Byť lídrom dnes neznamená iba viesť tím k výsledkom. Zahŕňa to aj vnútornú odolnosť, autenticitu a etiku, ktoré rozhodujú o dôvere a stabilite v spoločnosti. O tom, čo je skutočné líderstvo, akú úlohu v ňom zohrávajú hodnoty a čo pre jeho rozvoj môžeme urobiť už dnes, sa rozprávame so Zuzanou Čmelíkovou – odborníčkou s viac ako dvadsaťročnou praxou v oblasti koučingu, vzdelávania a rozvoja lídrov, ktorá v roku 2024 získala ocenenie Lektor roka. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou a mentorkou z Komenského inštitútu Evou Radičovou.
Prepis rozhovoru sa môže od originálnej zvukovej nahrávky jemne líšiť, keďže bol editovaný s cieľom zlepšiť čitateľnosť a plynulosť textu.
Máš na konte množstvo skúseností z rôznych prostredí – od zahraničných stáží až po prácu s lídrami a organizáciami. Aká vlastnosť ťa z tvojej profesionálnej alebo osobnej cesty najviac definuje?
Keď sa na tým zamýšľam, myslím, že by to bola hravosť a to, že veľmi rada prepájam na prvý pohľad neprepojiteľné. Som mamina dvoch skvelých detí, preto mi nie je jedno, akým spôsobom vedieme naše deti k poznaniu, a preto sa zo sveta biznisu, teraz viac ocitám mentálne aj emočne v oblasti školstva.
Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Aj keď som mala skúsenosti a príležitosti rásť v zahraničí, som nesmierne vďačná za mojich učiteľov, ktorých som mala aj na Slovensku. Som silne ovplyvnená mojou materskou školou. Mám z nej kopec kamarátov, kde som aj prvýkrát mala možnosť zažiť etické líderstvo. Vtedy som ešte nevedela, čo to je. Možno ešte skôr ako v škôlke to bolo doma, pretože moji rodičia mi boli vždy obrovskými vzormi.
Keby si sa obzrela za svojimi zahraničnými cestami, stretla si človeka, ktorý ovplyvnil tvoje zmýšľanie, prečo si sa stala lektorkou?
Moja cesta bola celkom zamotaná. Vyštudovala som Strednú priemyselnú školu strojnícku vo Zvolene, pričom som naozaj milovala ‚strojarinu‘. Dokonca som mala ísť študovať do Spojených štátov amerických navrhovanie mostov, čo je skôr ‚stavbarina‘, pretože ma fascinoval výpočet nosníkov. Veľmi rada školím ľudí v strojárskych alebo stavebných firmách. Stále sa na mňa najskôr pozerajú spôsobom, o čom im budem rozprávať, taký humanitný človek, pritom mám veľmi rada technické myslenie.
Spomeniem však jeden moment, ktorý bol naozaj veľmi silný. Ako dvadsaťjeden ročná som sa vďaka programu Work and Travel USA dostala do Ameriky prvýkrát. Získala som možnosť stráviť koniec leta na prednáškach profesorky Joanne Shuley, zakladateľky konceptu etického líderstva na Jepson School of Leadership Studies, University of Richmond.
Keď som prišla na jej prednášku, absolútne som netušila, aká je to kapacita. Keď som ju začala počúvať a vnímať spôsob, akým interaguje so svojimi študentmi, povedala som si: „Tak toto je presne to, čo by som chcela robiť.“
K študentom bola náročná, pretože im kládla veľa otázok a prejavovala úprimný záujem počúvať ich. Dávala im priestor premýšľať a netlačila ich k rýchlym odpovediam. Študenti celú hodinu riešili jednu otázku – či bol podľa nich Hitler lídrom. Diskutovali, prichádzali s rôznymi argumentmi a nenachádzali jednoznačnú odpoveď.
Na konci hodiny im povedala, že ak chcú, môžu s ňou ísť na obed. Aj ja, ako hosťka na univerzite, som bola pozvaná. Bola som zvedavá, či sa študenti odvážia prísť, pretože mala povesť veľmi náročnej a prísnej profesorky. No študenti prišli a obedovali s ňou. Pre mňa to bol obrovský prejav dôvery a bezpečia. Napriek náročnosti hodiny chceli s ňou tráviť čas a diskutovať.
Tento moment ma naučil, že hľadať odpovede a neskĺznuť k skratkovitým riešeniam je to, čo ma baví. Keď som sa vracala na doktorandské štúdium do Ameriky, prvú vec, ktorú mi profesorka povedala, bola: „Zuzana, musíme ťa naučiť myslieť inak.“ Moje ego to zdrvilo, ale naučila ma to.
Na jednej strane bola prísna, na druhej strane pevne ukotvená vo svojich hodnotách a cieľoch. Je to niečo, čo musí mať aj lektor?
Presne tak. Bez toho sa v dnešnom svete veľmi ťažko funguje. Je skvelé, ak každý človek má v živote svoje ukotvenie, potom sa mu žije ľahšie.
Keď hovoríme o líderstve, učiteľ je lídrom vo svojej triede a riaditeľ vo svojej škole. Ak chýba hodnotový rámec, nemôže si jasne definovať ciele ani víziu, a všetko to potom stráca zmysel. Kto je podľa teba etický líder? Je to každý, kto má moc? Lebo spomenula si Hitlera, ktorý mal moc. Znamená to, že moc robí lídra?
Na svoje tréningy si vždy beriem imaginárne ‘kladivo’. Rada s ním ‘rozbijem’ otázky na menšie kúsky, aby sme sa na ne mohli pozrieť detailnejšie. Keď sa teda zamyslíme nad otázkou, kto je etický líder, je to téma, ktorú riešil už Platón pred mnohými rokmi. Hovoril, že srdcom líderstva musí byť etika.
Líder je ten, kto pomáha druhým rásť, dosahovať nové veci a rozširovať obzory. Dokáže ľudí previesť miestami, kam možno ani netušili, že sa môžu dostať. Skutočný etický líder vytvára bezpečné prostredie, kde sa ľudia neboja robiť chyby.
Na druhej strane máme druhú hodnotovú polaritu – tyrana. Platón upozorňoval, že pojem hodnota môže mať pozitívnu i negatívnu podobu. Pozitívna forma vedie k rastu druhých, negatívna môže byť zneužitá, napríklad v kontexte mafiánskych klanov, kde silné klanové hodnoty slúžia na manipuláciu a násilie. Toxickí lídri zneužívajú moc na kontrolu a strach.
Základným rozdielom medzi etickým líderstvom a tyraniou je sloboda a bezpečie. V etickom vedení sa človek rozhoduje slobodne, či bude lídra nasledovať. V tyranii je následníctvo vynútené – ak sa vzdoruje, nasleduje trest.
Keď sa pozrieme na globálnu situáciu vo svete, téma etického líderstva je mimoriadne aktuálna. Je dôležité jasne rozlišovať, kto je skutočný líder. Označenie líder by sa nemalo dávať tým, ktorí používajú moc toxicky, pretože to môže byť veľmi nebezpečné.
Moja profesorka, ktorú som spomínala, ma naučila, že najväčšou zodpovednosťou lídra je budovať zdravé vzťahy. A práve zdravé vzťahy tvoria základ pre zdravú kultúru organizácie. Z toho vyplýva aj otázka, aké kompetencie, schopnosti a zručnosti musí mať etický líder, aby dokázal takéto prostredie a kultúru vytvoriť.
Vrátila by som sa k téme kríza dôvery. Nedávno som čítala prieskum z roku 2024, ktorý ukazuje, že globálnym trendom je nízka alebo len stredná dôvera občanov vo vlády. Myslíš si, že to súvisí s tým, o čom hovoríš?
Určite. Ide o to, či sú lídri stále hodní nasledovania. Líderstvo bez nasledovníctva neexistuje. Často sa hovorí o lídroch, ale menej o tom, kto sú ich nasledovníci a ako sa s nimi buduje vzťah a dôvera.
Je to veľmi jednoduché. Keď žijeme poctivo, ľudia vidia, prečo sú dané hodnoty dôležité. To však neznamená, že sme dokonalí. Etické líderstvo nie je o dokonalosti. Pozrime sa napríklad na Nelsona Mandelu, ktorý mal tiež svoje omyly a prekážky, ktoré musel prekonať. Alebo aj naše kultúrne postavy ako Ľudovít Štúr. Ich zlyhania neboli až tak viditeľné, keďže neboli pod drobnohľadom médií alebo sociálnych sietí. Preto si ich často môžeme mystifikovať ako hrdinov. Môžeme sa inšpirovať ich hodnotami a učiť sa, ako ich správne identifikovať a aplikovať.
Dôležité je smerovať k excelentnosti, ako ju opisoval Aristoteles. Excelentnosť znamená snažiť sa v danom čase a priestore konať, rozhodovať a žiť čo najlepšie, ako viem. A keď sa pomýlim, treba to priznať a zodpovedne pracovať na tom, aby sa situácia neopakovala. Práve týmto spôsobom sa buduje dôvera. Paradoxne, omyly a zlyhania môžu dôveru ešte posilniť.
Prepája sa mi to s autenticitou – nebáť sa priznať chybu a pracovať s ňou aj ako učiteľ, ktorý odovzdáva hodnoty budúcej generácii…
Presne tak. Učiteľ má obrovskú moc, keď dokáže učiť robiť chyby alebo pomáhať spracovať chybu tak, aby deti necítili strach z neúspechu. Dokonalosť totiž neexistuje.
Na mojich tréningoch reziliencie ukazujem ľuďom stromy či západ slnka a pýtam sa ich: „Je dokonalý taký, aký je, alebo by ste tam pridali niečo viac?“ Ukazujem tým, že pod tlakom snaženia sa o dokonalosť strácame autenticitu. Nedokonalosť je presne to, čo robí veci krásnymi, len ju musíme nechať vyniknúť.
Boja sa byť lídri autentickí?
Nemôžem to zovšeobecniť. Poznám skvelých lídrov, ktorí vďaka svojej prirodzenosti, autenticite a normálnosti dokážu viesť tímy – sú partneri, nielen šéfovia. V angličtine sa často používajú pojmy s príponami – ‚ship‘ ako partnership či relationship, a práve to tvorí jadro leadershipu.
Stretávam sa však aj s tým, že mnohí lídri majú problém byť autentickí. A tu prichádza na rad self-leadership (z angl. vedenie samého seba – pozn. red.). Každý z nás nesie zodpovednosť za svoj život. Ak dokážem pracovať sám so sebou – so svojimi chybami, strachmi, túžbami, vášňami a potenciálom – môžem lepšie rozumieť a viesť druhých. Ak túto prácu na sebe neurobím, tímová spolupráca nikdy nebude fungovať naplno. Preto vždy treba začať od seba, čo je náročná práca, ale mimoriadne dôležitá.
Spomenula si slovo reziliencia. Myslím, že nie všetci vedia, čo to presne znamená…
Ak sa na rezilienciu pozrieme z praktického hľadiska, prináša nám schopnosť zvládať záťažové situácie a zároveň udržať pozornosť na to, čo považujeme za najdôležitejšie. Život totiž nie je priamka, ale raz sme hore, raz dole, dokonca počas jedného dňa môžeme zažiť niekoľko vzostupov a pádov. Kľúčové je nevzdať sa.
Reziliencia pracuje s vnútornými a vonkajšími zdrojmi – nielen s technikami, ktoré sú iba ‘pomyselné barličky’. Ak sa spoliehame len na ne, rýchlo zlyhajú. Vtedy sa to napája na self-leadership – vedieť, kto som, uvedomovať si svoje silné a slabé stránky, strachy a výzvy.
Keď dokážem žiť a pracovať sama so sebou, je mi dobre aj v interakcii s ostatnými. Vonkajšie zdroje, ako podpora od druhých a zdravé vzťahy, sú v reziliencii kľúčové. Riešenie problémov osamote nás často oslabuje – potrebujeme oporu. Reziliencia nás učí kritickému mysleniu, budovaniu zdravých vzťahov a smerovaniu životom vedome. Je to súčasť self-leadershipu – prežívať život ako dar a hľadať zmysel aj v náročných situáciách, napríklad ráno vstať a nájsť, čo môžeme urobiť alebo odovzdať druhým. Téma reziliencie a self-leadershipu je stará ako ľudstvo. Riešia ju už od čias starovekých civilizácií, lebo je kľúčová pre osobný aj spoločenský život.
Často sa vedú diskusie o tom, kto by mal viesť školy či manažér, alebo pedagóg. Teraz to určite nevyriešime a ani to nie je cieľ. Líder by mal zrejme rozumieť pojmu kultúra školy, ako si už spomenula. Čo si máme predstaviť pod pojmom kultúra organizácie? Ak má líder jasnú víziu a vie, kto je a kam chce ísť, ako môže ďalej budovať kultúru?
Kultúra je síce abstraktný pojem, ale dá sa uchopiť cez artefakty materiálnej a nemateriálnej povahy. Materiálne artefakty sú všetko, čo vieme fyzicky chytiť – budova, priestory, vybavenie a podobne. Nemateriálne artefakty sú pocity a dojmy, ktoré v nás vyvoláva prostredie a interakcie ľudí, keď vstúpime do priestoru, cítime jeho atmosféru a spôsob, akým ľudia komunikujú. Na zdravú kultúru by sme mali venovať vedomú pozornosť, pretože sa môže formovať aj nevedome. Rada používam pojem zdravá kultúra, pretože chcem, aby sa ľudia zhodli na tom, že najdôležitejšou hodnotou je zdravie.
Čo je v tvojom ponímaní zdravá kultúra?
Zdravá kultúra je taká, kde si človek môže jednoducho povedať: „Môžem sa učiť, rásť, byť autentický a bezpečne robiť chyby, pretože viem, že ma prostredie podporuje a chráni. Môžem prejaviť, kým som a cítiť podporu a nemusím mať krče v žalúdku v nedeľu poobede.“
Prejavom zdravej kultúry je aj to, že si ľudia dokážu povedať: „Všimla som si, že na hodine si sa venovala tejto téme. Chcela by som sa opýtať, či by si mohol skúsiť iný pohľad na to, ako to vnímaš?“ A nebrať to ako nejaký útok, ale ako príležitosť, že si môžem dovoliť vyrásť a že sa môžem niečo nové naučiť. Veľmi dôležitá je aj spätná väzba. V zdravej kultúre musí byť prítomná – nie trestajúca alebo ponižujúca, ale konštruktívna, ktorá podporuje rast.
Odvaha dávať spätnú väzbu mnohým lídrom chýba. Často sa to spája s rôznymi vonkajšími okolnosťami, napríklad politickou situáciou. Ako to vnímaš vo svojej praxi, keď chodíš do organizácií? Napríklad, líder má jasne definované hodnoty, ale tím nechce na sebe pracovať – alebo naopak, tím cíti potrebu zmeny, ale má slabého lídra.
To je častá situácia a nie je na ňu jednoduché riešenie. Nechcela by som to zovšeobecňovať – vždy je dôležité navnímať kontext, konkrétnu spoločnosť a tím, a potom identifikovať príčiny problému.
Ako by mal líder začať, keby si ho zavolal tím a povedal: „Nemáme jasne definované hodnoty, kultúra sa stráca, kde začať?“
Líder musí v prvom rade urobiť kvalitnú prácu na sebe. Znamená to uvedomiť si, že v roli lídra vystupuje nielen ako profesionál, ale aj ako človek. Prvá zhoda musí nastať v jeho vnútri – či dokáže žiť to, čo sa od neho profesijne očakáva.
Ak sa vie stotožniť s touto prvou podmienkou, už vtedy sa stáva ‘malým víťazom’. Práve tam sa začína budovať odvaha – objavuje sa jej zárodok. Naopak, ak človek cíti, že jeho rola v organizácii (či už v škole alebo vo firme) mu je čoraz vzdialenejšia, a dokonca ho táto kultúra odpudzuje, ide o jav morálnej schizofrénie. Objavuje sa odpor k práci, ktorý sa môže prejaviť aj psychosomaticky. Takýchto lídrov stretávame často – a hoci si racionalizujú dôvody, prečo na pozícii zostávajú, vnútorne v nej nevidia zmysel.
Vráťme sa však k pozitívnemu príkladu. Keď líder urobí kus práce na sebe, začína skutočný leadership. Vie, kým je ako človek, pozná svoj potenciál a chápe, čo dokáže ponúknuť. Buduje si zdravú mieru sebahodnoty a vie s väčšou sebaistotou odkomunikovať víziu tímu – čo chceme a čo očakávame. Zároveň si uvedomuje, že nestačí len sám rásť, ale je dôležité pomôcť aj členom tímu prejsť vlastnou cestou sebauvedomenia. Líder im má pomôcť objaviť, v čom sú výnimoční, a identifikovať potenciál, na ktorom môžu spolu stavať. Ukazuje im cestu, ktorou ich chce viesť, a zároveň vytvára bezpečné prostredie.
Budovať bezpečie v neistote nie je jednoduché – preto musí mať líder veľkú mieru sebaistoty a odolnosti. Aj keď sa situácie neustále menia, je schopný uistiť svoj tím: „Spolu to zvládneme.“ Tým sa posilňuje tímová reziliencia. Vďaka nej môže tím lepšie uvedomiť silu jednotlivca aj silu spoločnej spolupráce. Práve synergický efekt rôznych potenciálov zvyšuje odvahu a odhodlanie ľudí.
Tému reziliencie rozpracoval Martin Seligman v modernej teórii well-beingu, ktorú nazval PERMA leadership, ktorý začína od zmysluplnosti. Pokiaľ tím dokáže nájsť spoločného menovateľa, to čo im dáva zmysel, až vtedy môže líder očakávať, že ľudia budú v aktivitách angažovaní. Skutočné angažovanie je možné len vtedy, keď v tom ľudia vidia zmysel.
Je samotný tréning polovicou úspechu?
To je ťažká otázka a nedá sa úplne zovšeobecniť. Pre niekoho môže byť kľúčové počuť len jedno či dve slová, ktoré mu ‘dokliknú’ a zrazu mu to dáva zmysel. Pre mňa je však najväčšou výzvou pri rozvojových aktivitách to, ako preniesť teóriu do praxe. Na tréningu ľudia často odchádzajú s pocitom, že to bolo prínosné, ale je dôležité, aby sa aj v každodennom živote snažili zlepšiť aspoň v nejakej malej veci.
Nemusí to byť nič veľké – môže to byť napríklad pomoc niekomu, ísť domov inou trasou a trochu potrápiť svoju myseľ v neznámom prostredí, alebo prekonať nepríjemný pocit a dať spätnú väzbu predavačovi či predavačke. Práca so sebou začína práve cez takéto malé kroky, ktoré nebolia, ale prinášajú ‘mikrovíťazstvá’. Keď človek pocíti, že dokáže prekonať sám seba a dovolí si urobiť niečo nové v akejkoľvek oblasti, zažije povzbudzujúci pocit – a ten ho vedie k tomu, že ak to funguje tu, možno si to môže dovoliť aj v iných aspektoch života.
Treba však dodať jednu dôležitú vec: reziliencia je holistický koncept. Pozerá sa na človeka ako na celok. Nedokážeme úplne oddeliť rôzne role, ktoré v živote hráme. Ráno sme mamy či manželky, v práci manažérky, riaditeľky či učiteľky a večer priateľky alebo partnerky. Dôležité je vedieť sa pozrieť na svoj život celkovo – ako rozdeľujem svoju pozornosť medzi jednotlivé oblasti, či mi to dáva zmysel a kde chcem povedať ‘áno’. To zároveň znamená, že niekde inde musím povedať ‘nie’.
A práve toto hodnotové jadro je podstatou reziliencie. Ak si ho dokážeme vybudovať a ochrániť, stáva sa z neho náš vnútorný ostrov bezpečia. V rozbúrenom mori sa k nemu vždy môžeme vrátiť, nadýchnuť sa a získať silu. Vtedy viem povedať ‘nie’, nie ako techniku asertívnej komunikácie, ale preto, že moje hodnotové ja hovorí ‘áno’ niečomu dôležitejšiemu. A práve toto považujem na tréningoch za nesmierne dôležité – učiť sa chrániť svoje hranice.
Lebo to možno nemajú pomenované?
Je to tak. Mnohí ľudia si nevedia ohraničiť svoje vlastné hranice. Neustále im ich niekto posúva, či doma alebo v práci. A keď sa tie hranice roztvárajú ako nožnice, začíname pociťovať strach. Nevieme, čo s tým. Ak si hranice nedokážeme vziať späť, také fungovanie určite nie je udržateľné. Postupne nás to vedie k vyčerpaniu.
Rozprávali sme sa o lídroch, hodnotách v školských aj firemných kultúrach, o dôvere, autorite a zdravých hodnotách. Nie je to téma len pre manažérov či riaditeľov, ale týka sa aj úplne každého jedného z nás. Čo by mal byť podľa teba ten základný ‘kamienok’ k posilňovaniu možností a zdravých hodnôt – nech je človek v akomkoľvek prostredí a nech hrá akúkoľvek rolu?
Veľmi dôležité je mať pokoru k životu. Už tá samotná prináša aj vďačnosť. Môžeme na sebe pracovať, budovať dobré vzťahy, mať hodnoty zvedomené, ale stále sme len ľudia. Veľa vecí nevieme ovplyvniť. A práve preto je dôležité pestovať si vďačnosť. Aj keď je deň náročný, viem si povedať, že to nebude trvať večne. Stále máme momenty, za ktoré môžeme byť úprimne vďační. Tie nám pomáhajú pozbierať sa z nepriazne. Zároveň je dôležité uvedomiť si, čo chcem od života, kam smerujem a čo ešte chcem odovzdať.
Osobne mi veľmi pomáha vnímať život ako dar. Sme tu preto, aby sme sa učili. Ľudia sa až príliš sústredia na materiálne či hedonistické veci. Samozrejme, všetci potrebujeme mať, aby sme mohli byť. Ale platí to aj opačne – musíme byť, aby sme mohli mať. Na svet sme však prišli s prázdnymi rukami a s prázdnymi rukami z neho odídeme.
Otázka je, čo si chceme odniesť v ‘batôžku’, aby sme dokázali ďalej rásť. A práve to nás vedie k tomu, na čom naozaj záleží. Harvardova štúdia, ktorá trvala viac ako štyri dekády, ukázala, že to, čo si ľudia najviac vážia v neskoršom veku, sú kvalitné vzťahy. To je podľa mňa veľmi silný odkaz.
Ak chcem mať v ‘batôžku’ dobré vzťahy, musím vedieť, čo k nim vedie. A to je úprimnosť, neklamať, byť otvorená, predvídateľná, aby ľudia vedeli, ako zareagujem a nemuseli sa ma báť. Najlepšími učiteľmi sú pre mňa moje deti. Vďaka nim sa učím s obrovskou profesionálnou pokorou. Každodenné situácie, ktoré mi občas ‘zdvihnú dekel’, sú najťažšími skúškami. Priznávam, ako rodič i mama, že často zlyhávam – aj niekoľkokrát denne. No práve tam vidím zmysel znova sa učiť. Do pomyselného ‘batôžka’ patrí ochota robiť chyby, zlyhávať a učiť sa z toho. To učenie nás posúva – mentálne aj emocionálne. Preto by som to zhrnula takto: žime naplno, aj so všetkým, čo k tomu patrí.
Kam povedú tvoje cesty?
Nie je to ľahká otázka. Hoci hovoríme, že je dôležité mať zameraný fokus, vôbec to nie je jednoduché. Vždy, keď premýšľame o tom, kam chceme ísť, je dobré sa najprv opýtať: kde som teraz? Ako sa cítim tu a teraz? Až potom sa môžem posúvať o malý krok doprava alebo doľava. Určite chcem zostať v oblasti vzdelávania a v tom, aby som pomáhala ľuďom rásť. To mám veľmi rada. Teší ma to nielen pri deťoch – rada sa s nimi učím, rada ich počúvam pri našich večerných rozhovoroch – ale aj vo firmách, kde sprevádzam ľudí na ich ceste rozvoja.
V mojej súčasnej pozícii Leadership and Resilience Development Professional v spoločnosti Forvis Mazars pracujem s viac ako sto ľuďmi, ktorých sprevádzam v rozvojových programoch. Najviac si vážim momenty, keď môžem byť pri ich náročných životných situáciách. Tam totiž neexistuje žiadna šablóna. Zároveň sa pri nich veľa učím – hlavne vďačnosti, keď vidím rôzne ľudské osudy.
Kam pôjdem ďalej, neviem. Mám obrovskú pokoru k životu a viem len to, že si veľmi prajem žiť na Slovensku a prispievať k tomu, aby sa naša krajina menila k lepšiemu. Mala som možnosť fungovať aj v zahraničí – pracovať v Amerike či Belgicku. No keď sme sa vrátili späť na Slovensko, založila som poradenskú spoločnosť Better Future (z angl. Lepšia Budúcnosť – pozn. red.) . Ten názov znel pre niektorých provokatívne, dokonca si z neho robili posmešky, ale ja som naň hrdá. Stále verím, že byť lepším sa dá.
A veľmi ma teší, že sa môžem riadiť slovami Nelsona Mandelu: „Najmocnejšou zbraňou, ktorou sa dá meniť svet, je vzdelávanie.“ Preto si myslím, že aj moja cesta bude stále viesť k vzdelávaniu – hoci neviem presne, kde.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Od roku 2005 pôsobí ako učiteľka pre 1. stupeň na Základnej škole Márie Rázusovej-Martákovej v Liptovskom Mikuláši. Je absolventkou 6. ročníka Komenského inštitútu, ročného koučingového výcviku pre pedagógov a spolupracuje s Karpatskou nadáciou pri hodnotení grantového programu Školy budúcnosti. Je víťazkou Ceny verejnosti a Ceny Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku za rok 2023 v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Má rada fitness, leto a cestovanie.
