Polievky zaviedla ako desiaty na škole, presadila akcie bez plastov, získala ocenenie Posol mieru a angličtinu vyučuje aj formou aktivít v útulku pre zvieratá. Na Základnej škole Hrnčiarska vo Zvolene, kde pôsobí aj ako koordinátorka programu Zelená škola, mení bežné hodiny na hru s pohybom a reálne zážitky. Zuzana Almáši Lászlóová v rozhovore opisuje, ako sa veľké školské zmeny začínajú malými krokmi – často len tým, že si niekto nápad nenechá pre seba.
Polievkové desiaty aktuálne fungujú už na desiatich školách naprieč Slovenskom a postupne sa pridávajú ďalšie, ktoré ich plánujú zaviesť v najbližšom období. Autorkou tohto nápadu ste boli práve vy. Ako to vzniklo?
Veľmi ma to teší, aj keď sa môže zdať, že je to len taká maličkosť. Postupne sa to však šíri a povedomie o tom rastie aj medzi deťmi, čo je skvelé. Napadlo mi to úplnou náhodou, ako to pri mnohých dobrých nápadoch býva. Bola som asi okolo desiatej v našej školskej jedálni niečo vybaviť s pani kuchárkami. Všimla som si, že polievka je už pripravená a naservírovaná na stoloch, keďže k nám chodia seniori po obedy.
Vtedy mi napadlo, že deviataci by takúto možnosť určite uvítali. Práve okolo desiatej bývajú hladní a ‚útočia‘ na bufety alebo, v našom prípade, žiaľ, na automat so sladkosťami. Povedala som si, že by sme to mohli vyskúšať a pustiť ich počas prestávky do jedálne na dobrú, čerstvo uvarenú a teplú polievku. Niečo chutné a výživné, najmä keď veľa z nich ani neraňajkuje. Neviem, či je to móda, alebo jednoducho nestíhajú, ale keď sa v mojej triede spýtam, koľkí ráno reálne jedia, je ich naozaj málo. Povzbudila ma aj dobrá spolupráca s pani vedúcou jedálne. Priznám sa, že pred rokom či dvoma by mi to možno ani nenapadlo. Teraz som však mala pocit, že veci sa posúvajú správnym smerom, a tak som si povedala, že to vyskúšam.
Najprv som išla za pani riaditeľkou a vedením školy, aby som zistila, čo si o tom myslia. Všetci tento nápad prijali pozitívne. Ďalším krokom bola pani vedúca jedálne. Úprimne povedané, mala asi najťažšiu úlohu. Niekedy je totiž náročné presvedčiť pani kuchárky a vedúcu kuchárku o niečom novom alebo zdanlivo inovatívnom, čo narúša ich zaužívané zvyky a rituály. Ona to však dokázala, presadila si to a vyskúšali sme to. A chytilo sa to. Dokonca už aj veľa kolegov chodí na polievku.
Hovoríte, že pred dvomi rokmi by vám to ani nenapadlo riešiť. Prečo?
Zmena nastala na pozícii vedúcej školskej jedálne, ktorá priniesla otvorenejší prístup. Nová kolegyňa sa nebojí vystúpiť zo zaužívaných rámcov a skúšať nové veci. Nie je viazaná len na postupy, ktoré tu fungovali od roku 1984.
Možno je to aj tým, že prišla z úplne iného odvetvia, čo vnímam ako veľké plus. Premýšľa trochu inak, v iných súvislostiach a kategóriách. Aj vďaka tomu sa nám lepšie komunikuje. Rovnako dobre komunikuje aj s pani kuchárkami, takže celkovo mám pocit, že je voči našim nápadom otvorenejšia a prístupnejšia.
Z toho mi vychádza, že samotná myšlienka alebo dobrý nápad často nestačia. Škola je veľký kolos s množstvom zamestnancov, takže je potrebné, aby boli naklonení minimálne tí, ktorých sa to priamo týka. Stretli ste sa aj s nejakou výzvou počas aplikovania polievok do praxe?
Jedinou väčšou výzvou bol spočiatku dozor počas polievkových prestávok. Na moje veľké prekvapenie sa však kolegyne ozvali veľmi rýchlo a samy sa ponúkli, že budú pri deťoch v jedálni dozerať. Máme spoločnú tabuľku, do ktorej si zapisujeme služby, takže vždy vieme, kto má kedy dozor. Funguje to naozaj výborne.
Každý deň si zároveň zapisujeme, koľko detí na polievku prišlo, aby sme mali prehľad o počtoch. Vďaka tomu vidíme, že o niektoré polievky je obrovský záujem. Napríklad na paradajkovú polievku príde aj 120 detí, čo je naozaj veľa. Taký priemer je približne 25 detí denne, ktoré na polievku naozaj stíhajú prísť. Postupne sa už aj samy naučili odhadnúť, kedy sa im to podarí a kedy nie. Ak napríklad vedia, že ich čaká písomka na ďalšej hodine alebo si ešte potrebujú niečo pripraviť, na polievku nejdú, pretože prestávka trvá len desať minút.
Sme veľká, trojposchodová škola, takže keď majú zísť z tretieho poschodia do jedálne, nie vždy je to jednoduché. Navyše sa občas stane, že hodina skončí o minútu neskôr a prestávka je potom ešte kratšia. Takéto organizačné záležitosti budeme musieť ešte trochu doladiť, ale napriek tomu to funguje celkom dobre.
Myslím si, že slovenské deti majú polievky stále rady a jedia ich, keď na to dostanú príležitosť. Veď takmer každý má rád polievku od starej mamy alebo mamy. Nie je to niečo, čo by nechceli jesť, len na to často nemajú priestor. Povedala som si preto, že z polievky neurobíme povinnosť ani nejakú nepríjemnú povinnú aktivitu, ale naopak niečo výnimočné, niečo špeciálne.
Patrí vám aj ďalšie prvenstvo – boli ste prvá učiteľka spomedzi ostatných zapojených do programu Zelená škola, ktorá vzala svojich žiakov na exkurziu na prírodný cintorín Záhradu spomienok do Zvolena. Čo vás presvedčilo a ako na exkurziu reagovali žiaci?
V tom období sme sa venovali téme odpadu a zároveň bol dušičkový čas, takže sme sa s deťmi veľa rozprávali. Je pravda, že táto téma je náročná, ale deti sa o nej chceli rozprávať – o smrti, o rôznych prístupoch k nej aj o tom, že úctu k zosnulým možno prejaviť rôznymi spôsobmi.
Najmä starší žiaci, ale aj mladšie deti, sami videli, ako to niekedy vyzerá na cintorínoch počas Sviatku všetkých svätých. Mnohí z nich zároveň pochádzajú z rodín, kde sa k tejto téme pristupuje inak než kedysi. Vidia napríklad, že mladé rodiny vyrábajú bezobalové alebo bezplastové vence a dekorácie. Už to nie je len o tom, že človek kúpi plastovú výzdobu a položí ju na hrob.
Povedali sme si teda, že to skúsime uchopiť aj z environmentálneho hľadiska. Skupina detí, s ktorou sme pracovali, k tomu pristupovala s veľkou úctou a pokorou. Uvedomovali si, na akom mieste sa nachádzajú a prečo tam sú. Celé to malo aj osobnejší rozmer. V tom období nám zomrel kolega, takže téma smrti a spomínania bola pre nás všetkých veľmi aktuálna. Boli sme aj pri jeho hrobe. Deti si možno všetky súvislosti úplne neuvedomovali, ale cítili, že to má hlbší význam. Bol učiteľom geografie, veľa sa venoval ochrane prírody a environmentálnym témam, ktoré boli blízke aj nám. Mal prírodu veľmi rád. Pri takýchto aktivitách nejde nikdy len o jednu tému. Vždy je za tým viacero vrstiev a súvislostí – environmentálnych, spoločenských aj osobných.
Deti sa veľa pýtali, diskutovali o tom, čo kam patrí a ako správne triediť jednotlivé druhy odpadu. Andrea Uherková (správkyňa a obradníčka v Záhrade spomienok z Funebry – pozn. red.) mala celý program veľmi dobre pripravený. Bol nastavený tak, aby bol blízky tínedžerom – aktivity boli zaujímavé a interaktívne, ktoré ich vtiahli do témy.
Myslím si, že pred deťmi by sme nemali zatvárať oči pred žiadnou témou. Samozrejme, treba ju podať citlivo a primerane ich veku, ale aj náročné témy sú súčasťou života a deti majú právo o nich hovoriť a pýtať sa na ne.
Ďalšou zmenou, ktorú sa vám podarilo zaviesť, bolo nahradenie plastových pohárov a tanierov klasickým riadom na všetkých školských akciách. Ako náročné bolo presadiť túto zmenu a s akými reakciami ste sa stretli?
Nie je to vždy stopercentné. Máme školu, ktorá má približne 780 žiakov a 60 učiteľov, takže je prirodzené, že ak to pre niekoho nie je prirodzená súčasť každodenného života, zvolí skôr jednoduchšiu cestu. Preto sa občas stane, napríklad v družine mali deti plastové poháre. Nie sme úplne stopercentní, ale snažíme sa aspoň pri oficiálnych školských akciách ísť iným smerom.
Na podujatiach ako Športová sobota, Otvorená škola alebo rôzne „Educafé“ aktivity používame výhradne sklenený riad alebo klasické taniere. Aj keď sme mali akcie vonku, vždy bola obava, že sa niečo rozbije alebo sa niekomu niečo stane, ale v praxi sa nič také nestalo. Ukázalo sa, že to funguje aj bez plastových tanierov. Robili sme napríklad aj bufetový systém, kde si rodičia chodili len pre jednohubky a nemuseli si nič naberať na taniere.
Platí tu jednoduché pravidlo: kde je vôľa, tam je cesta. Momentálne sa pripravujeme aj na veľkú akciu – v septembri budeme mať 60. výročie školy. Aj teraz sa snažím apelovať na to, aby sme boli v tomto smere dôslední a aby sme na to mysleli už pri príprave.
Zmeny, ktoré ste na škole zaviedli, neboli alebo nie sú úplne bežné. Stretli ste sa niekedy so skepsou alebo odporom zo strany okolia? Ako sa vám podarilo ostatných presvedčiť?
Všeobecne je to vnímané s pochopením a podporou. Občas sa objaví aj postoj, že sa to niekomu nechce. A hovorím nielen o deťoch, ale aj o dospelých. Samozrejme, na poradách sa ku mne niekedy dostanú komentáre v zmysle, že niektoré veci sa možno nebudú dať zrealizovať.
V škole pôsobím už pomerne dlho a verím v osobný príklad a v to, že nikoho netreba do ničoho nútiť. Stále platí, že máme možnosť voľby. Napríklad aj zmena, ktorú sme zaviedli na toaletách – máme tam uteráky, aj papierové vreckovky. Počas pandémie COVID-19 sa kládol zvýšený dôraz na jednorazové hygienické pomôcky, čo prinieslo veľa odpadu. Neskôr sme sa postupne vrátili k uterákom. Niektorým kolegyniam sa to spočiatku nepáčilo, mali obavy o hygienu v triedach, ale vždy tam zostala možnosť výberu, takže si každý môže zvoliť, čo mu vyhovuje.
Nespomínam si na zásadne negatívne ohlasy, skôr ide o jednotlivé pripomienky. Napríklad keď deti zbierali odpad v okolí školy, niektorí rodičia mali obavy, aby sa im niečo nestalo. Vždy sme však dbali na bezpečnosť a dohľad, aby deti neprišli do kontaktu s ničím nebezpečným. Vo vnútri školy máme napríklad aj systém komunitného vysýpania triedeného odpadu. Na chodbách sú koše na separovaný zber a namiesto upratovačiek ich pravidelne vyprázdňujú jednotlivé triedy počas rannej komunity. Keďže ide o pomerne ťažké nádoby, triedy sa v tom striedajú.
Aj tu sa možno objavili menšie výhrady od niektorých rodičov, ale vnímame to ako súčasť rozvoja životných zručností. Deti sa učia zodpovednosti a praktickým veciam, pričom samozrejme nemanipulujú s ničím nebezpečným alebo nehygienickým – ide o bežný, bezpečný odpad a vždy si môžu umyť ruky. U starších žiakov sa občas objaví typické „pubertálne“ hundranie, na ktoré sme už zvyknutí.
Keď sa obzriete späť, pri ktorých aktivitách alebo projektoch ste najviac pocítili, že ste ovplyvnili zmýšľanie či správanie žiakov?
Naša prvá téma v rámci programu Zelená škola bola Zeleň a ochrana prírody. Zároveň sa to celé prekrývalo s covidovým obdobím, keď sme nemohli byť v triedach. Preto sme sa snažili tráviť čas najmä vonku. Deti to veľmi vítali a úprimne sa tešili z toho, že sa môžu učiť vonku a nemusia mať rúška, keďže v tom čase boli v interiéri povinné.
Vtedy sme zriadili aj vonkajšie sedenie a vznikla vonkajšia učebňa, rovnako aj školská záhrada. Veľmi sa mi páčilo, keď sme spolu zakladali vyvýšené záhony – pre niektorých to bola úplná novinka, napríklad prvýkrát videli kompost. Pre mnohých žiakov, ale aj dospelých bola nová téma aj bioodpad. Vysvetľovali sme si, že bioodpad nepatrí do zmesového komunálneho odpadu a prečo je to tak. Rozprávali sme sa o dôsledkoch, robili sme aj praktické ukážky, napríklad zakopali sme odpad, aby deti videli, ako sa rozkladá.
Veľmi ma teší, že sa nám to postupne podarilo zaviesť do praxe. Dnes je v komunálnom odpade minimálne množstvo bioodpadu, pretože ho triedime naprieč celou školou. Deti ho nosia von do určených nádob a tento návyk si mnohé z nich preniesli aj do svojich rodín. Deti majú totiž veľký vplyv – dokážu ovplyvniť rodičov aj starých rodičov.
Samozrejme, u menších detí je tá motivácia často silnejšia a prirodzenejšia, starší žiaci majú už niekedy iné priority. Keďže však spolupracujeme aj s prvým stupňom a máme takzvané detské kolégium, vidíme, že práve mladšie deti sa dajú veľmi dobre motivovať a zapájajú sa do všetkých nových nápadov.
Vaše aktivity neostali bez povšimnutia. Len minulý týždeň ste získali ocenenie Posol mieru (ocenenie odovzdáva medzinárodná štafeta Mierový beh, lokálnym osobnostiam, pedagógom a športovcom za šírenie myšlienok tolerancie a priateľstva – pozn. red.) za vaše netradičné formy a metódy vyučovania, ako aj za environmentálne princípy. Čo pre vás toto ocenenie znamená?
V prvom rade to pre mňa bolo naozaj veľké prekvapenie, pretože pripravila to pani riaditeľka. Som rada, že si moju aktivitu ľudia v škole všímajú, dodáva mi to energiu pokračovať ďalej. Je pre mňa dôležité vidieť podporu vedenia školy a vedomie, že to, čo robím, má zmysel. Na začiatku bolo náročné zapojiť všetkých, začínali sme možno len v dvoch triedach s malou skupinou ľudí. Dnes žije týmito témami celá škola. Je pre mňa veľmi dôležité vedieť, že sa to nestratí a že aj keby som zo školy odišla, zostane povedomie, že tieto veci majú význam.
Aké netradičné formy a metódy vo vyučovaní používate?
K intuitívnej pedagogike mám blízko možno aj pätnásť rokov. Aj môj brat je učiteľ, študoval vo Švédsku a venoval sa tomuto smeru, takže sme s tým boli dlhodobo v kontakte. Verili sme, že ide o prístup, ktorý deťom prináša skutočnú zmenu. Zaviesť ho do bežných hodín je niekedy náročné, ale zároveň vnímam, že učiteľská intuícia je veľmi dôležitá.
Učiteľ môže mať pripravenú výbornú hodinu, ale keď vstúpi do triedy – jedno dieťa plače, pretože predchádzajúcu hodinu dostalo zlú známku, dve žiačky sa spolu nerozprávajú a sedia oddelene, chlapci sa vyrušujú. V takej chvíli musí reagovať na to, čo sa v triede skutočne deje. Niekedy je potrebné od plánov ustúpiť a začať inak – napríklad rozhovorom alebo prácou s atmosférou v triede.
Práve toto považujem za veľmi dôležité, aby učiteľ vedel vnímať, čo je pre deti v danom momente podstatné. Spätná väzba od žiakov často ukazuje, že niekedy je dôležitejšie to, ako sa cítia, než učivo, ktoré sa má prebrať.V našej práci sa zároveň nebojíme hovoriť o tom, že akákoľvek otázka je v poriadku a akákoľvek téma sa dá otvoriť, ak ju deti potrebujú riešiť.
Veľkú úlohu zohrávajú aj hry a pohybové aktivity – nielen u menších detí, ale aj u starších. Hry, pohyb s loptou či aktivity pri gramatike sú bežnou súčasťou vyučovania, pretože deti sa potrebujú hýbať. Rovnako to platí aj pre dospelých – po dlhšom sedení je prirodzené, že potrebujeme zmenu polohy či pohyb. Pohyb deťom pomáha aj pri učení, často si veci zapamätajú lepšie práve vtedy, keď sú aktívne. Preto je pre mňa pohyb a hra dôležitou súčasťou vyučovania.
So zelenými témami sa dnes často spája aj pojem klimatická úzkosť. Keďže sa týmto témam venujete dlhodobo, zažili ste niekedy niečo podobné vy sama alebo ste ju zaznamenali u svojich žiakov?
Pri deťoch je dôležité s týmito témami pracovať veľmi opatrne. Kedysi, možno pred približne pätnástimi rokmi, sme sa ich snažili skôr ‚ohúriť‘ negatívnymi faktami – napríklad ukazovať, koľko plastov je v oceánoch alebo konkrétne zábery zvierat postihnutých znečistením. Dnes však vieme, že to nie je správna cesta, pretože deti sa v takom prípade skôr uzatvoria a odmietajú o téme ďalej hovoriť.
Preto je dôležité ísť opačným smerom – ukazovať im, čo môžeme robiť my sami, aj keď len malými krokmi. Samozrejme, deti si uvedomujú, že samy svet nezmenia, ale je podstatné, aby mali pocit, že ich činnosť má zmysel, aj keď ide o drobnosti.
Snažíme sa s nimi hovoriť tak, aby v nich nevznikal pocit beznádeje, ale skôr optimizmus. Ukazujeme im pozitívne príklady – koľko je na Slovensku Zelených škôl, koľko škôl triedi bioodpad a podobne. Fakty samozrejme zaznejú, tie poznajú a rozoberajú ich aj na hodinách geografie či chémie. Dôležité je, aby mali deti pocit, že v tom nie sú samy a že existuje množstvo ľudí a škôl, ktoré robia podobné veci.
Veľmi pozitívne vnímam aj to, keď k nám prichádzajú inšpiratívne iniciatívy, napríklad občianske združenie Očami prírody, ktoré založili vysokoškoláci (z Fakulty ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene – pozn. red.). Mnohí z nich sú naši bývalí žiaci. Neraz prišli do školy, rozprávali sa s deťmi a zapájali ich do rôznych workshopov. Deti tak vidia aj konkrétne príklady, že ľudia, ktorí z tejto školy vyšli, pokračujú ďalej, robia zmysluplné veci a veria tomu, čo robia. To je pre nich silná motivácia a dôkaz, že ich snaha môže mať reálny dopad.
Čo vás najviac prekvapuje na tom, ako deti reagujú na environmentálne témy?
Prekvapuje ma, že sa s tým deti doma často vôbec nestretávajú. V tejto dobe ma to úprimne prekvapuje, ale zároveň chápem, že každý to má nastavené inak a ľudia majú rôzne priority.
Spomenuli ste, že ocenenie Posol mieru vám dodalo energiu. Čo okrem ocenenia vám dodáva motiváciu pokračovať?
Práca učiteľky ma veľmi baví. Je to skvelé povolanie, pretože deti sú pre nás zdrojom energie, ktorá nás všetkých nabíja, aj keď je to niekedy náročné. S nadsázkou hovorím, že sme vďaka nim stále mladí. Deti sú v podstate zvedavé živé bytosti, s ktorými môžeme pracovať, rozprávať sa a rozvíjať ich. Aj to ma veľmi motivuje. Zároveň je táto práca pestrá a stále sa mení – nie je to to isté, čo pred dvadsiatimi rokmi, keď som nastúpila. Vtedy boli možnosti iné, dnes ich máme oveľa viac a sú flexibilnejšie.
Máme síce učebné osnovy, ktoré musíme dodržiavať, ale spôsob, akým uchopíme tému, je do veľkej miery na nás. Keď sa napríklad učíme o ochrane životného prostredia, môžeme ísť s deťmi do útulku, venovať sa starostlivosti o zvieratá a pri tom sa rozprávať v angličtine o tom, prečo je dôležité pomáhať. A takáto aktivita je úplne v poriadku a zároveň rozvíja aj životné zručnosti. A ešte jedna dôležitá vec – keď počúvame deti, či už malé alebo veľké, veľa si z toho vieme zobrať aj do vlastného života. Nastavujú nám zrkadlo a často nás vedia inšpirovať a motivovať.
Čo by ste odkázali učiteľkám a učiteľom, ktorí by chceli začať s environmentálnymi aktivitami, ale nevedia, kde začať?
Jednoducho treba začať. Keď človek cíti, že ho niečo volá a ťahá, mal by to skúsiť urobiť. Náš prvý rok bol veľmi ťažký. Pamätám si, že som si aj poplakala a hovorila si, že to sama nezvládnem, že to nikto nechápe.
Ale keď si človek sadne s blízkymi kolegami a otvorene sa podelí o svoje predstavy, ako by to chcel robiť, často sa nájde niekto, kto sa pridá. Niekedy stačí povedať: ‚Pomohlo by mi, keby si išla so mnou von s deťmi‘ alebo skúsme urobiť výtvarnú výchovu vonku‘. Takéto malé kroky vedia veľa zmeniť.
Je dôležité veci nenásilne ponúkať a postupne ich ukazovať. Veľa učiteľov má v sebe nápady a predstavy, len sa boja, čo na to povedia ostatní. Ale práve preto je dobré to skúsiť. Potom už len stačí postupne, prirodzene, bez tlaku veci predstavovať na poradách: čo sa podarilo, čo funguje, a pozvať ostatných, aby sa pridali. A väčšinou sa pridajú, pretože každý chce skúsiť niečo nové.
Tento rozhovor vznikol v rámci projektu Planting the seeds of a sustainable future for kitchen staff realizuje NESEHNUTÍ, Česká republika. CEEV Živica je partnerom projektu. Projekt podporil program Erazmus+ (KA210-VET).
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
