Smrť blízkeho je náročná – nielen emočne, ale aj administratívne. Martin Nemeček si to uvedomil po strate blízkej osoby. Preto sa vo svojej diplomovej práci rozhodol preskúmať, ako fungujú slovenské pohrebníctva. Výsledkom je platforma Potom.sk, ktorá pozostalým pomáha zvládnuť najťažšie chvíle bez zbytočnej byrokracie. Namiesto stresu a papierovačiek im poskytuje priestor, aby sa mohli sústrediť na to podstatné – rozlúčku a smútok. Rozprávali sme sa o tom, čo ho zarazilo pri výskume a prečo je dôležité plánovať svoj pohreb. Taktiež sme sa pýtali, ako budú vyzerať posledné rozlúčky a cintoríny o pár rokov. Prečítajte si rozhovor o smrti, o ktorej mnohí stále nechcú hovoriť.
Ako sa človek dostane k téme pohrebníctva? Chceli ste v tejto oblasti niečo zmeniť, alebo ste sa jej začali venovať náhodne?
Minulý rok som študoval inovácie a podnikanie vo Švédsku. Dostali sme úlohu, aby sme počas celého roka robili niečo praktické a mali vlastný startup (novovznikajúci projekt alebo spoločnosť vo fáze rozvoja – pozn. red.). Zároveň malo byť pridanou hodnotou to, ak by mal projekt aj sociálny aspekt. Bolo nás sedemdesiat a každý z nás mohol povedať, čo ho zaujíma. Okrem toho, že som mal osobnú skúsenosť so svojou babkou, zaujal ma aj trh pohrebníctva, ktorý sa podľa mňa nezmenil od deväťdesiatych rokov. Vidím v ňom veľkú príležitosť na inovácie, ako pomôcť pozostalým. Navyše v tom čase neexistovala žiadna digitálna inovácia, ktorá by zlepšila zákaznícku skúsenosť.
Potom, ako som projekt odprezentoval, sa okolo mňa vytvorila skupina štyroch spolužiakov z rôznych krajín – zo Švédska, Malajzie, Španielska a Portugalska, začali sme na ňom pracovať. Výsledkom projektu je platforma Potom.sk. Nápad som mal už predtým, no nemal som dostatok času, aby som sa projektu venoval naplno. Vďaka tomu, že som sa tejto téme venoval celý rok počas štúdia a všetky moje zadania sa týkali projektu, som sa mohol ponoriť do problematiky cez množstvo rozhovorov a výskumov. O pohrebníctve som písal aj diplomovú prácu, ktorá nakoniec vyústila do praktickej realizácie.
V jednom rozhovore ste v minulosti spomenuli, že ste boli zhrozený z toho, ako na Slovensku funguje pohrebníctvo. Čo vás na slovenskom pohrebníctve a konkrétne na cintorínoch trápi, a čo naopak považujete za hodnotné?
Keď som zisťoval, ako to na Slovensku funguje, chcel som sa porozprávať s niekým z tohto odvetvia. V minulosti som pracoval ako konzultant a bol som zvyknutý, že keď sa niekomu ozvem, povie mi, ako veci fungujú. V pohrebníctve to však takto nefunguje.
Mal som pocit, akoby sa všetci báli konkurencie. Na e-maily mi nikto neodpovedal a keď som prišiel osobne do pohrebníctva, na moje otázky reagovali len: „Toto neriešime.“ Aj keď som im povedal, že píšem diplomovku na túto tému, nepomohlo to. K informáciám som sa nakoniec dostal až vďaka tomu, že som zaplatil človeku, ktorý v pohrebníctve kedysi pracoval, aby sa so mnou porozprával.
Zistil som, že smrť vnímame predovšetkým ako udalosť, po ktorej nasleduje pohreb, no v skutočnosti je tu množstvo vecí, ktoré treba po smrti vybaviť. Sú skryté a človeku sa o nich priamo nehovorí. Niektoré pohrebníctva idú ďalej a odporučia, alebo pomôžu s vybavovaním dokumentov, ale mám pocit, že celá udalosť je natoľko komplexná, že zatiaľ neexistuje prepracovaný nástroj, ktorý by človeka týmto náročným procesom previedol.
Čo bolo zásadné na tom, čo vám povedal pán, ktorému ste zaplatili?
V žiadnom prípade nechcem hovoriť, že na Slovensku nie sú dobré pohrebníctva. Práve tento projekt ma priviedol k neskutočne zaujímavým a oddaným ľuďom, ktorí toto povolanie berú ako poslanie. Ale vtedy pri rozhovore s človekom z odvetvia som sa dozvedel napríklad o tom, že cenovky v pohrebníctvach sú často variabilné podľa toho, čo má človek oblečené alebo na akom aute príde. Pán mi počas rozhovoru povedal, že ak chcú niekomu v odvetví niečo predať, tak to predajú. Napríklad tak, že niekomu povedia so psími očami, či by si jeho mamina nezaslúžila krajšiu urnu. Bol som veľmi prekvapený, že vedia pracovať s ľuďmi takýmto spôsobom.
Pohrebníctvo nevnímam ako niečo, proti čomu treba bojovať. Je to skôr služba, ktorú niekto musí robiť a snaží sa to robiť čo najlepšie kvôli konkurencii. A keď má niekto zlú skúsenosť, nepríde znova. Ale s novým a lepším pohľadom sa to dá vylepšiť.
Keď dnes pohrebníctvam predstavujete platformu, reagujú na ňu lepšie?
Po spustení projektu sme zistili, že ľuďom skutočne pomáha – návštevnosť webu sa pohybuje medzi päť- až desaťtisíc návštevníkmi mesačne, a to bez akéhokoľvek marketingu. Na Slovensku zomrie priemerne viac ako štyritisíc ľudí mesačne. Ak chceme, aby sa platforma dostala k čo najväčšiemu počtu pozostalých, je prirodzené spolupracovať s pohrebníctvami. Chcem, aby sme fungovali ako partneri, ktorí si navzájom pomáhajú, pretože to, čo ponúkame, je len rozšírenie ich služieb – a to úplne zadarmo.
Dnes to robím tak, že pohrebníctvam napíšem e-mail, no v deväťdesiatich deviatich percentách prípadov mi nikto neodpíše. Potom im skúsim zavolať a vysvetliť, že im nič nepredávam. Projekt mi neprináša žiadny zisk a ani neviem, či niekedy v budúcnosti bude. V podstate od pohrebníctiev chcem len to, aby si každé vyplnilo svoj profil na platforme, pretože čím viac informácií dokážeme poskytnúť pozostalým, tým lepšie sa vedia rozhodnúť, aké si vyberú.
Chcem, aby si uvedomili, že celý proces nekončí pohrebom. Pohrebníctva môžu odporučiť pozostalým aj ďalšie informácie. Máme napríklad karty s QR kódmi, ktoré obsahujú formulár na vyplnenie základných údajov o zosnulom – napríklad či bol živnostník, dôchodca, či majú jeho rodný list a podobne. Pohrebníctvo, v úvodzovkách, rozširuje svoje služby, za ktoré neplatí, no pre zákazníka je to pridaná hodnota navyše.
Ide o praktické rady, podporu pri organizovaní alebo psychologickú podporu?
Služby neposkytujeme priamo. Keď však pozostalí chcú naplánovať pohreb, viem, na čo sa ich v pohrebníctve budú pýtať. Ak si to chcú prejsť vopred, napríklad s rodinou alebo v nejakej komunite, môžu si to u nás vyplniť a údaje sa automaticky odošlú pohrebníctvu. Vytlačený dokument si potom môžu priniesť so sebou, čo celý proces výrazne urýchli.
Na našej platforme nemáme zamestnancov, ktorí by poskytovali smútkovú terapiu, ale viem odporučiť množstvo organizácií na Slovensku, ktoré sa týmto témam venujú. Nesnažím sa nahradiť pohrebníctva, psychológov ani kamenárov, ale chcem pomôcť človeku, ktorý si prechádza pravdepodobne najťažším obdobím v živote, aby vedel, čo má robiť, krok po kroku. Tak sa môže viac sústrediť na smútok, nie na plánovanie.
Na platforme sa uvádza, že najťažšie chvíle sú ešte ťažšie, keď blízki netušia, čo by si zosnulý prial, a preto tam ponúkate aj takzvaný online plán pohrebu. Prečo je to podľa vás potrebné?
Toto vychádza najmä z mojej osobnej skúsenosti. Viackrát sa nám v rodine stalo, že po niekom zostala doslova ‘potopa’, lebo nič vopred neriešil. Bolo potom veľmi náročné predstaviť si, ako by mala vyzerať rozlúčka, čo sa má stať s majetkom a podobne. Do rodiny to vnieslo veľa hádok a napätia. Predsa platí staré príslovie, že nič nedokáže rozhádať rodinu viac ako dedičstvo. Každý človek by sa preto mal zamyslieť nad tým, čo by sa malo stať s jeho vecami po smrti, alebo aké odkazy by chcel zanechať blízkym.
Na Potom.sk ponúkame možnosť vytvoriť si zoznam, v ktorom sú spísané všetky dôležité oblasti, nad ktorými sa treba zamyslieť. Zároveň vymýšľam mechanizmy, ako tieto informácie doručiť pozostalým v ten správny čas.
S návštevníkmi platformy sa aj stretávate? Sú otvorení rozhovoru o smrti alebo je to stále tabu?
Z biznisového hľadiska je najcennejšie rozprávať sa so zákazníkmi. Možno ak predávate skákacie hrady, je to jednoduchšie. Ale ak niekomu zomrie príbuzný, neuzatvára sa len pred vonkajším svetom, ale často aj pred najbližšími. Na web som však dal moje osobné telefónne číslo, na ktoré mi môžu volať ľudia, ktorí potrebujú pomoc. Občas sa mi stane, že mi niekto zavolá a povie: „Dobrý deň, zomrela mi mama, prosím vás, neviem, čo mám robiť.“ Pre mňa je to najhodnotnejšia interakcia, pretože ešte ani nezavolal do pohrebníctva a pýta sa, ako riešiť situáciu. Vtedy im predstavím postup a poviem, že mi môžu zavolať, keď budú čokoľvek potrebovať.
Čo podľa vás spôsobuje, že keď sa stane takáto situácia v rodine, ľudia často nevedia, čo majú robiť?
Skúmal som v diplomovke, akú hodnotu môžu priniesť služby po tom, ako niekto zomrie. Robil som hĺbkové rozhovory s ľuďmi, ktorí pochovali svojho blízkeho v posledných mesiacoch až rokoch pred rozhovorom.
Na Slovensku však prevláda postoj: „Radšej na to nemysli, lebo si to privoláš.“ Ľudia sa nechcú zaoberať smrťou až do momentu, keď ju už musia riešiť. Keď niekomu túto tému spomeniete, často reaguje slovami: „Prečo ma vopred pochovávaš?“ Je to stále tabuizovaná téma – a práve preto nevznikajú plány, nevedú sa rozhovory o tom, čo bude potom.
Myslíte, že bola pred vytvorením platformy diera na trhu?
V 21. storočí to podľa mňa môže fungovať inak a lepšie a myslím si, že toto je spôsob, ktorým k tomu viem prispieť svojou troškou. Či je to ekologický aspekt, alebo zákaznícka skúsenosť, práca, plánovanie, manažovanie všetkých tých povinností, prepájanie systému a tak ďalej, je to široká téma. Zákaznícka skúsenosť je v tejto téme veľmi podstatná. Mimo projektu sa živím konzultingom – navrhovaním procesov lepších služieb a keď sa mi podarí vylepšiť túto oblasť, tak sakramentsky pomôžem ľuďom v ťažkých chvíľach. Hodnota, ktorá sa tu generuje, je pre mňa enormná.
Ako sa podľa vás líši prístup k smrti vo Švédsku, možno aj v iných krajinách okrem Slovenska?
Slovensko a Česko sú krajiny, ktoré pár desiatok rokov dozadu boli jednou. Aj tak je medzi nimi rozdiel v štýle pochovávania a v preferenciách. Aj vo Švédsku a v Španielsku sú praktiky úplne iné, vždy v tom zohráva rolu náboženstvo a zvyky. O tom by sa dali napísať knihy. Ale priznám sa, že nepoznám riešenie oblasti vo všetkých krajinách hĺbkovo.
Čo ste si odniesli zo spoločných rozhovorov so spolužiakmi a boli by ste radi, ak by sa to začalo diať aj na Slovensku?
Je o tom kniha The Swedish Art of Death Cleaning – alebo švédske umenie upratovania pred smrťou. Je to o minimalizme, teda nehromadiť veci, čo pomáha pozostalým žiť lepšie a ľahšie. To je jeden z konceptov, ktorý som priamo integroval do platformy tak, že ľudia, ktorí si plánujú svoj pohreb, sa môžu zamyslieť aj nad praktickými vecami, napríklad vyprataním povaly. Aj to totiž patrí k príprave na smrť a neskôr značne uľahčí celý proces pozostalým.
Medzi populárnymi dekoráciami, ktoré často vidíme na cintorínoch, sú plastové ikebany alebo svietniky. Dá sa podľa vás rozlúčiť s blízkym dôstojne a pritom ekologickým spôsobom?
Určite sa dá, no tá plastová ikebana je tak hlboko zakorenená v našich zvyklostiach. Bol som na konferencii k prírodnému pohrebníctvu, ktorú organizovala Funebra (prírodné pohrebníctvo, ktoré realizuje mimovládna organizácia Živica – pozn. red.) Keď som rodičom rozprával o nápadoch, ktoré tam prezentovali, sami si nedokázali predstaviť alternatívy ako živé kvety alebo spomínanie bez fyzického predmetu.
Ak si pozriete fotky prírodných cintorínov zo zahraničia, ide o koncept, kde človek môže tráviť voľný čas a pokojne si urobiť aj piknik. Potom sa pozrieme na slovenské cintoríny, kde nájdete betónové bloky a staré plastové dekorácie.
Ako by sa podľa vás mohli zmeniť cintoríny, aby boli udržateľnejšie?
Je náročné na to odpovedať. Každý by chcel iný náhrobný kameň, iný nápis. A zároveň ja si spomienku na blízkych predstavujem inak, ako si tú svoju predstavuje moja mamina, alebo ako to raz možno budú mať moje deti. Možno raz príde generačná výmena, ale zmena bude pomalá. Dnes už na Slovensku máme aj prírodné cintoríny a preferencie v tejto oblasti sa budú meniť.
Na Slovensku máme dva prírodné cintoríny – Záhradu spomienok vo Zvolene a Les spomienok v Košiciach. Sú prírodné cintoríny dostupné aj vo Švédsku?
Keďže vo Švédsku majú more, pre mnohých ľudí slúži ako prírodný cintorín. Dvaja až traja ľudia mi hovorili, že odovzdávali popol moru. Museli pritom riešiť administratívnu záťaž, ktorá je podľa mňa až absurdne vysoká.
Na Slovensku môžete teoreticky popol rozprášiť, kde chcete. Vo Švédsku však musíte zadať GPS súradnice do vládneho systému, aby presne vedeli, kde bol popol rozprášený. Hovorili mi, že ak je človek raz v mori, je jedno, či sú jeho blízki vo Švédsku, v Amerike alebo kdekoľvek pri mori – berú to tak, že na toho človeka môžu spomínať na týchto miestach. A to môže mať pre príbuzných veľký význam, pretože tam môžu vyjadriť veci, ktoré cítia.
Kam by ste chceli platformu Potom.sk posunúť v najbližších rokoch?
Z platformy chcem urobiť nástroj, ktorý ľudí odbremení od rozhodovania o náročných veciach, keď prežívajú smútok. Sprevádzať ich celým procesom, aby mali čas spracovať náročnú situáciu a nemuseli sa stresovať, prípadne umožniť aj nejakú formu príspevku. Človek by sa mal u nás spojiť s pohrebníctvom, ktoré bude mať srdce na správnom mieste. Do budúcna si predstavujem, že na platforme ponúkneme, napríklad možnosť zrušenia sociálnych sietí jedným klikom. Cieľom platformy je určite umožniť ľuďom netráviť čas nad povinnosťami, keď smútia za svojím zosnulým blízkym.
Na záver poďme ešte rozbiť tabu o smrti – ako si predstavujete svoj ideálny pohreb?
Bol by som rád, keby to nebolo smutné, ale skôr oslava života. Viem si predstaviť, že to pre niekoho môže byť ťažké – oslavovať život, keď niekto zomrie. Viackrát som na internete videl, že človek pred smrťou nahral odkazy, vďaka ktorým sa aj na pohrebe ľudia dokázali zasmiať. Pozostalí ani nevedeli, že tam niečo také bude, ale naplánoval to tak, že to niekto na pohrebe pustil, aby si tie nahrávky mohli vypočuť. Aj toto môže byť spôsob, ktorým sa môže pozostalý vyrovnať so smútkom. Už o tom asi nebudem vedieť – alebo teda, záleží na tom, kto čomu verí.
Myslíte si, že posledné rozlúčky budú v najbližších rokoch vyzerať inak?
Trend je jasný – tradičné pochovávanie do zeme s cirkevným obradom ide do úzadia, najmä vo väčších mestách. Alternatívne rozlúčky sa dnes dejú tak, že si ľudia zaplatia iba jednoduché najlacnejšie spopolnenie bez obradu a následne si pripravia „vlastnú“ rozlúčku v réžií rodiny, na mieste ktoré má pre nich spomienkový význam. V Prahe je, myslím, sedemdesiat alebo osemdesiat percent len kremácií bez obradu.
Podľa mňa si ľudia budú chcieť robiť rozlúčky sami. Ísť napríklad na obľúbenú chatu alebo miesto, na ktoré radi chodili, a rozlúčka nebude v réžii ľudí v oblekoch, ktorí sa striedajú pri obradoch a pri rakvách, ale v réžii rodiny.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
