Detí sa v škole pýtame, čím by chceli byť, no sami nevieme, ako bude svet vyzerať o dva roky. Anna Viľchová je spoluzakladateľkou programu Emocionálny kompas, ktorý pomáha deťom, učiteľom a rodičom pracovať s emóciami, zlepšovať duševné zdravie a budovať dobré vzťahy. Študovala na Univerzite College London a London School of Economics a pôsobila tiež v programe Teach for Slovakia. Hovorí o úlohe emocionálnych zručností vo svete umelej inteligencie a o tom, ako môžu učitelia a rodičia učiť deti orientovať sa vo vlastnom prežívaní. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou a mentorkou z Komenského inštitútu, Evou Radičovou.
Ak by ste mali pomenovať svoju najväčšiu superschopnosť, ktorá by to bola?
Myslím si, že by sa to dalo opísať viacerými spôsobmi. Na základe toho, čo v poslednom čase počúvam aj od ľudí vo svojom okolí, by som svoju superschopnosť opísala ako zmysel pre možnosť. V podstate na škále od naivity po vizionárstvo pokrývam celé toto spektrum. Mojou záľubou je predstavovať si, ako by veci mohli vyzerať a aké by mohli byť. Zároveň sa nechcem zastaviť iba pri predstavách, ale snažím sa pracovať na tom, aby sme túto zmenu raz priniesli aj do spoločnosti.
Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Myslím si, že túto zmenu prinášate spolu s Lenkou Svoradovou aj do škôl, v ktorých už niekoľko rokov funguje Emocionálny kompas. Program sa zameriava na rozvoj emocionálnych zručností detí a na podporu zdravých vzťahov a duševného zdravia. Čo vás priviedlo k téme emocionálneho rozvoja? Ako sa postupne formovala vaša práca a ako vznikla spolupráca na projekte Emocionálny kompas?
Celý príbeh sa začal v čase, keď som učila vo vlastnej triede. V rámci programu Teach for Slovakia som pôsobila na základnej škole v Rokycanoch pri Prešove, kde som učila žiakov tretieho a štvrtého ročníka. Bola to veľmi náročná trieda. Deti boli úžasné, no niektoré z nich boli v minulosti nesprávne diagnostikované a zaradené do špeciálnej školy. Niektoré už viackrát opakovali ročník. Veľkým problémom bola emocionálna regulácia a deti nemali dostatočné sebavedomie, aby verili, že niečo zvládnu a dokážu. Chýbali im tiež skúsenosti s budovaním komunity a láskavých vzťahov.
Počas prvých mesiacov som si uvedomila, že ak sa tejto téme nezačnem venovať, bude veľmi ťažké nadviazať na klasické akademické vzdelávanie, napríklad na matematiku či slovenský jazyk. Začali sme preto v triede sedávať v kruhu na deke a veľa sa rozprávať. Venovali sme sa rôznym aktivitám a ja som po večeroch hľadala informácie o tom, ako deti naučiť zvládať hnev, posilňovať spoluprácu a zdravo riešiť konflikty.

Neskôr som aj ja sama prešla vyhorením. Uvedomila som si, že tieto zručnosti potrebovali nielen moje deti, ale aj ja. Pochádzala som z pomerne bežného prostredia a ani mňa nikto nenaučil rozpoznávať vlastné emócie a pracovať s nimi. Začala som preto skúmať, aké možnosti v tejto oblasti existujú. Zistila som, že vo svete sa bežne využívajú programy sociálneho a emocionálneho učenia. Uvedomila som si, že takýto program by som chcela priniesť aj na Slovensko.
Následne ma známi prepojili s Lenkou Svoradovou, ktorá v tom čase pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Aj ona si od začiatku želala vytvoriť takýto program, a tak sme spoločne začali pracovať na Emocionálnom kompase.
Museli ste si sadnúť aj osobnostne, keďže tvoríte takú silnú dvojicu. Bolo medzi vami porozumenie hneď od začiatku?
Bolo to zaujímavé, pretože sme sa navzájom spoznávali postupne. Poznali sme sa už z prostredia Teach for Slovakia, ale predtým sme spolu úzko nespolupracovali. Aj naša spoločná cesta preto bola o vzájomnom spoznávaní a hľadaní súladu. Dnes je však Lenka jedným z najbližších ľudí v mojom živote. Veľmi si to vážim a som za to vďačná.
Ako sa u vás prejavovalo vyhorenie?
V mojom prípade išlo o komplexnejšiu situáciu, ktorá mala aj osobný rozmer. Na materskú dovolenku som nastúpila počas pandémie covidu. Mala som veľmi náročné tehotenstvo, tri mesiace som strávila v nemocnici. Keď sa domček z karát začína rúcať, všetko sa postupne nabaľuje. Náročná práca, pandémia aj veľká životná zmena sa napokon spojili.

Začala som cítiť, že nemám energiu, nedokázala som spávať a prežívala som rôzne pocity úzkosti. Až vo veku 26 rokov som dokázala pomenovať, že to, čo práve prežívam, je úzkosť. Keď som si to uvedomila, povedala som si, že by som si zaslúžila vedieť to pomenovať oveľa skôr.
Čo je podľa vás dnes najväčšou potrebou detí?
Mala som možnosť spolupracovať priamo iba s pomerne malou skupinou detí. V triede som ich mala desať, preto by som si na základe vlastnej skúsenosti netrúfla robiť všeobecné závery. Môžem však hovoriť o tom, čo nám sprostredkúvajú učitelia zapojení do Emocionálneho kompasu a čo hovoria učitelia z praxe.
Často spomínajú, že tempo zmien je pre deti skutočne závratné. Aj my dospelí máme problém prispôsobovať sa takým rýchlym zmenám, či už technologickým, alebo spoločenským. Žijeme vo svete, v ktorom sa pýtame detí, čím by chceli byť, no sami nevieme, ako bude svet vyzerať o dva roky, nieto ešte o päť či desať rokov. My sme vyrastali vo svete, v ktorom sa ešte dalo do istej miery predvídať, čo nás čaká. Dnes to tak nie je.
Deti preto prežívajú veľkú mieru úzkosti. A do tohto sveta neustálych zmien vstúpila umelá inteligencia. S tým prichádza aj otázka, čo vlastne môžem svetu ponúknuť ja. Čo viem ja, čo umelá inteligencia nedokáže? Na čo sa mám snažiť, keď tu existuje niečo, čo dokáže všetko lepšie, navyše sa neustále zdokonaľuje a učí oveľa rýchlejšie ako ja? Toto sú pocity, ktoré sú predvídateľné a legitímne.
Často sa hovorí, že dnešné deti sú digitálne zdatné, v tomto prostredí sebavedomé a majú prístup takmer ku všetkému. Čo je však podľa vás pre ne najťažšie? O čom sa v médiách alebo medzi dospelými hovorí menej? Čo sa deťom v súčasnosti najťažšie zvláda?
Podľa mňa je veľmi náročné, keď dieťa vyrastá v prostredí, v ktorom ho nikto neučí orientovať sa vo vlastnom tele, všímať si, čo prežíva, spoznávať samo seba a svoje silné stránky, komunikovať s druhými a nadväzovať vzťahy. V súčasnom svete, v ktorom máme umelú inteligenciu, je to obzvlášť dôležité. AI totiž dokáže mnohé zručnosti, ktoré sa tradične učíme v školách, zvládať lepšie ako my. Dokáže napísať formálne kvalitnejší sloh, vyriešiť rovnice oveľa rýchlejšie alebo v priebehu niekoľkých sekúnd preložiť text z jedného jazyka do druhého.
Pre deti je preto úplne legitímna otázka, prečo je výhodné byť človekom a čo nás vlastne robí ľuďmi. Aj v rámci našich materiálov sa snažíme prinášať perspektívu, ktorá deťom pomáha uvedomiť si, že stále majú niečo, čo umelá inteligencia nikdy mať nebude. Majú telo, ktoré im hovorí, či sa cítia príjemne alebo nepríjemne. Majú vzťahy s ľuďmi vo svojom okolí, ktoré existujú vo fyzickom svete a nedajú sa nahradiť. Majú empatiu voči druhým a dokážu pochopiť, čo niekto iný prežíva.

Umelá inteligencia sa síce môže tváriť, že má tieto schopnosti, v skutočnosti však ide iba o sled najpravdepodobnejších slov. Nie je to skutočná skúsenosť, ktorú si ľudia dokážu navzájom sprostredkovať.
Čo je hlavným poslaním školy v súčasnom svete?
To je veľmi komplexná otázka. Školy podľa mňa stoja pred mimoriadne náročnou úlohou. Ak majú pripravovať deti na budúcnosť, no my sami nevieme, ako bude táto budúcnosť vyzerať, je to naozaj veľká výzva. Z pohľadu Emocionálneho kompasu je naším cieľom naučiť deti fungovať vo svete neustálych zmien. Najprv sa to však musíme naučiť my dospelí. Je to odvážna úloha, ale dovolím si povedať, že v súčasnosti už aj nevyhnutná.
Môže učiteľ/ka, ktorá sama nedokáže presne pomenovať svoje pocity alebo emócie, učiť tieto zručnosti deti?
Táto otázka má podľa mňa dva rozmery. Na jednej strane je určite dôležité, aby dospelý najprv rozvíjal vlastné zručnosti a začal si uvedomovať, že sú dôležité. Mali sme napríklad pani učiteľku, ktorá nám po roku zapojenia do programu do dotazníka napísala, že si vďaka nemu uvedomila, že niekedy prichádza do triedy nahnevaná. To je obrovská vec.
Učiteľ si totiž vďaka takémuto uvedomeniu môže začať všímať vlastné prežívanie a neprenášať svoje emócie na deti nevedome. Dokáže sa lepšie regulovať alebo deťom povedať, že má náročný deň. Keď viem emóciu pomenovať, môžem s ňou vedome pracovať. To je veľmi dôležité. Aj preto učiteľom v našom programe neposkytujeme metodiky priamo. Najprv sa musia zaregistrovať na našom portáli, kde nájdu webináre zamerané na ich vlastné prežívanie. Až následne si môžu stiahnuť metodiky.
Zároveň je však emocionálny rozvoj témou, v ktorej sa vzdelávame celý život. Nie je teda nevyhnutné, aby bol učiteľ alebo učiteľka odborníkom na túto oblasť, aby sa jej mohli venovať aj s deťmi. Naše metodiky obsahujú reflexie a podnety na zamyslenie pre učiteľov a učiteľky, aby touto cestou mohli prechádzať spoločne s deťmi. Aj mne sa počas ranných kruhov často stávalo, že deti niečo povedali a ja som si vďaka tomu uvedomila niečo nové o vlastnom prežívaní. Učíme sa teda navzájom.

Učitelia a učiteľky sa nás často pýtajú, či sa tomu môžu venovať aj oni, keďže nie sú psychológovia. Naša odpoveď je, že áno. Stále zdôrazňujeme, že to, čo ponúkame, je rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností. Nie je to terapia ani individuálna intervencia.
Ide o rozhovory o tom, čo cítime vo svojom tele, ako dokážeme pomenovať emócie a ako ich môžeme zdravo zvládať. Môžeme sa rozprávať aj o tom, či si v triede vieme nastaviť pravidlá pre situácie, keď nám je ťažko, či máme miesto, kam môžeme ísť, keď sa necítime dobre, či máme vytvorený bezpečný kútik alebo ako sa chceme k sebe navzájom správať.
Sú to bežné otázky, ktoré nejdú príliš do hĺbky. Samozrejme, niekedy sa môžu objaviť aj závažnejšie témy, no my zostávame predovšetkým v rovine prevencie. Ak tá nestačí, máme k dispozícii ďalších odborníkov, na ktorých sa môžeme obrátiť.
Ako učíte deti zvládať hnev? Existuje nejaká konkrétna technika?
To je veľmi dobrá otázka, pretože práve toto od nás mnohí učitelia očakávajú. Prídu na školenie a čakajú, že dostanú jednu aktivitu, akýsi svätý grál, ktorý im ukáže, čo majú urobiť, aby sa deti naučili regulovať svoje emócie. Je to pochopiteľné, pretože práca v triede s dvadsiatimi až tridsiatimi deťmi, z ktorých každé prežíva iné emócie, je naozaj náročná.
V Emocionálnom kompase však deti neučíme jednu konkrétnu techniku na zvládanie emócií. Ukazujeme im rôzne možnosti a učíme ich vedome premýšľať o tom, čo by im v danej situácii mohlo pomôcť. Základnou otázkou, s ktorou pracujeme pri téme zvládania emócií, je: Čo by ti teraz pomohlo? Možností je veľa. Niekomu pomôže vedomé dýchanie, inému pohyb alebo napríklad upratovanie. Pri deťoch, samozrejme, nemusí byť upratovanie práve tým najvhodnejším riešením.
Dospelí majú k dispozícii oveľa viac možností ako deti, no ani učitelia, ani deti nemajú v školskom prostredí vždy priestor na to, aby ich využili. Keď deti sedia v laviciach, zvykneme hovoriť, že každý spôsob zvládania emócií, ktorý je bezpečný, vhodný a neobťažuje ostatných, je v poriadku.
Ak dieťa potrebuje v hneve roztrhať papier, môže to urobiť. Ak potrebuje kričať, je v poriadku zakričať si napríklad v lese, nie však uprostred písomky počas vyučovania. Možností je teda veľa. Keď však reagujeme na emócie detí, často im hovoríme: „Neplač, nekrič, toto nerob, takto sa nesprávaj.“ Namiesto toho by sme im mali pomôcť nájsť vhodný spôsob, ako svoje emócie zvládnuť.
Na našich školeniach preto dávame učiteľom a učiteľkám pracovný list, ktorý obsahuje približne dvadsať rôznych spôsobov zvládania emócií. Učitelia nám často hovoria, že práve toto je to najcennejšie, čo si zo vzdelávania odniesli.

Existuje totiž množstvo spôsobov, ktorými regulujeme svoje emócie aj my sami. Niekedy to robíme vedome, inokedy nevedome. Deti však potrebujú vedieť, že takéto možnosti majú, a naučiť sa ich využívať. Potom dokážu napríklad pred písomkou prísť za učiteľkou a povedať: „Pani učiteľka, som nervózny a potrebujem sa trochu predýchať.“
Vráťme sa k umelej inteligencii a chatbotom. Prečo sú pre deti také lákavé? Prečo ich niekedy uprednostnia pred rozhovorom s kamarátom či rodičom? Čím to podľa vás je?
Mozog sa vyvíja až približne do 25. roku života. Keď hovoríme o tínedžeroch, ktorí patria medzi najzraniteľnejšie skupiny v súvislosti s používaním technológií, ich mozog ešte nie je natoľko vyvinutý, aby dokázali spoľahlivo rozpoznávať riziká. Amygdala, časť mozgu, ktorá spracúva emócie, už funguje naplno. Prefrontálny kortex, ktorý je dôležitý pre kritické myslenie, vyhodnocovanie informácií a podobne, však ešte nedokáže dostatočne regulovať emocionálne reakcie.
Zároveň sú tínedžeri veľmi citliví na sociálne prijatie. Keď sa tínedžer cíti vylúčený alebo opustený, jeho telo to môže prežívať až ako fyzickú bolesť. Ukázali to aj niektoré skeny mozgu, ktoré naznačujú, že mozog takéto situácie vyhodnocuje veľmi vážne. Ak sa teda tínedžer cíti vylúčený, opustený alebo má pocit, že sa nemá na koho obrátiť, chatbot preňho môže predstavovať veľmi lákavý priestor. Dokáže mu totiž ponúknuť podporu okamžite, je vždy dostupný a spravidla potvrdzuje to, čo si daný človek myslí alebo čo cíti a bežné vzťahy nie sú potom jednoduché.
Ak sa tínedžer alebo dieťa zdôverí chatbotu a má pocit, že sa mu uľavilo a že mu to pomohlo, pretože dostalo rýchlu radu, nemôže to byť preňho ešte nebezpečnejšie?
Má to dva rozmery. Prvou voľbou by mal byť určite dôveryhodný dospelý, za ktorým môže dieťa prísť a zdôveriť sa mu so svojimi problémami. Zároveň však výskumy ukazujú, že ak dieťa v danej chvíli nemá nikoho, na koho by sa mohlo obrátiť, alebo prežíva náhlu náročnú situáciu, chatbot mu môže krátkodobo pomôcť, aby sa jeho stav ešte výraznejšie nezhoršil. Pocit spojenia a porozumenia je lepší ako jeho úplná absencia.
Ak je to však dlhodobá situácia a chatbot predstavuje jediný kontakt, na ktorý sa dieťa môže obrátiť, vtedy to už môže byť nebezpečné. Podľa mňa by sme sa preto v tomto prípade mali menej sústrediť na to, ako obmedziť technológie, a viac na to, ako zabezpečiť, aby sa dieťa malo na koho obrátiť. Aby malo vo svojom okolí dospelých, rovesníkov a kamarátov, ktorým môže dôverovať.
Všimli ste si, či školy začínajú meniť svoju kultúru aj v tomto smere?
Nepracujeme priamo s deťmi, ale s učiteľmi, prekvapilo nás, koľko škôl začína zavádzať sociálnu a emocionálnu gramotnosť ako samostatný predmet. Vnímajú ju ako dôležitú súčasť vzdelávania a rozvoja detí. To, samozrejme, neznamená, že sociálne a emocionálne zručnosti možno vyhradiť na jednu 45-minútovú hodinu týždenne a počas zvyšku týždňa sa k nim už nevracať. Je to však veľmi dôležitý signál, že táto téma je podstatná a kľúčová. Pomohla tomu aj kurikulárna reforma, vďaka ktorej sa táto téma začína dostávať do škôl a viac sa o nej hovorí.

Ďalšou otázkou je, ako môžeme školy podporiť a ako môžeme počúvať učiteľov a vedenie škôl, aby sme porozumeli tomu, čo potrebujú na rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností detí. Potrebujú na to čas, psychickú a mentálnu kapacitu a nesmú byť preťažení. Zároveň im potrebujeme poskytnúť materiály, s ktorými môžu jednoducho pracovať bez toho, aby museli po večeroch vyhľadávať vhodné aktivity na internete.
Mali by byť sociálne a emocionálne zručnosti základom, na ktorom môžeme stavať aj ďalšie vzdelávanie a nároky na výkon?
Ukazuje sa nám, že táto zmena je veľmi postupná. V začiatkoch sme mali školy, v ktorých sa do programu najskôr zapojili traja učitelia, v ďalšom roku ich bolo päť, potom osem a napokon sa zapojila celá škola. Myslím si, že veľa závisí aj od riaditeľov a riaditeliek, ktorí stoja pred náročnou úlohou rozhodnúť, aký spôsob zmeny bude pre ich školu najvhodnejší.
Ak už na škole pôsobia učitelia, ktorí sú presvedčení o dôležitosti tejto témy, možno im stačí poskytnúť metodiky a materiály a program sa postupne rozšíri. Ak však učitelia o jej význame ešte nie sú presvedčení alebo sami nemajú vytvorené podmienky na to, aby sa v práci cítili dobre, treba začať práve tam. Potrebujeme vytvoriť prostredie, v ktorom sa učitelia a učiteľky cítia bezpečne a príjemne a majú priestor zamýšľať sa aj nad vlastným prežívaním, namiesto toho, aby fungovali na autopilota. Až potom môžu tieto princípy prirodzene prenášať aj do svojich tried.
Akú úlohu v psychike dieťaťa zohrávajú chyby, neúspech a frustrácia v procese učenia?
Je to dôležité nielen v procese učenia sa akademických vecí, ale aj o tvorení vzťahov. Často si to neuvedomujeme, pretože nás nikto neposadil a nevysvetlil nám, ako sa máme stať kamarátom. Neustále sa učíme, ako vytvárať vzťahy, opravovať ich a kde sú hranice toho druhého. Keď sa deti rozprávajú so strojom, ktorý hranice nemá, je im vždy dostupný a súhlasí s nimi, nemajú si kde trénovať tieto zručnosti. Odborníci zistili, že potom dochádza k javu, ktorý nazvali social offloading. V praxi to môže znamenať, že sa nesnažíme vyriešiť konflikt, ale spýtame sa umelej inteligencie, čo jej máme odpísať. Nerozprávajú sa tí, ktorí riešia konflikt, ale stroje.
Ktoré potreby si dieťa napĺňa v komunikácii s umelou inteligenciou?
Nezáleží na tom, či využíva umelú inteligenciu, ale ako. Je rozdiel, keď napíše nástroju, že sa cíti zvláštne a aby mu to vysvetlil alebo ho poprosí o päť otázok, ktoré mu pomôžu identifikovať, ako sa cíti a vyžiada si desať možností, čo s tým robiť. Teda dieťa si zachováva možnosť voľby, ktorá podporí sebareflexiu, vnímanie a prežívanie seba samého.
Často sa stáva, že sa dieťa nezdôverí rodičom, ale umelej inteligencii. Kedy má rodič právo zisťovať, či a ako sa jeho dieťa rozpráva s umelou inteligenciou?
Máme to sledovať tak komplexne, ako sledujeme aj život detí. Neustále vyhodnocovať, ako sa dieťa má, či je v poriadku a má dobré vzťahy. Ako sa má v škole a či tam má kamarátov. Všímať si zmeny a vytvárať neformálne možnosti rozhovoru namiesto toho, aby sme ho posadili k rozhovoru, pri ktorom u tínedžerov automaticky nastúpi level obrany. To je najlepšia prevencia.
Ako môžu vyzerať neformálne možnosti rozhovoru?
Naša expertka na psychologické bezpečie Majka Jašová odporúča sa počas rozhovoru sedieť vedľa seba a nie oproti, napríklad v aute. Tínedžer nemá pocit, že je s niečím konfrontovaný. Tiež pomáha začať príkladom. „Počuj, minulý týždeň som vyskúšal používať túto appku umelej inteligencie a zdalo sa mi, že je dobrá, ale toto mi tam nesedelo. Čo si o tom myslíš?“ Niekedy sa môžeme nechať tínedžermi poučiť, pretože s tým nástrojom pracujú lepšie. Môžeme sa ich opýtať na rady a kriticky diskutovať o tom, že ak dáme umelej inteligencii zadanie, čo nám napíše a čo v tom texte chýba. Deti vycítia, či sa pýtame so záujmom alebo ich vypočúvame. Nesúďme, ale pýtajme sa so zvedavosťou a záujmom o to, ako sa dieťa má a čo prežíva.
Aký je najčastejší signál, že dieťa v triede nie je v poriadku?
Deti majú rôzny temperament a prejavy, ich správanie, pri ktorom by sme mali spozornieť, je často náhle. V triedach venujeme veľa pozornosti deťom, ktoré majú rušivé prejavy správania, ale dôležité sú aj deti, ktoré sa snažia byť neviditeľné a nechcú sa zapájať. Aj keď sú potichu a nevyrušujú, môže to byť pre učiteľa signál, že sa s nimi niečo deje. Ale na to by učiteľ nemal byť sám, mal by mať školský podporný tím s expertízou, s ktorým sa o tom môže porozprávať. Nemusí za každých okolností sám vedieť vyhodnotiť, kde je hranica a že dieťa potrebuje ďalšiu pomoc, je dôležité, aby sa zapojili aj odborníci.
Máte návod pre rodičov, ako si môžu nastaviť jednoduché pravidlá doma?
Počas posledných mesiacov sme vytvárali materiál s názvom AI bez paniky, ktorý je určený práve rodičom detí vo veku od desať do osemnásť rokov. Nájdu v ňom informácie o tom, ako sa rozprávať o AI. Sú tam modelové situácie, experimenty a návod na vytvorenie rodinnej dohody. Dohoda je spoločná a deti by mali mať príležitosť povedať, čo je pre nich realistické a ako si ju predstavujú.
Nejde o zákazy alebo príkazy, ale určite je fajn mať limity a hranice. Každý si večer umýva zuby, o tom sa nediskutuje. Ale sú veci, o ktorých by sme sa mali rozprávať. Čo myslíš, čo by sme mali riešiť s umelou inteligenciou a čo už nie? Koľko času by si chcel byť počas dňa na počítači a čo by si namiesto toho robil? Pri deťoch, ktoré si už vytvárajú vlastný názor je fajn podporiť diskusiu. Pre nich je to zážitkom, že je to niečo, o čom sa diskutuje a nie je to dané. Vtedy môžu do hĺbky pochopiť, prečo sú pravidlá dôležité.
Kde môžu učitelia a rodičia hľadať podporu, ak nevedia ako postupovať?
Ak má rodič pocit, že je toho naňho a aj na dieťa veľa, môžu vyhľadať napríklad psychologickú pomoc v školskom podpornom tíme alebo v súkromných CPP – centrách poradenstva a prevencie. Pri učiteľoch a žiakoch je to viac priamočiare, linkou je školský podporný tím a CPP. Rodičia sa môžu zamerať aj na to, čo dieťa prežíva v situácii a v prvom rade reflektovať svoje správanie predtým, ako začnem interakciu s ním alebo čo robiť ďalej. Keď má pred sebou náročnú situáciu, potrebuje mať podporu aj pre seba, aby to ako rodič dokázal ustáť.
Kam smerujú kroky Emocionálneho kompasu, čo ďalšie chystáte?
Práce je neúrekom, táto téma nás veľmi baví a je fascinujúce sledovať, akým spôsobom sa bude vyvíjať umelá inteligencia a zasahovať do nej. Chceme upozorňovať na jej riziká, ale aj prinášať riešenia pre rodičov a učiteľov. Tento rok sa ideme zamerať najmä na mapovanie potrieb a bariér učiteľov, ktorí už s Emocionálnym kompasom pracujú. Vrátime sa na začiatok a budeme sa ich pýtať, čo im pomáha pracovať s týmto programom. Čo potrebujú na to, aby s ním vedeli pracovať kvalitne, dlhodobo, čo im v tom bráni a kde vieme nadviazať spolupráce alebo advokovať na vyšších systémových miestach. Chceme na to upozorňovať tak, aby malo každé dieťa v škole čas a priestor rozvíjať tieto zručnosti.
Dnešné dieťa bude o pätnásť rokov žiť vo svete, v ktorom digitálne technológie a umelá inteligencia môžu mať ešte väčšiu rolu. Aké schopnosti a zručnosti budú v takom svete podľa vás pre nich najdôležitejšie?
Schopnosť poznať sám seba, svoje emócie, dokázať ich regulovať a budovať láskavé vzťahy. K tomu by sa malo pridať aj kritické myslenie, ktoré však nadväzuje na súhrn sociálnych a emocionálnych zručností.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.










