Môj algoritmus mi čoraz častejšie vyhadzuje videá, ako vyzeral život pred sociálnymi sieťami – asi vydedukoval, že som z nich v poslednom čase naozaj unavená.
Pamätám si, ako sme si na základnej škole v roku 2010 počas hodiny informatiky hromadne celá trieda vytvorili svoje prvé účty na Facebooku. Mali sme trinásť rokov, aj keď sme si pri registrácii bez problémov zaklikli dospelosť. Pokec bol vtedy už ‚starou klasikou‘, pričom jeho bežnou súčasťou bolo, že nám – násťročným dievčatám písali starí muži aj napriek uvedenému veku na našich profiloch.
Na strednej škole som si však vytvorila účet na Instagrame, ktorý pre mňa na rozdiel od Pokecu predstavoval bezpečný online priestor. Našla som si tam kamarátky s podobným vkusom a záujmami. Vnímala som ho ako miesto plné inšpirácie a jednoduchých fotiek z bežného života, ktoré museli ladiť do mriežky! Bol to priestor bez reklám, veľkých nákupov nehorázneho množstva šatstva z reťazcov ultra rýchlej módy, krátkych videí, deepfakes, AI slopu (masovo generovaný AI obsah nízkej kvality, bez originality či pridanej hodnoty – pozn. red.), a najmä priestor bez nenávisti – aspoň tak si ho pamätám.
Dnes to cítim, žiaľ, inak. Z Facebooku sa stáva čoraz väčšie smetisko nenávistných a extrémistických komentárov a dezinformácií, ktorým chýba dostatočná regulácia. Sociálna sieť zameraná na biznis sféru mi, pravdupovediac, tiež nie je veľmi sympatická. Nechápte ma zle, som zástankyňou toho, aby sa ľudia delili o svoje úspechy, ale niektoré príspevky na mňa pôsobia naozaj egocentricky a neúprimne. Zhodnotenie Twittera nechám na vás, keďže som ho nikdy nepoužívala.
Poslednú štafetu preberá TikTok, ktorému síce môžeme uznať podporu autentického obsahu a toho, že sa ľudia začali točiť od hocikadiaľ bez potreby dokonalého výzoru, no zároveň nás pohltil nekonečným ‚filmom útržkov‘, ktorý nám skracuje pozornosť, spôsobuje problémy so sústredením či pocit presýtenia informáciami. TikTok môže byť hrdý aj na svoje ďalšie prvenstvo. Podľa analýzy projektu SIMODS je takmer polovica jeho obsahu problematická, pričom dezinformácie sa nachádzali v 25 percentách obsahu.
Naozaj si neviem predstaviť, čo zažíva trinásťročné dievča alebo chlapec, ktorý vstupuje do online sveta v tejto dobe. V trinástich sme síce aj my mali Facebook, no dnešný tínedžer sa nepozerá len na život svojich spolužiakov. Každý deň má pred očami neobmedzený prúd pofiderných informácií, dokonalých tiel, tvárí, domácností, dovoleniek, oblečenia, drahých áut a konzumu. Čo to robí s predstavou o tom, ako má vyzerať jeho vlastný život?
Podľa zahraničnej štúdie generácia Z menej verejne zdieľa, viac sleduje, scrolluje a preferuje súkromnejšie formy komunikácie. Dlhé roky som zdieľala momenty zo svojho súkromia, práce a tvorila obsah poukazujúci na environmentálne problémy a práva zvierat, čo sa nie vždy stretlo s pochopením. Okrem povzbudzujúcej podpory mi chodili aj rôzne uštipačné poznámky. A tak som zdieľanie svojho súkromia obmedzila na minimum a preskupila sa tiež do skupiny konzumentov obsahu. Čoraz viac však prestávam nachádzať pochopenie a záujem o sledovanie životov cudzích ľudí, dokonca aj tých, ktorých som predtým rada sledovala.
Sama si uvedomujem, že moja dlhoročná chronickosť byť online si žiada svoju daň a moja pozornosť dostáva po prstoch. Aj napriek nastaveným limitom na všetkých sociálnych sieťach, som sa minule pristihla, ako si pýtam povolenie od svojho telefónu, aby mi ich ‚ešte na chvíľu‘ odomkol.
Niekedy si potajomky želám, aby sociálne siete zmizli alebo aby sa aspoň vrátili do ‚továrenského nastavenia‘, keď nám prinášali viac radosti ako neduhov. Možno nejde ani tak o to, či ich dokážeme zo svojich životov odstrániť, ale skôr o to, či ešte dokážeme rozhodovať o tom, koľko priestoru im v nich dáme.
