EDUŽUR: Môj syn nikdy neriešil, či vedľa neho sedí dieťa inej farby pleti, hovorí riaditeľka inkluzívnej školy Meitnerová (+podcast)

---

Pochádzate z Detvy. Čo vás priviedlo do Českej republiky a čo ste robili predtým, kým ste neboli riaditeľkou?

Do Českej republiky ma zaviali moji rodičia. Narodila som sa v Detve, kde som chodila celú základnú školu a na konci deviatej triedy sme sa s mojou rodinou odsťahovali do Česka, kde môj otec dlhodobo pracoval. V puberte sa mi začala moja nová etapa, na strednú školu som chodila už v Česku. Potom som išla na vysokú školu, vydala sa a ostala som tu aj žiť.

Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:

Pracovala som v oblasti dotácií na českom ministerstve vnútra. Zaoberala som sa aj eurofondami a keďže moja mama je učiteľka, nevyhla som sa tomu ani ja – nejako som to zdedila. V škole, v ktorej pracovala, hľadali finančnú manažérku projektov, takže som im tam začala pomáhať. Potom im vypadla pani učiteľka matematiky, v priebehu školského roka som ju nahradila ako matematikárka. To bolo pred jedenástimi rokmi. Musela som si dorobiť vzdelanie a robila som obe práce súbežne – projekty aj učenie.

Neskôr vo vedľajšej škole išiel pán riaditeľ do dôchodku, s mojím bývalým riaditeľom sme sa zhodli, že by to bola pre mňa celkom dobrá príležitosť. Nie som úplne typická učiteľka, aj keď mám vzdelanie, viac ma baví škola z manažérskeho a ekonomického hľadiska. Okolo dotácií sa pohybujem stále, no školu som si zamilovala, som predsa dcéra učiteľky.

Keď spomínate vašu školu, ako by ste ju opísali niekomu, kto ju nikdy nevidel?

Naša škola je krásna. Je situovaná priamo v centre mesta, v parku a okolo sú vily. Vo vilovej časti žijú mladí ľudia s rodinami aj dôchodcovia. Je to pomerne veľká oblasť, takže obyvateľov je tam dosť.

Cez cestu sú malé paneláky. V týchto panelákoch boli kedysi byty pre ľudí, ktorí pracovali v severočeských baniach. Po revolúcii v 90. rokoch sa byty rozpredali rôznym majiteľom, napríklad z Prahy, a začali sa prenajímať. Deje sa tam však obchodovanie s chudobou, pričom tam žije približne 95 percent Rómov. Neplatenie nájmov či drogy sú tam veľkým problémom.

Je to taká zvláštnosť – vedľa krásnej vilovej časti je takáto lokalita. Deti z panelákov k nám spadajú. Sme radi, že do školy vôbec chodia, a snažíme sa ju prispôsobiť všetkým, lebo si uvedomujeme, v akej časti mesta sme. Nie sme veľké mesto, máme štyri základné školy, ale tá naša je trochu bokom. Bojujeme so segregáciou a desegráciou. Máme najmenšiu školu v meste – asi 380 žiakov, no sme inkluzívna škola pozostávajúca z 23 tried a 64 zamestnancov. Máme aj špeciálne a logopedické triedy určené pre deti s poruchami reči, autistov a iné potreby.

Koľko percent žiakov máte zo sociálne znevýhodneného prostredia?

Bohužiaľ, asi 80 percent.

Keď ste nastúpili do školy, vedeli ste, do čoho idete?

Myslela som si, že áno, ale každý deň je výzva a stále ma niečo prekvapí aj po štyroch rokoch. Je to nevyspytateľné a práca je náročná.

Pamätáte si na začiatky?

Áno. Nastúpila som prvého augusta, takže mesiac pred začiatkom školského roka. Mala som šťastie, že bývalý riaditeľ mi veľmi pomáhal ešte aj celý rok po mojom nástupe. Začiatok bol hlavne technický – účty, organizácia a finančný audit. Bolo to veľmi hektické. Spätne si neviem predstaviť, ako som to zvládla. Pedagogickú časť som začala riešiť až neskôr. Školský rok som mala vopred naplánovaný už od pána riaditeľa s pani zástupkyňou, čo sa týka učiteľov, úväzkov a tried, to som vôbec neriešila. Počas prvého polroka som začala zisťovať, čo sa mi z nastavených pravidiel páčilo a nepáčilo. Niečo sme začali meniť po polroku a niečo až od ďalšieho školského roka.

Ako sa vám zmenil život?

Úplne. Mám dve deti, vtedy mali päť a sedem rokov. Bolo to veľmi náročné, zapojená bola celá rodina. Prvé dva roky boli úplne iné, teraz sa to už stabilizovalo. Už si zvykám a škola v denných rutinách funguje dobre. Nechcem strašiť iné začínajúce riaditeľky, nie každý to tak má. Každopádne je to veľká zodpovednosť, po nociach som nespala a cez deň pracovala. Snažila som sa vyrovnať aj s tým, či budem dobrá mama a či to všetko zvládnem. Aj dnes to vo mne ešte všetko prebieha.

Ako vyzerá bežný deň na škole, kde je 80 percent detí zo sociálne znevýhodneného prostredia?

Pre mňa je to už úplná klasika. Nevidím v tom vôbec nič zvláštne, neviem si ani predstaviť, že by to niekde fungovalo inak, tie deti sú úplne rovnaké ako iné deti.

Keď som nastúpila do školy, bolo bežné, že sa v tej dobe ešte neriešila bezpečnosť škôl, takže bolo úplne normálne, že sa do školy ráno dostal ktokoľvek. To bolo asi prvé, čo ma vystrašilo počas prvých dní školského roka, že sa nám po škole pohybuje ktokoľvek, začne kričať, lebo Rómovia vedia byť veľmi emotívni.

Komunitu sme ako prvé naučili, aby ráno neodprevádzali deti až do tried. Keďže chceme deti viesť k samostatnosti a zároveň chceme, aby nám komunita dôverovala, tak sme to pomerne rázne a striktne zakázali. S pani zástupkyňou sme stáli každé ráno prvé tri mesiace, pani zástupkyňa dokonca celý prvý školský rok, na chodbe a každému to vysvetľovali. To bola prvá zmena hneď „vo dverách“.

Dnes to funguje tak, že deti ráno prídu, dospelí dovnútra nechodia. Sú na to zvyknutí, že do školy nevstupujú, pokiaľ niečo nepotrebujú. Samozrejme, každé ráno je tam dozor, takže keď niekto niečo potrebuje, má sa na koho obrátiť. Vedia, že máme zvončeky, môžu zvoniť do jednotlivých kancelárií. Takže toto už majú naučené.

Deti ráno prídu a idú sa prezúvať do šatní. Veľmi veľa z nich však nemá prezuvky. A to z rôznych dôvodov – niekomu sa s nimi niečo stalo, niekto ich zabudol, niekto spal inde než doma. Alebo si ich jednoducho nevzal, lebo si to neskontroloval on alebo jeho rodič. Deti vedia, že keď nemajú prezuvky, môžu si ich u nás požičať. U sociálnej pedagogičky majú k dispozícii rôzne veľkosti gumených prezuviek, aby sa dali čistiť a dezinfikovať.

Týka sa požičanie len prezúvok?

Máme aj sociálny šatník. Nie je taký veľký, aký by si možno pani Nestlerová, naša sociálna pedagogička, predstavovala – tá by ho chcela, samozrejme, väčší. Priestor na to nie je úplne prispôsobený a ani to tam veľmi nechceme zhromažďovať, aj kvôli hygiene a podobne. V šatníku máme mikiny aj čiapky, pretože keď sa ide s deťmi von, tak ich často nemajú.

Pestujete si aj vlastnú zeleninu a ovocie?

Mali sme projekt, kde bola možnosť realizovať takzvané raňajkové kluby v školách. Deti si v  prípravných triedach pripravovali každé ráno desiatu alebo raňajky. Boli na to zvyknuté. Využívali sme pritom aj veci zo školskej záhrady a financie z projektu. Takže napríklad rajčiny si vzali zo školskej záhrady, chlieb alebo pečivo sme kúpili z projektových peňazí. Máme aj projekty ako „ovocie do škôl“ a „mlieko do škôl“. Kombinujeme to z toho, čo je práve k dispozícii.

Koľko máte detí v triedach?

Okolo dvadsať detí. V špeciálnych triedach je priemer približne dvanásť detí.

Riešite aj situácie, ktoré možno bežná škola zvyčajne nerieši. Kde podľa vás končí zodpovednosť školy a začína zodpovednosť rodičov alebo štátu?

V Českej republike začal byť financovaný sociálny pedagóg zo štátneho rozpočtu až od januára tohto roku. To znamená, že táto pozícia nie je tak zažitá ako na Slovensku. S tým sme sa museli nejakým spôsobom zžiť. Súžitie učiteľov a odborníkov v škole bolo náročné a ťažké. Snažila som sa to nastaviť tak, aby sme rozlišovali sociálnu od pedagogickej práce.

Pre učiteľov je to pomoc, ktorá im má uľahčovať prácu. Snažila som sa to komunikovať tak, aby ju prijali a začali ju čo najviac využívať a aby im bola čo najviac prínosná.

Kde hľadáte ďalšie zdroje a čo je podľa vás systémová pomoc?

Najväčšia systémová pomoc je pre mňa tím odborníkov v škole, ktorých máme buď zo štátu, alebo z dotačných titulov. Máme psychologičku, kariérovú poradkyňu, výchovnú poradkyňu, metodičku prevencie, inkluzívnu koordinátorku, adaptačnú koordinátorku, terénneho pracovníka v sociálnej oblasti, sociálnu pracovníčku a špeciálnu pedagogičku.

Pre mňa je najdôležitejší tento tím odborníkov, aby sme mohli čo najlepšie a najefektívnejšie pracovať. Mám skvelých ľudí, ktorí vedia pracovať s komunitou aj s deťmi a ich potrebami, čo je veľká pomoc. Veľmi to zároveň uľahčuje prácu učiteľom, aby mohli naozaj učiť.

Druhá vec je veľmi dôležitá – zriaďovateľ. Často sa stáva, že politici takéto školy nemajú ako prioritu a uprednostňujú skôr školy zamerané na výkon alebo na viac „vzdelávateľné” deti. Nám sa to našťastie nedeje. Náš zriaďovateľ, či už bývalá pani starostka alebo súčasný pán starosta, vždy berie školu ako prioritu a uvedomuje si jej význam.

Veľmi často im aj pripomínam, že tieto deti musia chodiť do školy, že im treba vytvoriť prostredie a zabezpečiť pomôcky, aby neboli na ulici, ale v škole. Tá podpora tam teda je a funguje to. Finančne to znamená, že zriaďovateľ školu podporuje – môžeme deťom zaplatiť výlety, chodiť do divadla, máme zabezpečenú hygienu školy, pravidelnú deratizáciu a dezinsekciu, čo stojí veľa peňazí, ale tie financie dostávame. Sú to aj veci, ktoré si iné školy možno ani nevedia predstaviť. Je super, že si to zriaďovateľ uvedomuje a podporuje nás v tom. Takže všetko, čo potrebujeme, máme od neho.

Existujú výskumy, ktoré hovoria, že inklúzia nemusí zhoršovať výsledky ostatných detí, ale môže rozvíjať spoluprácu, empatiu a schopnosť vysvetľovať veci inou optikou, pretože aj svet mimo školy nie je homogénny. Mnoho učiteľov sa však proti tomu búri, že ak sa učiteľ venuje viac žiakovi zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo so špecifickými problémami, čo to potom robí s ostatnými žiakmi v triede. Ako to vnímate?

Malé deti nič neriešia, všetko riešia dospelí. Deťom je jedno, či niekto býva v dome vedľa školy alebo v paneláku za cestou. Ony to vôbec neriešia. Aj môj syn chodí do tejto školy a nikdy neriešil, či vedľa neho sedí dieťa inej farby pleti. Podľa mňa to začínajú riešiť až dospelí, prípadne deti od určitého veku na druhom stupni.

U nás to nastavujeme tak, že sme všetci spolu a je to prirodzená súčasť našej školskej komunity. Deti to potom berú úplne prirodzene. Veľmi dôležité je aj to, že máme zabezpečené všetky potreby pre deti v škole – to nám umožňuje štát alebo zriaďovateľ. Učitelia aj ostatní odborníci majú podmienky na to, aby mohli svoju prácu robiť.

Predtým to tak nebolo, riešilo sa, že niekto nemá pastelku, zošit a podobne. Dnes vďaka dotáciám už vieme fungovať tak, že deti majú všetko potrebné. Nemáme problém ani s menštruačnou chudobou. Spolupracujeme s potravinovou bankou, ktorá nám dodáva hygienické vložky pre dievčatá. Metodička prevencie to deťom vysvetlila a už to takto funguje roky.

To je motivačný faktor pre tie deti, aby do školy prišli…

U nás nie je problém, keď je dieťa v škole – jediný problém je, aby ho rodič do školy vôbec priviedol.

Ako ich motivujete?

Motivujeme ich tak, že to striktne vyžadujeme. Sme škola, kde sa musia dodržiavať pravidlá, a rodičia vedia, že keď spolupracujú, dieťa bude mať v škole všetko.

Nie je to len o menštruačnej chudobe alebo o desiatách, vieme zabezpečiť aj všetky pomôcky. Aj keď dieťa príde nevhodne oblečené, vieme to vyriešiť. Rodičia to vedia a celé je to o dôvere a komunikácii. Všetko je nastavené na tom, že sa im veci vysvetľujú tak, aby tomu rozumeli – a najmä citlivo. Je dôležité získať si ich dôveru.

Aká je úloha terénneho pracovníka?

Terénny pracovník je vlastne predĺžená ruka školy do terénu. Jeho úlohou je napríklad ísť ráno po dieťa, podľa toho, v akej situácii sa ocitne rodina. Mamy už sú zvyknuté, keď majú napríklad päť až osem detí, niektoré sú choré, no jedno choré nie je, ale potrebujú ho dostať do školy a nemajú ako, tak ide po neho náš terénny pracovník.

Zároveň odnáša zo školy domáce úlohy, pretože internet nefunguje vo všetkých rodinách. Keď je potrebné niečo odkázať rodine, ide tam osobne. Alebo sa spojí s rodinou a zisťuje, prečo dieťa nebolo v škole, čo sa deje. Je to vlastne spojka, aby komunikácia medzi školou a rodinou fungovala na sto percent.

Pre tieto rodiny nie je bežné zavolať alebo zdvihnúť telefón a kontaktovať školu. Často nemajú telefóny, menia čísla alebo nemajú kredit, takže komunikácia je náročná. Stáva sa aj to, že sa zo dňa na deň odsťahujú, takže ich potom hľadáme na iných miestach. Takže je to taká mravenčia práca.

Vracajú sa k vám postupne aj žiaci z majority?

Áno, ale ide to postupne a pomaly. Veľa ľudí, či už na sociálnych sieťach, alebo aj osobne hovorí, že sa toho boja. Obávajú sa, ako budú fungovať triedy a kolektívy detí. Sme však schopní tieto veci v škole zvládať, aj vďaka tomu, že máme odborné pozície a učiteľov, ktorí vedia, čo robia a v akej škole pracujú. Vždy hovorím aj na výberových konaniach, že u nás nemôže pracovať hocikto. Niekto môže byť výborný učiteľ, ale musí mať aj sociálne cítenie a musí tak byť nastavený.

A keď sa k vám títo žiaci postupne vracajú, čo je to, čo tí rodičia vidia? Čo ich presvedčí, aby dali dieťa práve k vám?

To, ako to máme v škole nastavené. Myslím si, že sa to v ľuďoch postupne láme – pomaly, ale predsa. Na jednej strane sa toho boja, ale zároveň to takto chcú. Uvedomujú si aj to, že nemá zmysel, aby boli deti vzdelávané segregovane. Veď aj mimo školy sa v meste všetci stretávajú.

Myslím si, že si to už veľa ľudí uvedomuje, ale stále tam je ten strach. Zároveň však vidia, ako škola funguje. Prezentujeme sa aj na sociálnych sieťach, takže vidia vybavenie školy aj to, akú podporu máme. Je vidieť, že máme pomôcky, ideme modernou formou výučby – máme blokové vyučovanie, kanisterapeutického psa, pracujeme s well-beingom, robíme projektovú a bádateľskú výučbu. To sa ľuďom páči. Kvalita je to, čo ich priťahuje.

Ako to máte s kanisterapeutickým psíkom? Komu patrí? Je v škole každý deň alebo len raz do týždňa?

Je to psík našej pani asistentky. Má výcvik a chodí najmä do špeciálnych tried. Máme učiteľku, ktorá má vyštudované aj terapeutické prístupy, napríklad arteterapiu, a spolupracuje s touto asistentkou. Tá vždy pre psíka príde, je s nami v škole jeden deň, konkrétne v stredu, a potom ho zase odvezie domov. Nie je teda priamo „školský“, ale už k nám patrí.

Ako pracujete s well-beingom nielen u detí, ale aj u učiteľov? A ako riešite napríklad ich vyhorenie?

Práca je nesmierne náročná, ale ľudia sú strašne statoční. Som na nich veľmi hrdá – sú skvelí. Aj keď sa niekedy nahnevám, vždy si potom poviem, že to naozaj nemajú jednoduché a robia svoju prácu celým srdcom.

Každý má svoj well-being nastavený trochu inak, ale snažíme sa o to, aby mali všetci čo najväčšiu podporu, najmä materiálnu a aby mohli normálne pracovať bez toho, aby ich zaťažovali veci, ktoré nemusia riešiť. Máme sociálny úsek, v ktorom pracujú dvaja ľudia, ktorí veľmi pomáhajú napríklad s komunikáciou s rodičmi. Máme psychologičku, ktorá nie je len pre deti, ale aj pre nás. K dispozícii je aj špeciálna pedagogička, na ktorú sa môže obrátiť každý, kto si nevie rady.

Títo odborníci zároveň metodicky vedú učiteľov, čo je veľká výhoda. Nikto sa nebojí požiadať o pomoc. Snažíme sa vytvárať bezpečný priestor nielen pre deti, ale aj pre nás samotných. Dôvera v tíme funguje, vieme si vyjsť v ústrety a mám pocit, že klíma školy je veľmi dobrá. Aj keď sme prinášali inovatívne veci, spočiatku to bolo náročné. Museli sme ich postupne vysvetľovať a ukazovať, v čom sú pre učiteľov prínosom.

Zaviedli sme aj supervízie, ktoré sú bežné napríklad v sociálnej alebo zdravotníckej sfére, ale na učiteľov sa často nemyslí. My sme ich robili dva roky – individuálne aj skupinové, rozdelené podľa tímov, a niekedy aj zmiešané. Bolo to veľmi prínosné. Zároveň sa veľa vzdelávame. Mali sme napríklad školenie o psychohygiene a komunikácii v zborovni, riešili sme aj syndróm vyhorenia. Snažím sa v tomto vzdelávať aj ja, aby som vedela lepšie pracovať s tímom.

Samozrejme, stojí to veľa peňazí, takže nie je to samozrejmosť na každej škole, ale pre nás je to priorita. Dôležité je pre mňa aj to, aby mal každý svoj priestor. Učitelia majú kabinety, kde majú svoje zázemie a pracovné miesto. Zároveň majú spoločný neformálny priestor – takú „svačináreň“ s kuchynkou, kde si môžu oddýchnuť, dať kávu a stretnúť sa. A potom máme zborovňu ako formálny priestor na porady, vzdelávanie a plánovanie. Vnímam ako veľmi dôležité odlišovať osobný priestor, neformálne stretnutia a formálne pracovné prostredie. Mám s tým dobrú skúsenosť a myslím si, že nám to funguje.

Načo ste vo svojej práci najviac hrdá? Čo vás tak najviac teší doteraz?

Asi to, že sa nám darí ako tímu. Úprimne som rada, že ma neposlali niekam, pretože som im toho naložila naozaj veľa. Za štyri roky sme spravili obrovské množstvo práce. Ale nie je to výsledok mojej práce, je to výsledok ich práce. Som na nich veľmi hrdá. A samozrejme ma teší aj to, že deti chodia do školy rady.

Jednou vetou, aká škola je podľa vás dobrá škola?

Dobrá škola je podľa mňa taká, do ktorej deti chodia rady. Učitelia sa v nej cítia dobre, chcú robiť svoju prácu čo najlepšie a najsvedomitejšie a panuje tam dobrá klíma. Dôležité je aj to, že prichádzajú rodičia. To je podľa mňa jasný znak dobrej školy – že prídu na akcie a že ich účasť rastie. Chcú vidieť, ako to robíme, že nám veria a že chcú tráviť čas v škole spolu s nami. A to ma veľmi teší.

---

Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.