Známky považuje za donucovací prostriedok. Svojich žiakov chváli, ak chcú pomáhať iným žiakom. Ľudmila Štupáková je učiteľka matematiky a výtvarnej výchovy na Základnej škole Divín a finalistka rebríčka TOP 10 tohtoročného ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Čo má spoločné matematika a výtvarná výchova? Čo je kľúčom k tomu, aby inklúzia fungovala a prečo sú dôležité mimoškolské aktivity? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom, ktorý realizuje program Enter.
Vyučujete matematiku a výtvarnú výchovu. Je to nezvyčajná, ale krásna kombinácia. Ako ste sa k nej dostali?
Určite sú za tým gény, lebo matematika je v našej rodine zaužívaná. Moji rodičia boli jadroví fyzici, sestra učila na fakulte matematiky, fyziky a informatiky v Bratislave dlhé roky. Dnes učí na gymnáziu. Brat pracuje s jadrovou fyzikou na dozimetrii na onkologickom oddelení. Takže matematika je u nás čisto genetická záležitosť. Na škole som obľubovala všetky prírodné vedy, lebo tie sa nemusia učiť. Jednoducho, človek si sadne, dáva pozor a chápe.
Čo sa týka výtvarnej výchovy, tú budem mať zrejme tiež niekde v génoch, lebo v rodine máme aj výtvarníkov a žurnalistov. Tvorivosť a kreativita spolu tiež určite súvisia, navyše mala som rodičov, ktorí veľmi nebazírovali na poriadku doma. Takže mohli sme si lepiť z papiera, tvoriť si niečo z hliny či maľovať. Keď sme niečo zašpinili, doteraz som tu, hlavu mi teda neodtrhli. (smiech) To, že v nás podporovali tvorivosť, myslím si, že ovplyvnilo to, že sa venujem výtvarnému umeniu.
Vyučujete obidva predmety?
Tento rok neučím výtvarnú výchovu prvýkrát. Zobrali mi ju, napriek tomu, že sme s deťmi dosahovali medzinárodné úspechy. Namiesto toho učím chémiu, pretože ju nemal kto učiť. Nevzdala som to a mám výtvarný krúžok, na ktorý chodí polovica školy. Takže stretávame sa v poobedňajších hodinách.
Čo má matematika spoločné s výtvarnou výchovou? Prepájate občas tieto predmety?
Určite, pretože matematiku a ani výtvarnú sa netreba učiť. Je dôležité vnímať ich ako hru. Výtvarná výchova je nekonečná sloboda a kreativita. Prostredníctvom obrazu môžeme hovoriť o sebe, vyslovovať svoje predstavy a názory. Matematika je o tom istom. Dostaneme príklad a vytvárame riešenie. Čím krajšie a inovatívnejšie riešenia daného príkladu sú, tým viac si ich vážim. Od žiakov nežiadam, aby postupovali presne podľa môjho postupu, ak vymyslia nový postup, majú u mňa veľké plus.
Stále ich učím, že matematika je ako tajnička. Keď vám vyjde rovnica, máte sa tešiť, že ste nad ňou vyhrali. Keď vám nevyjde správny výsledok, nabudúce sa pokúsime vyhrať nad daným problémom.
Obidva predmety sú hravé. Vyzývajú nás dokázať, že to zvládneme. Určite to nie sú predmety, ktoré musíme memorovať a učiť sa naspamäť. Tiež ich spája to, že ich dokážem učiť aj bez známky. Známka je len donucovací prostriedok.
Vaša škola môže byť príkladom, že inklúzia, teda začleňovanie žiakov s rôznymi potrebami, nemusí byť len formalita, môže prinášať výsledky. Čo je kľúčom k tomu, aby inklúzia fungovala?
Sama by som to určite nezvládla. Pravdupovediac, počas prvých rokoch, keď som učila, bola som zúfala. Nevedela som si dať rady s niektorými začlenenými žiakmi najmä zo sociálne znevýhodneného prostredia. Koľkokrát sa stane, že máme žiakov, ktorí nemajú zošit ani pero, chodia do školy bez školských tašiek a rodina nemá záujem o to, ako ich deti prosperujú. Samozrejme, máme aj začlenené deti, ktoré sa chcú učiť, ale žiaľ, vyššie percento tvoria žiaci s poruchami učenia sa. V niektorých triedach mám takmer polovicu takých žiakov.
Ak by neboli deti navzájom k sebe tolerantné, nikdy by som nedokázala, že začlenený žiak vyhral celoslovenské kolo v súťaži vedy a techniky. Samozrejme, nebola to len moja práca, ale aj práca jeho mladšieho spolužiaka, s ktorým sa pripravoval.
Začlenených detí, ktoré postupujú podľa osnov pre špeciálne školy, máme veľa. Jeden asistent, ktorý príde raz za čas, nedokáže pomôcť všetkým žiakom. Tak mi napadla myšlienka, že by si deti mohli pomáhať navzájom. Tí, ktorí sa rýchlejšie učia by mohli pomáhať tým pomalším. Deti sú skvelé a ochotné pomáhať si.
Takže hovoríte, že rovesnícke vzdelávanie je receptom na to, ako úspešne zvládnuť triedu, kde sa potreby detí výrazne líšia? V čom je to lepšie oproti individuálnemu venovaniu sa deťom?
Neviem, či môžem povedať, že je to recept. Keď pečieme chlieb, každý má iný recept. Riadiť sa presne nejakým receptom smeruje ku kalamite. Myslím si, že do každého receptu treba pridať aj trošku inštinktu. Každé dieťa má iné potreby. Nie každé dieťa je ochotné pomáhať tomu druhému. Takisto si myslím, že to chce roky skúseností. No áno, vediem deti k vzájomnej spolupráci určite nie k individualite, pretože človek ako jedinec nedosiahne toľko, ako keď pracuje v tíme. Deti nechválim za známky alebo za výborný prospech, ale snažím sa ich pochváliť najmä za to, že sú ochotné pomáhať druhým.
Čo by ste potrebovali? Čo by vám uľahčilo prácu v takýchto rôznorodých skupinách?
Mne to vyhovuje tak ako to je, lebo mám skvelých žiakov. Možno by som potrebovala trochu viac času, lebo niekedy učím šesť hodín od siedmej ráno, mám dozor a nemám žiadnu prestávku. Tých materiálnych vecí nám až tak veľa netreba. Cez projekty vieme však získať aj materiálne veci.
Ste príkladom toho, že učiteľská práca nekončí, keď zazvoní. Ste veľmi aktívna nielen v škole, ale aj v rámci obce Divín. Čo všetko v Divíne podnikáte?
Pred pätnástimi rokmi za mnou prišla jedna pani učiteľka zo škôlky s ponukou, či by som pre škôlku nezorganizovala Rozprávkový les, aby sa žiaci prezliekli za rozprávkové postavičky. Deťom sa to veľmi páčilo a ja som v tom uvidela cestu k rovesníckemu vzdelávaniu. Starší žiaci tým pádom dávali úlohy škôlkarom. Tento rok to bol už 15. ročník Rozprávkového lesa, na ktorý už chodia nielen obyvatelia Divína, ale aj zo zahraničia.
V Rozprávkovom lese účinkuje viac ako stovka detí z našej školy. Šancu dostane každý. Účinkujú v ňom žiaci so štvorkami zo správania, rómskeho pôvodu aj tí, ktorí prepadajú. Za pätnásť rokov nás nesklamal ani jeden žiak. Žiaci nemajú na čele nálepky ako múdry, hlúpy, biely či snedý, ktoré im v školských laviciach často dávame.
Keď som videla, ako Rozprávkový les dobre funguje, založila som ďalšie podujatie s názvom Tvorivé dielne. Ide o 40 stanovísk, kde si deti môžu vyskúšať prácu s pílkou, rezbárstvo a podobne. Animátormi sú opäť starší žiaci, ktorí predávajú svoje skúsenosti mladším.
Potom, keď som vstúpila do Amavetu (Asociácia pre mládež, vedu a techniku – pozn. red.) sa roztrhlo vrece s podujatiami. Vďaka asociácii som mohla podujatia aj z čoho financovať. Tak vznikli podujatia ako Deň vedy, Malý výskumník či v spolupráci s obcou robíme Divínsky Boyard. Začali nás pozývať aj do okolitých dedín, aby sme im urobili športový deň či iné podujatia.
Prečo je pre vás dôležité venovať sa aj mimoškolským aktivitám? Čo to prináša vám a čo vášmu okoliu?
No určite radosť. Mám radosť, že deti, ktoré dospievajú a ktoré sú často označované za darebákov, tých, ktorí pijú a fajčia a nič nedokážu, že ich môžem verejnosti ukázať v inom svetle. Deti sa tešia, že urobili radosť malým deťom. Od detí dostávam kopec lásky. Taký vzťah by sa nedal vybudovať len v škole, práve podujatia tomu prispievajú.
Pre vás je zrejme v pedagogike veľmi dôležitá ľudskosť, láska a dôvera. Občas stretávam učiteľov, ktorí si myslia, že ak by na týchto hodnotách stavali svoju prácu, tak by sa im trieda vymkla spod kontroly a žiaci by zneužívali takýto pozitívny vzťah. Čo by ste takým učiteľom odkázali?
Žiaci nie sú naši nepriatelia. Sú to deti. Aj ja som bola dieťa a mala svoje chyby. Doteraz ich mám. Samozrejme, že deti nie sú dokonalé, no nebudú dokonalé ani ako dospelí ľudia. Musíme ich brať ako osobnosti. Majú svoje plusy, ale aj mínusy, pričom každé dieťa túži po láske, objatí a po pochvale. Každé dieťa chce zažiť pocit úspechu a chce, aby ho niekto mal rád.
Myslím si, že keď deťom ukážete, že vám môže veriť, tak vás nikdy nesklame. Nie vždy som učila kolektív, ktorý bol jednoduchý. Raz som mala v triede deti s poruchami správania, ktoré boli agresívne a potrebovali psychiatrickú liečbu, no stále sa k nim dá nájsť prístup. Najmä tieto deti si neskutočne vážia, keď ich človek podporí. Vďaka rovesníckemu vzdelávaniu a projektom som dosiahla, že 60 percent žiakov v triede, ktorí pôvodne prepadali, začali na sebe pracovať. Myslím si, že to bolo vďaka vzťahu, ktorý sme si navzájom vybudovali.
Ako si Ľudmila Štupáková predstavuje školu o sto rokov?
Radšej by som videla opäť svoju minulosť ako budúcnosť, pretože by som mala asi strach. Dnešná doba speje k tomu, že všade sa zavádzajú počítače, najmodernejšie technológie a unikajú nám tak drobné krásy života. Deti sa už v útlom veku učia programovať a celé hodiny sedia za počítačovými programami, ktoré ich vzdelávajú. Sami vieme, ako to dopadlo počas pandémie. Deti sa za týmito nástrojmi cítia osamotené. Technológie nikdy nenahradia človeka.
Moja vízia, akoby mohla vyzerať škola o sto rokov, je učiť deti k práci, zodpovednosti, povinnosti, učiť ich radovať sa z maličkostí, neinklinovať k drahým veciam. Na čo mať v domácnosti štyri autá, keď nevieme pomenovať sedmokrásku? Takto si predstavujem školu o sto rokov, mali by sme učiť človeka pre život, v ktorom žije a nie pre virtuálny život.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.
