Začiatkom augusta – počas druhej vlny horúčav – som stretla kamarátku, ktorá žije v Bratislave. Na otázku čo ju privádza na východ, odpovedala, že sa tu prišla ‚schladiť‘. V danom momente mi to prišlo humorné, pretože sme stáli na rozpálenom asfalte čakajúc na vlak asi v tridsiatich stupňoch. No pre ňu išlo o zjavnú úľavu, keďže v ten deň namerali v Bratislave teplotný rekord a to 40,6 stupňov Celzia.
Naša konverzácia pokračovala ďalej. Dozvedela som sa, že v obci, kde má svojich rodičov a u ktorých prebýva, nemajú k dispozícii pitnú vodu. Nakoľko obec nemá vybudovaný verejný vodovod, jej obyvatelia sú odkázaní na studne. Dôsledkom pretrvávajúceho sucha a extrémneho tepla hladina podzemnej vody klesla natoľko, že studne jednoducho vyschli.
Predstavte si, že počas tých najväčších horúčav si nemôžete napustiť obyčajný pohár vody a napiť sa, lebo váš vodovodný kohútik je vyschnutý. Nemôžete sa osviežiť studenou vodou v sprche, uvariť si či spláchnuť. Namiesto bežných činností, ktoré robíme každý deň automaticky bez rozmyslu, ste odkázaní na cisternu. Tá zaparkuje v strede obce a či sa vám chce alebo nie, musíte si ísť cez to najväčšie teplo po vodu s vedrom.
Pred vyschnutými kohútikmi obec vyzvala ľudí, aby sa vodou šetrilo. Niektorí to aj robili, no vraj sa našli aj takí, ktorí si napúšťali bazén alebo pitnou vodou polievali svoju záhradu, čo vyvolalo medzi obyvateľmi vášne. Obcí bez vody bolo toto leto viacero. Hoci sme pokročilo v 21. storočí, na vybudovanie verejného vodovodu doteraz nenašli peniaze. Podľa údajov Štatistického úradu za rok 2024 je pitná voda z verejných vodovodov dostupná v 2 467 slovenských obciach, teda približne v 85 percentách všetkých obcí. Zároveň medziročne vzrástla spotreba pitnej vody takmer o štyri percentá. To znamená, že každý Slovák denne spotrebuje v priemere 107 litrov pitnej vody.
Aj napriek tomu, že obce potrebujú vodovody a krajina adaptačné opatrenia – od obnovy závlah a mokradí, cez ochranu podzemných vôd a odolnejšie lesy až po lepšie zadržiavanie dažďovej vody v mestách – sa rozhodovanie zodpovedných často sústreďuje skôr na politický konflikt a zosmiešňovanie klimatickej zmeny, než na praktické riešenia.
A tak mi v hlave rezonuje veta z dystopického románu od Neala Shustermana, ktorý som pred niekoľkými rokmi čítala: „Všetci si budú pamätať, kde boli, keď vyschli kohútiky.“ Naberá trpkú pachuť, pretože už nejde len o vymyslený príbeh.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.