Rastie záujem o ovládanie strelných zbraní a kurzy taktickej medicíny potrebnej v konfliktných zónach, vraví lektor kurzov prežitia. “Je rozdiel vedieť poskytovať prvú pomoc keď viem, že sanitka príde do 10 minút a je rozdiel keď som pri tom všetkom v ohrození a musím sa aj so zraneným dostať do bezpečia alebo sa evakuovať.“ Ako sa naučiť správne reagovať na krízu? Pomohla by samostatná branná výchova? Odpovedá inštruktor kurzov prežitia a taktickej medicíny Peter Jakubík z Respond Academy.
Tento článok ste mohli čítať aj v Denníku N, s ktorým spolupracujeme
Vediete kurzy prežitia, ako sú na tom Slováci? Ako vedia reagovať na krízové situácie?
V našej akadémii vedieme rôzne typy kurzov. Slováci sú na tom viac-menej rovnako ako iné krajiny. Dlhé obdobie mieru, pokoja a prosperity mali dopad aj na schopnosť byť pripravený na núdzové situácie. Prečo by doteraz mali mať bežní ľudia dôvod začať sa pripravovať na krízu? Sme v strede Európy, nemávali sme tu ničivé tornáda, zemetrasenia, rozsiahle požiare, rozsiahle občianske nepokoje ani ozbrojené konflikty. V jednoduchosti by sa dalo povedať, že vysoké percento populácie na to nevidelo vôbec žiadny dôvod.
Prvý problém je vôbec naozaj si pripustiť, že by sa niečo také mohlo vôbec stať. Druhý je čo len základná znalosť postupov. Ak by sa teraz spustila poplašná siréna, napriek situácii v susednej Ukrajine by podľa mňa 80 až 90 percent populácie nereagovalo nijako a pokračovalo by so svojej aktivite.
Takže ľuďom chýbajú základné znalosti?
Chýba aj znalosť základných informácií, pre bežných civilistov teda čo signál vôbec znamená, kde sa nachádza najbližšie bezpečné miesto, napríklad funkčný kryt civilnej obrany. O pohotovostnej evakuačnej batožine so základnými prostriedkami pre takéto prípady väčšina v živote ani nepočula.
Začať sa baliť a rozmýšľať, čo si narýchlo zobrať, je relatívne neskoro. Čím viac bude vecí, nad ktorými bude musieť človek uvažovať, tým skôr zostáva paralyzovaný a stráca čas, ktorý môže byť kritický. Predstava, že keď sa niečo v štáte veľmi pokazí, tak utečiem aj s celou rodinou do lesa a tam prežijem, je absolútne mimo reality. Na také niečo z dlhodobého hľadiska nie je pripravených 99,5 percenta obyvateľov Slovenska. Nezvládli by to hlavne po morálnej a psychickej stránke.
Čo si zbaliť do evakuačnej batožiny?
- batoh, ktorý môžete niesť na chrbte a vďaka tomu máte voľné ruky
- pohodlné oblečenie vo viacerých vrstvách (náhradné spodné prádlo, ponožky, tričko, nohavice, termoprádlo, čiapka, prípadne bunda, pončo/pršiplášť)
- doklady (oplatí sa mať aj kópie pre prípad straty)
- hotovosť s malých bankovkách
- voda, prípadne aj filter na vodu
- trvanlivé, samostatne balené jedlo na pár dní
- prenosné rádio na baterky alebo ručný pohon
- baterka alebo čelovka
- extra batérie, prípadne power bank na dobíjanie telefónu
- základná lekárnička a lieky, ktoré bežne beriete
- igelitové vrecko na mokré oblečenie či iné použitie
- masky alebo respirátory
- vlhké utierky, vreckovky dezinfekčný gél
A sú na také hraničné situácie niekde pripravení lepšie?
To sa dá asi porovnať iba s národmi, ktoré už dlhodobejšie fungujú v nejakom stave permanentného ohrozenia. Spomeniem napríklad Izrael. Medzi krajinami strednej a západnej Európy, prípadne Škandinávie markantný rozdiel na prvý pohľad nevidím, môžem sa však mýliť. Zároveň by bolo dobré si definovať, čo je vlastne pripravenosť.
V krajinách, kde sú oblasti riedko osídlené a aj za bežného života, je to k ďalšiemu mestu, dedine alebo usadlosti veľmi ďaleko sú samozrejme ľudia pripravení lepšie, napríklad majú doma väčšiu zásobu potravín, vlastné generátory elektriny, rezervné palivové hmoty. Pretože, ak zostanú napríklad pre dlhodobú nepriazeň počasia izolovaní doma, dokážu vydržať dlhší čas v relatívnom bezpečí. V každej krajine sú však skupiny alebo jednotlivci, ktorí sú pripravení lepšie ako ostatní. To pramení nie z potreby alebo koncepcie štátu, ale z vlastného záujmu.
Z čoho vyplýva, ako človek v krízovej situácii reaguje?
Vo všeobecnosti je primárna reakcia v prípade hrozby útek, útok alebo zamrznutie. Vyplýva to aj osobnosti človeka, jeho mentálneho nastavenia a neposlednom rade z jeho znalostí a skúseností.
Najhoršie je zostať takzvane „zamrznutý“, kedy nie som takmer vôbec schopný reagovať, rozhodovať sa a vykonať akúkoľvek zmysluplnú činnosť. Pripraviť sa dá čiastočne a veľmi dobre, realita však býva horšia, brutálnejšia, komplikovanejšia. Môže do toho vstúpiť element, s ktorým ste sa predtým nikdy nestretli, nikdy ste ho nezažili a nedokážete ho nijako ovplyvniť. Vždy však máte oveľa väčšiu šancu ako niekto iný.
Prečo sa ľudia na vaše kurzy zvyknú hlásiť? Aspoň doteraz to nevyzeralo, že by Slovensko malo byť cieľom zásadnejšie dramatického vývoja.
Súhlasím s tým, že to dlho u nás nevyzeralo dramaticky. Zatiaľ to ani výrazne dramatické nie je. Ľudia už však začínajú chápať, že niektoré veci v živote nemusia byť úplnou samozrejmosťou navždy. Ak nebudú sami dostatočne pripravení, budú odkázaní na pomoc iných ľudí, komunít alebo spoločenstiev. A niekde nie je garantované, že pomoc bude.
Máme klientov z rôznych skupín. Niekto môže mať pocit ohrozenia seba alebo svojich blízkych, ďalší chcú získať znalosti pre prípady „keby sa niečo stalo“, niektorí chcú stráviť zaujímavý čas a učiť sa nové, nevyskúšané veci. Naše kurzy nie sú stavané v zmysle toho, že čelím hrozbe, ale v zmysle toho, že bránim hodnoty, ktoré sú pre mňa dôležité. To je celkom dôležitý uhol pohľadu.
Kurzom to však spravidla nekončí. Prirovnám to k vodičom áut. To, že si urobíte autoškolu ešte neznamená, že budete vedieť plynulo a bezpečne jazdiť alebo zvládnete krízovú situáciu na ceste. Musíte pravidelne jazdiť, čím si upevníte dôveru, schopnosti, techniky a vedomosti. A nebude pri vás v aute sedieť bežne inštruktor aby zasiahol. Je to proces neustáleho učenia, prijímania výziev v sebe samom aj za cenu určitých obmedzení.
Ako sa hovorí, v komfortnej zóne nie je rast. Preto v tom, čo sa na kurze naučím je dobré samostatne pokračovať, učiť sa hľadať alternatívy, improvizovať. Potom nebude treba zbytočne premýšľať a budete veci robiť v potrebnom rozsahu podvedome a automatizovane. Tak ako keď jazdíte na spomínanom aute, nepotrebujete sa vždy pozerať akú rýchlosť zaraďujete, nebudete premýšľať či pritom musíte stlačiť spojku, proste to urobíte a idete plynulo ďalej.
Rastie teraz záujem o vaše kurzy?
Evidujeme nárast klientov pri kurzoch ovládania strelných zbraní v zmysle obrany, ale hlavne pri kurzoch prvej pomoci. Nemyslím tým laickú prvú pomoc, akú poznáme z autoškoly a podobne. Ide o takzvané kurzy taktickej medicíny, čo je poskytovanie prvej pomoci v konfliktných zónach a zraneniach, ktoré vznikajú v tejto súvislosti. Je totiž rozdiel vedieť poskytovať prvú pomoc keď viem, že sanitka príde do 10 minút a je rozdiel keď som pri tom všetkom v ohrození a musím sa aj so zraneným dostať do bezpečia alebo sa evakuovať.
Pri našom 3-dňovom kurze pracujeme v simulovaných scenároch aj v noci, v dyme, pod ohrozením prenasledovaním, s použitím pyrotechnických prostriedkov a podobne. Učebný zážitok a schopnosť zapamätať si, čo a hlavne prečo robím je na úplne inej úrovni, aj keď sú to často úplní laici bez zdravotníckeho vzdelania. To je niečo úplne iné ako iba sedieť na učebni, pozerať prezentáciu a skúšať pár vecí v pohodlí a bez akýchkoľvek obmedzení.
Niektoré kurzy máme už na dlhšie obdobie zarezervované pre uzatvorené skupiny, pretože aj naše ľudské a časové kapacity sú obmedzené.
Na Slovensku sa kedysi učila branná výchova, na ktorej sa deti doslova učili, ako sa chrániť pri jadrovom výbuchu, hádzať granátom a podobne. Bolo im to na niečo dobré? Mnohí na to spomínajú skôr so smiechom prípadne hovoria, že vnucovanie predstavy o vojne a terore tak malým deťom v nich vzbudzovalo skôr strach.
Áno, sám som takú výchovu v detstve absolvoval každý rok. Malo to svoj zmysel, ale len z určitej časti. Skôr to bolo súčasťou smerovania ideológie vo všeobecnosti. Nepamätám si, že by to v našej generácii vzbudzovalo strach. Skôr to bol pre nás výlet do prírody a to ostatné sme vnímali ako doplnok, ktorý musíme absolvovať. Všeobecným problémom vnímania je omyl v tom, že ak s niekým nebudem hovoriť o zlých a nepríjemných veciach, neznamená to že sa také veci nedejú alebo sa diať nebudú. Máme nejako nastavené morálne zásady formujúce naše videnie sveta a preto často nedokážeme pochopiť, prečo by nám mal niekto ublížiť, keď my nikomu neubližujeme alebo prečo vlastne ľudia robia „zlé veci“.
Je to vecou pohľadu a výchovy. Škola nemôže sanovať rodičovskú výchovu. Dávať všetku zodpovednosť na plecia škôl je alibistické. Dnes je iná doba, oveľa väčší tlak na rodičov, zarábanie peňazí, zabezpečenie rodiny. Preto často rodičia nemajú na svoje deti čas ani na bežné aktivity a nie také, ktoré si vyžadujú ich aktívny prístup. Zároveň nevedia ako správne s deťmi hovoriť tak, aby im odovzdali užitočnú informáciu ale zároveň v nich nevzbudzovali zbytočný strach.
Pri menších deťoch treba zvoliť správny prístup, jazyk ktorému budú rozumieť, pochopia informácie a ideálne využiť princíp školy hrou. Vhodné je mať na školách fundované záujmové krúžky, ktoré dokážu deti posúvať ďalej, vzdelávať ich nenútenou formou, ideálne s nadšenými pedagógmi/vychovávateľmi.
Dnes je branná výchova začlenená do celku Ochrana človeka a zdravia a podľa výskumov pedagógov žiaci nedosahujú dostatočné zručnosti ani vedomosti o tom, ako sa zachovať v prípade krízovej situácie. Vnímate to tiež tak?
Výskumy pedagógov nemám k dispozícii, takže neviem relevantne zhodnotiť konkrétne výstupy, ktoré k tomuto konštatovaniu viedli. Nedávno som sa bavil na túto tému s riaditeľkou základnej školy, do ktorej som kedysi chodil aj ja. Východiskom k záveru, že deti nedosahujú dostatočné zručnosti alebo vedomosti je podľa mňa hlavne chýbajúca motivácia.
Deti nie sú vedené a motivované k zručnostiam alebo záujmu o takýto druh vedomostí. Žijeme v dobe osobnostného narcizmu, kedy deti vidia, že úspešní sú tí ľudia, ktorí sú na obrazovkách ich tabletov a počítačov. A tým stačí byť hlavne zábavnými pred kamerami, „ňslávnymi na sociálnych sieťach a v úvodzovkách bezpracne zarábať bez schopnosti reálne niečo vedieť.
Na druhú stranu ide aj o angažovanosť pedagógov, ktorí majú brannú výchovu a metodiku na starosti. Či je to pre nich osobne len zbytočnosť, ktorej sú ochotní venovať čo najmenej času a potrebujú si to iba odškrtnúť zo zoznamu povinností, alebo v tom vidia význam, sú schopní sa do toho vložiť a urobiť aj niečo nad rámec požadovaného minima a dať aj do tejto súčasti vyučovania pridanú hodnotu. Kľúčom je správna motivácia. Na všetkých stranách.
Pred pár rokmi uvažovalo ministerstvo, že by sa branná výchova ako samostatný predmet do škôl vrátila. Čo si o tom myslíte?
Úvahy sú jedna vec a zavedenie do praxe druhá. Ministerstvo školstva si určite urobilo analýzu a pravdepodobne jej výsledkom bolo, že koncept nebol zavedený do praxe. Detaily nepoznám a neviem teda povedať, čo znamená návrat brannej výchovy, ani jej rozsah, podobu, metodiku ktorá ju mala riešiť. Viete, v politike alebo rozhodnutiach ide často o hľadanie všeobecného konsenzu, kompromisov, určenie priorít a samozrejme aj o zabezpečenie dostatočných finančných zdrojov. Treba dovzdelať pedagógov alebo zabezpečiť odborný dohľad, zmeniť metodiky vyučovania, upraviť osnovy, nakúpiť materiálno technické zabezpečenie. To všetko to stojí čas a peniaze.
Na druhej strane máme rodičov, ktorí sa boja dieťa pustiť aj pred dom na ihrisko a sú prehnane útlocitní. Deti sa nesmú zašpiniť, umazať, nesmú spadnúť, oškrieť sa, udrieť, ale deti to potrebujú. Potrebujú získať skúsenosť, aby jej v budúcnosti vedeli či už predísť alebo vhodne zareagovať. Potrebujú sa popáliť, aby vedeli, že nemajú dávať ruky do ohňa. A keď sa tak nevhodnou manipuláciou alebo zhodou okolností nechtiac stane, tak by mali vedieť, ako si popáleninu rýchlo ošetriť. Viete si predstaviť, že by pustili svoje deti napríklad na dvojdňový pobyt v lese, kde by deti prespali pod vlastnoručne postavenými prístreškami? Možno jeden z desiatich. Ďalších deväť by bolo schopných zažalovať školu, pretože ich dieťa utrpelo citovú ujmu, lebo večer nemalo kakauko a perinu.
Druhá vec je, že koncepcie sa s každou vládou menia, raz sa beží doľava a po voľbách principiálne doprava. Preto sa ani nemôžeme často diviť ľuďom v teréne, čiže pedagógom, vychovávateľom, poradcom, že rezignovali na vízie a koncepty, ktoré skončia skôr ako poriadne začnú a odladia sa.
Je branná výchova ten správny nástroj, ako človeka naučiť, ako sa zachovať? Niektorí experti na vzdelávanie hovoria, že sa skôr treba sústrediť na posilňovanie sebadôvery, kritického myslenia či kreativity. Čo je podľa vás v tomto smere účinnejšie?
Nástrojov je viac a musí sa z každého vybrať to podstatné a spojiť to s inými. Z každého to, čo má zmysel. Otázka je branná výchova v akom zmysle? V akom rozsahu? To slovné spojenie je veľmi všeobecné a nie je to žiaden zázračný všeliek s okamžitou účinnosťou. V princípe ale áno, môže to pomôcť v závislosti na podobe a realizácii. Jedno predsa neodporuje druhému.
Aj v tomto ale treba nejsť iba presne vo vymedzených koľajách, ale nechať tam aj určitú voľnosť. Neviesť to vyslovene za ručičku, ale využívať aj metódy koučingu, motivácie, pozitívneho myslenia. Tých metód je veľa ale vo finále všetky vedú ruka v ruke aj k vyššej sebadôvere, kreativite, kritickému mysleniu.
Toto už vôbec nie je o bifľovaní, memorovaní poučiek a odpovedaní na hodine, kde učiteľ chce počuť presné definície z knihy. To nikoho kreativite ani, zdravej sebadôvere ani kritickému mysleniu nenaučí. Skôr naopak, priamo ich to potláča. Ak nebude vhodne, zaujímavo a zmysluplne zaradená priamo do školského procesu, toto miesto budú preberať rôzne záujmové skupiny, ktoré ich môžu viesť nechceným smerom.
PETER JAKUBÍK je inštruktor kurzov prežitia a taktickej medicíny z Respond Academy. Vyštudoval odbor Zdravotnícky záchranár a študuje urgentnú starostlivosť. Je členom Slovenského červeného kríža, dobrovoľného hasičského zboru a Asociácie samaritánov SR. V roku 2019 absolvoval intenzívny výcvik v rámci predĺženej starostlivosti o zranených v Iraku.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
