V čase krízy by sme podľa neho prícestné aleje začali vnímať aj ako zdroj ovocia. Bruno Jakubec sa dlhodobo venuje témam ovocinárstva, krajinotvorby a ekologického poľnohospodárstva. V rozhovore približuje, v čom spočíva výnimočná chuťová aj tvarová rozmanitosť starých a krajových odrôd a objasňuje princípy ich vzniku, šľachtenia a vegetatívneho množenia. Odborník z Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene zároveň rozoberá potenciál lokálneho pestovania a zdôrazňuje, že zachovanie pestrosti starých a krajových odrôd je dôležitým nástrojom pri adaptácii na klimatickú zmenu.
V úvode prvého slovenského atlasu „50 na 50: Atlas starých odrôd jabloní a hrušiek“ ste sa zamýšľali nad tým, prečo je dobré poznať odrody stromov. Keď dnes ochutnáme ovocie zo supermarketu, cítime spravidla len to, či je sladké alebo kyslé. Aké vlastnosti a chute si môžeme všímať, keď ochutnáme tradičné staré odrody?
Aj medzi starými a krajovými odrodami sú veľmi sladké či kyslé. No všeobecne je tradičných odrôd veľké množstvo. U nás stovky, celosvetovo tisíce. A synonymom tohto veľkého počtu je v tomto prípade pestrosť. Takže staré a krajové odrody sú rozmanité napríklad v tom, ako vyzerajú, aké sú odolné, kedy dozrievajú a samozrejme v tom, ako chutia. Vlastne to znamená, že každá odroda chutí inak. Rozdiely sú niekedy také veľké, že sa podľa nich dajú odrody aj určovať. Často sú však len ťažko postrehnuteľné a drobné nuansy rozlíšia len nadaní ochutnávači.
Spolu so spomínanými kyselinami a cukrami tvoria výslednú chuť plodu, napríklad jabloní, aj prchavé látky, najmä estery, ktorých je viac ako tristo druhov. Za horkosť sú zodpovedné fenoly. Výsledná chuť je potom kombináciou týchto látok, ktoré sa navzájom miešajú a ovplyvňujú. Preto môžu niektoré jablká chutiť po banánoch alebo grapefruite a sušené hrušky po figách. No aj menej chutné odrody mohli mať v minulosti svoje uplatnenie. Napríklad v tom, že spoľahlivo pravidelne plodili alebo rástli ako zdravé vitálne stromy, ktoré nevyžadovali veľa starostlivosti. Zavrhnúť preto nejakú odrodu len preto, že nám na jeseň pri zbere nechutí, je veľmi unáhlené.
Ako vznikajú odrody ovocných stromov?
Začnime tým, ako vzniká taká veľká pestrosť. Pri pohľade do záhrad na stromy, ktoré nie sú trápené rezom, sa nám každá odroda zdá iná. Nielen plodmi, ale aj tým, ako rastie. Niektoré odrody majú slabý rast, iné silný, niektoré tvoria rozložité široké koruny, iné sú štíhlejšie. Takto by sme mohli pokračovať spôsobom vetvenia, veľkosťou a farbou listov či kvetov, štruktúrou kôry, veľkosťou úrody.
Ak sa však pozrieme napríklad na pôvodné lesné dreviny, ako sú buky či duby, takéto veľké rozdiely nepozorujeme. Ak sa zameriame na detaily, v podstate sa nám môžu zdať všetci zástupcovia jedného druhu rovnakí. Dôvodov je viacero, no tým najdôležitejším je to, že na vzhľad pôvodných druhov pôsobí po extrémne dlhú dobu prirodzený výber, ktorý každú generáciu vyraďuje nefunkčné kombinácie znakov (vlastností) a udržiava fenotyp, teda vzhľad celej populácie daného druhu okolo optima pre dané prostredie. Forma je tu výsledkom funkcie a pre danú funkciu je určitá forma najvhodnejšia.
Aj populácie ovocných drevín mali v minulosti ustálené formy. Stačí sa napríklad pozrieť na trnku, liesku alebo hruškovú plánku. Aj tie sú vo svojom vzhľade ustálené. No do vývoja ovocných drevín výrazne a dlhodobo zasahuje človek. Súbor všetkých postupov, najprv nevedomých a náhodných, neskôr cielených, nazývame šľachtenie. Šľachtenie zahŕňa napríklad medzidruhové kríženie, prenos jedincov do rozdielnych pôdno-klimatických podmienok rôznych geografických oblastí a najmä výber a udržiavanie vlastností, ktoré sú človekom želané, no zároveň veľmi vzdialené od pôvodného optima daného druhu.
Pre prežite nie sú dôležité veľké a sladké jablká alebo šťavnaté maslové hrušky. Ak následne navzájom krížime jedince vzniknuté takýmto spôsobom, výsledné potomstvo môže byť mimoriadne pestré. Nedokážeme predpovedať, ako bude vyzerať a môže získať ktorúkoľvek zo širokej palety možných kombinácií otcovských a materských vlastností. Môže sa vracať k svojej pôvodnej, planej forme alebo, naopak, vhodnou kombináciou génov vznikne jedinec hospodársky mimoriadne zaujímavý.
A tu sa dostávame ku vzniku odrody. Ak teda vznikne vhodný vydarený jedinec, je kombináciou génov jediný svojho druhu. Na to, aby sa z neho stala odroda, je potrebné začať ho množiť. Nie však ďalším krížením, to by sme o získané gény opäť prišli, ale nepohlavne, vegetatívne, napríklad štepením. Niektoré odrody nie sú veľmi rozšírené, nájdeme ich napríklad len v jednej dedine či doline. To sú odrody miestneho významu. Sú však aj úspešné odrody, ktoré miesto svojho vzniku rýchlo opustili a nachádzajú sa na celom svete. Dobrým príkladom je odroda Golden Delicious. Odrody môžu vzniknúť náhodne, tým že sa skrížia dva jedince, ktoré nepoznáme, alebo cielene, kedy sa snažíme kombináciou známych rodičov zabezpečiť vyššiu pravdepodobnosť výskytu želaných vlastností. Napríklad spomínaný Golden Delicious, ale aj mnohé iné svetové odrody, vznikli ako náhodné semenáče, nepoznáme ani jedného z ich rodičov.
Každá odroda má iné vlastnosti, výzor aj chuť. Existuje nejaká, ktorá vás dlhodobo najviac fascinuje a je vhodné o nej vedieť?
Každému chutí niečo iné. Aby som sa vyhol popisu osobných preferencií, upriamil by som pozornosť na skupinu, ktorá si zaslúži našu pozornosť. Tou sú krajové odrody. Krajové odrody tvoria pestrú skupinu, ktorú spája najmä to, že majú geograficky obmedzenejší areál výskytu. Vyskytujú sa napríklad len v jednej doline či určitom regióne. Prečo je to tak, prečo sa nerozšírili do širšieho sveta? Najmä asi preto, že vlastnosťami plodov nedosahovali kvalitu iných celosvetovo uznávaných odrôd.
Ich plody nie sú také veľké alebo také chutné, ich využitie je možno viac hospodárske. V kontexte toho, čo sme už uviedli, sú o niečo bližšie k svojim divokým predkom. V tom je práve aj ich devíza. Krajové odrody tvoria často mohutné a vitálne stromy, ktoré môžu lepšie odolávať extrémom počasia a snáď aj klimatickej zmene. Ich gény sú k dispozícii pre ďalšie šľachtenie, čo je vlastne najväčší význam udržiavania širokej pestrosti odrôd nielen ovocných drevín, ale celkovej diverzity odrôd a plemien kultúrnych druhov. Ak by som mal predsa len spomenúť jednu krajovú odrodu, bola by to jabloň s názvom Hontianska končiarka. Je to pomerne veľké, šťavnaté, sladkokyslé zimné jablko, ktoré by si určite zaslúžilo viac pozornosti.
Miestne a krajové odrody sú jedinečné v tom, že ich často nájdeme iba v jednej obci či regióne. Je na Slovensku oblasť, ktorá je na vzácne staré odrody obzvlášť bohatá?
Výskyt krajových odrôd a najmä ich pretrvanie do súčasnosti úzko súvisí s historickým zameraním daného regiónu a miere intenzifikácie poľnohospodárstva, ktorá v tom území prebehla. Preto v podhorských a horských oblastiach, ktoré sú zároveň geograficky izolovanejšie, nachádzame určite väčšie množstvo krajových odrôd ako v intenzívne využívanej nížinnej krajine otvorených polí.
Tam, kde sú staré ovocné stromy dodnes tradičnou súčasťou voľnej krajiny, je ľahšie nájsť starú či krajovú odrodu ako v záhradách, kam prenikali modernejšie odrody na krátkovekých podpníkoch rýchlejšie. V súvislosti s výskytom starých a krajových odrôd často počúvame o Bielych Karpatoch. Vzácne odrody však nachádzame naprieč celým Slovenskom. Aj keď ich na severnej Orave bude menej, sú zaujímavé tým, že pomáhali prežiť ľuďom v drsných podmienkach. To sú opäť tie vhodné gény.
Počty objavených odrôd aj ich názvov stále rastú. Čomu to prisudzujete? Zlepšujeme sa v ich rozpoznávaní v teréne?
Je to najmä tým, že sa postupne realizuje systematickejší výskum, pribúdajú nové lokality, ktoré sa mapujú komplexne niekoľko rokov. Pre určovanie odrôd má však kľúčový význam aj to, či existujú pomológovia, teda odborníci, ktorý dokážu odrody určiť. Spolupracujeme s ovocinárom Ondřejom Dovalom, ktorý postupne zbiera skúsenosti na Slovensku aj v Čechách.
Samozrejme, stále nachádzame neznáme odrody. Môžu to byť veľmi staré alebo veľmi málo rozšírené odrody, alebo tiež špecifické odrody krajové, ktorých mená nepoznajú ani miestni obyvatelia. Dôležitejšia ako názov je však informácia o vlastnostiach daných odrôd, aké sú a načo sú vhodné. Kým mnohé staré odrody sú dobre chránené, povedzme na európskej úrovni, k neznámym odrodám je potrebné sa vracať, hodnotiť ich vlastnosti a ideálne ich aj vysadiť na vhodnom dostupnom mieste, čo ochranu a poznanie genofondu výrazne uľahčuje.
História ovocinárstva má vplyv aj na názvy viacerých obcí a miest na Slovensku (Jablonica, Malinovo, Hrušov či Višňové). Prečo sme v minulom storočí prišli o veľkú časť odrodovej rozmanitosti? Do akej miery na to mali vplyv kolektivizácia a združstevňovanie v 50. a 60. rokoch?
Asi preto, že sme si dostatočne neuvedomovali ich význam. Možno sme to staré, ako spoločnosť, chceli prekonať niečím novým, čo sa určite v nejakých ohľadoch aj podarilo. Ak napríklad dostaneme na výber medzi múčnatejúcou odrodou a takou, ktorá vydrží krehká a šťavnatá dlhšie, asi nebudeme veľmi váhať. Zostaňme ešte pri jabloniach. Celosvetovo existuje viac ako desaťtisíc odrôd. Je potrebné chrániť všetky? Ak nie, ako vybrať tie najvhodnejšie? Pri ochrane divokej prírody je dôležitý každý druh. Najmä, keď často ani nevieme, akú funkciu v danom prostredí plní. No pri ochrane stoviek odrôd je lepší iný prístup.
Na stratu odrodovej pestrosti mali vplyv viaceré faktory. Prvým bola snaha o racionalizáciu a zníženie počtu pestovaných a v ovocných škôlkach ponúkaných odrôd. V 60. rokoch 20. storočia došlo k vzniku listiny povolených odrôd, ktorá obsahovala výber desiatok kvalitných genotypov, ktoré sa mohli ďalej množiť v škôlkach a následne sadiť do záhrad a sadov.
Výber určitých odrôd, samozrejme, vylúčil pestovanie iných, ktoré si ďalej mohli množiť len individuálni ovocinári. Keďže nie každý ovocinár vie štepiť a vybrané odrody boli naozaj kvalitné, tie ostatné sa šírili výrazne menej. Mimochodom, odrody z tohto výberu dodnes najčastejšie nachádzame v krajine aj vo veľkých družstevných sadoch. Na rýchlosť obmeny sortimentu vplýva aj dĺžka života drevín. Kým v dávnejšej minulosti sa ako podpníky používali silnorastúce a dlhoveké plánky, s nástupom modernejšieho ovocinárstva sa postupne vyšľachtili aj podpníky menších rozmerov, ktoré sa však zároveň dožívajú kratšieho veku. Napríklad, obmena intenzívneho jabloňového sadu je po pätnástich až dvadsiatich rokoch jeho produkcie.
Ak sú teda staré odrody množené na podpníkoch slabšieho rastu, ich životnosť bude kratšia. Pri ich nedostupnosti v ovocnej škôlke dôjde skôr aj k vymiznutiu v krajine. Tretím významným dôvodom straty odrodovej diverzity bola známa kolektivizácia poľnohospodárskej krajiny, počas ktorej dochádzalo k sceľovaniu menších celkov poľnohospodárskej pôdy do veľkých blokov. Častou zakorenenou predstavou je krajina, v ktorej sú medze medzi úzkymi poliami posiate ovocnými stromami. Skutočnosť bola iná a zďaleka nie všetky polia boli ohraničené stromami. Boli však aj také miesta. Podľa dobových záznamov sa stromy z medzí vytrhávali traktormi, buldozérmi, ale tiež odstreľovali trhavinami. Dnes sa k tomuto typu krajiny vraciame formou agrolesníckych systémov.
Vďaka dovozu máme v obchodoch pekne vyzerajúce jablká celoročne. Je dnes na Slovensku dostatok rodiacich jabloní a hrušiek, ktoré by pokryli našu spotrebu, alebo je dovoz nevyhnutnosťou?
Domáca produkcia v registrovaných ovocných sadoch je tretinová v porovnaní s našou celkovou spotrebou. V tejto pravidelne uverejňovanej štatistike však nie je zahrnutá domáca produkcia, ktorá je pomerne veľká. Staršie odhady smerovali až k päťdesiat percentnej sebestačnosti v tejto oblasti. Zároveň veľmi veľa ovocia dovážame. Aby sme si to vedeli predstaviť v číslach. V roku 2023 sme spotrebovali 104 139 ton ovocia. V registrovaných sadoch sme dopestovali 33 278 ton. Dovoz predstavoval 92 530 ton. Vývoz, ktorý by tento nepomer mohol korigovať, predstavoval len 17 917 ton. V tomto smere je teda na Slovensku určite veľký potenciál pre rozvoj ovocinárstva.
Pozrime sa na to ešte z inej strany. Stredne veľká ovocná škôlka na Slovensku, ktorá sa venuje pestovaniu starých odrôd, ročne predá viac ako 52-tisíc mladých drevín, z toho je až 46 021 stromov. Nie všetky prežijú, no každý rok sa pomerne výrazne zvýši počet ovocných stromov v krajine, najmä medzi súkromnými pestovateľmi. Ak teda otázka smeruje k obave o potravinovú sebestačnosť, myslím, že nábeh spoločnosti v čase krízy by bol pomerne rýchly. Veľmi skoro by sme si dožívajúce prícestné aleje začali všímať aj z iných ako dopravných dôvodov.
K vydaniu Atlasu 50 na 50 aktuálne prebieha aj verejná zbierka na platforme Donio. Cieľom kampane je vyzbierať prostriedky na jeho vydanie a distribúciu.
Pôsobíte aj ako odborný asistent na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej Univerzity vo Zvolene. Začalo sa o starých a krajových odrodách v spoločnosti viac hovoriť? Vidíte rastúci záujem aj medzi vysokoškolákmi?
Záujem spoločnosti je z môjho pohľadu nekonzistentný a často podlieha módnym trendom. Tiež si v tejto oblasti nevediem štatistiky, takže na to neviem úplne odpovedať. Subjektívne si myslím, že súčasný vrchol záujmu o tému bol niekedy medzi rokmi 2015 až 2020. To bol ale práve ten módny záujem, ktorý sa prejaví aj v časti populácie, ktorá ho následne stratí.
Čo však vnímam dnes, je kontinuálna podpora nielen ovocných výsadieb a nielen starých odrôd viacerými grantovými agentúrami, veľký záujem pestovateľov o stromy starých odrôd a menej známych ovocných druhov v ovocných škôlkach, ako aj kontinuálny a roky pretrvávajúci záujem o vzdelávanie v oblasti praktického ovocinárstva. Vzniklo viacero menších spracovateľských centier (muštárne, sušiarne), ktoré sa etablovali a rastie aj počet ovocných škôlok a množstvo mladých ovocinárov, ktorí sa téme venujú aj verejne. Vidím záujem samospráv o výsadby aj poznanie miestneho genofondu, záujem o tvorbu jedlých parkov, teda parkových výsadieb zložených z ovocných drevín. Zo strany študentov až tak nevidím záujem, dôvodom je skôr pedagóg, ktorý tému nedostatočne ponúka.
V projekte SadOVO ste sa v Živici zameriavali aj na budovanie malých komunitných ovocných sadov v centrálnych a rekreačných lokalitách miest a obcí. Na desiatkach školských dvorov a vo verejných priestoroch vďaka tomu pribudli nové stromčeky. Ako sa im dnes darí? Podľa čoho ste vyberali, ktorá odroda sa hodí do konkrétnej lokality?
Vysadených sadov aj stromov je už skutočne dosť a darí sa im rôzne. Niektoré prosperujú lepšie, iné menej. Vo výsledku to záleží najmä na povýsadbovej starostlivosti a dĺžke pestovania. Pre mladé stromy je dôležité, aby mali prvých pár rokov pravidelnú opateru. Tá pozostáva najmä z vhodného výchovného rezu a odstraňovania konkurencie v okolí dreviny. V menšej miere sa týka závlahy, alebo hnojenia, prípadne regulácie škodcov. Po istej dobe však väčšina stromov prekoná povýsadbové ťažkosti a začne rásť. Práve intenzita rastu je najľahšie vnímateľný indikátor stavu stromov. Cieľom tejto aktivity však nebolo len vysadiť stromy. Ide aj o záchranu genofondu, no najmä o to, aby mali žiaci so stromami opäť kontakt. Aby ich vedeli vysadiť, vnímali, ako rastú, ako vyzerajú, keď sa im darí, alebo keď trpia, nebáli sa ich strihať.
Na to je však potrebné, aby ich niekto sprevádzal. V minulosti túto úlohu plnil miestny učiteľ alebo farár, no v súčasnosti to učitelia obvykle po odbornej stránke nevedia. Pre úspech projektu by sme preto potrebovali, aby si niektorý z miestnych ovocinárov našiel čas a kontinuálne, povedzme dva- až trikrát ročne spolu so žiakmi stromy skontroloval, zhodnotil a urobil pár jednoduchých opatrení, vďaka ktorým by ukážkovo prosperovali. Takúto starostlivosť by bolo potrebné opakovať, povedzme, aspoň šesť rokov od výsadby. Výber druhov a odrôd vychádza z preferencií pestovateľov a vhodnosti odrôd do daných pôdno-klimatických podmienok.
Atlas má slúžiť ako praktická pomôcka pri výučbe. Ako urobiť túto tému pre mladých ľudí pútavou? Čo všetko sa dá žiakov naučiť priamo pod korunami stromov?
Na toto asi vedia lepšie odpovedať lektorky z mimovládnej organizácie Živica. S deťmi navštevujúcimi základné a stredné školy mám nepomerne menej aktivít aj skúseností a k vysokoškolákom už pristupujeme inak. Spôsob, ako pracovať so žiakmi, súvisí určite aj s vekom, v akom práve deti sú. Mám pocit, že najľahšie je zaujať aj zapojiť žiakov piateho a šiesteho ročníka základných škôl. Všeličo už vedia, no stále sú otvorení, ľahko sa s nimi komunikuje a nemajú zábrany spolupracovať. Ak sa to v skupine dá, veľa sa pýtam a chcem, aby sme na odpoveď prišli spolu. Ak striháme stromy, nožničky mi berú z ruky. Ak sa pýtate, čo sa dá naučiť pod korunami stromov, zostanem pri ovocinárstve.
Pri jarnej návšteve sa pýtam, prečo sme dnes tu a decká nepovedia nič, alebo to, čo im povedali učitelia, teda že ideme strihať stromy. Tak začíname touto známou ovocinárskou dogmou, že ovocné stromy treba strihať. Spýtam sa, kto si myslí, že stromy treba strihať a prihlási sa väčšina. Potom sa toho jedného-dvoch, ktorí sa vedome neprihlásili, spýtam, prečo sa nemusia a niekedy z nich vypadne hodnotná informácia „pretože ani lesné sa nestrihajú“. Napríklad takto začíname, že rez drevín nie je niečo automatické a prirodzené, čo by tie stromy chceli.
Za dôležité tiež považujem to, aby vedeli povedať, ako na tom strom je. Či sa mu darí, alebo nie a prečo. To sú práve tie spomínané prírastky. A takisto, že aj keď teraz stojíme pred malým, len niekoľkoročným stromom, raz bude veľký. Ako bude vyzerať prirodzene, ako chceme, aby vyzeral a ako sa k tomu postupne, našimi rezmi a jeho rastom dostaneme. Keď si takto v rámci jarného výchovného rezu prejdeme za jednu vyučovaciu hodinu šesť-sedem stromov, mnohí veľmi rýchlo pochopia základné pravidlá, ktoré nie sú zložité. Myslím, že za pár rokov by strihali stromy lepšie ako mnohí neinformovaní záhradníci.
Od vydania prvého atlasu „50 na 50“ ubehlo osem rokov. Čo všetko sa za ten čas zmenilo a čo nové prinesie pripravované pokračovanie?
Osem rokov od vydania knihy a desať rokov trvania projektu je dosť a som rád, že SadOVO stále funguje a vyvíja sa. Je to veľmi pekný, komplexný projekt, ktorý pracuje so žiakmi dlhší čas a zostáva po ňom aj reálny výsledok. Desať rokov trvania projektu je dosť na to, aby sme sa všetci posunuli v téme. Pre mňa to znamená najmä prehlbovanie doterajších ovocinárskych poznatkov a zručností. Mapujeme nové územia, tvoríme nové sady, rozvíjame spoluprácu aj v zahraničí, púšťame sa do nových projektov.
Vo vzťahu k SadOVO by som bol rád, aby jeho hlavní riešitelia získali väčšiu finančnú dotáciu a istotu. Mohli by sa vďaka tomu pridať aktivity, ktoré nie sú viditeľné, no pre dlhodobú udržateľnosť cieľov projektu dôležité. Nové vydanie atlasu môže byť zaujímavé najmä pre verejnosť. Kým prvé vydanie bolo primárne určené len projektovým partnerom, teda najmä školám, druhé vydanie by malo byť prístupné pre všetkých záujemcov o staré odrody.
Okrem výskumu ste aj súčasťou iniciatívy Matica ovocná. Aké je jej poslanie a prečo sa nezaobídeme bez komunity nadšencov priamo v teréne?
Matica ovocná je firma, ktorej cieľom bolo produkovať aj zisk využiteľný pre verejnoprospešné aktivity. A aj keď ju zakladala partia nadšencov, nie je to neziskovka, pravidlá fungovania sú tu predsa len iné. Jej hlavnou, viditeľnou aktivitou bolo muštovanie. Mali sme malú prevádzku v Moravskom Lieskovom, v ktorej sme sa snažili okrem spracovávania ovocia pre verejnosť vyrábať aj odrodové mušty zo starých odrôd, z ovocia, ktoré nebolo chemicky ošetrené. To je dodnes v našich podmienkach výnimočné.
Tento sen o sedení na troch stoličkách sa však pre mňa už skončil. Iných aktivít je toľko, že muštáreň nemal kto potiahnuť. A aj nadšencov treba zaplatiť, aby im to vydržalo. V konečnom dôsledku to nie je až taký problém, naša muštáreň svoju úlohu zohrala. Na jej mieste, v tých istých priestoroch prevádzkujú podobné, no výkonnejšie zariadenie naši nasledovníci s podnikavejším duchom.
V prvom vydaní atlasu ste uvádzali, že staré odrody sú naším „zaprášeným rodinným striebrom“. Prečo by nám všetkým malo záležať na mapovaní a záchrane tohto živého dedičstva?
Už sme sa toho dotkli vyššie. Pôvodné druhy divokej prírody chránime preto, aby celý ekosystém fungoval. Staré a krajové odrody ovocných drevín, všeobecne kultúrnych rastlín, udržiavame pre seba. Je to teda pomerne sebecký záujem. Obaľovačovi jablčnému je takmer jedno, v akej odrode sa usídli jeho larva. Pri strate stoviek odrôd nebude nijakým spôsobom trpieť. Ak teda nezmiznú z krajiny jablone a iné druhy rastlín, ktoré využíva. Nám to však nemôže byť jedno.
Staré a krajové, ale aj moderné odrody obsahujú gény, ktoré môžu byť využiteľné pre ďalšie šľachtenie, pre vývoj odrôd s novými vlastnosťami. Pre potrebu udržania potravinovej bezpečnosti. Samozrejme, ako konzumenti vnímame pestrú škálu senzorických vlastností, na ktorú je naviazané aj ich rozmanité využívanie. Tu často prechádzame z gastronómie do oblasti ľudovej kultúry. Niektoré odrody sú špecifické pre určité regióny, dotvárajú ich charakter. Aj to je to, čo v krajine ako návštevníci často hľadáme. Funkčnú autenticitu, prosperujúcich hospodárov ponúkajúcich špecifické produkty.
Ešte viac ako na starých odrodách by nám dnes malo záležať na masívnom rozšírení stromov do poľnohospodárskej krajiny. Sú jedným z relatívne dostupných nástrojov v adaptácii na klimatickú zmenu. Ak pri tom využijeme ovocné dreviny, mali by byť odolné a dlhoveké. Také, ktoré aj pri menšej starostlivosti prinášajú úrodu ako sú napríklad odrody krajové.
Tento článok vznikol v rámci projektu SadOVO, ktorý realizuje Živica vďaka podpore od Nadácie Tesco.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Pracuje v Lige za ľudské práva ako manažér komunikácie. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia pôsobil ako editor na spravodajskom webe TASR, neskôr prešiel do online redakcie denníka SME. Bol súčasťou americko-slovenského projektu zameraného na boj s dezinformáciami, v rámci ktorého vycestoval na Marylandskú univerzitu v USA.
