Bez utópie sa utopíme

---

Odpoveď na otázku spred ôsmich rokov

Pamätám si, že na seminári politológie sme sa mali naučiť o Platónovej utópii na test. Moje vtedajšie „kritické myslenie“ to vyhodnotilo a sformulovalo do otázky: „Prečo by som sa mal učiť niečo, čo už samotný autor považoval za nereálne?“

Myslím, že som odpoveď nedostal. Moje vnímanie utópie vyjadrovalo širší spoločenský pohľad, v ktorom nie je veľa miesta pre „nereálne“ a „neužitočné“. Frázy ako: „Prosím ťa, to je utopistické! Ty si idealista. To je nereálne, čistá utópia!“ to vystihujú celkom presne. Pozeráme sa na hodnotu utópie z pohľadu reality. No možno nám tak uniká jej pointa…

Pohľad „to je utopistické“ môže byť aj pozitívny. Je zriedkavý – a ja som sa s ním dlho nestretol. Až kým som náhodou nesiahol po knihe Špekulatívne všetko (Speculative Everything, MIT Press). Zrazu sa mi vybavila presne tá otázka z politológie. Stranu za stranou a neskôr skúsenosť za skúsenosťou mám pocit, že sa postupne dostávam k odpovedi.

Myslím si, že zdieľaná utópia – vízia spoločnosti – je niečo, čo nám dáva smer a cieľ, aj keď ho pravdepodobne nikdy úplne nedosiahneme. Dobrou správou je, že sme plní utópií. Často počuť: „Prial by som si hovoriť po španielsky“, „2-izbový byt“, „takúto prácu“, „dovolenku pri mori…“. Samé vízie. No spoločenské utópie – tie počujem oveľa menej.

A tak sa môže stať, že naša malá utópia o bývaní narazí na realitu investičných bytov a ich nedostupnosti. Naša túžba hovoriť po španielsky môže, v horšom prípade, naraziť do múru, ktorý náš pas nedokáže prekonať. Vrátim sa k nadpisu: bez širšej spoločenskej utópie môžu naše individuálne ciele naraziť alebo sa utopiť.

Záchranné koleso a maják

Nechcem vás ani seba nechať v tejto brečke. Pomôžem si myšlienkou holandského historika Rutgera Bregmana v knihe Utópia pre realistov. Utópie nie sú na to, aby boli presné. Sú na to, aby rozširovali hranice toho, čo považujeme za možné. A to, čo bolo utópiou včerajška, je realitou dneška. Volebné právo žien, sociálny štát, pracovný čas…

Rešpektujem náročnosť každodenného života – to-do listy, maily, telefonáty, pokazený bojler, detské krúžky. No vzdialiť sa, čo i len na moment, a zamyslieť sa nad utópiou môže pohnúť aj našou každodennosťou. Čo ak by sa deti vedeli bezpečne dopraviť samé na bicykloch na krúžky? Ako vo vašej utópii vyzerá bývanie – je to bonus alebo základné právo? Ako by vyzerala sloboda pohybu? Prístup ku vzdelávaniu? Bezpečnosť? Prístup k pitnej vode a kvalitnej strave? Je vaša utópia lokálna pre ľudí z vašej obce, alebo globálna? A čo práca?

V skratke: aká spoločnosť je vašou utópiou? Nech vieme, kam chceme letieť…