Po smrti chcem byť premenená na pôdu v terramačnej kolíske

---

Terramácia – premena ľudského tela na pôdu – prináša nový prístup k pochovávaniu. Momentálne sa realizuje v USA a v Nemecku – v najsevernejšej spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko, kde bola prvýkrát legislatívne uznaná krajinným snemom ako tretia metóda pochovania. Verím, že to bude precedens pre celú Európu a postupne sa bude šíriť aj do iných krajín.

V súčasnosti sú v Čechách, na Slovensku a vo väčšine krajín sveta legálne dva spôsoby pochovávania – pohreb celého tela do zeme v rakve a kremácia. Ani jedna z týchto metód však nie je úplne priateľská k prírode. Kremácia je energeticky a emisne náročná. Spotrebuje sa pri nej veľa energie, najmä plynu. Popol je navyše zásaditý a pri priamom ukladaní do zeme nie je ideálny pre prírodu.

Klasický pohreb sa síce javí ako prirodzená záležitosť, pri ktorej sa telo ľahko rozloží v zemi, ale nie je to úplne tak. V hĺbke, ktorá je zo zákona daná na minimálne 1,5 metra, totiž nie je dostatočný prísun vzduchu, ani teplota pre prirodzený rozklad. A keď k tomu pridáme rakvu, ktorá je lakovaná a vystlaná syntetickou výstelkou, telo sa rozkladá len ťažko a veľmi dlho.

Prijatiu terramácie spoločnosťou veľmi nepomáha, že sa občas nazýva aj „kompostovanie ľudských tiel”. Tento názov zľudovel vďaka americkej priekopníckej iniciatíve Recompose, ktorá terramáciu začala robiť ako prvá na svete. Nie, telo pri nej nehodia na žiadny kompost. Ide o rozklad za prísne technologicky-riadených podmienok, ktoré sa stále optimalizujú.

Prístroj na terramáciu si môžeme predstaviť ako akúsi priemyselnú kolísku. Kolíska je vystlaná organickou hmotou a voňavou slamou, ktorú sme na konferencii aj ovoňali. Po uzavretí sa v kolíske vytvorí teplota až do 72 stupňov Celzia. Kolíska sa s telom párkrát za deň trochu „pohúpe”, pričom sa neustále kontroluje vlhkosť a reguluje prívod a odvod vzduchu. Na proces sa využíva aj solárna energia.

Telo sa premení na pôdu len za štyridsať dní na rozdiel od klasického pohrebu do zeme, kde sa telo rozkladá aj desiatky rokov. Po terramácii prichádzajú na rad ešte kosti, ktoré sa musia rozomlieť. Deje sa to aj po kremácii.

Tento pomerne krátky čas rozkladu môže byť pre mnoho ľudí veľmi upokojujúcim faktorom. Terramácia navyše dovoľuje ľuďom spomaliť a aktívne sa lúčiť so zosnulým. Blízki môžu byť súčasťou vkladania tela do kolísky, jeho vyberaní z nej, aj pri následnom ukladaní terramátu do zeme. Za štyridsať dní si tiež môžu v pomalom tempe premyslieť, ako naložia s terramátom a kde ho chcú pochovať. Množstvom ide o objem, ktorým by sa naplnila klasická rakva.

V Nemecku sa môže terramát zakopať do hĺbky 60 – 80 centimetrov. Dokonca v USA sa s terramátom nakladá podobne slobodne ako u nás s popolom. Podľa súčasných slovenských zákonov by sme museli uložiť terramát do rakvy a tú vložiť do hĺbky minimálne 1,5 metra.

V kultúre pohrebníctva je terramácia považovaná za zlom, ktorým sa reaguje jednak na problematiku ochrany klímy, ale aj meniace sa potreby a preferencie ľudí. Podľa Recompose proces terramácie spotrebuje o 87 percent menej energie ako kremácia. Žiadne fosílne palivá, hlavne kyslík a vlhkosť. Je inovatívna z pohľadu vedy a výskumu, dôstojnosti aj z pohľadu spoločnosti.

Úctihodné je tiež, že z hľadiska šetrenia priestoru a zdrojov chcú v Nemecku umiestniť kolísky pre terramáciu do už existujúcich krematórií alebo kaplniek, keďže k tejto forme nakladania s telom nemá výhrady ani tamojšia cirkev.

Terramát môže byť priateľskou voľbou nielen pre pozostalých, ale aj pre krajinu, do ktorej ho navrátime a ktorú spätne vyživí. Je tu konečne metóda, ktorou chcem byť pochovaná. Už len verím, že sa dožijem toho, kým bude zlegalizovaná aj u nás a moje telo sa bude môcť na poslednej ceste húpať v originálnej kolíske a premeniť v nej na pôdu.