Učitelia sú tretie najvplyvnejšie osoby v živote dieťaťa – aj preto ich Jan Hábl prirovnáva k dobrodruhom, ktorým odkazuje, aby vytrvali. Pedagóg, komeniológ a autor Jan Hábl vysvetľuje, prečo Komenského myšlienky o výchove charakteru a ľudskosti nestrácajú na aktuálnosti ani dnes. Ukazuje, že nejde len o historický odkaz na stenách škôl, ale o živú inšpiráciu pre súčasné vzdelávanie. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou a mentorkou z Komenského inštitútu Evou Radičovou.
Tento rozhovor bol preložený z českého do slovenského jazyka.
Komenskému sa venujete dlhé roky. Ako sa človek stane komeniológom?
Určite to nebolo kvôli jeho soche, ktorú sme mali na chodbe našej školy. Bol to ten smutný, dlhý, „koňský“ výraz Jana Amosa Komenského, ktorý by skôr mohol deti aj trochu strašiť. Roky som okolo neho chodil a vôbec som si ho nevšímal.
Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Prvýkrát som sa s Komenským stretol v rámci povinného čítania, čo je stratégia, ktorá sa používa asi aj na Slovensku, že vás niekedy v 13–14 rokoch nútia čítať veci, ktorým ešte nerozumiete. Tak sa to stalo aj mne. Mal som za úlohu prečítať Labyrint sveta a raj srdca. Prečítal som asi dve strany. Zvyšok čitateľského denníka, neviem, či sa to ešte dnes robí, som jednoducho opísal od staršieho brata, ktorý to mal zase od niekoho iného. Takže som sa vlastne s Komenským úplne minul. Nerozumel som mu, nebol som naň pripravený. V štrnástich som mal myšlienky úplne inde.
Až neskôr, a to je pre mňa poučenie, že na niektoré veci musí človek dozrieť, som sa k nemu vrátil počas štúdia. Bolo to krátko po revolúcii, keď som začal študovať na pedagogickej fakulte s cieľom stať sa učiteľom občianskej náuky. Vtedy nám hovorili, že teraz, keď padol zlý totalitný režim a začal nový, bude konečne škola „dielňou ľudskosti“, nie „mučiarňou“.
Meno Komenský sa objavovalo pomerne často, ale skôr ako akási mantra – ľudia sa ním zakrývali, odvolávali sa naň. Mne však to štúdium stále viac pripomínalo skôr tú „mučiareň“ než dielňu ľudskosti. Napriek tomu ma to zaujalo, lebo spojenie „dielňa ľudskosti“ je veľmi zvláštne a silné. Chcel som pochopiť, čo tým Komenský myslel.
Išiel som do knižnice a znovu som si požičal jeho knihu, už si ani presne nepamätám ktorú, možno nejakú didaktiku. Začítal som sa a zistil som, že je to neuveriteľne múdre, hlboké a nadčasové. Jazyk bol síce náročný, archaický, ale nejako som sa cez to preniesol. A potom som čítal ďalšie spisy a ďalšie – a dodnes ma to neprestáva fascinovať.
Ako si vysvetľujete, že človek, ktorý žil svoj najaktívnejší život v sedemnástom storočí, dokázal formulovať myšlienky, ktoré oslovujú ľudí aj dnes?
Napísal som o tom tristo stranovú dizertačnú prácu, je ťažké to zhrnúť do pár viet. Pochádzal z kresťanských bratských kruhov, z Jednoty bratskej. V týchto kruhoch počúval o tom, že človek je vzácna, jedinečná a dôležitá bytosť, stvorená na Boží obraz. Človek nie je pre nič za nič, ale je stvorený pre niečo. Existujeme práve preto, aby sme svojím ľudstvom zrkadlili božstvo, čo znie transcendentne a nábožensky. Je však potrebné povedať, že to bol vzduch, ktorý Komenský dýchal od prvého momentu. Človek má za úlohu svojím charakterom zrkadliť najvyššie možné dobro. A keď to poviem takto, možno už počujete základ Komenského antropológie.
Už ako dieťa prišiel o rodičov, súrodencov a osirel. Nemal jednoduché detstvo, príbuzní si ho posúvali. Nikto o neho veľmi nestál, pretože doba bola náročná a hladný detský krk navyše predstavoval záťaž. Už v dvanástich rokoch zažil prvú vojnu, počas ktorej utekal pred uhorskými Bočkajovcami so svojou tetou, deťmi a rodinou. Videl vraždenie, pálenie a hubenie, a to tiež formuje človeka.
V závere svojho života písal autobiografické poznámky, v ktorých spomína na náročné obdobie, počas ktorého nemohol chodiť do školy. V bratských kruhoch boli školy bežné. Existovala pomerne široká sieť v Česku a na Morave. Deti dlho chodili do školy a odrazu nemohli. Komenský spomína na to, že až keď nemohol, uvedomil si, aké je to vzácne a ako mu to chýba. Keď v pätnástich rokoch začal znovu navštevovať školu, bol najhorlivejším študentom zo všetkých a veľmi rýchlo dohnal zameškané. Za tri roky sa naučil tak dobre po latinsky, že bol vyslaný na štúdium do zahraničia.
Komenský bol pozorovateľ a priznám sa, že ma to formuje dodnes. Realita, ktorá nás obklopuje, preňho nebola triviálna. Veľmi pozorne sledoval to, čo sa okolo nás deje. Nielen dianie či udalosti, ale aj fungovanie vecí, napríklad prírody – ako je vytvorená, ako funguje človek a vzťahy medzi ľuďmi. Hovoril tomu ontológia – ako veci sú a ako by mali byť. Pozorovacia schopnosť alebo toto nastavenie zrejme spôsobili, že bol schopný veľmi dobre, vypozorovať veci realisticky, prakticky, didakticky aj pedagogicky. Z prírody odpozoroval nadčasové zásady, pretože bol pozorný. Navyše mal na očiach špecifické filozofické „okuliare“, cez ktoré sa pozeral na svet.
Príroda preňho nebola len zhlukom molekúl a atómov, iba hmotou. Bola pre neho živým partnerom, živou bytosťou. Hovoril o nej ako o „náture“, prírode a ako o ľudskej prirodzenosti. Zvykol hovoriť, že to, čo je v prírode napísané veľkým písmenom, je v ľudskej prirodzenosti napísané malým. Medzi makrokozmom a mikrokozmom podľa neho by mala panovať harmónia. Keď ju predpokladal, vyplývalo z toho, že príroda hovorí, učí, a keď jej bude načúvať a dobre ju pozorovať, nájde odpovede na otázky, ako sa dobre starať o človeka, ľudskú dušu a ľudskosť.
Na Slovensku sa začína viac rozprávať o charaktere. Od roku 2023 sa postupne zavádza nová kurikulárna reforma, ktorá zdôrazňuje práve to, že škola by nemala formovať len vedomosti, ale aj charakter, kvalitné medziľudské vzťahy, schopnosť žiť naozaj zodpovedne medzi ľuďmi, ale aj sám so sebou. Práve tu vidím návrat k formovaniu charakteru a akési pokračovanie jeho vízie. V úvode ste spomenuli dielňu ľudskosti. Čo podľa vás znamená v 21. storočí?
Viem povedať, ako to myslel Komenský s dielňou ľudskosti, ale radšej poviem, čo by to mohlo dnes znamenať. Keď v tom čase dieťa prišlo do školy, nebola to samozrejmosť, väčšinou to boli len chlapci. Komenský hovoril, že by tam mali chodiť všetci, nielen chlapci a dievčatá, ale aj urodzení a neurodzení, bohatí aj chudobní. Preto, že práve všetci sú nadaní jedinečným potenciálom, ktorý nemôže zostať zmarený, nemôže zostať bez starostlivosti. Často prirovnával deti a školu k záhradke a hovoril, že ak sa o ňu dobre staráme, dá nám ovocie. Keď ju zanedbáme, zarastie burinou.
Dielňa ľudskosti a záhrada radosti sú jeho najčastejšie obrazy. Keď dieťa príde do školy, má sa rozvíjať jeho ľudskosť. Keby ste sa na ľudskosť spýtali Komenského, bolo by to síce na dlho, ale povedal by vám, že sme rozumné bytosti, afektívne, emotívne, voľné, sociálne a tiež potrebujeme robiť a konať. Nielen rozprávať, ale fakticky vziať to do rúk a robiť to, nech už je to čokoľvek, v zmysle zoberte mi možnosť niečo robiť a zbláznim sa. Komenský by povedal, že vzdelaný človek alebo dobre a celistvo rozvinutá ľudskosť je tá, ktorá pozná čo je dobré, chce dobré, koná dobré a aj keď sa nikto nepozerá. Na základe týchto slov som sa do neho zamiloval. Často ich opakujem, pretože mi prídu celkom výstižné.
Zaujalo ma, čo ste povedali o sedemnástom storočí. Vzdelávali sa len chlapci z vyšších vrstiev a Komenský hovoril o vzdelávaní pre všetkých. V dnešnom jazyku ide o víziu vzdelávania, ktoré je otvorené pre všetkých bez ohľadu na schopnosť, pôvod alebo životné okolnosti. Čo potrebujeme, aby inklúzia v školách skutočne bola nielen ideou na papieri, ale aby fungovala v každodennej realite? Čo ju naopak zabíja alebo oslabuje?
To, ako Komenský myslel omnes, omnia, omnio, nie je úplne to, čím je súčasný koncept inklúzie. V princípe sa dá povedať, že keby Komenský dnes žil, bol by inkluzívny, ale jeho koncept je ďaleko širší.
Inklúzia je morálne alebo eticky vynikajúci koncept, ktorý je na mieste a je žiadúci. Ak by som ju mal stručne definovať, ide pri nej o človeka alebo dieťa so špeciálnou vzdelávacou potrebou. Teda dieťaťu hovoríme, že urobíme všetko preto, aby sme s ním v tom mohli byť spolu. To je rozdiel od integrácie, keď sme človeku hovorili, že má problém, ale my ťa integrujeme. Dnes hovoríme o tom, čo môžeme robiť, aby sme v tom boli spolu, niesli to spolu, pomáhali si navzájom a dobre to všetci spoločne zvládli.
Inklúzia nemôže fungovať v neinkluzívnej spoločnosti. Keď si predstavíte svet ako mozaiku alebo puzzle pozostavajúce z tisíc kusov, jednému z nich budeme hovoriť vzdelávací systém, v ktorom budeme inkluzívni a pri zvyšku nie. Najväčšou záťažou, ktorú máme v Česku, je že nie sme inkluzívna spoločnosť. Je to veľká filozofická otázka, ako sa stať inkluzívnou spoločnosťou, ako to urobiť a zariadiť, či ministerským dekrétom alebo to má vyhlásiť prezident či premiér krajiny? Kto s tým má začať?
Komenský začal pri deťoch, tým najmenším hovoril, že každý človek má dôstojnosť. Niekomu bolo daných viac schopností do balíka a niekomu menej. Každému však bolo dané niečo a našou úlohou je zobrať tie dary, ich potenciál a rozvinúť ho najlepšie ako sa dá. To je jeho antropologické ukotvenie dôstojnosti človeka. Každý človek je imago dei – boží obrázok, má poslanie a je k niečomu. Preto nie je možné, že len preto, že je niekto pomalší alebo nemôže chodiť, ho vylúčime. Naopak, čím je väčšia jeho potreba, o to viac ho musíme zapojiť, čím sa sami stávame lepšími.
Ako sa učitelia na pedagogickej fakulte pripravujú na to, aby to rozvíjali u svojich žiakov? Pripravujete ich na to?
Darí aj nedarí sa nám to. Poviem to mierne metaforicky, ale neinkluzívny pedagóg nemôže pripraviť svojich študentov na to, aby sa stali inkluzívnymi pedagógmi. Aj v prípade, že by prednášal predmet inkluzívna pedagogika. Rovnako ako keby som prednášal o etike, ale bol by som nemravným človekom. Efekt by bol kontraproduktívny. V čase Komenského neexistoval predmet inkluzívna výchova, a pritom sa deti vychovávali týmto smerom. Nemusí sa to diať iba vtedy, ak o tom explicitne hovoríme a prednášame teórie inklúzie, ale aj tým, ako sa učiteľ správa. Vstúpi do triedy, začne hovoriť, reagovať a správať sa. Každým svojim počinom buď vychováva, alebo nie.
Obrovskou výzvou je byť pravdivý voči sebe samému. Akoby sme nosili masky, hrali roly a mali rôzne identity, ktoré od nás očakáva okolie. Vo virtuálnom svete môžeme byť krajší, lepší, spokojnejší, ale žijeme ilúziu, v ktorej je ťažké sa zorientovať. Môže byť opakom nášho charakteru sebaklam, keď sa človek nedokáže na seba pravdivo pozrieť a prestane na sebe pracovať?
Povedané Komenského slovníkom: každý večer sa zhovárať so svojím svedomím o tom, ako sa mi darilo. Dnes tomu hovoríme morálna sebareflexia, ale pokiaľ to nerobíme pravidelne, nemusím byť morálne zdatný. Môžem byť zlý človek a nemusím o tom vedieť.
Možno o tom človek nemusí vedieť, pretože sa bojí skutočne nazrieť na dno svojho pohára. Popiera svoje ozajstné ja…
Nie som psychoanalytik, ale už tisíckrát bolo vysvetlené, že si sami na seba, ale aj na druhých ľudí vymýšľame rôzne stratégie. Keď je pre nás nejaká pravda obtiažna, prijíma a pracuje sa s ňou ťažko. Keď sme chytení do vlastnej pasce, či už vzťahovej alebo inej a nemáme sa z nej ako dostať, je ľahšie poprieť alebo vytesniť to. Keď sa to deje učiteľovi, premieta sa to do toho, ako vyučuje.
Veľkú úlohu zohráva práve rodina a prostredie, v ktorom žiaci vyrastajú. Sama učím a stretávam sa s rôznymi typmi rodičov. Často vnímam, že sa deťom snažia čo najviac uľahčiť život. Komenský ho nemal ľahký, prišiel o rodičov. Mohlo práve prekonávanie ťažkostí budovať jeho charakter? Kde je podľa vás zdravá hranica medzi podporou dieťaťa a prílišnou ochranou, ktorá mu bráni dozrieť a rásť?
Hranica sa mení sa vekom. Je to banálna vývojová psychologická zákonitosť, ale zrejme sa musí opakovať znovu a znovu. Keď sa dieťa narodí, hranica je na jednom hraničnom extrémnom konci spektra. Robím preňho všetko, keby som to nerobil, neprežije, pretože sa narodí bezmocné. Nie je autonómne a slobodné, nerozhoduje sa samo za seba, nestanovuje si ciele a nereguluje svoje jednanie. V dvoch rokoch nemá schopnosť povedať si, že by sa nemalo toľko hnevať.
Krôčik po krôčiku s deťmi robím veci, ktoré im pomáhajú k tomu, aby sa stali silnejšími. Jedného dňa budú natoľko silné, že ma nebudú potrebovať. Práve preto, že je ten proces pozvoľný a nenápadný, my, vychovávatelia a rodičia, v tom často robíme chybu. Niektoré veci, ktoré by dieťa zvládlo samo, nezachytíme v ten správny okamih. Nedovolíme mu niečo podľa toho, ako sme založení a podľa toho, ako vyzerala naša vlastná výchova. Niekedy to rodič nedovolí, pretože má pocit, že dieťa to neurobí dobre, dostatočne rýchlo alebo správne. Povie mu, že je nešikovné, a aby od toho išlo preč. Alebo mu povie, že to nemusí robiť, a urobí to zaňho. Neviem, čo je horšie, ale Komenský tomu hovoril zbezmocňovanie.
Čerstvo narodené dieťa sa má postupne stať samostatnejším, a vždy, keď urobí niečo nové samo, v ten pravý moment by sme mu mali ísť naproti. Keď spomíname dnešných rodičov, ktorí chcú pre svoje deti to najlepšie a snažia sa im veci uľahčiť, ide o tých, ktorí sa narodili približne tesne po revolúcii. Zažili totalitu na vrchole a svojim deťom chceli dopriať niečo iné. Keď totalita padla, situácia sa uvoľnila a vznikla nová generácia, ale nemôžeme sa na nich hnevať. Pretože vyrástli ako súčasť porevolučnej generácie a neboli riadne vychovávaní. Dospeli do veku, keď majú svoje deti. My hľadáme spôsoby, ako im pomôcť tieto deti vychovávať.
Čo sa týka fyzických trestov – Komenský hlásal, že nie sú správne.
Keď Komenský hovoril, že sa má vychovávať prirodzene, myslel tým okrem iného aj nenásilne. Zbitím dieťaťa sa v ňom nedá vyvolať, aby niečo milovalo. Z princípu to nejde. Ale Komenský zároveň v piatej alebo dvadsiatej štvrtej kapitole Veľkej didaktiky rozoberá metodológiu kázne a ako ju aplikovať v rôznych situáciách. Má byť odstupňovaná podľa toho, čo deti urobili a aký typ prehrešku spáchali. Na to, že psychológia ako disciplína v tom čase neexistovala, bol neuveriteľným psychológom a pozorovateľom psyché – ľudskej duše, obzvlášť detskej.
Hovoril o niečom, čo dnes nazývame sankčná progresivita, kvalitatívne rozlíšená podľa toho, ako dieťa „hreší“. Posledný stupeň označuje violencia remediae – násilné opatrenie, keď je dieťa úplne nevychované a škodí nielen sebe, ale aj druhým. Vtedy je podľa Komenského potrebné zasiahnuť. Ale čo to znamená? Chytiť ho za golier a vyviesť von alebo pevne za ruku?
Alebo pevný stisk, ktorý sa používa v škole, keď má dieťa záchvat?
Keď má záchvat, je potrebné ho chrániť, aby neublížilo sebe ani druhým. Vždy si spomeniem na pyšnú princeznú, ktorú nechali spadnúť do jazierka. Výchovu a vzdelávanie Komenský vnímal soteriologicky, teda spásne. Ide o spásu ľudskej duše, aby sa neskazila, nezvrhla a nestala sa podobná démonovi. Treba sa o ňu starať, rozvíjať dobré a premáhať zlé, aby to dopadlo s ľudstvom dobre.
Inak povedané, nikto nikoho nespasil tým, že ho dokopal do Kráľovstva nebeského. To predsa nie je možné a Komenský to vedel. Niekto by to mal pripomenúť všetkým súčasným „spasiteľom“, ktorí sa snažia niekoho spasiť proti jeho vôli.
Zajtra (28.marca) si učitelia na Slovensku a v Česku pripomínajú svoj sviatok. Je to práve pri príležitosti narodenia Jána Amosa Komenského. Čo by ste zaželali učiteľom, pedagógom, vychovávateľom a asistentom?
Aby vydržali v pedagogickom dobrodružstve. Byť pedagógom totiž znamená byť dobrodruhom. To, že do toho každý september znovu idú, je často nepredvídateľné. Je to náročné povolanie aj preto, že do triedy príde dvadsať až tridsať detí, pričom každé má inú štartovaciu čiaru, iné podmienky – sociálne, ekonomické, kultúrne a iné.
Keď sa rozprávame o etike, o dobrote a ľudskosti, mnohé deti toho veľa nedostanú. Ak ich doma niekto ponižuje, alebo im jeden rodič hovorí tak a druhý inak, poriadne nevedia, čo je dobré, a sú rozhodené. Ak sa dieťa môže stretnúť s nejakým dobrom, je to práve cez učiteľa. Z výskumu nám vyplýva, že učitelia sú tretie najvplyvnejšie osoby v živote dieťaťa po rodičoch.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Od roku 2005 pôsobí ako učiteľka pre 1. stupeň na Základnej škole Márie Rázusovej-Martákovej v Liptovskom Mikuláši. Je absolventkou 6. ročníka Komenského inštitútu, ročného koučingového výcviku pre pedagógov a spolupracuje s Karpatskou nadáciou pri hodnotení grantového programu Školy budúcnosti. Je víťazkou Ceny verejnosti a Ceny Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku za rok 2023 v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Má rada fitness, leto a cestovanie.
