EDUŽUR: Plošný zákaz mobilov na školách nenaučí žiakov sebaregulácii, hovorí Učiteľská osobnosť Slovenska Martin Štubňa (+podcast)

---

Keby za tebou niekto prišiel v dobe, keď si mal sedemnásť rokov a povedal ti, že raz budeš Učiteľskou osobnosťou Slovenska. Ako by si reagoval?

V tom období som už vedel, že chcem byť učiteľ, takže by to nebolo nejaké prekvapenie v tom zmysle, že som chcel byť učiteľom. Asi som nikdy nesníval alebo ani neplánoval byť Učiteľskou osobnosťou, to sa skôr prihodilo. Takže z tohto hľadiska by ma to určite potešilo, lebo to znamená, že som nejakým spôsobom uchopil prácu a to poslanie asi dobre. Ale žeby som o tom v sedemnástich nejako sníval, tak to nie. V sedemnástich som ešte ani nemal vybrané predmety, ktoré budem učiť. Vedel som, že chcem byť učiteľ, no to ostatné sa ešte kryštalizovalo.

Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:

Sám o sebe hovoríš, že si kedysi patril medzi tých lenivejších žiakov, ako to myslíš?

Bol som študent, ktorý si išiel ‚svoje‘. Nosil som strašne veľa kníh do školy. Som ešte tá generácia, ktorá nemala mobily, respektíve boli len tie tlačidlové, na ktorých sa nedalo toho  veľa robiť. Miloval som knihy, čiže na všetkých hodinách som si pod lavicou čítal. Nemôžem povedať, žeby som bol prototyp študenta, ktorý na hodinách dáva pozor a je aktívny na vyučovaní. Snažil som sa zašiť a vychutnať si nejakú ďalšiu knihu alebo ďalší príbeh. A čo mi trochu chýbalo, bolo podchytenie nejakých súťaží. Na to, ako ma baví teraz matematika a fyzika, som úplne prekvapený, že som ako študent nebol na žiadnej olympiáde. V škole mi to pálilo a čo ma bavilo, to som spravil, ale inak som nebol nejaký aktívny študent.

Mal si predmety, pri ktorých si si aj ty hovoril, že načo mi toto bude?

Áno, mal, ale práve z toho druhého spektra. Tým, že sa nachádzam v tom skôr mat-fyzáckom prostredí, tak keď sme mali filozofiu a učili sa o Platónovi a iných filozofoch, hovoril som si, že načo vôbec nad týmto uvažovali a prečo ma tým týrajú. Podobné pocity som mal aj pri literatúre, aj napriek tomu, že som miloval knihy. Nie vždy som chápal, prečo a načo analyzovať nejaké diela. Hlavne už aj v tom veku som bol technicky založený typ.

Mal si učiteľa, učiteľku, ktorú si nemal rád?

To nie. Mal som naozaj šťastie na učiteľov. Nemal som učiteľa, ktorý by bol voči mne nejakým spôsobom nespravodlivý alebo neférový. Mali sme učiteľov, ktorí možno nedokázali úplne nadchnúť alebo odovzdať to, čo sa nám snažili vysvetliť, ale žeby som mal vyslovene problém s nejakým učiteľom, to sa mi nestalo.

Mal som aj pár učiteľov, ktorí boli veľmi príjemní. Nemôžem povedať, žeby ma úplne motivovali stať sa učiteľom, ale boli mi naozaj vzorom. Na pani učiteľku zo základnej školy si dodnes pamätám. Vždy, keď sa ocitnem v nejakej situácii, ktorú nám kedysi opisovala, napadne mi: ‚Toto ma naučila pani učiteľka.‘

Vieme, že žiaci majú rôzne záujmy, ale zaujímalo by ma, ako pracuješ práve s tými, ktorí ti povedia: ‚Mňa fyzika nezaujíma.‘ Vieš to zlomiť?

Snažím sa, aby fyziku našli práve v tom, čo ich zaujíma. Mám výhodu, že učím fyziku, a naozaj platí, že fyzika je všade okolo nás, v akejkoľvek činnosti, ktorú človek robí. Takže sa snažím, aby si žiaci našli to, čo ich baví, a potom im pomáham nájsť v tom fyziku.

Napríklad, keď mám nejakých športovcov, fyzika je pre nich veľmi dobrá vec, pretože im vie opísať niektoré veci, ktoré potrebujú natrénovať, a ukázať im, kedy to bude naozaj najefektívnejšie. Mal som študentku, ktorá hádzala oštepom. Urobila si videoanalýzu svojich hodov a naozaj nám vychádzalo, že tie hody, ktoré boli najlepšie, dokázala hádzať práve pod uhlom 45 stupňov, pri ktorom by mal byť hod čo najďalej.

Pomohlo jej to aj pri technike. Uvedomila si, že: ‚Aha, tu som mala asi horšiu techniku a tu lepšiu.‘ A zároveň pochopila, že jej fyzika pomohla toto zanalyzovať a že bez fyzikálnej analýzy by to nedokázala.

Možno by ti iní kolegovia povedali: ‚No dobre, ale ja mám 25 detí, 25 žiakov v triede.‘ Mám zisťovať u každého jedného študenta, čo vlastne má rád, a potom na to našijem fyziku? Ako to uchopiť úplne prakticky?

Prakticky to vychádza tak, že súčasťou hodnotenia môjho predmetu je portfólio, za ktoré je zodpovedný samotný študent. Takže študent si sám povie, že chce teraz robiť niečo z nejakej oblasti, tak si vyberie časť, ktorá mu je blízka. Takže nie je to tak, že im vytvorím nejaký materiál a na základe neho by sa niečo učili. Práve naopak, som rád, keď je to v ich rukách a oni si to pripravujú.

Ako to prebieha? Predstavujem si to tak, že žiaci si na začiatku školského roka pripravia portfólio…

Deje sa to počas celého polroka. Postupne zbierajú body do portfólia, odovzdávajú aktivity, ale sami si vyberajú, čo chcú robiť. Na začiatku septembra dostanú banku úloh alebo aktivít, ktoré môžu robiť. Z banky si niečo vyberú a jednotlivé aktivity sú obodované tak, aby vedeli, že si naozaj nazbierajú potrebný počet bodov. To sa potom nejakým spôsobom pretransformuje na známku.

A čo povinné učivo, ako ho prepájaš?

Priamo na hodinách sa snažím prepájať fyziku s tým, čo je okolo nás. Tam už to však nie je až také individuálne, žeby naozaj každý robil hocičo. Snažím sa skôr prispôsobiť zadania napríklad do dvoch či troch kategórií.

Niektoré sú možno jednoduchšie a týkajú sa toho každodenného, s čím sa človek stretáva. A pre tých, ktorí chcú ísť vo fyzike naozaj hlbšie, sú zadania možno náročnejšie. Tá diferenciácia je teda v tom, že sa snažím mať rôzne zadania alebo viac typov zadaní. Samozrejme, už to nie je pre každého jednotlivca jedno zadanie, ale pre nejaké skupinky žiakov áno.

V úvode si spomenul, že ťa nikto nemotivoval a že si nebol na žiadnej súťaži. Mohol si byť vďaka tomu napríklad fyzikom v NASA?

Asi nie, lebo najviac ma baví učenie. Fyzika je veľmi nádherná veda, ale mňa najviac baví práve tá časť učenia. Ale áno, asi by som začínal z nejakej inej štartovacej čiary, keby som mal takého učiteľa, ktorý by povedal: ‚Toto nie je tvoja nešikovnosť, ale tvoja lenivosť a s tou sa tu dneska hrať nebudeme.‘

Mal som podobný prípad jedného študenta, ktorý bol tiež šikovný, ale, keď to tak povieme, lenivý. Práve s ním som mal taký rozhovor, vychádzal som pritom aj zo svojej skúsenosti. Povedal som mu, že to nechám na ňom. Dávam mu dve možnosti: buď pôjde svojím štýlom a ja ho nebudem tlačiť, alebo mi povie, že to chce skúsiť a ísť trochu nad rámec svojej komfortnej zóny. Ale vtedy ho už budem akože ‚kopať a nútiť‘. Našťastie si zvolil tú druhú možnosť. Teraz sa pravidelne stretávame a snažíme sa riešiť aj niečo nad rámec toho, čo potrebuje v rámci školy. Takže verím, že je to pre neho bonus.

Hovoríš o žiakoch ako o partneroch. Ale sme naozaj partneri – my učitelia a žiaci, keď jeden z nás dáva tomu druhému známku?

Myslím si, že do veľkej miery áno, pretože známka je iba nejaká časť toho celého. Možno hovorí o tom, ako si zvládol nejakú úlohu. Nemyslím si však, že je to úplne najdôležitejšia alebo nejaká veľmi podstatná časť. Podstatný je posun žiaka od septembra do júna. Ako sa posunie vo fyzike, osobnostne a v čom ho viem nejakým spôsobom mentorovať alebo posúvať. A tam som naozaj partner a nie nejaká autorita, lebo ten posun nikdy nemôže byť na silu. Nemôžem nikoho preniesť z miesta A do miesta B, ale môžem mu radiť, pýtať sa ho, ako mu to ide a môžem sa snažiť, aby ten posun nastal.

Čo si myslíš o tom, keď učiteľ povie, že nejaká trieda je zlá? Zažil si zlú triedu?

Nezažil som zlú triedu. Neviem povedať ani ‚zlý študent‘ a už vôbec nie ‚zlá trieda‘. To je hádzanie všetkých do jedného vreca. Keď som si robil Gallup test (online nástroj, ktorý pomáha objaviť prirodzené ľudské talenty a premeniť ich na silné stránky – pozn. red.), vyšlo mi, že vidím v každom jednotlivcovi jedinečné talenty. Tým pádom mi to jednoducho hlava neberie a nedáva mi zmysel povedať niečo také.

Takže z tohto hľadiska práve naopak. Ja mám veľmi veľa úžasných študentov, ktorí majú skvelý potenciál a ktorý sa snažím rozvinúť. Niekde sa mi to darí viac, niekde menej. Niekde sa míňam účinku tým, že žiaci idú jednoducho iným smerom a z fyziky sa tešia, že sa jej v tretiaku zbavia. V podstate sa vždy bavíme o jednotlivcovi. A ten jednotlivec má lepšie dni aj horšie dni, ale nikdy nemôže byť zlý alebo dobrý.

Čo si myslíš o mobiloch, patria na vyučovaciu hodinu?

Myslím si, že do veľkej miery áno. Je to nástroj, ktorý veľmi často používame, či už my ako učitelia, ale vo všeobecnosti veľa profesií používa počítač, tak prečo nie aj mobil. Zároveň sa tak trochu bojím plošných zákazov, že žiakom na strednej škole zakážeme telefón – ráno ho odovzdajú, po škole si ho zoberú, pretože ako ich potom naučíme regulovať samých seba, keď to robíme za nich? Naša úloha je viesť žiakov k tomu, aby si to regulovali sami. Keď prídu niekde do roboty, tam im nikto nezoberie telefón, len preto aby si odpracovali svoj pracovný čas.

Naopak človek si to bude musieť zregulovať sám. Som zástancom bezpečného prostredia – ešte  môžeš zlyhať a keď zlyháš, podporíme ťa externe, aby si zlyhával menej v závislosti na telefóne alebo v nezdravom používaní. Ale snaž sa to naučiť a prevziať zodpovednosť sám za seba.

Aký význam má domáca úloha v roku 2026 v prítomnosti AI, aké domáce úlohy zadávaš?

Málokedy zadávam domácu úlohu v zmysle, že niečo treba vypracovať. Skôr sa snažím odporúčať žiakom, aby prebili alebo prekonali krivku zabúdania. To znamená, že ak sa v škole niečo dialo, mali by si to žiaci doma zrekapitulovať, povedať si nejaké základné koncepty, ktoré na hodine videli, alebo nejaký základný proces, ktorý použili. Stačí, ak si to preopakujú sami pre seba, aby sa nestalo, že o týždeň si z toho budú pamätať už len nejaké útržkovité fragmenty. To je podľa mňa oveľa dôležitejšie.

A čo sa týka domácich úloh, tie závisia aj od motivácie. Napríklad dávam veľmi náročné a ťažké domáce úlohy tým, ktorí sa pripravujú na prijímačky na medicínu. Na hodinách im pomáham pochopiť učivo a poprepájať si vzťahy, ale neriešime úlohy, lebo na to nemáme časovú kapacitu. Takže po hodine, kde sa tie vzťahy snažíme pospájať, žiaci idú domov a dostanú od 80 do 100 úloh, kde aplikujú to, o čom sme sa rozprávali. Vôbec sa nebojím AI, lebo viem, že žiaci majú motiváciu sa to naučiť. Proste, ak to urobia s AI, nevadí mi to, ale taký človek ku mne na seminár ani nechodí. Načo by tam chodil a týral sa niečím takýmto náročným, keď by to potom nevyužil na prijímačkách?

Existuje vôbec najlepší učiteľ?

Nemyslím si. Možno je to ocenenie, aby verejnosť videla, že máme dobrých učiteľov. Ale podľa mňa neexistuje najlepší učiteľ, ale existuje dobrý alebo kvalitný učiteľ a mal by mať nejaké atribúty. A potom je naozaj jedno, či je z takej školy, z takého mesta, či učí ten predmet alebo taký predmet. Určite existuje dobrý alebo kvalitný učiteľ a na to by sme mali ako spoločnosť tlačiť, že potrebujeme dobrých a kvalitných učiteľov.

Aké atribúty by mal spĺňať dobrý učiteľ?

Mal by vidieť v žiakovi partnera. To je úplne prvý krok – nepozerať sa na žiaka z pohľadu nejakej autority, moci a z pohľadu toho, že ho idem do niečoho dotlačiť, donútiť a udupať, ale práve naopak, počúvam ho a snažím sa zistiť, čo robí a prečo to robí. Možno sa niekedy aj zle správa, ale treba pochopiť, prečo, a potom s tou príčinou pracovať, a nie s dôsledkom – so správaním. Mal by byť určite empatický. Veľmi dobre by bolo, keby dokázal vysvetliť svoj predmet tak, aby ho žiaci pochopili. Ale myslím si, že znova je to o tom počúvaní. Keď učiteľ počúva, čo mu žiaci hovoria, a žiaci mu povedia, že nerozumejú, mal by hľadať spôsoby, ako im to priblížiť.

Má vaša škola nejakú stratégiu, ako pristupujete k hodnotám?

Naša škola s týmto veľmi dobre pracuje. Veľmi často sa rozprávame o tom, čo je vízia školy, aké sú naše hodnoty, kam sa vlastne chceme posúvať. Lebo škola, ktorá nemá nejaký cieľ alebo nechce sa niekam dostať, automaticky stagnuje. Náš riaditeľ, ktorého sme mali za posledné roky, bol v tomto veľmi dobre nastavený. Čiže veľa sme sa rozprávali o tom, ako si nastaviť kultúru, čo je dôležité na hodinách, či je dôležité to, aby sa zopakovalo všetko učivo a prešlo všetko učivo, alebo je oveľa dôležitejšie to, že žiaci sú aktívni na hodinách, že vidno, že myslia a pracujú. Toto je  u nás nastavené dobre a práve z toho sa teším.

Čo robí učiteľská osobnosť, keď sa ti absolútne nechce ísť medzi deti a nemáš svoj deň?

Musím sa priznať, že zatiaľ som taký deň nemal a to učím trinásty rok. Nestalo sa mi, žeby som si ráno povedal: ‚A zase idem do roboty,‘ alebo že ‚keby dnes bolo voľno‘, alebo niečo podobné. Možno to ešte príde, však ešte neučím tak dlho. Mám skôr pred prázdninovú ‚depku‘. Keď začínajú prázdniny a zrazu sa škola vyprázdni a okolo nie je ruch a toľko interakcií, tak vtedy mám taký pocit: ‚Fú, a čo teraz so životom?‘ Ale to ma zase prejde, lebo človek si potrebuje aj oddýchnuť.

Čo ti dobíja baterky?

Potrebujem vypnúť hlavu, takže čokoľvek, pri čom spomalí čas. Či už je to čítanie dobrej knihy alebo prechádzka v prírode. Keď mám čas, snažím sa trochu rezbárčiť. Lebo drevo si vyžaduje svoj čas, nedá sa to urýchliť. A aj keby som najradšej už mal tú vec dokončenú a hotovú, viem, že jednoducho potrebujem spomaliť a počkať, kým sa to pod tými rukami vytvorí.

Na záver si dáme jedno rýchle koliesko otázok. Mladý učiteľ, ktorý ide prvýkrát v živote pred triedu. Ty ako riaditeľ, čo mu povieš?

Drž sa.

Poraď učiteľke, učiteľovi ktorý je po 25-tich rokoch v praxi unavený a prestalo ho učenie baviť.

Spomeň si, prečo si do toho išiel a čo ťa na tom bavilo.

Príde za tebou rodič 15-ročného dieťaťa: ‚Nechce sa učiť a nechce chodiť do školy.‘ Akú radu mu dáš?

Určite má niečo, čo ho baví, len to potrebujeme nájsť.

Osemnásťročný študent povie: ‚Škola bola strata času.‘

Opýtal by som sa ho prečo.

Žiak, ktorý dostal päťku si myslí o sebe, že je hlúpy.

Jedna päťka, žiadna päťka.

Ak by sa náhodou stalo, že jedného dňa už nebudeš učiť a stretneš na ulici bývalého žiaka, ktorý možno na fyziku už dávno zabudol, čo by si chcel, aby ti povedal?

Asi by som rád videl, že som mal nejakú malú pozitívnu zmenu v jeho živote. Vďaka tomu, že sme sa niekde v nejakom okamihu stretli a naše cesty sa preťali, som ho nejakým spôsobom pozitívne ovplyvnil. Môže to byť tým, že možno práve v tej chvíli, keď potreboval, aby ho niekto vypočul, som ho vypočul a on si to zapamätal, odniesol so sebou. Alebo som ho motivoval, že naozaj je fyzika úžasná, stal sa fyzikom a dostal Nobelovu cenu.

Ale v podstate naozaj akákoľvek drobná zmena, pri ktorej som mohol byť. Nemám pocit, že som nejaký guru, ktorý zachraňuje druhých ľudí. Práve naopak, je to o pokore. Viem, že je privilégium stáť pri žiakoch a sledovať ich rozvoj a možno iba v nejakom okamihu byť na správnom mieste a povedať to správne slovo, ktoré ich povzbudí a pomôže im nevzdať to, ale pokračovať.

---

Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.

Partnermi ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska sú: Nadačný fond Telekom, Nadácia národnej banky Slovenska, Fond na podporu vzdelávania, pwc a FinQ centrum.