Ide o tvrdú pornografiu, nenávistné videá a také, ktoré nabádajú deti na drogy, alkohol či fajčenie. Vo výskumnej vzorke sa objavili aj nebezpečné výzvy. O tom, ako krátke videá ovplyvňujú deti sme sa rozprávali s Luciou Novanskou Škripcovou, ktorá pôsobí ako odborná asistentka na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Vo svojej vedeckej a výskumnej činnosti sa zameriava na sociálne siete, digitálne správanie mladých ľudí a mediálnu gramotnosť. Pýtali sme sa jej, prečo sa dnešná generácia len ťažko odpája od online sveta, čo robí TikTok s pozornosťou detí a či ich dokážeme pripraviť na digitálne prostredie tak, aby ich posilňovalo. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou a mentorkou z Komenského inštitútu Evou Radičovou.
V rámci projektu Posilňovanie mediálnej gramotnosti mladých na prekonanie vplyvu TikToku skúmaš dopady krátkych videí na mladých ľudí, organizuješ workshopy pre školy zamerané na kritické myslenie a fungovanie bezpečného online sveta. Si z generácie, ktorá ešte zažila internet skôr ako priestor na spájanie ľudí…
Napriek tomu, že na to možno nevyzerám zažila som svet bez internetu aj bez mobilu. Telefón som dostala prvýkrát do ruky až keď som bola pomerne veľká a bolo to vlastne iba pre to, aby sa mi mamina vedela dovolať, či som v poriadku, keď nie som doma.
Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Pamätám si celý ten príchod a popularizáciu počítačov a to, ako som chodila do internetových kaviarní, kde sme sa mohli pripojiť online. Myslím, že som končila gymnázium, keď začal byť Facebook populárnejší aj na Slovensku. Prešla som rôznymi fázami – od toho, že nebolo dostupné nič, cez Pokec, potom Boom a podobne.
Čo bol Boom?
To bola slovenská sociálna sieť zameraná na klubovú scénu. Ľudia, ktorí chodili do klubov, najmä v Bratislave a na západnom Slovensku tam mali svoje profily a mohli si cez ne písať. Potom prišiel Instagram a všetky ďalšie veci, ktoré poznáme. Prešla som si každou jednou z týchto fáz.
Učíš na vysokej škole. Chcela si byť učiteľkou aj keď si bola malá?
Nikdy. Chcela som byť veterinárkou alebo niečím podobným, ale nikdy som nemala mozgovú kapacitu na učenie chémie a podobných predmetov. Pôvodne som chcela študovať fotografiu, ale nevyšlo to, a tak som sa ocitla na masmediálke (Katedra masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda – pozn. red.) v Trnave. Prvé dva roky môjho univerzitného štúdia neboli úplne dobré obdobie. Veľmi veľa som chodila do klubov a učenie bolo až niekde na ďalších priečkach priorít.
V druhom alebo treťom ročníku si ma tak trochu ‘adoptovali’ starší študenti a doktorandi. Bola to partia, ktorá naplno využívala všetko, čo škola ponúkala z hľadiska kreativity – fotili, točili, písali scenáre a podobne. Práve oni, aj keď o tom vtedy nevedeli, ma vytiahli z toho najhoršieho.
Zrazu som s nimi začala tráviť čas, chodili sme fotiť, išli sme na víkend na chatu a vrátili sme sa odtiaľ s tromi alebo štyrmi študentskými filmami. Niekto z nich potreboval v rámci diplomovky natočiť film, tak som napísala scenár, niekto iný ho rozpracoval do technického scenára a potom sme to celé spolu nakrúcali. Jedni robili hercov, ďalší zvukárov, iní strihali alebo kamerovali. Vtedy mi napadla jedna vec, že je krásne, ako ma dokázali motivovať byť lepšou verziou samej seba. A že keď raz budem veľká, chcela by som robiť to isté. Tak ako oni vytiahli mňa a ukázali mi všetko to pekné a kreatívne, tak ja to chcem posunúť ďalej.
Už v treťom ročníku som sa rozhodla ísť na doktorát. Nasledujúce tri roky som robila všetko pre to, aby ma zobrali a ďalšie tri roky doktorátu som robila všetko pre to, aby si ma nechali. Počas toho som študovala žurnalistiku v Nitre, ale iba po bakalára. Zostala som ako odborná asistentka s doktorátom na škole, ktorá ma vlastne vychovala. Plánujem aj docentúru.
Nachádzame sa na Katedre masmediálnej komunikácie. Pracuješ s mladými ľuďmi aj s dátami dennodenne. Sledujú dnes deti TikTok preto, že ich to skutočne baví, alebo je to práve algoritmom, ktorý ich drží ako rukojemníkov a bol navrhnutý tak, aby ich mozog nikdy nepustil?
Ako s každou jednou vecou, aj toto začína ako záujem o niečo nové, nepoznané, niečo čo využívajú spolužiaci alebo kamaráti. Deti si to veľmi prirodzene chcú skúsiť. Problém nastáva v tom, či ich to baví alebo nebaví, presne ako si povedala, algoritmus je navrhnutý tak, aby ich odtiaľ nepustil. A neplatí to iba pre TikTok, ale samozrejme aj pre Instagram alebo akúkoľvek platformu s krátkymi videami. Zámer každého algoritmu je totiž udržať človeka čo najdlhšie na platforme. Pretože čím dlhšie tam je, tým viac z toho má platforma peňazí.
Ako to funguje?
Zadávatelia reklamy, napríklad v prípade Instagramu, keď si pozeráš posty, videá alebo hocičo iné, určite si všimneš, že možno každé tretie, štvrté alebo piate video je reklama. A to sú priame peniaze. Raz si pozrieš nejakú značku a zrazu ti začne vyskakovať reklama práve na ňu. To sú vyslovene priami zadávatelia reklamy.
A potom sú platformy, ktoré fungujú tak, že platia tvorcov obsahu, teda ľudí vyrábajúcich videá, nejakou malou, často smiešnou čiastkou podľa počtu pozretí. Títo tvorcovia potom berú spolupráce so značkami, ktoré ich tiež platia.
Čo sa deje v myslení mladých ľudí, keď sú neustále pod vplyvom tejto závislosti?
Ono to nie je nevyhnutne závislosť. Robili sme niekoľko výskumov. Závislosť má veľmi konkrétne kritériá definované Svetovou zdravotníckou organizáciou. Myslím, že ich je šesť alebo sedem. A napriek tomu, že niekto môže tráviť na TikToku alebo Instagrame veľmi veľa času, automaticky to neznamená, že je závislý. V niektorých extrémnych prípadoch však môžeme hovoriť o problémovom používaní.
Vo všeobecnosti sa to, čo sa deje pri sledovaní krátkych videí, dá rozdeliť na niekoľko samostatných problémov. Jedným z nich je samotný obsah – teda to, čo vlastne vidia a na čo sa pozerajú. Krátke videá sú špecificky problematické tým, že trvajú približne pätnásť až šesťdesiat sekúnd. Nie je to to isté, ako keď si niekto iba prezerá Facebook alebo Instagram, tam funguje trochu iný mechanizmus.
Ale čokoľvek založené na krátkych videách je navrhnuté tak, aby si za veľmi krátky čas skonzumovala obrovské množstvo obsahu. Čo znamená, že náš mozog musí extrémne rýchlo prepínať medzi rôznymi podnetmi. Jedno video bolo smiešne, druhé je smutné a tretie bude reklama a každé jedno z nich sa v našom mozgu spracováva trochu inak.
Problém číslo dva je samotný obsah v kontexte toho, čo by maloletí mali alebo nemali vidieť. Keď sa bavíme špecificky o TikToku, tak má nejaké pravidlá používania, ale napriek tomu sa tam nachádzajú videá, ktoré by nemali byť dostupné maloletým.
V rámci môjho projektu s Next Generation Europe sme robili veľký výskum na vzorke tisíc videí a vo výsledku bolo každé desiate video potenciálne nebezpečné pre maloletých. Pod pojmom ‚potenciálne nebezpečné‘ myslíme vyslovene veci ako sexuálny obsah – nie nejaké bozkávanie, ale tvrdú pornografiu, OnlyFans a podobne. Vo vzorke sa nachádzali videá obsahujúce diskrimináciu, rasizmus či nenávisť. Taktiež násilné videá, videá nabádajúce na drogy, pitie alkoholu, fajčenie a všetko ostatné. A samozrejme aj nebezpečné výzvy, ktoré sa stále nejako obmieňajú.
Ak si možno poslucháči spomínajú na takzvanú ‚blackout challenge‘, ktorá bola ‘populárna” tak rok a pol dozadu, počas ktorej sa mali deti pridusiť do bodu, kedy odpadnú. Aktuálne je populárna výzva: ‘nájdi na ulici nejakú fľašu alebo nádobu s tekutinou a vypi to, aj keď netušíš, čo to je’.
O akej vekovej kategórii sa bavíme?
Toto konkrétne video videlo dieťa, ktorého profil bol nastavený na trinásť rokov. TikTok má totiž v pravidlách, že ho nemôžeš používať, ak si mladší ako trinásť rokov. Nie, že by to vedel reálne zistiť – keď si sedemročné dieťa založí profil a zaklikne, že má trinásť, TikTok odpovie: ‚Okey, v poriadku‘.
Momentálne to nemá ako overiť. Aj preto existujú tlaky, napríklad z európskej legislatívy, ktorá by chcela zaviesť overovanie veku maloletých aj dospelých, aby sa takéto veci nediali. Zatiaľ však ešte nie sme v bode, aby sa vek skutočne overoval. Ak sa dieťa rozhodne klamať, sociálne médium s tým v tejto chvíli nevie nič spraviť.
Čo hovorí tvoj výskum o vplyve? Ako to vplýva na deti a mladých ľudí?
Záleží, čo pozerajú a koľko toho pozerajú. Je tam veľmi veľa premenných a samozrejme záleží aj od veku, pretože v každej vekovej kategórii to funguje trochu inak.
Povedz nám nejaký konkrétny príklad…
Keď máš dieťa vo veku sedem až jedenásť rokov, mladší školský vek, tieto deti vnímajú veci doslovne. Extrémne ťažko rozpoznávajú manipuláciu alebo iróniu a zároveň si nedokážu samy regulovať čas.
Napríklad vidia video, ktoré sa napríklad vysmieva ľuďom so zdravotným znevýhodnením. To video je síce konštruované v štýle ‚haha, strašná sranda‘, ale dieťa ešte nedokáže pochopiť, že človek s daným zdravotným znevýhodnením za to nemôže a že by sa takto k nemu nemalo správať len preto, že to videlo vo videu. Dieťa nedokáže úplne pochopiť celý kontext. A to môže byť veľmi nebezpečné.
Alebo napríklad videá typu: ‚nájdi fľašu s neznámou tekutinou a vypi ju‘. Možno to autori mysleli ironicky ako vtip, ale malé dieťa nedokáže správne pochopiť, že je to myslené ironicky a že by to nemalo robiť. To sú primárne dôsledky – bezprostredné nebezpečenstvo.
A potom je tu ešte samotný vplyv na mozog. V rámci neurovýskumu sme sledovali pohyb očí a reakcie tela na konkrétne videá, ktoré respondenti pozerali. Ukázali sa tam dve veľmi zaujímavé veci. Prvá bola, že náš mozog, respektíve naše vnímanie, funguje pri spracovaní informácií tromi rôznymi spôsobmi.
Prvý spôsob je klasické pasívne sledovanie – teda z hľadiska pozornosti sa nedeje nič špeciálne. Druhý spôsob je prepínanie pozornosti. To je situácia, keď ide naraz video, titulky, ešte nejaké ďalšie video na boku a prípadne ešte ďalší obsah. Takzvaný multiscreen. Naša pozornosť dokáže medzi nimi veľmi rýchlo prepínať a vnímať ich všetky naraz. Tretí spôsob vnímania bol veľmi chaotický. Pozornosť extrémne skákala a išlo o veľmi silnú odozvu. Objavovalo sa to najmä pri citlivom obsahu, ako sú napríklad dezinformácie alebo zobrazovanie porúch príjmu potravy. Je to niečo, čo by mali učitelia a rodičia sledovať. Ak si ešte spomenieme, že pred 20–25 rokmi, bola ‚trendom‘ anorexia a bulímia, tak teraz sa to znova vracia.
V istú dobu sa dosť hovorilo aj o sebapoškodzovaní…
Áno, to je stále prítomné. Ale anorexia a bulímia sa teraz opäť v úvodzovkách dostávajú ‚do módy‘, najmä medzi mladými dievčatami.
V neurovýskume sa ukázala ešte jedna extrémne zaujímavá vec – to, čo dieťa prežíva vnútorne, nie je navonok viditeľné. Dieťa sa môže trápiť, byť nervózne a krátke videá v ňom môžu ešte prehlbovať alebo zväčšovať problémy, ktoré už má, ale navonok to vôbec nie je vidieť. Kým sa s ním nezačneme rozprávať alebo nepracovať cielene, často to ani nezachytíme.
Potom sme robili ešte jeden veľký výskum zameraný na depresivitu, úzkosť a stres, kde sme skúmali, či existuje súvis medzi týmito stavmi a časom stráveným sledovaním krátkych videí. Ukázalo sa, že nejaká súvislosť tam je, ale nevieme povedať, čo bolo skôr – či depresivita, úzkosť a stres vedú k tomu, že deti viac sledujú videá ako formu kompenzácie, alebo či samotné sledovanie videí tieto stavy zhoršuje. To v tejto chvíli ešte nevieme a nie sú na to jednoznačné výskumy.
Čo však vieme, nielen z našich výskumov, ale aj všeobecne, že ide o problém, ktorý bude v budúcnosti ešte väčší. V tejto chvíli deti trávia priemerne len na TikToku približne dve a štvrť hodiny denne. K tomu sa pridá Instagram a Facebook či filmy, seriály, hry a podobne. V praxi teda žijú svoj svet priamo v sociálnych médiách. Nie s nimi, ako možno naša generácia, ktorá žije so sociálnymi médiami, ale v nich.
Veľa sa dnes hovorí aj o FOMO. Čo to znamená u mladých?
V doslovnom preklade je to fear of missing out, teda strach, že mi niečo ujde. U mladých je to veľmi spojené nielen s tým, že im unikne nejaký obsah, ale hlavne s tým, čo robia kamaráti – so sociálnym začlenením. Napríklad niekto niečo pridá a ja si to nepozriem, lebo už spím. Ráno prídem do školy a spolužiaci sa o tom rozprávajú, pričom naberiem pocit, že som z tej debaty vyčlenená. Sociálny tlak okolia je v ich prípade veľmi silný motivátor.
Aké sú teda signály platformovej ‚pasce‘? Kedy by mal rodič alebo učiteľ spozornieť?
Je veľký rozdiel medzi návykom, problémovým používaním a závislosťou. S jednou kolegyňou, psychologičkou Luckou Vittekovou dávame dokopy sprievodcu pre učiteľov a rodičov zameraný vyslovene na TikTok a krátke videá. A jedna z vecí, ktoré tam riešime je práve toto rozdelenie na tri úrovne: návyk, problémové používanie a závislosť.
Každá z týchto úrovní má svoje charakteristické znaky. Napríklad návyk sám o sebe nemusí byť nebezpečný. Je to niečo ako bežné dospelácke ‚odreagovanie‘ – niekto si dá večer pohárik, niekto scrolluje krátke videá, niekto fajčí. Každý má svoje spôsoby, ako kompenzuje stres. Pri návyku to dieťa dokáže vedome regulovať – vie si povedať, že teraz to vypnem a nič sa nedeje. Nezasahuje to do spánku, vzťahov, školy ani iných aktivít a má aj iné záujmy.
Problémové používanie by sme definovali ako opakovanú stratu kontroly, keď si dieťa hovorí ‚ešte jedno video‘. Alebo napríklad obchádzanie povinností – odsúva iné úlohy, lebo si chce pozrieť ‚ešte jedno‘ video. Alebo je to hlavný spôsob regulácie nálady, znížená schopnosť sústredenia, prípadne konflikty v rodine. Napríklad mama povie: ‚už to vypni‘ a prvá reakcia dieťaťa je výbuch, podráždenie alebo konflikt. To už hovoríme o problémovom používaní.
Pri závislosti ide o stratu kontroly – dieťa si povie, že bude na telefóne desať minút, ale je tam hodinu a viac. Je to dominancia toho správania, odsúvanie iných aktivít a pozornosti – únik k sledovaniu videí, ktoré sa stáva centrálnou aktivitou dňa. Pri tomto správaní sa môže objaviť aj zvyšujúca sa tolerancia, kým pred pár mesiacmi stačila hodina či dve na uspokojenie potreby, teraz sú to štyri, päť či šesť hodín. Aj napriek negatívnym dôsledkom – zhoršujú sa známky, dieťa je unavené, pretože sleduje videá na úkor spánku, ale napriek tomu v tom pokračuje. Opakovane sa snaží obmedziť čas, ale nedarí sa mu to.
Keď sa mu napríklad zoberie telefón, nastupuje nervozita, podráždenosť, nepokoj, nutkanie a podobne, čo sú abstinenčné príznaky závislosti podľa Svetovej zdravotníckej organizácie. A keď už sme v tomto štádiu, ide o stav, ktorý treba urgentne a akútne riešiť.
Ako sa to dá riešiť?
Ešte jedna dôležitá vec – čas ako taký nie je úplne rozhodujúci. Dospelí máme často predstavu, že ak dieťa trávi na mobile len hodinu či dve, nie je to problém. A naopak, pre niekoho iného nemusí byť problém ani päť či šesť hodín. Čas teda nie je rozhodujúci faktor, ale všetky ostatné kritériá áno.
Keď sa ukáže, že ide skutočne o problém, prvým krokom by mala byť intervencia v rodine – začať s tým niečo robiť. Napríklad hľadať spoločné vzorce a aktivity, napríklad nedeľa bez telefónu. Alebo to môžu byť vyslovene rozhovory o tom, čo mu to dáva alebo prečo sa na to pozerá.
Ale nie je to aj trochu to naše „phubbing“ – teda ignorovanie človeka, ktorý sedí vedľa mňa, pretože ho kvôli telefónu nevnímam? Vidíme to v čakárňach, rodičia sú na telefónoch, deti sú na telefónoch…
V tomto bode je dôležité si uvedomiť, že aj dospelý musí zmeniť svoje návyky. Veľmi ťažko budeme dieťaťu vysvetľovať, že nemá byť na telefóne, keď ho sama držím neustále v ruke. Takto to nefunguje, musí sa tomu prispôsobiť celá rodina. Keď už vieme, že je to problém, tak nestačí len povedať: ‚daj mi telefón a končíme‘, ale ‚zobrala som ti telefón a teraz ideme robiť niečo iné‘.
Keď hovoríme, že deti potrebujú byť v kontakte cez telefóny, nie je to potom problém?
Nemusíme sa tváriť, že telefón je najväčšie zlo. Na to existujú rôzne pohľady – aj v akadémii sú ľudia, ktorí tvrdia, že do určitého veku by dieťa telefón nemalo mať vôbec.
Tvoj názor je aký?
Nemám na to úplne jednoznačnú odpoveď, ale veľmi sa mi páčil jeden materiál Odporúčania na zdravé používanie obrazových médií u detí a adolescentov (Slovensko 2025). Je to dokument, ktorý dávali dokopy odborníci, pričom je podporený ministerstvom zdravotníctva, ministerstvom školstva aj úradom komisára pre deti. Je to veľmi pekne spracovaný materiál, ktorý presne hovorí, v akom veku koľko času na obrazovke je vhodné, čo by dieťa malo robiť, a do akého veku by mal byť pri používaní médií prítomný rodič.
A človek si pri tom často uvedomí, že nie je normálne, keď trojročné dieťa v kočíku drží tablet a niekoľko hodín sleduje YouTube a scrolluje. V materiáli sa pri najmenších deťoch dokonca neodporúča obrazovka vôbec, neskôr sa začína na 10 –15 minútach a postupne sa to zvyšuje podľa veku. A dôležité je aj to, že keď má dieťa limitovaný čas na sociálnych sieťach, sústredí sa na to, čo naozaj chce urobiť.
V podstate nastavíme rodičovskú kontrolu na telefóne…
Áno, presne. Nastavíme limity a potom v zostávajúcom čase ponúkneme ako rodičia nejakú alternatívu. A to môže byť čokoľvek – šport, príroda, hudba, kreatívne činnosti, čítanie či rozhovory. Dnešní mladí si často neuvedomujú, aká extrémne dôležitá je v živote nuda. Keď sa nudíme, prichádzame na strašne veľa vecí. Len aj my dospeláci sme nastavení tak, že sa nechceme nudiť, pretože máme pocit, že je to stratený čas. Pritom práve vtedy vznikajú tie najlepšie nápady a myšlienky.
Čo v prípade, keď už je to vážne?
Keď to hraničí so závislosťou, vo chvíli, keď tu látku zoberieme, dieťa bude reagovať podráždene, neprimerane a bude sa hádať. Treba byť na to pripravení, zároveň netreba očakávať, že sa to zmení čarovným prútikom v priebehu jedného, dvoch dní, ale treba vytrvať. Zmeny sa začnú ukazovať po približne dvoch týždňoch. Rodičia na to nemusia byť sami najmä, ak je stav skutočne vážny. Obrátila by som sa na psychológa, psychoterapeuta, centrá pedagogicko-psychologického poradenstva prevencie, IPčko (krízová linka pomoci – pozn. red.) alebo linky dôvery. Z dlhodobého hľadiska je veľké množstvo podcastov, napríklad Digitálni rodičia alebo projekty, ktoré sú zamerané na mediálnu gramotnosť ako Mediálna gramotnosť +, digiQ alebo Zmudri.
Ako by si povzbudila rodičov alebo učiteľov?
Nie je možné mať absolútnu kontrolu nad tým, čo deti robia a čo vidia a nemá to byť o zákazoch, ale o schopnosti, aby sa v tom, čo sa k nim dostáva vedeli orientovať, aby tomu rozumeli a aby sa vedeli rozhodovať. Zároveň veľa vecí kopírujú od nás, takže začnime k tomu pristupovať inak a nechcime, aby sa správali ako stroje. Aj ony majú svoje limity. Pozitívne na tom celom je, že aj keď je to v najhoršom možnom bode, kde to môže byť, dá sa z toho vyjsť.
Hovorili sme o FOMO, čo je JOMO?
To je presný opak FOMO. Znamená to Joy of Missing Out, teda radosť z toho, že mi niečo uniká. Je to koncept, podľa ktorého by sme si mali vedieť užívať, že sa niečo deje na sociálnych sieťach a my o tom nevieme, že nám to jednoducho ušlo – a je to v poriadku. Nie som si však úplne istá, nakoľko je to prakticky uchopiteľný koncept. Možno znie lepšie v teórii ako v praxi.
Čo zdôrazňuješ na svojich prednáškach?
Záleží na tom, na ktorých, lebo učím veľa rôznych predmetov. Ale vo všeobecnosti by som povedala, že ide o kritické pozeranie sa na svet a na dáta. Jeden z najväčších problémov dneška, a sociálne médiá to ešte zosilňujú, je emocionálne reagovanie na všetko bez akéhokoľvek dátového podkladu. Ľudia si vytvárajú názory na základe emócií. To je vlastne typická definícia postfaktuálnej doby – názor bez dát. A to je podľa mňa jedna z najväčších hrozieb.
A pritom máme na konci ruky zariadenie, ktoré vie prakticky všetko na svete – telefón s internetom. No nie sme schopní využívať ho na to, aby sme boli múdrejší. Aby sme si overovali informácie a pracovali s nimi kriticky.
Je na tom niečo veľmi ironické. Myslím, že to bol Marshall McLuhan, mediálny teoretik, ktorý písal o extenziách človeka. Tvrdil, že všetko, čo naše telo prirodzene nedokáže robiť, si vytvárame ako rozšírenie našich zmyslov.
Telo napríklad nevie prirodzene písať, ale ceruzka je extenziou ruky. Dnes držíme v rukách najväčšiu extenziu ľudského mozgu, aká kedy existovala – a používame ju na úplné hlúposti, ak to mám povedať otvorene. Takže to, čo sa snažím učiť, je práca s dátami. Nemôžem niečo považovať za pravdu len preto, že si to myslím. Dáta existujú a dajú sa hľadať.
Čo nám internet ponúka? Aká je to príležitosť, ak sa naň pozrieme pozitívne, nielen ako na riziko?
Podľa mňa je to pri internete, sociálnych médiách aj TikToku rovnaké – každá jedna z týchto vecí je vo chvíli, keď ju používame pasívne, čas vyhodený do koša. Ale keď s nimi začneme pracovať aktívne a vedome, a keď k tomu motivujeme aj deti z pozície učiteľov alebo rodičov, tak dokážeme úplne otočiť spôsob, akým fungujú.
Napríklad mediálna gramotnosť sa veľmi prirodzene učí cez tvorbu – learning by doing. Ak deti bavia krátke videá, povedzme im: ‚Skús nejaké vytvoriť.‘ Lebo ono to vôbec nie je také jednoduché, ako sa zdá. Zrazu musia rozmýšľať nad technikou, zábermi, svetlom, zvukom… Vo chvíli, keď ich postavíme do tvorivej pozície namiesto pasívnej, už nie je až také podstatné, koľko času tam trávia. Pretože sa na to pozerajú aktívne.
Tento princíp sa dá veľmi pekne využiť aj vo vzdelávaní. Jedna z najlepších, ale zároveň najnebezpečnejších vlastností algoritmu je, že vie, čo nás zaujíma. Pripravovala som workshop o poruchách príjmu potravy a na TikToku som si hľadala videá k tejto téme. Algoritmus si povedal: ‚Aha, toto ju zaujíma.‘ A začal mi ukazovať ďalšie a ďalšie videá podporujúce poruchy príjmu potravy, napríklad že jesť jedno vajce denne je úplne v poriadku a podobne.
A takto vyzeral môj TikTok feed ďalšie dva týždne. Ale táto vlastnosť algoritmu sa dá využiť aj opačne. Predstavte si, že zadáte deťom úlohu: nájdite TikTok videá, ktoré vysvetľujú sínus a kosínus, fotosyntézu alebo inú tému z vyučovania. Tým algoritmu povieme, čo nás zaujíma a on nám začne ponúkať ďalší podobný obsah.
Takto sa dá algoritmus ‚prinútiť‘, aby ukazoval pozitívny a vzdelávací obsah. A v tej chvíli už nie je až také podstatné, či je dieťa na platforme hodinu alebo dve, pretože sa vlastne učí, len trochu iným spôsobom.
Máš z dnešnej generácie strach, alebo skôr nádej?
Asi oboje. Nedá sa na to mať úplne jednoznačný názor, pretože veľmi záleží od konkrétnych ľudí. Ak pristupujú pasívne nielen k sociálnym médiám, ale celkovo k životu, len čakajú, čo príde samo, tak áno – vtedy by mal mať človek strach. Ale ak dokážu chytiť príležitosti za pačesy a správne ich využiť, môžu dokázať omnoho viac než moja generácia.
Dnes sú možnosti neporovnateľne dostupnejšie. Keď som chcela niečo natáčať ja, potrebovala som profesionálnu kameru. V škole bola jedna a mohla som si ju požičať možno na hodinu. Dnes má každý vo vrecku telefón a môže tvoriť okamžite. Alebo sme museli ísť do knižnice, no dnes sa dokážeme dostať k informáciám v priebehu pár sekúnd. Čo je zároveň úžasné aj rizikové, lebo keď je všetko príliš dostupné, človek môže stratiť motiváciu skúšať robiť veci hlbšie.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Od roku 2005 pôsobí ako učiteľka pre 1. stupeň na Základnej škole Márie Rázusovej-Martákovej v Liptovskom Mikuláši. Je absolventkou 6. ročníka Komenského inštitútu, ročného koučingového výcviku pre pedagógov a spolupracuje s Karpatskou nadáciou pri hodnotení grantového programu Školy budúcnosti. Je víťazkou Ceny verejnosti a Ceny Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku za rok 2023 v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Má rada fitness, leto a cestovanie.
