fbpx
Vzdelávanie

EDUŽUR: Mojich žiakov beriem ako druhú rodinu, hovorí víťaz ceny verejnosti Učiteľ Slovenska Jozef Zvolenský (+podcast)

Jozef Zvolenský je učiteľom matematiky a techniky na malej dedinskej škole v Skýcove. Matematiku vysvetľuje aj cez svoj youtube kanál Učím sa doma, ktorý sledujú tisícky žiakov a rodičov po celom Slovensku. Za svoju prácu získal ocenenie cena verejnosti Učiteľ Slovenska 2021 aj cenu Dionýza Ilkoviča. Hovorí, že matematiku kritizujú často ľudia, ktorí si neuvedomujú, že ju využívajú v každodennom živote a práve to sa snaží ukazovať svojim žiakom. Zistite o jeho práci viac v rozhovore s učiteľkou a moderátorkou podcastu Edužur Annou Jančovou.


Na úvod som si pripravila aktivitu s názvom: „Buď – alebo“, ktorú používam bežne aj na začiatku mojich hodín v škole. Tvojou úlohou je bez premýšľania, vybrať z dvojice dvoch slov vždy to, ktoré ti je bližšie. 

Káva alebo čaj – káva.

Stan alebo hotel – more.

Šalát alebo klobása – mal by som povedať šalát, ale je to klobása.

Kniha alebo film – oboje, ale skôr asi kniha.

Futbal alebo hokej – basketbal.

More alebo hory – more.

Teraz alebo neskôr – teraz.

Jozef Zvolenský s Annou Jančovou na odovzdávaní ocenenia Učiteľ Slovenska. FOTO – Archív Živica

Prečo si sa stal práve učiteľom matematiky?

Dostal som sa k tomu náhodne. Keď som končil gymnázium, tak som nevedel, na akú vysokú školu mám ísť. Rodičia a všetci kamaráti ma presvedčili, aby som išiel na technickú školu. Keď som videl, ako všetci moji spolužiaci po večeroch montujú rôzne spoje a bavia sa o diódach, zatiaľ čo ja som nevedel ani, kde je sever, zistil som, že to teda nie je pre mňa. Potom som sa o tom bavil s mojou mamou a tetou, ktorá je učiteľka. Nejak ma nasmerovali. Zaujímavé je, že keď som prišiel na pedagogickú fakultu, tak polovica môjho krúžku boli presne takí istí spolužiaci ako ja, ktorí prišli z rôznych technických univerzít. Malo sa to asi stať. Prvý rok som tam stretol aj moju budúcu manželku. Niektoré veci v živote musia do seba zapadnúť.

Teraz je trendom, že ľudia, ktorí skončia pedagogickú fakultu, ani neuvažujú nad tým, aby začali kariéru v školstve. Premýšľal si nad tým, aby si šiel niekam inam?

Fakt ma to zaujalo. Možno je to tým, že sa rád rozprávam s ľuďmi. No neviem či z mojich bývalých spolužiakov učíme vôbec traja. Každý pracuje v nejakej inej sfére. Dokonca aj môj brat skončil informatiku na pedagogickej fakulte v Nitre. Najskôr pracoval v rôznych medzinárodných spoločnostiach, no potom sa k tomu vrátil. Robí Minecraft a vzdelávacie videá. Keby mama žila, bola by určite zaskočená z toho, že práve my dvaja s bratom sa venujeme školskej problematike.

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast.

Mnoho detí nemá rado matematiku. Aj v medzinárodných porovnaniach slovenské deti nedosahujú veľkolepé výsledky. Kde nastáva chyba?

To je otázka na veľmi široký záber, pretože si myslím, že si to zapríčiňujeme často aj sami. Existuje taký plagát, na ktorom je, že deti si z dištančného vzdelávania nebudú pamätať, ako sa niečo ráta v mierke, ale aký z toho mali pocit. Matematiku vždy tak nejak vnímame, že je nepríjemná. Nikto nepovie, že fyzika je ťažká, alebo že slovenčina je náročná, vždy to končí len pri matematike. Deťom podsúvame, že matematika je náročná a zbytočná pre život. Spoločnosť vytvára nenápadný tlak na to, že je to niečo nepríjemné.

Deti potrebujú matematiku v živote. Často matematiku kritizujú takí ľudia, ktorí ju v živote až toľko nevyužívajú, alebo si neuvedomujú, že ju používajú v bežnom živote. Už len doma, keď pečieme koláč, používame matematiku. Nemám veľmi rád diskusie rodičov, ktorí hovoria deťom, že toto nepotrebujú. Možno to nepotrebovali oni, ale nemôžu vedieť, či to nebudú potrebovať aj ich deti. Keď je dieťa na niečo talentované, prečo by sme mu tú možnosť mali zobrať. Vždy sa snažím deťom ukazovať, že matematika je v živote dôležitá. Bojím sa, že tlak spoločnosti sa odzrkadľuje aj na deťoch, ktoré si myslia, že matematika je nepríjemná.

Často matematiku kritizujú takí ľudia, ktorí ju v živote až toľko nevyužívajú, alebo si neuvedomujú, že ju používajú v bežnom živote.

Čo by sa stalo, keby sme sa matematiku neučili? 

Možno by praveký človek nedovliekol tri mamuty, ale dva a možno by zomrel od hladu. Možno by sme sa nepozerali na gotické kostoly a v medicíne by sme neboli tam, kde sme. Neleteli by sme na mesiac, takže neviem si to predstaviť. Myslím si, že aj keby sa zamyslel aj najväčší kritik matematiky, zistil by, že matematika je zastúpená v bežnom živote. Vo vývoji ľudstva je stále prítomná. Stále nás posúva ďalej, takže matematika je naozaj dôležitá.

Študovala som aj hudobnú výchovu a s hrôzou som zistila, že aj tam je dôležitá matematika.

Áno, aj tam je Pytagoras.

Bola som z tých, ktorá si myslela, že nemá bunky na matematiku.

Aj ja som si to myslel. Nemal som rád matematiku na strednej.

Prečo?

Neviem. Možno je to aj o kolektíve alebo o tom, ako sa učí. Miloval som dejepis. Mal som neskutočného profesora dejepisu, ktorý nás ho neučil, ale hovoril nám príbehy. Neskutočne ma to bavilo. Na Vianoce nám priniesol vianočné pečivo z Izraela. Aj ja sa snažím učiť matematiku tak, aby to deti bavilo.

Rozprávaš príbehy aj na matematike? 

Samozrejme. Vedia o mne, že som výborný spevák a že som chcel založiť nespevácky zbor. Deti neradi spievajú, preto by som zobral len takých, ktorí nevedia spievať. Poznajú moje obľúbené piesne, ktoré mám. Vedia v nich pokračovať, pretože si vymýšľam texty a hráme sa. Musí to byť pre nich zábavné. Mám výhodu v tom, že som na dedine, pretože sú so mnou aj mimo triedy. Keď si s nimi zahrám basketbal, tak to berú tak, že som to urobil navyše a berú ma ako kamaráta. Nemyslím školský výlet, ale niečo, čo môžu vnímať ako zážitok pomimo. Nerobím to úmyselne, ale baví ma to. Je to pre mňa radosť.

Keď si s nimi zahrám basketbal, tak to berú tak, že som to urobil navyše a berú ma ako kamaráta.

My, učitelia vieme, že nie vždy sa snažíme rozvíjať len to, čo si tie deti uvedomujú. Nejde len o to, aby vedeli násobilku, alebo vyrátať rovnicu. Čo sa ešte rozvíja na matematike?  

Samozrejme, logické myslenie. Ja to mám takto spravené, že v mojej triede majú deti šach, tangram a rôzne logické hry, ktoré môžu hrať cez prestávky. Dokonca sa mi párkrát stalo, že keď dopísali písomku, pýtali sa ma, či si s nimi nezahrám šach. Mal som žiaka, ktorý sa v piatom ročníku začal učiť hrať šach a keď bol v deviatom ročníku, tak zrazu nebolo väčšieho šachového frajera. Sú to nenápadné veci, ktoré deti záujmu.

Mám v triede rozvešané obrazy impresionistov a tiež Leonarda da Vinci a hovoril som im: „Pozrite sa, kde všade je matematika ukrytá.“ Keď už je veľmi zle, vzadu v triede mám učebnice matematiky z Japonska a iných krajín. Žiakom hovorím: „Pozrite sa toto isté sa učia aj Japonci, Taliani alebo Belgičania.“ Ukážem im, ako tieto matematické problémy riešia oni a deti to zaujme. Snažím sa pracovať aj s geogebrou. Deti môžu vidieť, že geometriou vieme hýbať. Vidia, ako sa to mení, keď sa zmení zadanie. Neberú to ako učenie, ale ako hru.

Čo je geogebra? 

To je aplikácia. V podstate program, ktorý je voľne dostupný na internete. Množstvo učiteľov z celého sveta vytvára cez tento program veľmi zaujímavé geometrické aktivity. Dá sa to dokonca využiť takýmto spôsobom, že sa z toho dajú spájať rôzne úlohy, ktoré si deti môžu skúšať. Pre mňa je to tiež zážitok, pretože keď som študoval ja, tak to nebolo na Slovensku. No berie sa to okrajovo.

Osobne by som to dal normálne na tvrdo, ako súčasť matematiky, ktorá sa učí. Problémom je, že niekto môže povedať, že je veľa programov a ako by to bolo s vlastníctvom a licenciami. Je to zážitok, pretože žiaci mi hovoria, že spoznali Španiela alebo Indku, ktorým nerozumejú ani slovo, ale vidia čo robia v geogebre. Je to výborný program aj na geografiu.

Jozef Zvolenský počas prezentácie svojej práce na stretnutí finalistov Učiteľ Slovenska. FOTO – Archív Živica

Keď vstupujeme do triedy, tak si kladieme dve otázky, ako: Čo idem učiť a ako to idem učiť. To, čo nám do veľkej miery zadáva štát, ktorý nám stanovuje cieľové požiadavky. Ty si sa už trošku toho dotkol, keď si spomínal, čo by si rád učil. Ako si spokojný s matematickými cieľovými požiadavkami?

Je to náročná otázka do debaty. Učím už tridsať rokov, preto to môžem porovnať napríklad s písomnými prácami z pred dvadsiatich rokov. Deti mojich žiakov už chodia do školy. Niektoré učivo sa zredukovalo. Nepovedal by som, že je jednoduchšie. Niekoľko vecí by som aj ja vypustil. Možno v deviatom ročníku, v ktorom sa testuje, a potom sú prijímacie pohovory, by nebolo zlé vyčleniť možno nejaké tri mesiace, aby si žiaci opakovali učivo, ktoré sa naučili na základnej škole. Niektorí učitelia to robia na čierno a dohodnú sa s riaditeľom.

Vyhodili sa napríklad sústavy rovníc, ale ja ich učím. Vidím, že deťom sa to jednoduchšie ráta, keď majú nejaký slovný príklad a ten vyriešia omnoho jednoduchšie sústavou rovníc. Problém je tiež v tom, že deti nečítajú a tým pádom nepochopia príklad. Keď je v Testovaní 9 nejaký slovný príklad na štvrť strany, tak ony si nezapamätajú, čo sa tam písalo, alebo to ani vôbec nedočítajú, pretože vôbec nečítajú. To je jeden z tých problémov, ktorý pociťujeme aj v matematike.

Slabá čitateľská gramotnosť je jediným dôvodom neúspechu pri slovných úlohách?

Určite sú aj iné dôvody. Možno učitelia z iných predmetov sa urazia, ale pri matematike, žiakovi nepomôže, keď povie, že to nevie, alebo že vtedy chýbal. Matematika je ako veľký stroj ozubených koliesok. Keď sa niekto raz nenaučí záporné čísla, tak môže darmo vedieť riešiť rovnice, keď tam zrazu vyskočí záporné číslo, tak je v ťahu. Deťom treba ukázať, že všetko, čo obsahuje matematika, vedia využiť v reálnom živote. Nie je to len o čitateľskej gramotnosti.

Keď som chodil do školy ja, mali sme doma obrovskú knižnicu. Mal som knihy ako Zábava s matematikou, ktorú som si po večeroch čítal. Teraz neuvidíš decko s knihou. Každé dieťa má v ruke mobil. Mali by sa vymyslieť nejaké appky, pretože viem, že im tie mobily z rúk nevezmeme, lebo sa ich už nevzdajú. Tešilo by ma, ak by deti začali čítať, no aj moji synovia začali čítať až neskôr.

Ako k tomu doviesť deti? Ako ich učiť, aby ich to bavilo?

Rozprávam im napríklad príbehy o matematikoch, aby ich učivo zaujalo. Napríklad v piatom ročníku sa učia rímske číslice, tak mám nakresleného legionára. Vysvetlím im, aké to bolo náročné, keď nepoznali nulu a ako museli veci počítať. Vidím, že ich to baví. Dám im robiť rôzne hlavolamy a v podstate pri nich sa to naučia. Deti sa chcú pri učení hrať, chcú sa zabaviť. Nie všetko sa, samozrejme, dá. Zabávať sa delením desatinným číslom, tak to by už bola iná úchylka.

Keď je v Testovaní 9 nejaký slovný príklad na štvrť strany, tak ony si nezapamätajú, čo sa tam písalo, alebo to ani vôbec nedočítajú, pretože vôbec nečítajú.

Motivovaný by mal byť aj učiteľ. Faktom je, že štát alebo verejnosť učiteľov nemotivuje. Čím si ty robíš radosť?

Často rozprávam, že som možno chorý, pretože moji kolegovia odratúvajú čas, kedy pôjdu domov. Mojich žiakov beriem ako druhú rodinu. Oni to neberú tak, že teraz sa ideme tvrdo učiť matematiku, ale popritom im vždy niečo porozprávam. Nesmieme deti plašiť.

Čo ti v poslednom čase v škole urobilo radosť?  

Trebárs to, že žiaci idú od pondelka robiť prijímačky, no učivo sme si už neopakovali len sme sa rozprávali, že čo bolo pre nich náročné. Uvedomoval som si, že končia. Pre mňa je to veľmi zvláštne, pretože dva roky sme sa skoro nevideli počas covidu, takže dnešná hodina bola celkom zvláštna, že sme sa len tak rozprávali.

Čo rodičia? Majú sa učiť s deťmi matematiku doma? 

Závisí od dieťaťa. Sú deti, ktoré nepotrebujú pomoc a možno by sa z rodičov smiali, že tomu vôbec nerozumejú. Potom sú deti, ktoré pomoc potrebujú. No pamätám si podobnú situáciu aj z môjho detstva, keď moja mama bola herečka, umelkyňa a povedala otcovi, ekonómovi, aby išiel so mnou niečo počítať, no bol unavený. To sa na dieťa prenesie, že keď sa rodičovi nechce, tak potom sa ani dieťaťu nechce. Ideálny stav by bol taký, keby dieťa v škole všetko pochopilo a nemuselo mať ani domácu úlohu. Osobne nedávam veľa domácich úloh.

Táto doba bola zvláštna v tom, čo som si všímal aj na sociálnych sieťach, že to bolo náročné pre všetkých. Na niektorých školách sa dištančne zo začiatku neučilo. Žiaci len dostávali príklady, ktoré majú vypočítať. Samozrejme, že rodičia prevzali úlohu učiteľa a snažili sa ho nejak nahradiť. Rozvrhy sa stále menili. Bolo to náročné pre všetkých a na deťoch sa to určite nejak prejavilo. Nemyslím si, že by mal rodič do toho nejak extrémne zasahovať a učiť sa s deťmi. Dieťa by sa to malo naučiť samé, keď sa dá. Na to tam je učiteľ. Keď mu to nejde, tak mu to má vysvetliť zase. Potom sa môžem spojiť s rodičom a navrhnúť mu, ako by to mohol skúsiť. Opäť mám výhodu, že som na dedine, pretože rodičov poznám osobne. Keď je nejaký problém, tak sa so mnou spoja.

Toto ma mrzí, že komunikácia medzi rodičmi a učiteľmi niekedy viazne. Možno sú tam aj nejaké pozostatky z minulosti, že rodičia sa boja obracať na učiteľov alebo naopak…

Tam je ešte jeden problém. Občas vidím, že keď nejaký rodič nie je spokojný s učiteľom, tak sa to bojí riešiť, pretože sa bojí, aby si učiteľ „nezasadol“ na jeho dieťa. Je to veľmi ťažká situácia. Nezmení sa to touto dobou. Vždy to tu bude. Ide o to skôr nájsť trojuholník, aby v ňom tie vzťahy medzi žiakmi, rodičmi a učiteľmi fungovali.

Jozef Zvolenský učí matematiku a techniku. Nielen počas covidu si žiaci pomáhali aj videami z jeho youtube kanálu Učím sa doma. FOTO – Archív Živica

Spomenul si sociálne siete. Sociálne siete pomohli aj tvojim videám matematiky, ktorým sú vďační najmä rodičia. Bolo to vidno aj v hlasovaní Učiteľ Slovenska. Ako sa z teba stal youtuber?

Ešte keď sme bývali v Trnave, tak som si kúpil osem milimetrovú kameru a točil som rôzne akčné filmy s mojimi kamarátmi, ktoré mám odložené. Keď som prišiel bývať na Skýcov, začal som točiť život na dedine plus to, čo sme robili v škole. V roku 2011 som mal žiaka, ktorý mal problémy s niečím v matematike, tak mi napadlo, že mu natočím vysvetlenie učiva prostredníctvom videa. Potom som to nejak neriešil.

Keď nastala táto náročná doba, povedal som si, že aj tak pozeráme na seba s deckami cez počítač, tak by som mohol skúsiť točiť. Najskôr to bolo celkom zábavné. Mal som sfotené, ako som si na rúčku od metly upevnil kameru, lebo statív mi išiel cez plece a učivo nebolo dobre vidieť. Písali mi aj žiaci, že ako to majú pozerať, pretože musia mať vykrútenú hlavu. Tak som neskôr zmenil aj uhol točenia. Začal som točiť pre mojich žiakov, ale tým, že to bolo na youtube a nejaký rodič sa na to opýtal, tak som videá začal pridávať aj do Zavretej školy. Uvedomil som si, že môžem takto pomôcť rodičom, ale aj žiakom na iných školách. Nečakal som, že sa to až takto rozbehne.

Pomáhal ti niekto zo začiatku s technickými vecami? 

Nie, pretože tým, že nestojím pred tabuľou, tak k tomu nepotrebujem nejaké náročné veci. Keď som získal cenu, tak sa mi ozval prvý a posledný sponzor a dostal som jeden vizualizér, no ten je už rozbitý. Potom som si kúpil nový. Deti vidia vo videách len moje ruky. Mám spätnú väzbu od rodičov, že je to výhoda, že ma nevidia, pretože deti to neberú, že na nich niekto pozerá. Mal som aj pripomienku na fixu. Niektorým deťom vadil jej zvuk.

Videá točíš na prvú?

Áno, dokonca aj keď spravím chybu, tak to tam nechám. Potom čakám, či mi niekto napíše a tak zistím, či to vôbec ľudia pozerajú. Nepotrebujem, aby mi tam dali tridsať lajkov, ale aby to pozerali. Na prijímačky som točil aj päť-šesť videí. Bolo toho teraz veľa. Bol som v takom leveli rozbehnutia, že mi žiaci hovorili, že mám spomaliť.

Oproti živej triede majú videá nejakú výhodu?

Výhodou je, že sú v archíve. Teraz mám jedno dievčatko, ktoré ide na prijímacie pohovory a je také motovidielko. Proste matematika nie je jej veľkým kamarátom, ale snaží sa. Darmo si spravíš na hodine poznámky, keď potom tomu nerozumieš, ale video si môžeš pustiť koľkokrát chceš. Snažím sa ísť vždy k veci, aby videá boli krátke. Tiež by som sa nepozeral na príklad, ktorý mi niekto vysvetľuje desať minút. Snažím sa to urobiť tak, aby vo videu bolo viacej príkladov a tipov. Tým, že už učím toľko rokov, viem si vymyslieť taký príklad, aby žiaci vedeli zareagovať a aby to pochopili.

Darmo si spravíš na hodine poznámky, keď potom tomu nerozumieš, ale video si môžeš pustiť koľkokrát chceš.

Teraz je trend vyučovania cez youtube a podobne. Ako to vnímaš?

My sme sa dali na domškoláctvo, takže som garantom 2. stupňa na našej škole. Od nás po polroku odišla viac ako tretina žiakov, pretože sme boli pre nich nároční. Na Slovensku je to celé v plienkach. Tu to nie je tak, že tie deti musia byť pripojené na hodine, ale raz za polrok prídu na preskúšanie. Keďže bola situácia aká bola, nemohli sme ich skúšať prezenčne, ale dištančne. Občas som počul ako mamka šepkala žiakovi. Rodičia si neuvedomujú, že dieťaťu len uškodia. Veď nech dostane štyri jednotky, ale potom keď niekde príde, tak to vôbec nebude vedieť. Je to dobrý nápad pre rodičov a deti, ktoré nemôžu chodiť do školy z rozumných dôvodov.

Keď poviem niekomu, že som učiteľka, tak ľudia začnú reagovať tým, že aké sú deti v dnešnej dobe zlé a koľko je s nimi problémov. Ako to vnímaš? Zmenili sa deti počas tvojej kariéry?

Pozri, keď som chodil na základnú školu do Trnavy, tak Ľuboš Sokolovský opakoval tretíkrát siedmy ročník a do školy chodil len na veľkú prestávku, najesť sa. Deti sú stále rovnaké. Možno teraz stačí, že keď decko obehne trikrát okolo lavice, tak je už ADHD. Niekedy si to možno sami komplikujeme. Je to iné v tom, že deti sú otvorenejšie, že skôr sa opýtajú a neboja sa toho. Musíme sa naučiť žiť s demokraciou. Deti všetko počujú a všetko sa na nich prenáša. Napríklad keď všetci začnú nadávať na učiteľov, a potom si to prevezmú aj deti. Snažím sa ukazovať deťom len to dobré.

Rozprávate sa aj na matematike o tom, čo sa aktuálne deje?

Vyslovene, že by som prišiel do triedy a začal o tom rozprávať to nie. Keď sa niekto opýta, tak odpoviem. No beriem to tak, že je to základná škola. Na strednej škole majú žiaci väčší rozhľad a nejaký názor. Nesnažím sa týmto témam vyhýbať, ale snažím sa im odpovedať opatrne v závislosti od veku. Pýtajú sa ma väčšinou, čo čítam alebo čo počúvam. Napríklad cez geometriu im púšťam hudbu od Metallicy až po Mozarta.

Neprekáža to niektorým?

Nie. Je to len pri rysovaní pri geometrii. Keď im to prekáža, tak mi to povedia, aby som zmenil pesničku. Nepúšťam im hudbu, keď počítame. Geometriu vnímam ako kreslenie.

V roku 2020 si získal cenu Dionýza Ilkoviča, čo je ocenenie pre mimoriadnych pedagógov a tohto roku si s veľkým náskokom vyhral hlasovanie verejnosti v rámci ocenenia Učiteľ Slovenska 2021. Čo to pre teba znamená?

Cena Dionýza Ilkoviča bola pre mňa obrovským prekvapením. Vôbec som s tým nepočítal. Najprv som to bral ako žart, keď mi zatelefonovali. Zvláštne, že to bolo len v tom roku. Teraz už takáto cena nie je. Bolo to pre mňa veľké zadosťučinenie mojej práce. Pre mňa to bol šťastný nádych, pretože v tom období mi zomrela mamička na covid. Na jednej strane som bol potešený, že ja ako učiteľ z malej dediny som získal ocenenie, na druhej strane som bol smutný, že to nezažila aj moja mama. Navždy mi ostane taká smutno-veselá spomienka. Bolo to pre mňa zvláštne obdobie. Neskutočne ma to posunulo ďalej. Uvedomil som si, že idem dobrým smerom. Nehovorí sa, že človek sa učí na dobrých veciach, ale len na chybách. Keď niečo dobré zažiješ, tak práve dobrý pocit ťa láka, robiť to ďalej.

Veľa mojich kolegov bolo skeptických k oceňovaniu a pýta sa, že ako odmerajú prácu učiteľa?

Nijak, súhlasím s tým.

Načo sú potom takéto ocenenia? 

Tým, že sme sa tam stretli, nabilo ma to neskutočnou energiou. No my učitelia sme najväčšími hejtermi. Vieme sa vytočiť na hlúpostiach a niekedy z diskusií v zborovni odídem preč, lebo zo mňa vysajú energiu. V Zaježovej to bolo iné. Všetci ste sa tam tešili. Boli ste radi, že ste tam. Neskutočne mi to pomohlo. Posielam tam aj mojich kamarátov učiteľov. Ceny majú, samozrejme, význam. Je to povzbudenie aj pre ostatných učiteľov, ktorí sú aktívni a iní na nich zazerajú, že prečo to robia, veď nič z toho nemajú. Nepočúvajte ich. Robte, čo vás baví.

Jožko, čo by si zmenil v školstve?

Raz do polroka mám sen, že vyhrám veľa peňazí a prvé, čo spravím, keď zabezpečím celú rodinu, kúpim pozemok, postavím školu, akú chcem a zamestnám ľudí, ktorých chcem.

JOZEF ZVOLENSKÝ je učiteľom matematiky a techniky na základnej škole v Skýcove. Je pedagógom viac ako 15 rokov a mnohé metódy vylepšil vďaka svojim skúsenostiam. Matematiku vysvetľuje aj pomocou geogebry či náučných videí na youtube kanáli Učím sa doma, ktoré sledujú tisícky žiakov aj rodičov z celého Slovenska. Za svoju prácu získal cenu verejnosti v ocenení Učiteľ Slovenska 2021 a cenu Dionýza Ilkoviča.

Profil autora:

Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.

Názory

Andrea Uherková

Prírodný cintorín nie je len alternatíva

Keď sme v roku 2017 ako Živica zakladali s mestom Zvolen prvý prírodný cintorín na Slovensku, prezentovali sme ho ako alternatívu voči tomu konvenčnému. Ako voľbu pre ľudí, ktorí hľadajú inú cestu. Takú, ktorá ide ruka v ruke s rešpektom voči prírode i ľuďom. Mysleli sme si, že vo Zvolene pôjde skôr o nadčasovú a okrajovú záležitosť, ktorá si bude nachádzať cestu k verejnosti pomaly. Zrejme sme však neodhadli pripravenosť spoločnosti na túto možnosť.

Kristína Červeňáková

Pochádzajú živočíšne potraviny od šťastných zvierat?

Veselé kravičky na obaloch mliečnych čokolád či syrov, teliatko túliace sa k matke na krabici od mlieka, šťastné pobehujúce ovečky, kuriatka či prasiatka na lúkach… 

Andrea Uherková

Sila kvetov

Záhradnícke nožnice nosím v kabelke tak, ako iné ženy rúž. Len sú o čosi väčšie a ťažšie. Aj v to skoré ráno s nimi kráčam po boku. Vytiahnem ich len čo zahnem z poslednej ulice sídliska na strmý blatistý kopček, ktorý ma vedie poza ploty záhradkárskej kolónie.

Kristína Červeňáková

Majú vlastné lietadlo, na emisie pozerajú zvrchu

Pamätám si, ako som sa na základnej škole hanbila za to, že som nikdy neletela lietadlom. V našej triede bolo prestížou, keď niekto na letnú dovolenku letel. Samozrejme, nikto z nás vtedy ani len netušil, aký dopad má letecká doprava na našu planétu. 

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Óda na klimatizovanú električku. Or not?

Ak vždy len nájdeme super spôsob, ako sa dopadom našich vlastných činností vyhnúť, ako sa z nich poučíme?

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner