, aby bolo možné prijať účinné opatrenia.
Je zvláštne, že keď sa z kuriatka stane sliepka, už prvé vajce je kontaminované, hoci ich v pôde ani v krmive nenájdete v takých koncentráciách, ktoré by to vysvetľovali. To znamená, že existujú rôzne procesy vrátane biologických, ktorým ešte stále úplne nerozumieme, a do potravinového reťazca sa tieto látky dostávajú spôsobmi, ktoré zatiaľ nepoznáme. A keďže ich nepoznáme, nevieme ani prijať správne opatrenia. Preto je to podľa mňa stále veľmi vážny problém.
Je leto, takže aktuálnou témou je aj Zemplínska Šírava. Aký na ňu máte názor? Kúpali ste sa tam?
Vzhľadom na to, že PCB látky nie sú rozpustné vo vode, voda v nádrži je čistá. Problém skôr vidím v systematickom monitorovaní dnových sedimentov. Ak by sme mali k dispozícii dostatočný sled výsledkov, mohli by sme lepšie prognózovať vývoj znečistenia a navrhnúť opatrenia na minimalizáciu ich vplyvu.
Približne v roku 2004 vyhlásil Košický samosprávny kraj súťaž na revitalizáciu Zemplínskej Šíravy. Mali byť k dispozícii významné finančné prostriedky. Nešlo pritom len o PCB látky, cieľom bolo komplexne riešiť celý ekosystém vodnej nádrže. Vypracovali sme ponuku v rozsahu niekoľkých stoviek strán.
Navrhli sme riešenia od dobudovania a opravy kanalizácie v obciach nad Šíravou až po odstránenie zdrojov znečistenia spôsobených človekom. Na vlastné náklady sme vtedy urobili orientačný prieskum sedimentov pri prívodnom kanáli, ktorý vedie do priehrady. Zo Strážskeho kanála sa kontaminované sedimenty dostávali do Laborca a odtiaľ prívodným kanálom do Zemplínskej Šíravy. To je aj hlavný dôvod, prečo na Zemplínskej Šírave platí (pri rybárčení – pozn. red.) režim „chyť a pusť“. PCB látky nie sú rozpustné vo vode, preto sa usádzajú v sedimentoch. Pri väčších dažďoch alebo povodniach sa sedimenty opäť dostanú do vznosu, do vodného stĺpca a postupujú ďalej.
Pri odbornom hodnotení totiž nestačí poznať len výsledok. Potrebujete poznať aj všetky vstupné údaje, príčiny, aby ste si vedeli vytvoriť správny záver. Počas nášho prieskumu sme v sedimentoch namerali pomerne vysoké koncentrácie PCB látok. Boli natoľko vysoké, že mohli ovplyvňovať celý potravinový reťazec. Ryby síce žijú vo vode, ktorá je relatívne čistá, ale živia sa organizmami a rastlinami vyrastajúcimi zo sedimentov. Práve cez potravinový reťazec sa PCB látky dostávajú do ich organizmu.
Približne pred piatimi rokmi sme zopakovali odbery a odobrali niekoľko vzoriek. Snažili sme sa ich odoberať na rovnakých miestach a rovnakým spôsobom ako predtým. Samozrejme, pravdepodobne sme sa netrafili presne na niekoľko centimetrov, ale vedeli sme, kde boli pôvodné odbery. Vtedy sa však prakticky nič o kontaminácií nepotvrdilo. Vzorky boli odobraté aj z hĺbky sedimentu, ale išlo iba o tri vzorky, čo je z odborného hľadiska nedostatočné. Preto je potrebné realizovať dôsledný, dlhodobý monitoring tohto problému.
Pred niekoľkými mesiacmi, keď ministerstvo uvažovalo o zrušení obmedzení konzumácie rýb, sa vykonal nový odber vzoriek rýb a ukázalo sa, že sú stále kontaminované PCB látkami. To znamená, že problém stále pretrváva.
Práve toto sú paradoxy, ktoré ma veľmi prekvapujú a zároveň znepokojujú. Údajov je málo a často si navzájom odporujú. Aj keď ste odborník, nedokážete z nich jednoznačne vysvetliť, prečo sa niektoré veci dejú práve tak, ako sa dejú. Okolo Zemplínskej Šíravy je preto stále množstvo nezodpovedaných otázok.
Pokiaľ ide o samotné kúpanie, myslím si, že vo všeobecnosti nepredstavuje zásadný problém. Riziko by mohlo vzniknúť skôr pri malých deťoch, ktoré by sa hrali priamo pri ústí prívodného kanála, kde sa usadzujú kontaminované sedimenty. Zemplínska Šírava je rozsiahla vodná plocha, prívodný kanál ústi na jednom mieste a odtok smeruje späť do Laborca. Predpokladám, že prípadná kontaminácia je najvyššia práve v tejto časti pri kanáli.
Ak by sa tam hralo dvojročné dieťa, ktoré ešte nemá vytvorené hygienické návyky, a z nejakého dôvodu by opakovane prehĺtalo sediment, mohlo by to predstavovať určité riziko. Nemyslím tým jednorazovú situáciu. Skôr mám na mysli prípady, ak by tam niekto trávil dlhší čas, napríklad pri zbere rôznych predmetov alebo odpadov v okolí kanála, a malé dieťa by bolo takémuto prostrediu vystavené opakovane. V takom prípade by podľa môjho názoru mohlo existovať zdravotné riziko.
To, čo hovoríte, mi pripadá, ako keby environmentálne záťaže boli spôsobené najmä odpadmi z minulosti…
Ak ide o starú environmentálnu záťaž, hovoríme o znečistení, ktoré vzniklo pred rokom 2007. Takéto lokality sa označujú ako staré environmentálne záťaže. Pri nich sa vždy určuje povinná osoba, teda subjekt zodpovedný za vznik znečistenia. Vo väčšine prípadov ide o záťaže vzniknuté pred rokom 1990, teda ešte v období socializmu. V takých prípadoch zodpovednosť preberá štát.
Sanácie sa u nás z veľkej časti financujú z prostriedkov Európskej únie. Tieto záťaže je potrebné odstrániť, a to tak, že najprv sa vykoná podrobný geologický prieskum a až na jeho základe sa rozhoduje o ďalšom postupe. Takýto prieskum je veľmi rozsiahly odborný dokument. Zahŕňa vrty, sondy, odbery vzoriek, chemické analýzy a veľkú záverečnú správu. Súčasťou tejto záverečnej správy je aj riziková analýza.
Celý tento proces zabezpečujete vy?
Áno, v rizikovej analýze sa hodnotia zdravotné aj environmentálne riziká. Posudzuje sa okrem environmentálnych rizík aj to, či je kontaminácia nebezpečná pre ľudí, ktorí v danej lokalite žijú alebo sa v nej pohybujú.
Hodnotia sa všetky možné cesty šírenia kontaminácie – vzduchom, vodou, potravinovým reťazcom aj priamym kontaktom. Posudzuje sa napríklad aj situácia, o ktorej sme sa rozprávali pri Strážskom kanáli – či by malé dieťa mohlo mať zdravotný problém pri kontakte s kontaminovaným sedimentom. Všetky tieto scenáre sú presne metodicky stanovené a vyhodnocujú sa podľa jednotných postupov.
Výsledkom je záver, či lokalita predstavuje riziko alebo nie. Ak predstavuje, zaradí sa medzi environmentálne záťaže a určí sa jej priorita. Keď sú na riešenie vyčlenené finančné prostriedky, vyhlási sa verejné obstarávanie na sanáciu. V samotnej rizikovej analýze sa zároveň určia sanačné limity. Stanoví sa, do akej miery je potrebné lokalitu vyčistiť a aké zvyškové koncentrácie znečistenia sú ešte z hľadiska rizika prijateľné. Vybraná spoločnosť urobí sanáciu podľa schváleného projektu.
Celý proces je pod neustálym dohľadom ministerstva životného prostredia. Konajú sa pravidelné kontrolné dni, najprv sa pripraví projekt sanačných prác, a až potom sa pristúpi k samotnej realizácii. Realizácia sa priebežne kontroluje – podľa charakteru projektu buď na týždennej, alebo mesačnej báze. Po ukončení sanačných prác sa vypracuje záverečná správa a opätovne sa spracuje riziková analýza. Tá vyhodnotí, či boli stanovené ciele dosiahnuté alebo nie. Ide o veľmi sofistikovaný, odborne náročný a dlhodobý proces.
Ako dlho to trvá?
Bežne hovoríme o štyroch až piatich rokoch. V konečnom dôsledku je to však podľa môjho názoru to najlepšie, čo dnes vieme pri sanácii environmentálnych záťaží robiť. Môžeme byť na to hrdí, a nielen my odborné organizácie, ale celá sekcia geológie a prírodných zdrojov na ministerstve životného prostredia, ktorá nastavila celý tento systém na veľmi vysokej odbornej úrovni.
Ak sa celý proces dodrží a záverečná riziková analýza potvrdí, že všetky ciele boli splnené, ešte približne dva roky pokračuje monitoring lokality. Monitoring už spravidla vykonáva nezávislá organizácia – napríklad štátny geologický ústav alebo iná odborná spoločnosť.
Počas týchto dvoch rokov sa sleduje, či lokalita zostáva z pohľadu obsahu znečisťujúcich látok stabilná, či sa kontaminácia znovu nešíri a či je všetko v súlade s prognózami uvedenými v rizikovej analýze. Práve monitoring potvrdí, či bola sanácia naozaj úspešná a či všetky procesy prebehli tak, ako boli navrhnuté. Preto si myslím, že systém posudzovania a sanácie environmentálnych záťaží je dnes na Slovensku nastavený na veľmi vysokej odbornej úrovni. Aj kolektívy odborníkov z rôznych spoločností, ktoré sa týmto dlhodobo zaoberajú, odvádzajú podľa môjho názoru veľmi kvalitnú prácu.
Počas toho, ako sa rozprávame, mi vybehla správa, že rybári neodporúčajú konzumáciu rýb z časti rieky Myjava, dôvodom je pretrvávajúce zhoršenie kvality vody pod výpusťou čistiarne odpadových vôd. Nie je tajomstvom, že po prívalových dažďoch čističky odpadových vôd „nestíhajú“. Prečo sa to deje?
Ak nie je v celom meste spravená zvlášť dažďová a splašková kanalizácia, v momente, keď prídu prívalové dažde do čističky odpadových vôd (ČOV), sa dostane veľké množstvo vody, ktorú ČOV, aj keby bola desaťkrát naddimenzovaná, nezvládne. Potom nastávajú prípady, že v týchto situáciách môžu vodu vypustiť bez čistenia do rieky.
Ak je to rieka, ktorá má svoje meandre (prirodzená, esovitá zákruta vodného toku – pozn. red.) a hlbšie vody, kde sa kaly zastavia a vysedimentujú, potom baktérie, ktoré rozkladajú splašky, spotrebujú veľa kyslíka, ten následne vo vode chýba.
Okrem toho prídu vysoké teploty, na ktoré naše ryby nie sú prispôsobené. Voda v rieke sa ohreje – výškou teploty klesá rozpustnosť kyslíka vo vode, tým pádom je tam málo kyslíka, do toho prídu rozkladajúce sa splašky zospodu a tak dochádza k úhynu rýb.
Vrátila by som sa ku skládke Suchá Halda. Prečo ste ju vybudovali práve v areáli U. S. Steel Košice?
Tak ako všetky firmy na Slovensku aj U. S. Steel získava z Európskej únie finančné prostriedky na technológie určené na ochranu životného prostredia. Na komínoch zachytávajú prach s veľmi vysokou efektívnosťou. To, čo dnes vychádza z komínov, je naozaj skoro čisté. Samozrejme, produkuje sa oxid uhličitý aj ďalšie emisie, ale prachové častice sú zachytávané veľmi účinne. Kedysi išlo o častice s veľkosťou približne 10 až 20 mikrometrov, neskôr menej ako desať mikrometrov a dnes už sa cez filtre nedostanú ani častice s veľkosťou pod jeden mikrometer.
Prach sa bezprašne zachytí na komíne, bezprašne sa dopraví do síl a následne sa v uzavretých cementárskych cisternách prepraví k nám. Pomocou sacieho systému sa bez kontaktu s okolím prečerpá do našich síl a odtiaľ do miešacieho zariadenia, kde takýto odpad stabilizujeme do bezprašnej formy, a následne je uložený na skládku.
Takže ste úplne odstránili prašnosť do ovzdušia, čo sa deje ďalej?
V miešacej časti zariadenia sa prach zmiešava s cementom, vápnom a ďalšími prísadami. Ide o dosiahnutie riadených chemických procesov, pri ktorých prebieha hydratácia. Zachytený prach je jemný doslova ako púder. Keď doň vložíte ruku, necítite žiadne zrnká. Keď ho však zmiešame s ostatnými materiálmi, vznikne nová hmota. Samozrejme, nie okamžite. Najprv sa zmieša s vodou a ďalšími odpadmi a aditívami (chemické prísady – pozn. red.), až potom vznikne pevný produkt, ktorý sa ukladá na skládku.
Aké to má výhody?
Po prvé, materiál už nepráši. Po druhé, jeho nebezpečnosť je výrazne nižšia ako pri pôvodnom prachu. Jemný prach má obrovský aktívny povrch. Jeden centimeter kubický veľmi jemného prachu tvorí obrovské množstvo mikroskopických častíc.
Ak by sa spočítal povrch všetkých týchto častíc, ich celková plocha by mohla byť porovnateľná s niekoľkými futbalovými ihriskami. Práve veľký povrch spôsobuje, že je chemicky veľmi reaktívny a ľahko sa z neho uvoľňujú škodlivé látky. Stabilizáciou sa tieto častice spoja do pevného materiálu a ich aktívny povrch sa výrazne zmenší. Každá čiastočka prachu obsahuje prevažne kremičité zlúčeniny. Spolu s pridanými aditívami a vodou vznikajú rovnaké hydratačné procesy ako pri tvrdnutí betónu.
Dochádza pritom aj k riadenej zmene chemických väzieb. Samotné škodlivé látky síce zostávajú v materiáli, ale sú viazané v oveľa stabilnejších chemických štruktúrach. Vznikne kompaktná pevná hmota, ktorá už prakticky neuvoľňuje prach do ovzdušia a zároveň výrazne obmedzuje prenikanie škodlivín do podzemných vôd.
Keď na takýto materiál naprší, voda po jeho povrchu odtečie a nepreniká dovnútra. Chemické väzby sú podstatne pevnejšie, rozpustnosť škodlivín je oveľa nižšia a materiál je stabilnejší vo všetkých parametroch. Samotné znečistenie pritom zostáva uzavreté v tomto materiáli. Z pohľadu laika sa možno nič nezmenilo, pretože látky tam stále sú, ale zásadne sa zmenil ich chemický stav, rozpustnosť vo vode a správanie.
Čiže sa už nemôžu dostať do ovzdušia, pôdy ani vôd…
Presne tak.
Je to však stále nebezpečný odpad?
Nie. Pravidelne robíme kontrolné analýzy. Niektoré rizikové parametre sledujeme častejšie než raz týždenne a kompletné chemické rozbory vykonávame pravidelne na všetkých produktoch, ktoré tu vznikajú. Výsledný materiál musí spĺňať limity na uloženie na skládku ostatného odpadu. Už nejde o nebezpečný odpad, ale o odpad kategórie O. To znamená, že sa nepráši, je chemicky oveľa stabilnejší a môže byť uložený na skládku ostatného odpadu. Z nebezpečného odpadu sa tak stáva odpad kategórie O.
Toto je jeden z druhov odpadu, ktorý spracúvate – prach z U. S. Steelu. Hovorili ste však aj o ďalších odpadoch, ktoré sem prichádzajú.
Áno, nejde len o odpady z Košíc. Spracúvame rôzne druhy priemyselných odpadov. Sú to napríklad kaly, znečistené vody alebo rôzne druhy prachov. Niektoré prachy pochádzajú z hutníckych procesov, ďalšie zo spaľovní alebo z iných priemyselných prevádzok. Všetky práškové materiály prichádzajú v uzavretých cisternách, podobných tým, ktoré sa používajú na prepravu cementu. Všetko robíme bezprašne – od vykládky cez uskladnenie až po samotné miešanie. Celý proces nazývame stabilizáciou odpadov.
Stabilizácia znamená, že z nebezpečného odpadu vytvoríme pomocou chemických reakcií, hydratačných procesov a úpravy pH materiál, ktorý je podstatne stabilnejší. Aj pH zohráva veľmi dôležitú úlohu. Čím je pH vyššie, tým sú kovy menej rozpustné. Vápno okrem hydratačných vlastností zvyšuje aj pH, čím sa celý materiál ešte viac stabilizuje. Naopak, pri nízkom pH sa väčšina kovov rozpúšťa oveľa ľahšie.
Veľkým environmentálnym problémom Slovenska sú napríklad kyslé výtoky zo starých rudných baní. Tie voľne odtekajú do potokov a riek bez akéhokoľvek čistenia. Stačí sa pozrieť na Smolnícku dolinu. Okolitá príroda je nádherná, človek má pocit, že je niekde v Kanade. Keď sa však pozriete do rieky, voda je sfarbená dočervena, lebo obsahuje železo, meď aj ďalšie rozpustené ťažké kovy, ktoré vytekajú z bane. Je to obrovský environmentálny problém. Riešenia existujú, ale stoja veľa peňazí. Musí existovať aj politická vôľa tieto problémy riešiť.
Koľko nebezpečného odpadu vyprodukujeme na Slovensku?
Na jedného obyvateľa Slovenska pripadá skoro 500 kilogramov komunálneho odpadu ročne. Okrem toho však pripadajú na jedného obyvateľa ešte približne tri tony priemyselných a nebezpečných odpadov a ďalšie odpady, napríklad stavebné.
Na Slovensku ročne vyprodukujeme približne 12,7 milióna ton odpadov – je to obrovské množstvo. Ak si to chcete predstaviť, je to približne milión plne naložených nákladných áut. Do tohto čísla patria komunálne odpady, priemyselné odpady aj stavebné odpady.
Každý rok vyprodukujeme takéto množstvo odpadu a musíme sa pýtať, čo s ním ďalej. Tá hmota jednoducho nezmizne. Neexistujú žiadne zázračné riešenia. Každoročne pribúdajú ďalšie milióny ton materiálu, ktorý treba nejako spracovať. Preto stále platí, že najlepší odpad je ten, ktorý vôbec nevznikne. Dnes žijeme štýlom, ktorý je podľa mňa dlhodobo neudržateľný.
Čo sa stane, ak sa nebezpečný odpad pred vložením na skládku neupraví?
Skládka je v podstate jama v zemi, na dne ktorej je izolačná fólia. Napríklad skládka, ktorá je v prevádzke približne tridsať rokov. Keď sa dnes pozriete na odpad, ktorý bol uložený pred rokmi, veľká časť plastov už neexistuje v pôvodnej podobe. Rozpadli sa na mikroplasty a ďalšie menšie častice. Otázka je, ako dlho vydrží samotná fólia na dne skládky. Päťdesiat rokov? Sedemdesiat? Sto rokov? Neviem. Jedno však viem určite – nevydrží večne.
Príroda je nastavená tak, že všetko podlieha rozkladu. Výnimkou sú len niektoré materiály, napríklad zlato. Keby ste dnes našli zlatý diadém z čias Kleopatry, bol by prakticky v rovnakom stave ako nový. Väčšina materiálov je však rozložiteľná, najmä organické látky. Aj plasty sú v podstate uhlíkaté zlúčeniny, ktoré sa časom menia a degradujú.
Takže keď sa fólia časom poškodí alebo rozloží, začne obsah skládky prenikať do pôdy a podzemných vôd?
Presne tak. Stráca sa tesniaca funkcia. Preto sa vždy uvažovalo aj o prírodnej geologickej bariére, napríklad o ílovitom podloží, ktoré je veľmi málo priepustné a samo osebe sa nerozkladá.
Ani takéto riešenie však nie je dokonalé. Geologické prostredie pracuje, dochádza k pohybom podložia a ďalším prirodzeným procesom. Ak je však priepustnosť podložia dostatočne nízka, výrazne to zvyšuje bezpečnosť celej skládky. Samotná fólia však nikdy nevydrží neobmedzene dlho.
Ak dnes niečo uložíte na skládku, musíte počítať s tým, že skôr či neskôr môže dôjsť k presakovaniu alebo k rozkladu materiálov priamo v telese skládky. Aj to je veľmi zložitý proces, pretože závisí od mnohých podmienok. Preto si myslím, že skládkovanie nie je ideálne riešenie. Spaľovanie je z určitého pohľadu lepšie, ale ani to príroda nikdy prirodzene nerobila. V prírode síce vznikali požiare po údere blesku alebo pri sopečnej činnosti, ale nešlo o bežný spôsob fungovania systémov.
Človek spaľovanie technologicky zdokonalil a pri správne navrhnutých zariadeniach s kvalitnými filtrami môže byť veľmi účinné. Ani to však nie je univerzálne riešenie. Existujú aj ďalšie technológie – triedenie a iné následné vysokosofistikované spôsoby zneškodňovania, ako napríklad plazmové spaľovanie. Takéto technológie si však môžu dovoliť najmä ekonomicky silné krajiny, ako sú napríklad Nórsko alebo Fínsko. Plazmové spaľovanie je možné pri veľmi vysokých teplotách. Vznikne sklovitý materiál, v ktorom sú škodlivé látky pevne viazané, a všetko, čo môže zhorieť, zhorí. Hovoríme však o teplotách v plazmovom oblúku okolo desať tisíc stupňov Celzia. Otázkou je, kto na Slovensku zaplatí energiu potrebnú na takýto spôsob zneškodňovania odpadov.
Každá krajina rieši odpadové hospodárstvo podľa svojich ekonomických možností. Okrem technológií je však veľmi dôležitý aj fungujúci právny štát. Musí existovať dôsledná kontrola a vymožiteľnosť práva, aby sa nehľadali rôzne skratky. A práve tie na Slovensku ešte stále existujú. Celé sa to začína v štátnej správe. Kontrola musí byť dôsledná, technológie musia byť správne navrhnuté a schválené a štát musí mať odborníkov, ktorí dohliadnu na to, aby zariadenia boli nielen dobre postavené, ale aj správne prevádzkované.
Ľudia majú často obavy, ktoré sa týkajú výstavby podobných zariadení na spracovanie odpadu. Stretli ste sa s niečím podobným?
PCB látky z Chemka sa vyvážali do Viedne, kde majú v centre mesta spaľovňu. Neexistuje, aby sme postavili spaľovňu na PCB látky v centre mesta na Slovensku, lebo vám to ľudia nedovolia. Dôvera obyvateľov v štát, že to odkontroluje a bude to v poriadku, je napríklad v Rakúsku úplne niekde inde ako u nás. Rakúšania vedia, že keď to raz štát povolil a odkontroloval, tak im nič nehrozí.
ENVIRONCENTRUM, s. r. o., pôsobí od roku 1993 a zameriava sa na sanácie environmentálnych záťaží, dekontamináciu a spracovanie nebezpečných odpadov. Za viac ako 30 rokov zrealizovala vyše 200 geologických projektov a zhodnotila približne 2 milióny ton stavebného odpadu na opätovné využitie. Spoločnosť zároveň prevádzkuje moderné zariadenie využívajúce BAT technológie na úpravu a stabilizáciu odpadov.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
