fbpx
Spoločnosť

Okolo pätnásť miliónov ľudí bude potrebovať pomoc. Nie sú to iba vojaci a vojačky, ale aj ich rodiny, ktoré odchádzajú z Ukrajiny, hovorí Martin Poliačik

Po skončení vojny na Ukrajine sa očakáva, že sa môže aj stotisíc ľudí pohnúť odtiaľ smerom na západ. Prečo pokračovať v pomoci Ukrajine aj po eurovoľbách sa pýtala Frederika Hazéová expertky na humanitárnu pomoc a koordinátorku kampane politickej strany KDH Márie Sliackej, členky Klimatickej koalície a spoluzakladateľky iniciatívy Znepokojené matky Ivany Némethovej a Martina Poliačika, donedávna zástupcu riaditeľky Globsecu na Ukrajine, kandidáta na poslanca do Európskeho parlamentu za Progresívne Slovensko.


Diskusiu organizovala platforma Ambrela spoločne so Sokratovým inštitútom, ktorý realizuje CEEV Živica.

Diskusia sa uskutočnila v utorok (4. 6. 2024) tesne pred voľbami do Európskeho parlamentu.

Ako vnímate záujem verejnosti o eurovoľby tento rok? 

M.P.: Myslím si, že záujem o eurovoľby by bol iný, keby nedošlo k atentátu na premiéra. To zatienilo vecnú diskusiu o podstate toho, o čom majú byť voľby do Európskeho parlamentu. Vďaka tomu, že je slovenská spoločnosť polarizovaná a každé voľby sú už vnímané ako súčasť civilizačného zápasu, je možné, že budeme mať historicky najvyššiu účasť v eurovoľbách, pretože najmä tesný súboj Smeru a Progresívneho Slovenska je motivujúcim prvkom. Nie nutne pre to, že by sa ľudia začali silno zaujímať, kto pôjde do Bruselu a Štrasburgu, ale že sa Smer snaží vyhrať svoje tretie voľby a my sa snažíme nedopriať mu to.

FOTO – klub pod lampou

Mám dojem, že vecná stránka toho, o čo vlastne ide v europarlamente, úplne zmizla z verejnej diskusie. Záujem verejnosti je viac na prerozdelení moci v štandardnom vnímaní, že ideme odovzdať nejaký mandát, než to, kto s tým mandátom kam pôjde a čo tam bude robiť.

Špecifikom týchto volieb je sila kandidátok. Sú na nich aj dvaja bývalí premiéri, niekoľko bývalých ministrov a veľmi silná zostava. Záujem môže byť väčší než býval predtým. Možno aj v súvislosti s tým, ako Slovensko výrazne geopoliticky otáča kormidlom. Aj vlády pred opätovným nástupom Roberta Fica, aj vláda Roberta Fica, využívali zahranično-politické motívy na získavanie vnútropolitických bodov. To všetko sa v rýchlom slede parlamentných volieb, prezidentských volieb a teraz tých európskych, akoby spojilo do kopy. Tým pádom to môže vyzerať, že o európske voľby je trochu väčší záujem, ale nie je to tým, že sú to európske voľby, ale vyostreným politickým súbojom.

Mária, koordinuješ kampaň KDH pre Banskobystrický kraj. Ako vidíš záujem v regióne?

M.S.: Som milo prekvapená. Za posledné dva týždne sme obchádzali primárne Horehronie a potom okolie Detvy. Nečakala som, že ľudia v dôchodkovom veku to naozaj sledujú. Máme Slovensko oblepené bilbordami, no sú kandidáti, ktorí nemajú také rozpočty, ako sú lídri niektorých politických strán. Preto si vyhlasujú napríklad reklamu v rozhlasoch. Je to veľmi milé a myslím, že sme zažili veľa príjemných rozhovorov práve s týmito staršími ľuďmi.

Tým pádom to môže vyzerať, že o európske voľby je trochu väčší záujem, ale nie je to tým, že sú to európske voľby, ale vyostreným politickým súbojom.

Zažili ste aj nejaké ťažšie rozhovory? Možno o mýtoch, ktoré kolujú o našom členstve v Európskej únii?

M.S.: Myslím si, že to nie je ani o mýtoch. Dokonca, až na jednu vzdelanú osobu, som nezažila žiaden mýt o tom, ako funguje Európska únia. To, čo ľudia žijú je o tom, čo ich trápi. Chodili sme veľa po regióne, kde ľudia žijú z poľnohospodárstva. Napríklad v Hriňovej ľudia majú staré traktory, malé polia, ktoré nedokázali obrábať ani za komunizmu. Nevedeli im to zobrať, to bolo naozaj náročné. A to, čo ich trápi, sú neustále nové pravidlá Európskej únie, ktoré im neumožňujú robiť to, čo je pre nich typické – pracovať na poli a odovzdať skúsenosť mladým ľuďom. Na druhej strane sa rozpráva o tom, že chceme žiť ekologicky a mať zdravé jedlo. V podstate, tí ľudia sú vystavení rôznym pokutám a to sú veci, ktoré ich trápia a na čo sa pýtajú kandidátov.

A aké dostávajú odpovede? Zvažujú ľudia, či ísť voliť v eurovoľbách, čo môžu pre nich tí kandidáti riešiť?

M.S.: Chodila som s Jakubom Berčíkom, kandidátom zo strany KDH, ktorý je z Horehronia. Ľudia si ho tam privlastnili a dávali mu otázky typu: „Vau, konečne máme kandidáta z Horehronia. Čo pre nás urobíš?“ Zaujíma ich, či kandidát naozaj pozná kraj a to, ako to tam funguje a ako tam ľudia pracujú. Či vníma, že majú nízke zárobky, veľa robia, majú menšie možnosti zamestnania alebo nejakej lepšej práce. To, čo vnímajú a vidia je, že máme možnosť získať eurofondy, zároveň vnímajú aj nespravodlivosť, že Slovensko je stále, aj v očiach Európskej únie, podceňované. Veľakrát som to vnímala aj ja, z hľadiska rozvojovej spolupráce a pomoci, že nás považujú za malých neschopákov, ktorí ťahajú za kratší koniec a nikdy v nás nevideli lídra nejakého projektu.

Ivka, prednedávnom si bola v Bruseli. Stále kolujú mýty o Európskej únii, ako napríklad, že máme absolútny diktát Bruselu alebo že pre nás nemá žiadne benefity a pozitíva. Ako sa na to pozeráš?

I.N.: Je mi ľúto, že politická diskusia na Slovensku sa odklonila od riešenia reálnych potrieb obyčajných ľudí k politickému súboju a hľadaniu nepriateľov. Je mi ľúto, ako si niektorí politici z Green Deal – Európskej zelenej dohody urobili nepriateľa. Podľa mňa nie je naším nepriateľom, ale naopak nám dokáže pomôcť a ukázať, čo musíme spraviť.

Musíme našu ekonomiku a spoločnosť transformovať na to, aby sme boli pripravení na klimatickú krízu, na jej zmierňovanie. Samozrejme, ani Green Deal nie je dokonalý. Opatrenia v poľnohospodárstve aj v rôznych iných schémach nám majú pomáhať a musia prejsť nejakým prispôsobením, aby boli priateľské k ľuďom a aby dokázali dostať pomoc bez toho, aby boli prijímatelia zahltení byrokraciou, aby to rozdelenie bolo spravodlivé.

Sú to všetko veci, ktoré sa dajú riešiť a prediskutovať s ľuďmi, keď si na to sadnú. Je nebezpečné hovoriť, že celý Green Deal je zlý, pretože niekde v ňom je nejaká chyba. Poďme sa o ňom rozprávať.

V apríli som bola v Bruseli na krátkej pracovnej návšteve, na pozvanie zastúpenia Európskej komisie na Slovensku. Boli sme tam asi dvadsiati, novinári a ľudia, ktorí sa zaoberajú klímou a životným prostredím. Navštívili sme aj Európsky parlament. Stretli sme sa s podpredsedom Martinom Hojsíkom a s ďalšími Slovákmi a Slovenkami, ktoré pracujú v európskych inštitúciách. Sú veľmi šikovní, vedia perfektne po anglicky, riešia konkrétne problémy, ktoré môžu pomáhať ľuďom, či už smernice alebo nové zákony, napríklad pre spotrebiteľov. Ukazovali nám reálne riešenia, ktoré sa snažia prediskutovať v Európskej komisii.

Vysvetľovali nám, ako funguje celý proces vzniku legislatívy. Je to nesmierne zložité – práve preto, že je to demokratické. Dôležitý je trialóg medzi komisiou, radou a parlamentom, kde všade sú naši zástupcovia, ktorých si volíme. Dúfam, že príde čo najviac ľudí voliť, pretože od toho závisí, ako bude Európska únia fungovať pre nás, pre ľudí.

Je mi ľúto, že politická diskusia na Slovensku sa odklonila od riešenia reálnych potrieb obyčajných ľudí k politickému súboju a hľadaniu nepriateľov.

Boli sme aj v Centre pre koordináciu núdzovej pomoci, čo bolo pre mňa mimoriadne zaujímavé. Privítal nás pán zo Slovenska, ktorý tam dlho pracuje a hovoril nám, ako centrum pomáha ľuďom pri katastrofách, ktoré vznikajú dôsledkom prírodnej katastrofy, klimatickej zmeny, ale aj vojny. Hovoril, že pomáhali veľa aj Ukrajine a odídencom na Slovensku, Poľsku a Maďarsku a inde. Vysvetlil nám, ako ten proces funguje a ako táto inštitúcia pomáha ľuďom. Podľa mňa je veľká škoda, že sa nehovorí viac o konkrétnych veciach a opatreniach, ktoré EÚ robí. Potom sa vymýšľajú fámy o diktáte alebo o nejakom ovládaní, či o snahe zničiť Slovensko. Úprimne, naozaj som tam nenašla, prečo by niekto chcel škodiť našej krajine.

Mária, k tomu, čo si spomínala, že Slovensko nebýva vnímané ako relevantný alebo dostatočne závažný partner. Je nejaký spôsob, ako sa to dá zmeniť, aby bolo Slovensko  vnímané ako partner, napríklad v humanitárnej pomoci aj na európskej úrovni?

M.S.: Dúfam, že ma teraz nikto nebude vnímať ako nejakú národniarku, ale chýba nám národná hrdosť. Sústavne sa podceňujeme. Pracovala som vo vojnových zónach, v rozvojových krajinách, po vysokej škole som začínala v Amerike, neskôr bola v Írsku. Mám pocit, že na Slovensku sú veľmi šikovní ľudia, ktorí dokážu toho dvakrát viac aj na úrovni inštitúcií, akou je Európska komisia a iné v Bruseli. Sama som pracovala pre UNICEF. Veľakrát naša nevýhoda je v tom, že nehovoríme po anglicky. Preto nás podceňujú.

FOTO – klub pod lampou

V týchto inštitúciách sú často kvóty, ale kvóta je na Európu ako celok a tým pádom je tam príliš veľká konkurencia. Nedokážeme na pôde Európskeho parlamentu bojovať za Slovensko. Aj keď sme dobrí v niečom, neustále hovoríme iba o tom, čo nemáme, nevieme a chýba nám hrdosť alebo národné sebavedomie. To isté sa ukazuje aj v rozvojovej spolupráci humanitárnej pomoci. Zažila som organizácie, ktoré viedli ľudia na úrovni projektových riaditeľov a mali ďaleko menej schopností ako kopa našich ľudí.

Dokonca sa mi stávalo, keď som pracovala ako výkonná tajomníčka organizácie Ambrela, alebo aj ako riaditeľka UNICEF, že keď boli diskusie k nejakej téme, tak to, čo som povedala, si nikto ani len nedal do zápisu.

Aj keď sme dobrí v niečom, neustále hovoríme iba o tom, čo nemáme, nevieme a chýba nám hrdosť alebo národné sebavedomie.

Vnímala si, že iné krajiny sú relevantnejšie pre to, že majú národnú hrdosť alebo sa prejavujú sebavedomejšie?

M.S.: Asi je to aj vo veľkosti krajiny, ale keď sa bavíme konkrétne o rozvoji spolupráce a humanitárnej pomoci, na Slovensku je pomerne krátky čas. Organizácie v zahraničí fungujú oveľa dlhšie, pričom ich krajiny sú väčšie a tým pádom aj ich investície do rozvojovej pomoci sú oveľa vyššie. To znamená, že ich organizácie pracujú s oveľa vyššími rozpočtami. Na úrovni napríklad SlovakAid hovoríme o programoch za dvesto až tristotisíc eur.

V návrhu o mimovládnych organizáciách sa objavila suma päťtisíc eur, čo v očiach ľudí vyvoláva pocit, že je to obrovská suma, s ktorou mimovládky operujú. Keď som pracovala na Ukrajine pre medzinárodnú organizáciu, robila som s rozpočtom 6 – 7 miliónov a ostatné organizácie pracovali s 20 – 30 miliónmi. Hovoríme o rekonštrukciách domov, o rôznych technických veciach, ktoré sú drahé. A kým nebudeme pracovať aj my s takýmito rozpočtami, nikto nás nebude brať vážne. Nikto nám nedá do rúk dvadsať miliónov, lebo si povie, že sme v živote s takými peniazmi nerobili.

M.P.: Dve veci by som k tomu povedal. Hrdosť je samozrejme dobrá, ale zďaleka nepostačujúca. Myslím si, že rozdiel medzi slovenským prístupom k európskym inštitúciám a prístupom iných krajín, napríklad Poľska, je v tom, že nemáme vôbec žiadny systém.

V návrhu o mimovládnych organizáciách sa objavila suma päťtisíc eur, čo v očiach ľudí vyvoláva pocit, že je to obrovská suma, s ktorou mimovládky operujú.

Výsledky individuálnych, kvalitných, slovenských ľudí sú výsledkami ich individuálnych iniciatív. Nemáme vytvorený systém náboru najkvalitnejších ľudí, ktorí by tam boli posielaní s tým, aby sa medzi sebou spájali a aby pracovali na spoločných cieľoch. To je podľa mňa najväčšia chyba, pretože ľudia, ktorí poznajú prostredie Európskej únie, vedia, že najviac cieľov sa dá dosiahnuť tak, že sú tam, kde sa píše prvý draft. To znamená, že sú v pracovných skupinách, kde sa robia zápisy. Je potrebné, aby tam sedeli ľudia, ktorí vedia, aký je strategický záujem a ktorí diplomaciou, stykmi a poznaním prostredia dostávajú naratívy do tých prvých návrhov.

U nás, bohužiaľ, veľmi veľa ľudí odchádzajúcich do týchto štruktúr, nemá dostatočné vzdelanie a skúsenosti. Sú tam politické nominácie, uprataní ľudia alebo poslaní synáčikovia a dcérenky, ktorí majú moc v rukách a na to trpí celá infraštruktúra.

Druhou vecou je, že pri Ukrajine sme v rokoch 2022 – 2023 boli medzi prvými, ktorí sa ozývali za všetkými najvýznamnejšími rokovacími stolmi. Či to boli iniciatívy cez bývalého premiéra Eduarda Hegera na úrovni Európskej komisie alebo to bolo cez Petra Bátora na úrovni NATO, či cez Globsec, ale aj sieť iných mimovládok a takisto v spolupráci s naším zastupiteľstvom v Kyjeve. Stali sme sa veľmi kreatívnou a určujúcou silou pre detailné, hlavne taktické postupy, čo sa týka prístupu k Ukrajine.

S nástupom tejto vlády sme to stratili. Stále máme silnú pozíciu vo vzťahu k ukrajinskej vláde, ktorá v rámci svojho nového pragmatizmu sa veľmi rada rozpráva o infraštruktúre a železniciach a tak ďalej, a o zbrojení sa rozpráva za zatvorenými dverami, lebo Slovensko dáva obrovský rozsah militárnej vojenskej pomoci, len sa za ňu už platí. Už to nie je ako keby z tých našich skladov.

Čo tým chcem povedať je, že hrdosť je super, keď je stmeľujúcim princípom systematickej práce. Keď je vytvorená strategická komunikácia, ktorá je rozdelená cez jednotlivé ministerstvá, pracovné skupiny alebo organizácie pod vládou, ktoré komunikujú so svojimi náprotivkami v Bruseli, Štrasburgu a v iných nadnárodných organizáciách. Tam by sme vedeli zo šikovnosti, prispôsobivosti, flexibility a schopnosti slovenských ľudí, ktorí tam pracujú, strašne veľa čerpať. Bohužiaľ, systematický prístup neexistuje.

M.S.: To, o čom na Slovensku nehovoríme, alebo sa za to hanbíme je lobing. Tým, že pracujeme s malými rozpočtami, organizácie si nedokážu platiť ľudí, ktorí sa vyslovene venujú lobingu. Ak to nie je pri zrode stratégií a plánov, svoje nápady, myšlienky nedostane do výziev a potom sa ťažko bude uchádzať o niečo, čo chce robiť, keď to v tej výzve nie je. To je prvá chyba a druhá naša najväčšia chyba, čo sa týka Ukrajiny, myslím si bola, že sme ju v rokoch 2014 – 2015 zanedbali.

Výsledky individuálnych, kvalitných, slovenských ľudí sú výsledkami ich individuálnych iniciatív.

Práve v tých rokoch som tam bola. Bola to obrovská príležitosť pre zahraničnú pomoc, investorov aj pre mimovládny sektor. V podstate máme veľkú výhodu, že máme príbuzný jazyk. Za tri týždne som hovorila plynule po rusky, kdežto ľudia z OSN sa tam naozaj trápili. A to po rusky vedeli. Bola to nevyužitá príležitosť. Česká organizácia Človek v tísni bola za pol roka najväčšou organizáciou na Ukrajine a mala také možnosti ako žiadna iná.

Musím povedať, že aj Človek v ohrození sa cez českú sesterskú organizáciu veľmi zapájal. Ale celkovo na Slovensku je povedomie o tom, ako sa to celé začalo, veľmi nízke. Ľudia si problém začali všímať, až keď bol tesne za hranicami. 

M.P.: Paradoxne, keby ľudia, ktorí sú odborníci na konflikt na Ukrajine písali po anglicky, ich knihy sú celosvetové bestsellery. Tomáš Forró a jeho Donbas, v podstate ktorákoľvek prednáška od Sašu Dulebu, ak by boli v angličtine, patrili by k najlepším zdrojom o konflikte vôbec. Bohužiaľ, slovenské zdroje sa dodatočne neprekladajú do angličtiny. Už len týmto, ak by sme vstúpili do medzinárodného poľa, by sa renomé Slovenska zvýšilo.

Na Slovensku máme výnimočných autorov a napriek tomu ruská propaganda, ktorá tu pôsobí 25 rokov a bolo do nej investované milióny dolárov, nahlodala našu spoločnosť natoľko, že máme situáciu, akú máme.

Ivka, ako sa pozeráš na pomoc Ukrajine, alebo respektíve to, čo sa deje na Ukrajine v spojitosti s klimatickou krízou? Prečo by sme sa ako krajina mali ďalej o ňu zaujímať?

I.N.: Myslím si, že tých súvislostí medzi vojnou a klimatickou krízou je veľa. Každá vojna je pre klimatickú krízu zlá, pretože vytvára emisie navyše, ktoré stav ešte zhoršujú. Máme údaje o tom, že za prvý rok a pol invázie Ruska na Ukrajine vzniklo toľko emisií, ako vyprodukuje Belgicko za rok. Je to obrovská záťaž, veľká environmentálna a samozrejme, humanitárna katastrofa.

Vidím to aj z druhého pohľadu. Dlhé roky apelujeme na to, že musíme znižovať závislosť na fosílnych palivách. Jednoducho uhlie, ropa a plyn by už mali patriť do dejín. Mali by sme naozaj veľmi rapídne začať využívať technológie založené na obnoviteľných zdrojoch, zvyšovať energetickú efektívnosť, podporovať udržateľné formy dopravy, podporovať poľnohospodárstvo a ochraňovať lesy. Zvýraznilo sa to hlavne teraz pri vojne na Ukrajine, keď sme si uvedomili, že sme závislí na fosílnych palivách a na Rusku.

Máme údaje o tom, že za prvý rok a pol invázie Ruska na Ukrajine vzniklo toľko emisií, ako vyprodukuje Belgicko za rok.

Hneď na začiatku, ako začala invázia, sme zorganizovali protest, ktorého hlavnou myšlienkou bolo, že fosílne palivá v podstate financujú vojnu. Doteraz posielame miliardy Rusku za fosílne palivá. Od začiatku invázie je to vyše desať miliárd eur. Na jednej strane je veľmi pekné, že sa snažíme Ukrajine pomáhať a robíme, čo môžeme a skladáme sa na zbrane, humanitárnu pomoc a ubytovávame odídencov, ale na druhej strane platíme Putinovi, aby útočil. Toto je pre mňa hlavný message. Čo sme mali robiť už dávno, bolo začať odstavovať fosílne palivá. Samozrejme, neurobíme to hneď, ani sme to nežiadali. Našou požiadavkou bolo, aby sme začali riešiť tieto veci oveľa aktívnejšie a strategickejšie.

Európska únia nám v tom pomáhala, pretože Plán obnovy aj eurofondy boli nastavené tak, aby sme znižovali fosílne palivá, aby si ľudia mohli obnoviť svoje domy, aby znižovali spotrebu plynu a pomohli aj svojim vlastným peňaženkám. Európska únia nám prispieva na obnovu verejných budov, železníc či budovanie cyklotrás. To sú všetko riešenia, ktoré znižujú spotrebu fosílnych palív. Myslím si, že by sme ich mali podporovať, oprieť sa do nich viac a nehľadať len samé chyby.

M.S.: Humanitárna pomoc prináša veľmi veľa paradoxov, najmä v konfliktných krajinách. Spomeniem dva paradoxy z Ukrajiny z rokov 2014 – 2015. Na Donbase som strávila rok a riešili sme tam prípravu ľudí na zimu. Keďže sú tam uhoľné bane, ľudia majú piecky na uhlie. Pracovala som pre organizáciu, ktorá mala svoju centrálu v Amerike, takže automaticky sme žiadali peniaze od amerických donorov. Mali sme pripravené, že budeme rozdávať ľuďom uhlie. Americká organizácia povedala „nie” a chcela rozdávať nejaké ekologické brikety. Predstavte si ten paradox, že krajina, ktorá je jedna z najväčších znečisťovateľov, chce od tých stareniek na Donbase, aby kúrili a používali ekologické kúrenie.

Druhým paradoxom bolo, že sa rozdávala finančná pomoc. Krajina naozaj nebola pripravená na vojnu a z hľadiska legislatívy bola pomoc považovaná za príjem, ktorý sa zdaňoval. To znamená, že sme platili daň z pomoci, ktorá išla na financovanie vojny. Tiež bola zavedená nová daň, neviem koľko to bolo percenta z platov ľudí, no každý zamestnanec ešte prispieval na financovanie vojny.

Myslím, že neskôr sa na Donbase naozaj používali drevené brikety.

M.S.: Ale bolo to z tlaku toho donora.

Tak bolo to tam celkom znečistené, nie? 

M.S.: Boli tam malé mestá, kde ľudia žili a pracovali v baniach, kde dostávali ako odmenu, ako súčasť nejakého benefitu, uhlie. Celé kúrenie mali postavené na uhlí.

Martin, počas svojho pôsobenia v Globsecu, si pôsobil na Ukrajine. Na čo si sa tam sústredil, čo bola tvoja agenda?

M.P.: Vo februári 2022, keď vypukla vojna, som mal štyri roky práce za sebou v Štrasburgu v Rade Európy, kde som veľmi intenzívne spolupracoval s ukrajinskou delegáciou. Prvý týždeň, keď som zistil, že moji kolegovia sú na zozname ruskej armády o poprave, samozrejme ma to nenechalo chladným. Na konci marca prišla ukrajinská parlamentná delegácia, ktorú viedla moja kolegyňa zo Štrasburgu, Mária Mezenceva. Vravela, aby sme sa začali čím skôr rozprávať, ako to bude vyzerať s Ukrajinou po vojne. Tam vznikol aj prvý kontakt ukrajinskej delegácie s Globsecom. Ten mi potom ponúkol pozíciu zástupcu riaditeľky novovzniknutej pobočky v Kyjeve, ktorá bola prvou pobočkou medzinárodnej organizácie, ktorá vznikla v plnoformátovej totálnej vojne.

Pozerali sme sa cez vojnu do budúcnosti, popri tom sme sa spájali, čo sa týka vojenskej pomoci a všetkého, čo k tomu patrí. Ako prvú tému sme si zobrali odmínovanie, pretože Ukrajina je v súčasnosti najzamínovanejšou krajinou na svete. A to násobne najzamínovanejšou od čohokoľvek, čo máme na planéte. Len pre vašu predstavu. Bosna Hercegovina stále nie je odmínovaná, no je to možno stotina z územia, ktoré bude potrebné začať odmínovať v Ukrajine. Zároveň Ukrajina je najkomplexnejšie zamínovaná krajina v histórii ľudstva.

Rusi používajú muníciu zo 60-tych rokov minulého storočia až po úplne najmodernejšie míny. Človek by sa čudoval, čo dokážu vymyslieť. Majú míny, ktoré dokážu ako maličký šulčok pristáť v lese, potom sa postaviť na nožičky a odstreliť desať metrov lanka na všetky strany, ktoré sa zabodnú do stromov alebo do zeme. Lanko je citlivé na zvuky, takže prístroj dokáže rozoznať, či ide okolo zviera alebo človek. Srnku aj kravu pokojne pustí, no v momente, keď príde niekto dvojnohý, detonuje.

Využívajú aj úplne najstaršie granáty, ktoré sú nevybuchnutou kazetovou muníciou. To je najbežnejší problém, že 40 percent z toho nevybuchne a len tak sa niekde povaľuje, až po zámerne vytvorené pasce napríklad v práčkach či v hračkách. Rusi sú mimoriadne vynaliezaví.

Zároveň Ukrajina je najkomplexnejšie zamínovaná krajina v histórii ľudstva.

Je to veľmi veľmi komplexný problém, no v rámci Globsecu sme napísali prvú súhrnnú správu o stave odmínovania v Ukrajine, ktorá sa volala Walking on Fire. Obletela celý svet. Prvé čísla, ktoré sme zverejnili, sú dodnes používané ako záchytné dáta o potrebách pre odmínovanie Ukrajiny.

Druhá téma, ktorej sme sa začali venovať, sú vojnou vyvolané traumy, pretože PTSD alebo iné posttraumatické poruchy sú násobené otrasmi mozgu, hlavne mikrootrasmi. Tým, že táto vojna je vo svojej podstate akože delostrelecká, všetci, ktorí sú na fronte, permanentne trpia mikrootrasmi mozgu a tie sú jedným z najzávažnejších činiteľov vzniku chronického PTSD v neskoršom veku.

Lanko je citlivé na zvuky, takže prístroj dokáže rozoznať, či ide okolo zviera alebo človek. Srnku aj kravu pokojne pustí, no v momente, keď príde niekto dvojnohý, detonuje.

Vypočítali sme, že okolo pätnásť miliónov ľudí bude potrebovať systematickú pomoc. Nie sú to iba vojaci, vojačky, ale aj ich rodiny, dobrovoľníci, dobrovoľníčky aj ľudia, ktorí odchádzajú z Ukrajiny. Tým, že sú mentálne stále v krajine, trauma iba narastá a majú pocit viny, že nie sú doma a ľudia tam stále trpia. Toto všetko je extrémne zložitá situácia. V súvislosti s Európskou úniou je to je jedna z vecí, na ktorú sa už teraz potrebujeme pripravovať. Pretože v momente, keď vojna skončí, tak možno 40 – 50-tisíc, možno aj stotisíc ľudí, vojakov, vojačiek sa pohne smerom na západ.

Mali sme chlapa, ktorý neprešiel dekompresiou zo zákopu. Každý človek, ktorý odchádza z vojny do civilu, musí mať dekompresiu. Všetky hormóny sa musia dostať na plus-mínus takú úroveň, že sa stáva civilom pred tým, ako sú vojaci schopní pustiť ho von. Na začiatku vojny sa to nerobilo, napríklad chlap prišiel domov, objal ženu, deti, zaspal a uprostred noci sa zobudil s tým, že je v zákope a zabil si celú rodinu. Meniť tento stav bude súčasťou celoeurópskych riešení.

Tvrdíme, že ak sa teraz začne systematicky budovať sieť podpory pre ľudí, ktorí ešte len prídu, nielen, že na to budeme pripravení a schopní pomáhať im, ale zároveň vyriešime jeden z najväčších problémov, ktorý v Európe máme a to je nedostatočná sieť na riešenie traumatizovaných ľudí.

Súvislosť Ukrajiny a Európskej únie je často taká, že veľmi veľa ľudí chce pomáhať a nevie ako. Nepoznajú detaily toho, čo Ukrajina potrebuje. Keď sme sa bavili o rekonštrukčných prácach, jeden z veľkých problémov, čo sa týka budúcej rekonštrukcie Ukrajiny je, že ľudia si stále myslia, že budú rekonštruovať domy tam, kde stáli predtým. Lenže mestá alebo dediny často vznikli okolo bane alebo fabriky, ktorá už neexistuje. Toto je tiež niečo, čo by organizácie, ktoré chcú vraziť peniaze do rekonštrukcie Ukrajiny, mali vedieť. Keď v tom nebude systém, či už pri odmínovaní, ale aj riešení traumatických stavov,  môže sa spraviť viac škody ako úžitku.

Mária, čo znamená téma pomoci Ukrajine pre vaše hnutia aj v zmysle eurovolieb a toho, čo sa potom bude ďalej diať na európskej úrovni?

M.S.: Osobne si to neviem spojiť veľmi s eurovoľbami. Na rovinu, v kampanii funguje politický marketing, ktorý je založený na tom, čo ľudia chcú. Téma Ukrajiny sa momentálne delí na dve – vojna a nie vojna. Myslím si, že z pohľadu voličov a toho, čo chcú počuť, sa na to nejakým spôsobom ani relevantne nereflektuje. Skôr je naozaj potrebné otvárať témy, ktoré spomínal aj Martin, a ktoré nie sú veľmi populárne, zato veľmi dôležité a môžu byť pre nás obrovskou, nechcem to nazvať hrozbou, ale oveľa väčšou výzvou ako samostatná vojna. Ľudí s traumou je hrozne veľa a do riešení je potrebné zapojiť veľmi veľa inštitúcií. Zároveň sme stále v krajinách, kde rozprávať o traumách nie je veľmi bežné.

Pamätám si, keď sme na Donbase začali program psychosociálnej pomoci, ktorý sme riešili prostredníctvom masáží. Ľudia chodili na masáž, aby sa tam otvorili masérom a rozprávali o svojich problémoch.

Nedávno som na Netflixe pozerala dokument o Majdane v rokoch 2014 – 2015. Uvedomila, som si, že už vtedy začala obrovská nenávisť, ktorá sa v ľuďoch prechováva v rôznych formách. Veľkým, naozaj ľudským momentom je proces odpustenia, do ktorého potrebujeme zahrnúť aj všetky cirkevné inštitúcie, alebo kohokoľvek, kto sa dokáže nejakým spôsobom venovať tejto téme. Potom sú to praktické veci, ako spomínaná rekonštrukcia domov, čo je veľmi drahé.

Dnes sú ľudia unavení a nechcú fundraisovať na pomoc Ukrajine. Videla som zbierku na podporu munície na Ukrajine, ale v oveľa menšej miere sú ochotní podporovať pomoc. Peniaze bude potrebné niekde nájsť, nebude to lacné. No Ukrajinci túžia po tom, aby sa vrátili tam, kde budovali celý svoj život.

Na záver by sme mohli skončiť jednou vetou, ktorá sa môže týkať jednej z dvoch tém, ktorým sme sa venovali. Buď toho, prečo by aj ľudia, ktorí sa cítia vyčerpaní a možno už nemajú takú silnú nádej, mali ísť voliť alebo prečo by sme mali ďalej pomáhať Ukrajine. 

I.N.: Poviem to z takého ľudského hľadiska: nevládzem pozerať dokumenty o Ukrajine, pretože si chránim svoje vlastné psychické zdravie. Ďakujem za to, že sme v Európskej únii a v NATO a že môžeme v noci spať. Ako matka a ako obyčajný človek cítim, že im musíme pomáhať, pretože sú to naši susedia. Keby nás niekto napadol, boli by sme tiež radi, keby nám niekto pomohol. Dúfam, že pôjdu ľudia v sobotu voliť a že sa budú viac zaujímať o európsku politiku a o život v Európe.

Videla som zbierku na podporu munície na Ukrajine, ale v oveľa menšej miere sú ochotní podporovať pomoc.

M.S.: Pamätám si na moment, keď som prvýkrát prišla na Donbas. Mala som pocit, že som sa vrátila o 20 – 30 rokov do minulosti. Bolo tam všetko, čo som si pamätala z detstva, ako keby tam zastal čas. Bol to tiež moment, kedy som si uvedomila, že ako sa Slovensko posunulo vďaka tomu, že vstúpilo do Európskej únie. Uvedomila som si, aký je rozdiel medzi nami a Ukrajinou. Čo sa týka pomoci, keď som ešte pracovala pre UNICEF, napísala som publikáciu Pomoc chutí po arašidoch. Je to jednoduchý návod na to, čo všetko je humanitárna pomoc a ako o nej treba rozmýšľať.

M.P.: Mne to strašne pripomína situáciu z roku 2012. Gorilie protesty boli ako sa blížili voľby stále extrémnejšie. Na ten najukričanejší, tesne pred voľbami, nás zavolali ako zástupcov politických strán. Postavil som sa na pódium, kde na mňa leteli banány a vajíčka. Vtedy som si povedal, že bez ohľadu na to, ako sa práve cítite, o pár dní tie voľby budú.  Podľa pravidiel tejto hry prerozdelia moc, lebo tá pochádza od ľudí. Presne tak sa cítim aj teraz. Bez ohľadu na to, čo v nás spôsobil atentát, čo v nás spôsobilo stupňovanie nenávisti a polarizácie spoločnosti. Demokratické pravidlá hovoria, že moc sa rozdeľuje nie streľbou na uliciach, ale vo voľbách. Ak sa chceme vrátiť k tomu, že tento štát má fungovať podľa pravidiel, prvú príležitosť máme v sobotu. Pôjdeme tam a povieme, že toto je spôsob, akým chceme, aby bola odovzdaná moc od ľudí ich voleným zástupcom a zástupkyniam.

Celú diskusiu aj s otázkami od publika si môžete pozrieť tu.


Rozhovor vznikol vďaka prostriedkom z Oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky.

Profil autora:

Vyštudovala žurnalistiku a niekoľko rokov pôsobila ako novinárka. Venovala sa najmä vedeckej popularizácii a neskôr aj spoločenským témam, ako sú ľudské práva, klimatická kríza či násilie páchané na ženách. Zo sveta médií prešla do sveta neziskových organizácií a neskôr PR.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Jeden nikdy nevie

Fascinuje ma, že píšeme rok 2024 a médiá seriózne publikujú vyjadrenia človeka, ktorý na vlastné oči videl, že Zem je guľatá. A to na dôkaz toho, že vysoký štátny úradník sa mýli. Mám pocit, že sa mi sníva. To akože potrebujeme, aby nám niekto reálne demonštroval, že elektrina kope na dôkaz existencie prúdu alebo potrebujeme vidieť vybuchnúť dynamit, aby sme uverili, že trhaviny majú explózne účinky?

Vlad Jackovyj

Výnimočný dátum nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov

Začiatkom marca si pripomíname 210. výročie narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorého spájalo neobyčajné priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom.

Kristína Červeňáková

Bála som sa vrátiť do ambulancie, dodnes ma z toho mrazí

Prečítala som si vyjadrenie novinárky Zuzany Kovačič Hanzelovej o jej rozhodnutí stiahnuť sa z nahrávania politických rozhovorov pre neutíchajúce vyhrážky a útoky. Myslím si, že v jej situácii by som učinila rovnako. Útoky na ženy novinárky pribúdajú a sú čoraz vyhrotenejšie, odstrašujúcejšie a ohrozujúcejšie. Aj keď sa politickým témam nevenujem, pred pár mesiacmi som sa ocitla v nepríjemnej situácii, a to v ordinácii lekára.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Skúškou zo základov štátu a práva by mali prejsť všetci

Skúšku zo základov štátu a práva som robila veľmi dávno. Učili sme sa na ňu viacerí, navzájom sa pýtali a odpovedali, no aj tak sme sa potom priamo na mieste báli. Dopadla dobre, na prvý termín, myslím, že skúšajúci bol pomerne benevolentný.

Bianka Mária Bálintová

Na tichom proteste sme sa vraj tvárili, že bojujeme za slobodu médií

Stojíme na Námestí slobody, v rukách držíme transparenty a pred Úradom vlády sa pomaly začína tichý protest. Predchádzalo mu odoslanie otvoreného listu premiérovi Robertovi Ficovi a predsedovi parlamentu Petrovi Pellegrinimu. „Vyjadrujeme nesúhlas s poslednými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a iných predstaviteľov vlády na adresu novinárov. Nesúhlasíme s tým, že na úrad vlády nechcú pustiť konkrétne médiá,“ hovorí jedna z organizátoriek protestu. Premiér sa totiž rozhodol, že si bude medzi médiami vyberať podľa toho, ktoré mu vyhovujú. Za konflikt medzi dvoma politikmi zaplatili novinári, ktorým predseda Národnej rady obmedzil možnosti nahrávať či vysielať živé vstupy v parlamente.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner