Nie je hanba požičať si vŕtačku, keď ju potrebujeme raz za rok ani dediť oblečenie a elektroniku po súrodencoch. O tom, ako naše rozhodnutie kúpiť si novú elektroniku vplýva na ľudské životy, sme sa rozprávali s Lilly Kompas a Sofiou Murínovou, tretiačkami Gymnázia A. Kmeťa v Banskej Štiavnici. V školskom roku 2025/26 sa na podnet učiteľa zapojili do projektu ElektroodpadDopad a o téme vytvorili workshop pre ďalších študentov gymnázia. Pýtali sme sa ich, ako svojich rovesníkov učili o téme elektroodpadu.
Tento rozhovor vznikol v rámci projektu Elektroodpad-dopad, ktorý realizuje CEEV Živica v partnerstve so SEWA a.s .
Čo vo vás počas vzdelávania v rámci projektu ElektroodpadDopad najviac zarezonovalo?
Sofia: Na mňa zrejme najviac zapôsobil dokumentárny film Vitajte v Sodome, ktorý sme si púšťali v rámci vzdelávania. Je o tom, ako na mieste, kde predtým bola príroda, vyrástla obrovská skládka dovezeného elektroodpadu z Európy. Film sme potom ukázali aj žiakom, ktorí absolvovali náš workshop ľudských práv, pustili sme ho na záver približne na pol hodinu.
Lilly: Keď sme sa ich pýtali, z čoho si zobrali najviac informácií, pričom boli približne v našom veku, písali práve o tomto dokumentárnom filme. Z tridsiatich žiakov poznali predtým film len dvaja. To ma zaskočilo.
Čo z filmu na vás najviac zapôsobilo?
Sofia: Najmä to, ako to miesto vyzeralo pred skládkou a potom. Ako tam hospodárske zvieratá hľadali potravu a okrem zbytkov tam jedli aj odpad. Začiatok filmu je o malom chlapcovi, ktorý pomocou magnetu zbieral odpad. Vtedy som sa zamýšľala nad tým, aké to musí byť, vyrastať v takom prostredí a porovnávala som to s tým, kde som vyrastala ja. Tiež si spomínam na muža menom Americo, ktorý na elektroodpade zarábal a chcel, aby sa tam dovážal naďalej, pretože z toho chcel vyťažiť viac. Ale dá sa tomu rozumieť aj tak, že je to jedna z mála vecí, ktorá im v tej oblasti prináša peniaze.
Ako podľa vás súvisí vznik elektroodpadu s ľudskými právami?
Lilly: Ide najmä o krajiny, kde sa ťažia a spracovávajú vzácne kovy. Ľudia pracujú dlho, za málo peňazí, pričom sa využívajú na prácu aj deti. Zdravotnú starostlivosť nemajú takmer žiadne. Vyhodená elektronika, ktorá sa vynáša z Európskej únie alebo USA, zároveň veľmi často končí na skládkach v afrických a ázijských krajinách, napríklad lokalita Agbogbloshie – západné predmestie ghanského mesta Akkra, kde potom vzniká nelegálne obchodovanie, pričom skládky môžu slúžiť aj ako útočiská pre nelegálne skupiny.
Sofia: Problematika elektroodpadu súvisí s politikou, environmentom a ekonomikou. Ak chce niekto pochopiť, ako to súvisí s ľudskými právami, stačí si pozrieť desať minút z filmu Vitajte v Sodome. Pri ťažení vzácnych kovov na výrobu elektroniky sa porušujú základné ľudské práva, využíva sa detská práca. Odpad sa presúva do krajín tretieho sveta, kde sa pôvodne ťažia vzácne kovy. Ľudia, ktorí pracujú na skládkach musia vyžiť z toho, že hľadajú a zbierajú tento materiál. Je to cyklus, ktorý vieme narušiť najjednoduchšie tak, že budeme šíriť povedomie o tomto probléme, to vieme robiť aj ako študentky a najmä, keď nás bude viac.
Venovali ste sa téme elektroodpadu už aj pred projektom?
Lilly: Pre mňa to bolo prvýkrát, o téme som premýšľala trochu naivne, nepovažovala som to za niečo podstatné. Najprv som do projektu ElektroodpadDopad nechcela ísť, ale Sofia ma presvedčila. Potom sme sa zúčastnili kurzu vo Vzdelávacom centre Zaježová, ktorý viedla koordinátorka projektu Lesanka Blažencová, a môj názor sa otočil počas troch dní.
Sofia: So zapojením sa do projektu ElektroodpadDopad nás oslovil pán učiteľ Lukáš Schmidt, pretože sme sa predtým zapájali do dobrovoľníckych aktivít. O téme som zároveň už v tom čase vedela viac, robila som o nej príspevky na instagramovom účte kurikula.as Aliancie stredoškolákov, ale až na vzdelávaní, o ktorom hovorí aj Lilly, som sa o téme dozvedela viac do hĺbky.
Venujete sa dobrovoľníctvu aj mimo školy?
Sofia: V rámci nášho internátu sme obe súčasťou dobrovoľníckej skupiny Internátni dobrovoľníci, ktorá funguje ako krúžok. V rámci tejto skupiny sme nedávno odštartovali pilotný projekt K. A. M. O. – Inkluzívny Klub (Kamarátstvo, Angažovanosť, Motivácia, Odvaha). Prostredníctvom aktivity zastrešenej mestom sme začali navštevovať rómsku komunitu v Šobove pri Banskej Štiavnici ako štyria kamaráti. Jedna z aktivít, ktorú sme robili s deťmi v komunite dvakrát, bola zameraná na elektroodpad. Vytvorili sme pexeso, okrem toho hľadali elektroodpad v miestnosti medzi inými predmetmi a vytlačili sme im aj omaľovánky. Ukázali sme im, čo je to elektroodpad, aké má využitie, ako sa s ním narába, kde končí a prečo je nebezpečný.
Dobrovoľnícke aktivity v Banskej Štiavnici sú zamerané najmä na mládež, sú väčšinou organizované priamo na internáte cez Internátnych dobrovoľníkov. Okrem vyššie spomenutého projektu sme cez spoluprácu s mestom boli napríklad sadiť stromčeky. S našou pani vychovávateľkou Annou Posseggou chodíme aj na mesačné stretnutia mesta.
Čoho všetkého ste sa zúčastnili v rámci vzdelávania?
Lilly: Okrem trojdňového vzdelávania v Zaježovej sme mali prehliadku v recyklačnej spoločnosti Zedko s.r.o. v Banskej Bystrici. Vysvetlili nám, čo obnáša proces získavania materiálov ako kovu a zlata z elektroodpadu. Rozprávali sme sa o technickej stránke.
Ako to prebiehalo v Zaježovej?
Sofia: O téme elektroodpadu rozprávali interaktívnym spôsobom. Robili sme viacero úloh, jednou z nich bola výmena rolí. Mali sme sa vžiť buď do role konzumenta alebo človeka, ktorý pracuje v baniach, alebo toho, kto vedie firmu. Reflektovali sme na to, že žijeme odlišné životy a že sa tento problém týka celého sveta.
Lilly: Dostali sme aj príručku, v ktorej sme mali všetky informácie, vysvetlili nám aj rôzne techniky ako pracovať so študentmi a priblížiť im tému.
Viete mi povedať viac o tom, ako ste sa snažili vžiť do rolí iných ľudí?
Lilly: Dostali sme papieriky, kde sme mali opísanú rolu, teda základné informácie o človeku v približne piatich vetách. Dali sme sa do radu a Lesanka Blažencová začala čítať vety, napríklad, že sa človek v danej role teší do školy, alebo ju môže navštevovať. Taktiež vety ako ‘v práci sa cítim byť ohrozený a som veľmi unavený, mám strechu nad hlavou alebo nemusím sa starať, či sa zajtra budem môcť najesť’.
Na jednom papieriku bolo aj to, že mal človek v role spolupracovníkov, ktorí spáchali samovraždu. Ak sa veta týkala človeka s papierikom, vystúpil z radu a urobil krok vpred. Tí najprivilegovanejší boli takmer tri metre vpredu, zatiaľ čo ľudia žijúci v náročných podmienkach sa pohli napríklad jedenkrát. Táto úloha pekne ukázala, ako na nás vplývajú pozície, z ktorých vychádzame a že môžu ovplyvniť náš život.
Robili ste úlohu s rolami aj počas vášho školenia pre študentov?
Lilly: Áno, chceli sme, aby to pre nich bolo tiež takým ‘aha momentom’, no neviem či sa nám to podarilo. Aspoň sa nám zdalo, že boli zaskočení, keď väčšina zostala vzadu a možno traja alebo štyria boli vpredu.
Sofia: Podľa mňa to vnímali inak ako my, keďže sme mali túto úlohu v druhý deň školenia v Zaježovej. Už sme vedeli, do čoho ideme, boli sme v komunite ľudí, ktorá sa o tému zaujíma viac. Na gymnáziu sme dali vedieť asi týždeň dopredu, že budeme robiť workshop a zavolali sme študentov, ktorí majú spoločenskovedné semináre. Sem-tam sa mi zdalo, že sa tam cítili byť dotiahnutí a možno to nebrali úplne vážne.
Čo ďalšie zo vzdelávania ste zakomponovali do workshopu pre stredoškolákov?
Lilly: Mne pomohla príručka, v ktorej boli vzdelávacie aktivity v tejto oblasti pre deti od štyroch či siedmich rokov po osemnásťročné. Počas vzdelávania v Zaježovej sme sa do toho najmä vžili a aktivity sme čerpali neskôr z príručky.
Sofia: Vybrali sme si najmä z príručky, ale mali sme tam aj svoje aktivity. O viacerých sme diskutovali, či to vôbec stihneme, pretože sme mali pomerne málo času. Robili sme to počas dvoch vyučovacích hodín pre tri triedy, teda mali sme na to tak deväťdesiat minút.
Spomenuli ste, že vám študenti vyplnili aj spätnú väzbu, ako reagovali na workshop a dokumentárny film Vitajte v Sodome?
Lilly: Väčšina spätnej väzby smerovala k tomu, že predtým o probléme elektroodpadu vôbec nevedeli a toto bol ich prvý kontakt s témou, a ak o téme tušili, nepovažovali ju za takú problematickú ako po našom workshope. Ale je rozdiel, keď ste niekde tri dni a dve hodiny. Na škole tiež zbierame elektroodpad, väčšinu síce priniesli učitelia, ale študenti aspoň vedia, že to patrí do iného koša. V závere workshopu pre študentov sme mali k filmu aj menšiu diskusiu.
Sofia: Najprv sme ich rozdelili do skupín po štyroch a rozprávali sa medzi sebou. Položili sme im diskusné otázky, na ktoré mohli reflektovať, ako napríklad: „Aký pocit vám film priniesol? Čo vás najviac šokovalo? Získali ste nové informácie?”. Väčšina ľudí tiež reagovala a bola prekvapená z toho, ako sa zmenilo miesto, kde bol dokumentárny film natočený alebo na to, že si chlapci, ktorí zbierajú elektroodpad zarobia extrémne nízku sumu peňazí. Veľká diskusia bola aj o tom, že sme im hovorili, že ak chlapec vyzbiera pätnásť kíl odpadu, dostane za celodennú prácu plat v centoch v prepočte na naše peniaze.
Lilly: Na diskusiu mali približne sedem minút, medzi otázkami boli, napríklad aké emócie cítili, či majú na nás ohľadom danej témy otázky alebo ktoré informácie pre nich boli nové. Mnohí z nich boli znechutení z toho, ako sa zaobchádza s ľuďmi, veľa z nich nevedelo, že sa to deje.
Keď hovoríte, že o tom mnohí nevedeli, rozprávate sa o podobných témach v škole? Ako sa rozprávate o ľudských právach?
Lilly: O ľudských právach sa podľa mňa rozpráva dostatočne, sme veľmi humanitne založená škola. Ide skôr o tú environmentálnu tému elektroodpadu, pre ktorú tu zatiaľ nebol priestor, zrejme to ľudia až tak neriešia. To isté je so separovaním, mnohí ľudia k tomu majú stále ignorantský postoj.
Sofia: Mala som na základnej škole ekologickú výchovu približne tri roky. Dodnes nepoznám nikoho, kto by mal podobný predmet, preto si myslím, že som o tom vedela viac ako ostatní. Niektorí ľudia stále nevedia, že plast by ste mali zbaviť zvyškov jedla. Keď to deťom nikto nevysvetlí, nebudú rozumieť tomu, prečo by ich to vôbec malo zaujímať a malo by to byť pre nich dôležité. A dá sa to robiť presne cez takéto workshopy alebo dokumentárne filmy, ktoré im otvoria oči.
Lilly: Je ťažké rozprávať sa o tejto téme v dobe nadmerného konzumerizmu. Keď sa dnes kamošov pýtam, odkiaľ majú oblečenie, tak je to väčšinou značka fast fashion (rýchlej módy – pozn. red.). Rozumiem tomu z toho pohľadu, že si niečo chcú kúpiť a tieto veci stoja málo peňazí. Ale nepremýšľajú nad tým, aký dopad to bude mať na životné prostredie a na ľudí. Je to rovnaký problém ako s elektroodpadom.
Ako by sa to podľa vás dalo zaradiť do výučby? Čo by bolo podľa vás najviac zrozumiteľné pre študentov vo vašom veku?
Sofia: Na etike sme sa raz rozprávali o fast fashion značkách, ale to bolo pred dvomi rokmi a jediný prípad. Aj tam je priestor na to, aby sme sa o tom rozprávali. V prvom ročníku počas štúdia úvodu do prírodných vied máme nielen biológiu, chémiu, ale aj matematiku a fyziku. Dokonca aj geológiu. Rozprávali sme sa napríklad o morskom živote, na ktorý to má obrovský vplyv. Téma ekológie sa dá rozvíjať v rámci týchto predmetov. Taktiež v rámci úvodu do humanitných vied, ktorý sme mali v prvom ročníku.
Lilly: Podľa mňa je dobré podchytiť to už v prvom ročníku a v tých ďalších sa dá téma v rámci rôznych predmetov rozvíjať. Ale veď aj počas hodín angličtiny máme konverzácie, pričom bolo by fajn sa niekedy rozprávať aj o tomto. Znamenalo by to, že by sme si mali vyhľadať informácie o téme, aby sme boli schopní rozprávať sa o nej v cudzom jazyku a zdieľať ich v menšom kruhu spolužiakov. Dá sa to zakomponovať do písania esejí alebo zaradiť medzi maturitné témy.
Boli ste niekedy v situácii, že ste váhali, či si niečo kúpiť alebo nie? Ako ste nad tým premýšľali v tej chvíli?
Sofia: K téme som sa dostala na základnej škole, ale jednoznačne aj cez videá na sociálnych sieťach. A až vtedy som si naozaj začala hľadať informácie a zistila som, že od niektorých značiek zrejme nechcem nakupovať.
Lilly: Na základnej škole som nemala príležitosť zaujímať sa o tieto témy, oči mi otvorila moja komunita na internáte. Rada som si kupovala nové veci. Keď som sa na to pozrela s odstupom času, mnohé z nich som ani nevyužila a ani som nevedela, kto ich vyrobil alebo odkiaľ prišli. Mnohé z tých vecí sa ani neoplatí kupovať z dlhodobého hľadiska, pretože sa rýchlo zničia, nie sú kvalitné. Ľudia v mojom okolí často argumentujú tým, že čo sa stane, veď si kúpim len jedno tričko, je to raz za rok, je to jedno plastové vrecúško…
Sofia: Mať veci z druhej ruky môže znamenať aj to, že to dedíme po súrodencoch alebo po rodičoch. Minule som takto hľadala novú myšku k počítaču, trochu som sa pohrabala vo veciach a našla som ju doma. Nie každý je však za to, brať si veci z druhej ruky.
Prečo to tak podľa teba je?
Lilly: Ľudia si celkovo neradi priznávajú, že potrebujú pomoc v hocijakej forme. Možno aj preto, že sme príliš hrdí, máme viacerí doma elektroniku uloženú v krabiciach celé roky.
Ako by každý z nás mohol niektoré kroky zaradiť do každodenného života?
Lilly: Na ľuďoch v mojom okolí vnímam, že si často menia telefón. Nie preto, že by sa pokazil, ale pretože chcú novú značku kvôli trendom. Rozumiem tomu, že ak má niekto povolanie, pre ktoré potrebuje spoľahlivú techniku, zrejme ju musí kúpiť alebo vymeniť. Takže asi nevymieňať elektroniku, keď to nepotrebujeme, zájsť do opravy alebo kupovať z druhej ruky.
Sofia: Svet preplnený informáciami. Tínedžeri si hodiny pozerajú príspevky na sociálnych sieťach jeden za druhým. Počas dňa takto prijmú veľa informácií, ktoré pre nich nie sú užitočné. Veľmi by pomohlo, keby sme inak vyhodnocovali to, aké informácie prijímame. Napríklad aj cez filmy, ak to niekomu vyhovuje, len aby nás naučili aj niečo nové. A keď už prijímame informácie z príspevkov na sociálnych sieťach alebo na internete, tak si vycvičme algoritmus a sledujme informácie o environmentálnych témach.
Mnohí ľudia v terajšom rýchlom svete a každodennom živote argumentujú tým, že je náročné tieto informácie zahrnúť do bežného života, pretože majú veľa vecí, ktoré sú pre nich prioritnejšie. Čo si myslíte o tomto?
Lilly: Keď môj ocino príde z práce, je rád, že sa stihne najesť, osprchovať, byť s deťmi a ide do postele. Úplne tomu rozumiem. V každodennom živote často nie je veľký priestor sa nad tým zamýšľať. Ako študentky máme výhodu, že máme veľa času premýšľať nad týmito vecami. Ale dôležitou súčasťou je už len odmietnuť nákup zbytočností, čo môžu robiť všetci, aj zaneprázdnení. Nekúpiť si to, keď to nepotrebujeme alebo kúpiť si niečo repasované.
Plánujete sa téme venovať aj ďalej?
Lilly: Chcela by som ísť do Zaježovej aj budúci rok a celé to absolvovať znova, verím, že tému zakomponujem v mojom každodennom živote a v tom, čo budem študovať. Chcem klásť dôraz na to, že túto tému treba riešiť.
Sofia: Tiež si o tom chcem študovať viac a hlavne sa o tom rozprávať s ľuďmi, aby vedeli, že to vôbec existuje.
Pán Schmidt, v rozhovore dievčatá spomínali, že ste ich sami oslovili. Aké to je pre pedagóga sledovať, keď študenti preberajú iniciatívu, sami vedú workshopy pre rovesníkov a stávajú sa ‚ambasádormi‘ témy namiesto učiteľa?
Lukáš Schmidt: V angličtine na to existuje pekný výraz – a breath of fresh air. To znamená, že táto nová situácia je veľmi príjemná a osviežujúca. Myslím, že projekty podobného typu sú cestou modernej edukácie. Takej, kde učiteľ nemá byť jedinou autoritou, ktorá hovorí, že takto to bude a nijako inak. V mojom ponímaní vzdelávania chcem docieliť, aby sa učiteľ postupne stával len facilitátorom – tým, ktorý riadi, radí, konzultuje, avšak aktivita je primárne na strane študentov. Čo sa týka Lilly a Sofi – zvládli to absolútne bravúrne. Väčšinu aktivít a workshopov si pripravili a viedli samé. Ja som bol len mentorom, ktorý s nimi o veciach diskutoval.
Čo podľa vás škola ako inštitúcia získava tým, že dá študentom priestor a dôveru realizovať vlastné aktivity? Mení to nejako celkovú atmosféru na škole alebo vzťah medzi učiteľmi a žiakmi?
Lukáš Schmidt: Myslím si, že mnoho učiteľov má stále strach prenechať iniciatívu študentom. Možno si myslia, že na to nemajú, alebo len jednoducho nechcú vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Keď však raz vložíte dôveru do rúk študentom, vrátia vám ju aj s úrokmi. Majú v sebe „drive“ a keď sa pre niečo nadchnú, vedia poriadne zamakať a vyprodukovať naozaj výborné veci. Keď vedú aktivity sami, logicky vedia viac nadchnúť aj svojich rovesníkov, pretože, úprimne, študenti skôr prijmú informácie od niekoho, koho dobre poznajú a kto im je (vekovo) blízky.
Ide o benefit aj pre učiteľov, pretože si myslím, že skrze prejavenú dôveru k vám študenti môžu mať väčší rešpekt, keďže ich považujete za schopných. Celkovo aktivity podobného typu na škole podnecujú recipročné vzdelávanie – nielen smerom učiteľ-žiak, ale aj smerom opačným. V neposlednom rade ide o praktickú výučbu, kde škola získava študentov, ktorí aktívne rozvíjajú hlavne svoje mäkké zručnosti, ako je komunikácia, tímová spolupráca, flexibilita, či kritické myslenie. A to je v dnešnej dobe dôležitejšie, ako namemorované vedomosti.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študuje žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. V organizácii Humánny pokrok pôsobila ako aktivistka a istý čas ako manažérka sociálnych sietí a koordinátorka médií. Pre online portál Zero2Hero sa venovala rozhovorom s mladými ľuďmi a ich inšpiratívnym nápadom. Venuje sa primárne environmentálnym, vzdelávacím a spoločenským témam, v Denníku N krátko pôsobila ako spoluatorka Zeleného newsfiltra a reportérka. Je spoluzakladateľkou študentského spolku O menštruácii bez hanby a projektovou manažérkou Berry Boxes – skriniek s menštruačnými potrebami pre vysoké školy.
