Mnohé cintoríny u nás od čias komunizmu nevyužívajú potenciál stať sa kvalitnými verejnými priestormi, hoci v obciach aj mestách zaberajú dôležité miesto. Architektka Blanka Solár presadzuje ich premenu na živé krajinné prvky, ktoré podporujú biodiverzitu, prinášajú pokoj a menia náš pohľad na smrť aj na samotné prostredie. Stojí za víziou pietnych biocentier, venuje sa propagácii teramácie a spolupracuje na návrhoch nových prírode blízkych cintorínov.
Rozhovor viedla Andrea Uherková, ktorá sa venuje prírodnému pohrebníctvu v rámci platformy Funebra.
Prečo by mali byť cintoríny témou?
Myslím si, že keď do života človeka príde smrť, je to jeden z najťažších zážitkov. A súčasná ponuka obradov, možnosti pochovávania, vzhľad cintorínov, sú pre veľa ľudí jednoducho neuspokojivé. Ľudia si to často uvedomia až v momente, keď to zažijú. Vtedy sú však zahltení emóciami, riešia stratu a nemajú kapacitu ešte riešiť aj to, ako by malo vyzerať pochovávanie. Preto je dôležité, aby túto tému riešili odborníci preventívne.
Je k tomu množstvo argumentov – ekologických, psychologických a spoločenských. Prírodné prostredie, zeleň a biodiverzita môžu pomôcť ľuďom spracovávať stratu. Prítomnosť života, cyklu, rastu je psychologicky veľmi liečivá. Moderný človek často hľadá v rituáloch zmysel, symboliku, niečo, čo presahuje moment straty. Súčasný systém to však veľakrát neposkytuje.
Venujeme na Slovenku a v Čechách dostatočnú pozornosť pohrebníctvu?
Táto téma bola dlho mimo pozornosti, keďže je pre ľudí prirodzene nepríjemná. Nebýva to niečo, čo by bežne vyhľadávali. V porovnaní s inými štátmi, ktoré som mala možnosť navštíviť, sme podľa mňa trochu pozadu. Cintorín je zásadná súčasť mesta, a napriek tomu u nás o tejto téme stále nie je dostatočné povedomie. Myslím si, že je na čom pracovať.
Aké sú najväčšie problémy súčasných cintorínov?
Prvou oblasťou je používateľská skúsenosť. Osobne vnímam veľa cintorínov ako veľmi neúctivých a nepietnych – človek často prechádza cez vstupný komerčný „koridor“, kde sa ponúka množstvo produktov, plastových aj neplastových, ktoré si môžu ľudia nakúpiť na „memorializáciu“. Je to podľa mňa trochu vnucované a je otázne, či by to v dnešnej dobe malo vyzerať práve takto, alebo či by ponuka nemala byť nejako regulovaná.
Príde mi to, akoby sme sa vrátili tridsať – štyridsať rokov späť. Vo verejných priestranstvách alebo v aplikáciách modro-zelenej infraštruktúry je už vidieť progres, ale na cintorínoch je to stále upozadené a nevenuje sa im dostatočná pozornosť.
Ako vplývajú cintoríny na životné prostredie?
Za problematické považujem najmä spôsob, akým sú hroby vystavané. Zbytočne sa budujú obruby, ktoré tam vôbec nemusia byť, často to dokonca zaberá viac miesta. Sú tam vodorovné dosky, ktoré bránia vsakovaniu vody. Zároveň vzniká uhlíková stopa spojená s výrobou a dovozom týchto prvkov, často až z Ázie.
Kamenné platne sú často extrémne naleštené, čo nepodporuje biodiverzitu ani prirodzenú tvorbu biopatiny (tenká vrstva mikroorganizmov na povrchu architektúr, ktorá môže chrániť a regenerovať prostredie – pozn. red.) teda procesy, ktoré sú pre celý cintorín ako súčasť modro-zelenej infraštruktúry dôležité. Súvisí to s vodou, so živočíchmi aj s mikroklímou. Tieto veci sa u nás nevyvíjajú dostatočne aktuálne vzhľadom na výzvy, ktoré riešime v urbanizme a architektúre – udržateľnosť, hospodárenie so zdrojmi a biodiverzitu. To na cintorínoch podľa mňa nie je stále dostatočne akcentované.
A čo hromadenie dekorácií na cintorínoch?
Kvôli nim vzniká veľké množstvo odpadu. Rigidita v tom, ako sa u nás pozerá na dekorovanie a „memorializáciu“, stále pretrváva. V iných krajinách vôbec nevidieť taký silný tlak na množstvo plastových predmetov a používajú sa materiály, ktoré sa prirodzene rozkladajú. U nás je plastov a nerozložiteľných materiálov naozaj stále veľa, čo považujem za veľký problém. Mám pocit, že na Slovensku je situácia o niečo horšia ako v Čechách, kde sa to už miestami posúva.
Spomenuli ste, že cintoríny kedysi vyzerali inak…
Keď sa človek prejde po skanzene alebo po odľahlejšej dedine, kde je ešte vidieť, ako to kedysi vyzeralo. Okolo kostola bolo pohrebisko na posvätnej pôde, ale náhrobky boli omnoho subtílnejšie (mali prijateľnú mieru – pozn. red.). Často išlo o jednoduché stély vyrobené lokálnymi kamenármi. Dnešná podoba náhrobkov a spôsob, akým sú cintoríny „vyliate“ kameňom, vznikla až v druhej polovici 20. storočia za komunizmu.
Prečo sa cintoríny začali pokrývať tonami kameňa a množstvom dekorácií počas obdobia komunizmu?
Áno, len málo ľudí si uvedomuje, že je to dedičstvo až druhej polovice 20. storočia, konkrétne socializmu. Predtým sme mali oveľa bližšie k prístupu, keď na cintorínoch prirodzene dominovala zeleň. V socializme sa podobne, ako vo verejnom priestore, kládol na cintorínoch dôraz najmä na efektivitu a minimálnu údržbu.
Trávnik sa vnímal ako „neporiadok“, nie ako niečo prirodzené. Preto vidíme vo verejných priestoroch z tej doby obrovské vydláždené plochy takmer bez zelene. Chýbalo premýšľanie o symbióze so zeleňou a vôbec sa nereflektovalo, že dlažba a betón prehrievajú okolie.
Dnes riešime presne tento problém, že v mestách je často až neznesiteľne horúco. Nechcem povedať, že sa to „zvrhlo“, ale v istom zmysle áno. Zmenilo sa premýšľanie o priestore, o tom, čo je pieta a čo je upravené. Silná typizácia výstavby sa premietla aj do vzhľadu cintorínov. Mnohé cintoríny odvtedy vôbec nevyužívajú svoj potenciál byť zelenou oázou v rámci mesta.
V iných verejných priestoroch sa to mení?
Áno, v mnohých prípadoch sa investuje do obnovy a tie socialistické prvky sa postupne vytrácajú, no cintoríny zostávajú na konci priorít. Vstupuje do toho aj faktor nájomného práva – cintorín nie je verejný priestor v pravom zmysle slova. Nájomník má právo rozhodovať o vzhľade svojho hrobového miesta. Unifikácia náhrobkov u nás až na výnimky prakticky neexistuje.
A mohlo by to byť inak?
Keby sa vysvetľovalo, že náhrobky môžu byť subtílnejšie a že v nich môže rásť zeleň, o ktorú sa bude starať správa cintorína, mohlo by to vyzerať inak. Už len to, že by na hrobe rástlo niečo pekné, by znamenalo, že pozostalí nemusia nosiť kvety v plastových obaloch. Keď sa im to vysvetlí, mnohí to vedia prijať. Hoci pre niektorých je to taký zakorenený zvyk, že ho odmietajú spochybňovať.
Spomenuli ste aj „boom” dekorácií – ľudia sa nás často pýtajú, kedy vlastne prišli a prečo toho začalo byť tak veľa.
Podľa mňa to súvisí s tým, že keď je celý hrob obložený kameňom, pôsobí to dosť smutne a chladno. A tak tam ľudia začali nosiť dekorácie a kvety, aby to nejako oživili. Vznikol tak zvláštny paradox – zabránime kvetom rásť prirodzene, a potom ich tam nosíme v plastových črepníkoch. Nedáva to veľký zmysel, ale robil to sused, tak to začali robiť aj ostatní, a postupne to prevzali všetci.
Je to aj trochu davový efekt – človek sa zamýšľa nad tým menej, než by možno mohol. Keď sa však ľuďom rozumne vysvetlí, prečo je prírodnejšia podoba udržateľnejšia aj estetickejšia, veľa z nich to prijme. Niektorí to však majú tak hlboko v sebe, že sa toho nechcú vzdať.
Načrtli ste aj rozdiely medzi českými a slovenskými cintorínmi – u nás je zdobenie hrobov výraznejšie než v Česku. S čím to podľa vás súvisí?
Myslím si, že to veľmi súvisí s mierou religiozity a konzervativizmu v oboch krajinách. Česi sú jeden z najateistickejších národov na svete. A aj keď sama seba nepovažujem za typického kresťana, myslím si, že náboženstvo predpisuje určité postupy a normy správania – aj čo sa týka pohrebných rituálov.
V Česku, kde je menej veriacich, je ľahšie tieto tradície neprijímať alebo ich upraviť podľa seba. Napríklad Dušičky – sviatok, ktorý je úzko spojený s vierou. Keď človek neverí, prežíva ho inak alebo vôbec. Napríklad ja si spomeniem na svoju babičku, ale vôbec to nemám tak, že „leží v tom hrobe“. Pre mňa je to len schránka.
V kresťanstve či iných náboženstvách sa kladie veľký dôraz na to, ako sa s telom zaobchádza, a že to môže mať duchovné následky, či sa človek dostane k Bohu. U ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, toto úplne odpadá. Tým sa mení aj ich vzťah k rituálom a aj k tomu, ako má vyzerať hrob. Často sú oveľa viac otvorení alternatívam.
Spoločne v rámci organizácie Živica a so spolkom Poslední stopa, ktorého ste členkou, pripravujeme vzdelávací online kurz pre správcov cintorínov. Ako vnímate význam tohto vzdelávacieho kurzu a jeho úlohu v súčasnosti?
Mám z toho obrovskú radosť, že sa niečo také podarilo pripraviť a aj z veľkej časti financovať, hlavne vďaka Funebre, ktorá to iniciovala a prizvala nás s hrobníkom Adamom Vokáčom.
Je vidieť, že o to majú záujem aj samotné správy cintorínov. Vnímam to ako zásadný zlomový bod v komunikácii témy, o ktorej sme už nejaký čas hovorili – skôr pre verejnosť a záujemcov.
Toto je však prvý cielený program pre ľudí, ktorý môže niečo skutočne ovplyvniť. No je to podľa mňa len prvý krok v dlhodobej práci. Táto téma bola tak dlho zanedbávaná, preto sa to teraz musí doháňať. Bude to chvíľu trvať, kým sa to viditeľne posunie, ale jednoznačne to vnímam pozitívne.
Vnímam paralelne aj to, že napríklad Ministerstvo pre miestny rozvoj v Českej republike vytvorilo sériu príspevkov na sociálnych sieťach o tejto téme. Čiže aj vďaka programom, ako je tento, sa z toho stáva seriózna téma, ktorú už ľudia neberú ako bizarnú alebo okrajovú. Dnes vidíme obrovský posun v porovnaní s obdobím pred pár rokmi. Ľudia to berú normálne a vážne.
Takže myslíte, že aj ľudia, ktorí cintoríny spravujú, majú väčší záujem prinášať alternatívy a prírode blízke opatrenia?
Myslím si, že určite áno. Otázka však je, ako ich v tom dokážu motivovať samotné organizácie – či už vedenie, alebo interné pravidlá. Je to aj o tom, či majú priestor zavádzať inovácie, podporu alebo či sú skôr brzdení. A tiež by bolo fajn, keby sa do týchto akcií zapájalo viac ľudí z jedného tímu, aby sa to premietlo do fungovania celého kolektívu.
Čím môžu správy cintorínov začať, keď chcú svoj cintorín pretvárať na prírode bližší? Ako si to môžeme predstaviť?
Odporúčam začať účasťou na vzdelávacích programoch, alebo si pozrieť príklady dobrej praxe iných cintorínov, ktoré už existujú. Ak sa však bavíme o krátkodobom horizonte, správy môžu začať aj jednoduchšími krokmi, napríklad lepšou komunikáciou s návštevníkmi či vytváraním príkladov dobrej praxe špecificky pre úpravu hrobových miest, ktoré môžu inšpirovať pozostalých.
Ak sa nezakladá úplne nová zóna cintorína, kde by správa mohla nastaviť pravidlá od začiatku inak, bude to najmä o edukácii a dobrovoľnom prijatí zmien zo strany pozostalých. Dajú sa urobiť aj zdanlivo malými vecami, napríklad zlepšiť vzhľad miesta na odkladanie odpadu, nádob či dizajnu zberných miest. Tieto prvky bývajú často podcenené a môžu pôsobiť pochmúrne, hoci ich možno riešiť pomerne rýchlo a lacno, napríklad zapojením študentov formou zmysluplnej spolupráce so školami priemyselného dizajnu či architektúry, ktoré môžu byť podnetné pre obidve strany.
Potom sú tu drobné prvky podporujúce biodiverzitu – vtáčie búdky, hmyzie hotely či mikro-biotopy. Cintorín sa tak stáva miestom, ktoré má aj edukačnú hodnotu a je zaujímavé pre deti aj dospelých.
A samozrejme, dôležité je aj hospodárenie s vodou – retenčné nádrže či zadržiavanie vody. Existuje množstvo drobných krokov, ktoré sa dajú urobiť hneď a bez veľkých nákladov.
Zrejme je pri tom dôležitá aj práca s verejnosťou.
Určite. Užitočná môže byť informačná kampaň, ktorá by bola graficky dobre spracovaná a vedela by ľudí osloviť. Mohli by to byť aj prednášky o tom, prečo hroby dnes vyzerajú tak, ako vyzerajú. Keď sa o tom začne hovoriť, možno by začali uvažovať aj nad tým, že existujú iné možnosti, ktoré môžu mať svoje benefity. Tých ciest, ako to uchopiť, je naozaj veľa.
Čo je dobré riešiť z dlhodobého hľadiska?
Pri väčších zásahoch záleží na tom, aká rozsiahla je plánovaná úprava povrchov či infraštruktúry. Určite je dôležité meniť povrchy na cintorínoch a približovať ich tomu, čo je dnes štandard v krajinnej tvorbe alebo moderných úpravách verejných priestorov. Vymeniť asfalt, ktorý pôsobí ťažko a neesteticky, za priepustné povrchy: betónové dlažby, mlat, štrkový trávnik alebo iné vhodné riešenia. Aj parkovanie pri Dušičkách sa dá riešiť citlivejšie, napríklad kombináciou priepustných trávnikových plôch, ktoré slúžia ako bežná zeleň počas roka a ako dočasné parkovanie v čase zvýšenej návštevnosti.
Určite by som pri tom odporučila osloviť odborníka, krajinárskeho architekta alebo architektku, najmä pri prvkoch modro-zelenej infraštruktúry. Zároveň si myslím, že aj veľmi malé a relatívne lacné zásahy môžu priestor výrazne zlepšiť. Netreba hneď veľké dotácie ani miliónové projekty. Dá sa začať postupne.
Viem si predstaviť, že správy cintorínov sa aj pri malých krokoch stretávajú s prekážkami.
Myslím si, že veľkou prekážkou je práve motivácia. Keďže medzi pozostalými zatiaľ nie je silný spoločenský tlak alebo dopyt po týchto zmenách, správy nemajú veľkú motiváciu niečo meniť. Otázkou potom je, či by motivácia mala prichádzať „zhora“, čo je citlivá oblasť.
Osobne si myslím, že každá správa by mala mať vlastnú metodiku pre zakladanie nových sekcií, v ktorej by mohli byť tieto princípy súčasťou pravidiel. Dokonca si viem predstaviť, že by sa do istej miery objavili aj v legislatíve najmä preto, že ide o verejný priestor, otázku odpadu, klímy a verejného zdravia. Cintorín je modro-zelená infraštruktúra, nie izolovaný ostrov.
Možno je to trochu idealistické, ale viem si to predstaviť. Rovnako aj to, že by existovali motivačné bonusy, podobne ako pri zelených strechách, ktoré štát podporuje kvôli ekologickému prínosu. Prečo by niečo podobné nemohlo fungovať aj pre cintoríny?
Na Slovensku aj v Česku už vzniklo niekoľko prírodných cintorínov. Aké hlavné rozdiely vidíte v porovnaní s klasickými cintorínmi a aké miesto podľa vás majú v širšom mestskom priestore?
Mnohé cintoríny sú z môjho pohľadu skôr „ohrádky smútku“, často sú celé pokryté kameňom, takže neprežije tam takmer žiadny hmyz ani rastliny. Je to uzavretá plocha s jedinou funkciou. Okrem toho je aj samotná návšteva veľmi rigidná, nakoľko sú na cintorínoch prísne pravidlá, človek má pocit, že tam „nemôže nič robiť“, len stáť pri náhrobku.
V prírodných cintorínoch je tento stereotyp zvoľnený. Fungujú ako zelená alebo modro-zelená infraštruktúra, teda majú viacero funkcií v rámci mesta. Ľudia tam môžu byť ako v parku alebo v prírode za mestom, sadnúť si, byť tam dlhšie a prežívať to miesto rôznymi spôsobmi. Aj samotný proces spomínania môže byť oveľa prirodzenejší a osobnejší. Mesto zároveň získava priestor, ktorý nie je monofunkčný, ale naopak ponúka ekologické, rekreačné aj pietne kvality zároveň.
V čase, keď je pôda vzácna a drahá, z urbanistického hľadiska nedáva veľký zmysel, aby veľké plochy fungovali len ako „zakázaná zóna“, kde môžete iba stáť pri hrobe. Prírodný cintorín tú možnosť spomínať neberie práve naopak, prináša mnoho ďalších spôsobov, ako to robiť.
Ako podľa vás vyzerá ideálny cintorín budúcnosti?
Pre mňa nemá jednu konkrétnu podobu. Ideálny cintorín budúcnosti by mal pracovať so zmysluplným navrátením ostatkov do kolobehu. Takisto by mal reflektovať potreby krajiny, pozostalých a ľudí. To znamená, aby bol miestom, ktoré je hodnotné urbanisticky, krajinársky, ekologicky aj z hľadiska biodiverzity. Myslím si, že s týmto sa dá veľmi dobre pracovať, ale bohužiaľ, potenciál sa dnes vo väčšine cintorínov nevyužíva.
Aj architektonický cintorín môže byť krásnym verejným priestorom, môže byť v spojení s prírodou, môžu tam byť výhľady na mesto, môže to byť krásne miesto na smútenie, ale zároveň aj miesto na rande.
Samozrejme, potom by tu bola možnosť integrovať to napríklad do územných systémov ekologickej stability, alebo pracovať s charakteristikou tých pozostatkov tak, aby sme nejakým spôsobom obohacovali krajinu. A tým dostáva pozostalý novú vrstvu, ktorá mu pomáha, či už vyrovnať sa so stratou, s konečnosťou alebo s cyklom života. Uloženie tela človeka niekde v krajine, ku ktorej tým prispieva, je vlastne akýmsi aktom obnovy krajiny alebo posmrtného aktivizmu, ochrany krajiny.
Ste autorkou vízie pietnych biocentier. Môžete stručne vysvetliť o čo ide?
Ide o návrh krajinného pohrebiska pre stredoeurópsky krajinný kontext. Existuje takzvaný územný systém ekologickej stability, ktorý zahŕňa biocentrá a biokoridory. Tento systém si zaslúži inováciu, lebo po komunizme ešte stále bojujeme s veľkými poľnohospodárskymi monokultúrami. Môžeme pozorovať úbytok poľného vtáctva či eróziu pôdy.
A vzhľadom na to, že aj tieto biocentrá a biokoridory – „ostrovčeky prírody“, ktoré človek vníma v rámci monokultúr, keď prechádza krajinou majú dôležitú funkciu, štát na ich zakladanie dokonca poskytuje dotácie, no na ich údržbu dotácie neposkytuje. Práve to je dôležité zmeniť, pretože ľudia si niekedy myslia, že krajina je taká tá „prírodná“, a teda ju stačí nechať tak. Nie je to pravda. Od čias Márie Terézie je krajina v našich končinách silne spätá s človekom. Musíme sa o ňu vo väčšine prípadov starať aj keď chceme, aby slúžila biodiverzite.
Takže pochovávalo by sa vo voľnej krajine?
Áno, a pohrebiská by mohli byť zároveň prvkom podporujúcim biodiverzitu v krajine a odpovedať na otázku, ako priniesť financie na údržbu týchto biodiverzitných ostrovčekov v krajine. Tým by z toho profitovala aj krajina, aj pozostalí.
Môže to byť priestor stretávania sa, kde sa človek vyrovnáva s vlastným chápaním sveta a reality. Môžu sa tam objavovať aj motívy spojené s vierou či nevierou v posmrtný život – to je v zásade jedno. Toto prostredie reaguje flexibilne na konkrétne vnímanie človeka, ktorý tam príde. A už to nemusí byť „miesto mŕtvych“, ale môže to byť živá krajina mŕtvych, čo je úplne fantastické.
Akým ideálnym spôsobom by sa podľa vás malo pochovávať?
Jednou z možností by určite bola teramácia. Myslím si, že by bolo skvelé, keby sa v týchto pohrebiskách pracovalo s charakterom ostatkov tak, aby biotopy, ktoré by tam vznikali (či by to boli riedke lesy, sady alebo rôzne živné lúky) fungovali tak, že teramát bude prinášať živiny. Aby to prospievalo biodiverzite aj zdraviu krajiny, musia tomu zodpovedať aj konkrétne biotopy.
Čo je to teramácia a teramát?
Teramácia je vlastne rýchle tlenie – zrýchlený proces prirodzeného rozkladu tela za riadených podmienok, s dobrým prístupom vzduchu, pri ktorom vznikne organická hmota teramát. Umožňuje efektívnejší návrat do kolobehu prírody. Pre ľudí, ktorí v tom vidia zmysel, to môže byť najlepšia cesta, ako sa nechať pochovať.
Pri klasickom pochovávaní do zeme totiž spomaľujeme rozklad tela a sťažujeme návrat molekúl do prírody. U zvierat je najrýchlejšie tlenie na vzduchu, pri ktorom sa telo najrýchlejšie vráti do kolobehu a poskytne „nový život“. My si však z kultúrnych aj hygienických dôvodov nemôžeme dovoliť len tak zotlieť na vzduchu ako srna. Pre veľkú populáciu by teda teramácia mohla byť riešením – cestou, ako sa tomuto procesu čo najviac priblížiť.
Je u nás legálna?
V Česku ani na Slovensku zatiaľ nie je možná, ale v susednom Nemecku už prebieha v pilotnej fáze. V Česku vyvíjame snahy o jej legalizáciu v spolku Poslední stopa.
Podieľate sa na tvorbe návrhov cintorínov, pomáhate nejakým mestám s návrhmi?
Naše architektonické štúdio bams office, ktoré sme založili s architektom Michalom Solárom, oslovilo pohrebníctvo hlavného mesta Bratislava – Marianum začiatkom tohto roku, či by sme mohli spracovať demografickú analýzu a analýzu kapacít cintorínov a na to nadväzujúce posúdenie – ideovú štúdiu pre dve možné lokality nových pohrebov. Na spoluprácu sme prizvali krajinnú architektku Denisu Halajovú a spoločne sme vypracovali víziu, prinášajúcu komplexný nový pohľad na riešenie budúcich cintorínov.
Mesto totiž rieši pomerne akútny problém, v horizonte približne 13 až 15 rokov sa môžu minúť hrobové miesta. A keďže v Bratislave, na rozdiel od Česka, je stále veľmi veľká obľuba kostrového pochovávania, vyžaduje si to pomerne rozsiahle plochy na vytváranie hrobových miest.
Výzvou tohto projektu bolo, že sme sa museli vysporiadať s dvoma modelovými lokalitami so zlými pôdnymi podmienkami a odpovedať na otázku, ako možno riešiť pohrebisko, napríklad v oblasti s vysokou spodnou vodou v nive Dunaja alebo v lokalite, kde je v podloží granodiorit, teda skala, čo je typické pre mnoho opustených vinohradníckych lokalít v Bratislave. Vytvorili sme preto zaujímavé návrhy pre obe plochy, ktoré fungujú aj ako manuál, z ktorého princípov môže Bratislava vychádzať aj na iných parcelách s podobnými podmienkami. Ide teda aj o strategický dokument. Z prístupu Marianum a požiadaviek na reflektovanie moderných trendov v pohrebníctve máme veľkú radosť a veríme, že tento projekt môže ísť príkladom aj ďalším mestám.
Vnímate záujem ľudí o prírodné pohrebníctvo, ktoré sa na Slovensku, aj u vás v Čechách rozvíja posledných desať rokov?
Záujem určite rastie, ale zatiaľ je to stále okrajová téma. Aj preto, že sa tým ľudia nezaoberajú, kým ich to priamo nezasiahne. A keď k tomu dôjde, musia sa s tým najprv vyrovnať a podľa mňa nemajú kapacitu skúmať rôzne možnosti. No v Česku, najmä v Prahe, je už zvýšený záujem citeľný. Zásluhu na tom majú Hřbitovy hlavního města Prahy, ktoré mali pilotný projekt lesného a neskôr aj lúčneho cintorína. Dnes už existujú aj súkromné prírodné cintoríny.
Čím môže bežný človek prispieť k tomu, aby cintoríny vyzerali inak a celkovo pohrebníctvo?
Minimálne ako pozostalý môže vyvinúť iniciatívu a zmeniť hrobové miesto v rámci možností. Môže to vysvetľovať svojim príbuzným, iniciovať nahradenie kamennej platne trvalkami alebo jednoduchým trávnikom. Už to je krok, ktorý môže ísť príkladom ostatným.
Verím, že čím častejšie sa to bude objavovať, tým viac ľudí bude k tomu prístupných aj podvedome. Začne sa to vnímať ako nová norma a oslabí sa stereotyp, že ak nemám „klasický“ kamenný hrob, tak svojho zosnulého mám menej rád.
Keď to ľudia začnú vidieť u iných, prestane to pôsobiť ako niečo výstredné, zvláštne alebo odsúdeniahodné. Myslím si, že je dôležité nenechať sa ovplyvniť tým, čo povie sused, ale rozhodovať sa podľa vlastného presvedčenia – ideálne podloženého faktami.
Ako by ste si priali byť pochovaná?
Občas si uvedomím, že keby človek zomrel dnes, možnosti sú celkom neuspokojivé. Kedysi som si myslela, že by som sa dala spopolniť a rozprášiť, ale dnes by som už kremáciu nechcela pre všetko, čo obnáša.
Teramácia je mi blízka, myslím si, že je fajn. Prijateľné mi príde aj klasické pochovávanie do zeme, ale do plytkého hrobu bez náhrobku. Určite by som sa chcela vrátiť do kolobehu.
Tento rozhovor vznikol v rámci spolupráce s:
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.
