Ako vyzerá vzdelávanie na Sokratovom inštitúte? Boli sme sa pozrieť na jednom z workshopov

Sokratov inštitút chce vzdelávať, prepájať a inšpirovať aktívnych ľudí. Deje sa to prostredníctvom viacdňových workshopov, prípravy vlastného projektu, jeho obhajoby a následného fungovania v komunite absolventov.

Workshopy začínajú vo štvrtok podvečer a končia v nedeľu. Až na jeden sa všetky konajú v priestoroch Vzdelávacieho centra Zaježová. Centrum, ktoré je od Bratislavy vzdialené asi tri hodiny cesty, patrí organizácii Živica. Sokratov inštitút aj čierna labuť sú jednými z jej projektov.

V zrekonštruovaných ekobudovách na zaježovských lazoch je útulne, človeka tu neruší mesto. V začiatkoch „Sokrata” tu nebol ani poriadny signál. Študenti tak venovali plnú pozornosť workshopom. Dnes je oblasť pokrytá mobilným signálom a v priestoroch je verejne dostupné wifi. Príliš veľa času však na internete stráviť nestihnete.

 „Chodia sem neskutoční ľudia”

Témou nášho workshopu bude Právo a aktívny občan. Na webe inštitútu čítam, že sa budeme venovať tomu, na čo všetko máme ako aktívni občania právo a aké nástroje môžeme využiť na to, aby sme si toto právo vydobyli. Lektorkou je advokátka Eva Kovačechová.

V organizácii Via Iuris roky zastupovala občanov a mimovládne organizácie v kauzách nezákonnej výstavby či poškodzovania životného prostredia. Dva roky viedla Centrum právnej pomoci a je jednou z kandidátok na Ústavný súd.

„Ja sa na Sokrata vždy teším,“ hovorí mi. „Chodia sem naozaj neskutoční ľudia. Mám pocit, že ja sa mám čo učiť od nich. Sú pre mňa totálnou inšpiráciou –  veľmi múdri, rozhľadení, zvedaví, motivovaní. Všelikde boli, všeličo vyskúšali, sú nadšení pre to, čo robia.  Chcú meniť svet a dokonca na Slovensku. To je pre mňa absolútny top!“

V Zaježovej začíname prvým blokom, ktorým sú prednášky samotných študentov. Stretávame sa v seminárnej miestnosti, kde sú stoličky poukladané po obvode. Niektorí si prinášajú jogové karimatky a ležia na zemi. Študentskú prednášku má počas roka každý z ročníka. Cieľom je zdieľať s ostatnými spolužiakmi zaujímavú životnú skúsenosť alebo niečo, čo človeka baví.

„Chceme, aby si tým okrem iného zlepšovali svoje prezentačné zručnosti. Počas prezentácie ich natáčame, aby sa mohli pozrieť, ako im to išlo. Vždy dostanú aj spätnú väzbu, ktorá im pomôže pripraviť sa na najdôležitejšiu prezentáciu v závere štúdia,“ vysvetľuje koordinátorka Sokratovho inštitútu Jana Ďaďová – mimochodom tiež absolventka Sokrata.

Študentské prednášky: košický aktivizmus aj stopovanie po Amerike

Prvou z prednášok je téma občianskeho aktivizmu vo verejnom priestore od Košičana Igora Kupca. Igor je grafický dizajnér a turistický sprievodca. Ukazuje nám kreatívne spôsoby, ako s priateľmi poukazovali na korupciu na miestnom úrade či na roky zaplavený podchod. Študenti dostávajú praktické návody, ako kreatívne a rozumne dostať do povedomia nejaký problém bez toho, aby skončili na polícii.

Druhým v poradí je Jakub Andor, tiež z Košíc. Ten si pripravil svoju srdcovú tému – exkurziu do sveta stopovania. Sám totiž tri roky stopoval po Južnej Amerike. Dozvedáme sa, že autostop do Európy priniesli americkí vojaci počas  druhej svetovej vojny a že vodiči občas vlastne nevedia, prečo človeku zastavia. Z tohto svojho nerozmysleného popudu mávajú vraj potom občas strach.

„V Holandsku sa mi stalo, že jedna babička, ktorá mi zastavila, sa triasla od strachu. Nechal som ju preto radšej odísť,“ hovorí Jakub. Vo všeobecnosti si myslí, že stopovanie pomáha obnoviť dôveru v ľudstvo. On sám má kopec pozitívnych zážitkov. Veľmi zábavné príhody zo stopovania však striedajú tvrdé dáta. Pre nás bežných smrteľníkov má Jakub niekoľko tipov. Máme sa starať o svoj zovňajšok, veriť v to, že nám zastavia a nebáť sa ukázať, že sme stopári a máme pri sebe aj batoh.

Nasleduje vegetariánska večera a prvý blok s lektorkou Evou. Ešte predtým však vychádzame von a držíme minútu ticha za Jána a Martinu v kruhu pri sviečke. Aspoň symbolicky sa tak pridávame ku zhromaždeniam Za slušné Slovensko, ktoré sa v tom čase konajú po celej krajine.

104 študentov, jedna svadba a veľa priateľstiev

Na workshope si všetci tykajú, vládne uvoľnená atmosféra. Eva hovorí o svojich pracovných skúsenostiach. Veľa času venujeme téme osobného bankrotu, ktorú v Centre právnej pomoci s klientmi často riešili. Večer študenti pokračujú interným blokom spätnej väzby na predošlý workshop a polročným hodnotením štúdia.

Štvrtkový večer býva využívaný aj na osobné príbehy študentov, v ktorých prezentujú svoju životnú cestu. „Je na nich, do akej hĺbky idú, ale čím sme v semestri ďalej, tým tie príbehy bývajú osobnejšie. Je to dôležitá súčasť Sokrata,“ popisuje koordinátorka Janka.

Na Sokratovi tak vznikajú veľmi silné priateľstvá a aj po skončení štúdia sa mnohí stretávajú a spolupracujú. Okrem priateľstiev si už Sokraťáci zažili aj jednu svadbu. Študovali tu dva manželské páry, niekoľko nových sa dalo dokopy. Štúdium už absolvovalo 104 študentov, medzi ktorými sú viaceré osobnosti verejného života. „Študovala u nás viceprimátorka Nitry, ľudia, ktorí založili Artforum v Banskej Bystrici a Prešove, ale aj ľudia, ktorí pomáhali organizovať protesty Za slušné Slovensko,“ vymenúva Janka.

Napadá mi otázka, či sú na Sokratovi aj nejakí introverti. „Vždy sa na prijímačkách snažíme namixovať rôznorodú skupinu, určite by sme nechceli mať len samých extrovertov. Chceme dať šancu aj ľuďom, ktorí sa možno nevedia až tak prejaviť, no vedia byť veľmi húževnatí a dokážu veľké veci. Človek nemusí byť veľká voda, aby sme ho prijali,“ vysvetľuje mi Janka. Dokonca, niektorí sa na Sokrata prihlásili aj preto, že chceli svoju introvertnosť prekonať.

Rovnako, nie každý zo študentov je ostrieľaný aktivista. Sokrates víta aj mladých študentov bez veľkých skúseností. „Skúsení aktivisti dokážu robiť zmeny aj bez našej pomoci,“ hovorí Janka.

„Idem sa pokúsiť urobiť to tu lepším miestom pre život”

Na druhý deň pri raňajkách zisťujem, prečo sa študenti na Sokrata prihlásili. Tadeáš hovorí o tom, že chcel najmä spoznať našich aktívnych mladých ľudí. Roky predtým žil v zahraničí a zvažoval návrat domov, no chýbali mu tu kontakty.

Nikola zas popisuje, že rozhodnutie prihlásiť sa definitívne padlo v momente, keď sa rozhodla, že ostáva žiť na Slovensku. „Našla som si dobrú prácu, kúpila som si byt a povedala si, že keď už ostávam, idem sa pokúsiť urobiť to tu lepším miestom pre život,“ vysvetľuje.

Pre mnohých je motiváciou prihlásiť sa práve možnosť spoznať nových ľudí a nájsť podobne „strelených“, ako sú oni sami. Cieľom tiež býva túžba dovzdelať sa. „Najmä tí, ktorí už skončili vysokú školu, majú často pocit, že im chýba ďalšie vzdelávanie,“ vysvetľuje Janka.

Študenti v ročníku sú veľmi rôzni. Regionálne pokrývajú celé Slovensko a ich vek sa pohybuje medzi 18 a 32 rokov. Nájdeme tu architektku, lesníka, lingvistku, psychologičku, vizuálneho umelca, študenta medicíny, či mamy na materskej dovolenke.

Workshop s lektorkou: pátranie na webe aj písanie infožiadostí

Po raňajkách začína skutočné štúdium. Eva vysvetľuje, ako funguje proces posudzovania vplyvov na životné prostredie, kde sa dajú nájsť informácie o nových stavbách v obci, ako sa do konaní zapojiť a prípadne, ako sa odvolať. Viacero krokov sami skúšame. Na weboch obcí hľadáme územné plány, v databáze EIA aktuálne posudzovania, na úradných tabuliach obcí čítame stavebné oznamy. Píšeme skúšobné žiadosti o informácie na základe infozákona.

Tento blok je náročný, no veľmi užitočný. Práve boj proti neželanej výstavbe bol jednou z tém, ktoré Via Iuris najčastejšie pomáhala riešiť. V škole sa to človek nenaučí. Zisťujeme, že možností vyjadriť sa a ovplyvňovať výstavbu v krajine je skutočne veľa. Slabá informovanosť a možno sčasti lenivosť však spôsobuje, že sa do konaní nezapájajú všetci, ktorí by mohli.

Blok workshopu strieda hodina pohybu na čerstvom vzduchu pri dobročinnej práci. Študenti majú možnosť „pracovať rukami” a pomôcť s robotou na Vzdelávacom centre. Dnešnou úlohou je príprava dreva na kúrenie. Von vychádzajú takmer všetci. Najmä chlapci z veľkých miest si pochvaľujú, že manuálnu prácu nemajú kde inde zažiť.

Po obede sa na hodinu stretávame v zaježovskej čajovni a nasleduje druhý veľký blok o práve. Učíme sa, ako sa pripravujú zákony, kto má možnosť ich pripomienkovať a kde o tom nájdeme informácie. Ďalší nástroj, ktorý pomôže aktívnym ľuďom zapájať sa do verejného diania.

„Celkom som sa zapotila”

Časť študentov sa po večeri vyberie do sauny, zvyšok sa presúva do seminárnej miestnosti s tuli vakmi a výhľadom na nočnú krajinu. Pijeme víno, pivo a debatujeme. Tento rok si v študenti dali zero-waste výzvu, snažia sa preto vyprodukovať čo najmenej odpadu. Namiesto čipsov spoločne pripravujú domáce nátierky a jednohubky. Debatuje sa o všetkom – od cestovania cez politiku až po jedlo. Spať ideme hlboko v noci.

V sobotu otvárame s Evou kontroverznú tému: plánovanú výstavbu vodného diela Slatinka. Poobede tam pôjdeme na exkurziu. Eva vysvetľuje situáciu a opäť dáva študentom úlohu. Simulujú konanie na súde, kde sa sporí investor vodného diela s aktivistami. Študenti tak na vlastnej koži zažívajú, aké to je zastupovať záujmy a dokonca životy druhých pred tými, ktorí majú moc rozhodovať.

Je fascinujúce počúvať ich argumenty. Za pár minút, ktoré mali na prípravu, si dokázali pripraviť reč, ktorá by mohla pokojne obstáť, aj keby sme sa na súdny proces len nehrali. Vidno, že ich simulácia baví. „Celkom som sa zapotila,“ hodnotí Žofka vážne po skončení obhajoby.

„Obyvatelia Slatinky sa cítia obeťami systému,“

Po obede sa delíme do áut a cez zvlnenú krajinu smerujeme do neďalekej Slatinky, kde nás čaká exkurzia s tou najpovolanejšou. Martina B. Paulíková je spoluzakladateľka občianskeho združenia Slatinka a ostrieľaná ekologická aktivistka. Do tejto dediny vkliesnenej medzi dva kopce prišla ešte ako študentka ekológie.

„Chodili sme sem pozorovať rieku a vydry,“ popisuje. Vtedy sa dozvedeli, že tento cenný kus prirodzeného koryta rieky Slatina má byť  spolu s dedinou zrušený, pretože  tu je naplánovaná výstavba priehrady. 800-ročnej dedine hrozí od roku 1954 zatopenie.

„Úradníci domácim stále hovorili, nech ani mrkvu nesadia, lebo už sa bude stavať,“ popisuje Maťa. Ani v roku 2019 však výstavba nezačala. Štát medzičasom stihol väčšinu domov – často za smiešne sumy – vyvlastniť. Veľká časť obyvateľov bola nútená sa odsťahovať, prípadne si svoje niekdajšie domy prenajímajú od štátu späť.

Maťa nám vysvetľuje absurdný a smutný osud tejto dediny a bezmocnosť obyvateľov voči plánom vodohospodárov. Stavebná uzávera však mala aj jedno pozitívum. Do domov sa nesmelo alebo neoplatilo investovať, a tak sa zachovalo viacero pôvodných vidieckych stavieb a prirodzené koryto rieky. „Obyvatelia Slatinky sa cítia obeťami systému,“ uzatvára aktivistka. Z exkurzie odchádzame plní dojmov.

Večerné debaty s hosťami

Večer však nemáme veľký priestor na debaty, čaká nás diskusia s hosťom. Na každý workshop prichádza okrem lektorov aj jeden alebo dvaja hostia, s ktorými môžu študenti večer viesť otvorenú diskusiu. Tak sa tu už vystriedali organizátorky pochodov Za slušné Slovensko, bratislavský primátor Matúš Vallo, niekdajšia  šéfka Aliancie Fair Play Zuzana Wienk či dnešná kandidátka na prezidentku Zuzana Čaputová. Je to jedinečná príležitosť stretnúť takýchto ľudí osobne – nielen niekde z diaľky na pódiu.

Študenti Janke často hovoria, ako ich hostia dokážu očariť svojou morálkou či vystupovaním. Po debate o slušnosti a etike s Ferom Paulinym sú mnohí motivovaní zmeniť svoje správanie a žiť férovejšie aj v zdanlivo nepodstatných oblastiach. Opäť sedíme a debatujeme dlho do noci.

Posledný deň ráno je už cítiť únavu. Ľudia pri raňajkách zívajú, varíme o jednu kávu viac. Mám pocit, akoby som bola preč aspoň týždeň. Nemôžem povedať, že by som sa nudila. Janka našu únavu vidí, a tak deň začína spoločnou pohybovou aktivitou vonku.

Čerstvý vzduch nás trochu preberie a môžeme sa sústrediť na záverečný doobedňajší workshop. Spoločne hodnotíme videá zo štvrtkových študentských prednášok a snažíme sa Igorovi a Jakubovi poradiť, čo by mohli urobiť inak, ale aj pochváliť, čo sa nám páčilo. Nasleduje práca na študentských projektoch v skupinách, praktické oznamy o štúdiu, pozvánky na podujatia pre verejnosť, poďakovania. Končíme obedom, rozdeľujeme sa do áut a vraciame späť do reality našich každodenných životov.

Lúčim sa s pocitom, že ak by som mohla, na Sokrata by som sa určite prihlásila.

Projekty Sokraťákov: cieľ je niečo v ľuďoch zmeniť Súčasťou štúdia na Sokratovom inštitúte je aj príprava praktického projektu, ktorého cieľom je zmeniť niečo vo svojom okolí. Opýtala som sa Janky Ďaďovej, ako práca na projekte prebieha a čo všetko obnáša. Musí mať človek už predtým, než podá prihlášku na štúdium, predstavu, čo chce riešiť v projekte? Nie, študenti často o projekte nemajú žiadnu predstavu a boja sa toho.  Projektom však venujeme špeciálny workshop, kde s nimi riešime, aká oblasť je im  blízka a aké problémy by chceli zmeniť vo svojom okolí. Nevyžadujeme, aby mal človek o projekte jasnú predstavu vopred. Samozrejme,  máme pár ľudí, ktorí do poslednej chvíle tápu, ale niekedy prídu práve títo ľudia nakoniec s najlepšími projektami. Sú nejaké populárne témy, ktoré sa v témach projektov opakujú? V poslednom čase rezonuje téma zero waste a znižovanie dopadu na životné prostredie, je to teraz asi trend. Veľa oblastí sa však opakuje. Študenti sa často venujú práci v komunite, komunikácii, zmenám vo verejnom priestore, medzigeneračnému dialógu či cyklistike. Je teda možné robiť projekty v celom spektre aktivít? Nemusí to byť petícia alebo kampaň? Každý projekt by mal sledovať konkrétny cieľ, ktorý rieši určitý problém. Ak je napríklad cieľom projektu zlepšiť vzťah ľudí k šarištine, na Sokratovi hľadáme spôsob a aktivity, ak to urobiť. A študenti prichádzajú s nápadmi, či spraviť kampaň, verejnú diskusiu, praktické workshopy alebo vydať knihu rozprávok. Ako prebieha samotná tvorba projektu a jeho realizácia? Študenti sa projektu začínajú venovať už na tímbildingu, kde si hľadajú oblasť, v ktorej vidia problémy. Spoločne s lektorom potom daný problém analyzujú – zisťujú, prečo ich to trápi, či to trápi aj iných ľudí a hľadajú k tomu dáta. Po mesiaci, keď majú k téme zozbierané informácie, si vyberieme konkrétnu oblasť a zvolíme cieľ, ktorý je podľa teórie SMART špecifický, merateľný, dostatočne ambiciózny, realistický a časovo ohraničený. Tento cieľ majú dosiahnuť do júna.  Podmienkou však je, aby to po dokončení štúdia nezaniklo. Následne spoločne so študentom riešime, akými aktivitami vie daný cieľ dosiahnuť a ako zistí, že sa mu to podarilo. Nastaví si teda indikátory. Toto celé sa deje na projektovom workshope. Pripravujú študenti projekty úplne sami? Ako funguje mentoring? Študenti na projekty nie sú sami. V septembri sú im predstavení mentori – absolventi Sokratovho inštitútu. Tí vedia, čo  za tým všetko je, lebo si tvorbou projektu sami prešli. A majú aj školenie od nás, ako mentorovať. Počas roka pomáhajú študentom s ich otázkami či  motiváciou. Robia to bez nároku na odmenu, takže medzi nimi často vzniká až kamarátsky vzťah, čomu sa tešíme. Projekt študenti konzultujú aj v skupinách.  O svojich zámeroch  sa tak rozprávajú spoločne a snažia sa navzájom si pomôcť. V týchto skupinách pracujú počas každého workshopu. Postupne spoznávajú projekty svojich kolegov, vedia si pomáhať aj v špecifických oblastiach a vzájomne sa povzbudzujú. Ako prebieha príprava na workshop a samotné štúdium? Pred príchodom na workshop študenti často dostanú zadanie s povinnou literatúrou, ktorú si majú naštudovať. Niekedy je to kapitola z knihy, inokedy brožúrka, ale aj video či rozhovor. Nemalo by to zaberať veľa času. Štúdium má byť skôr praktické a medzi workshopmi by sa študenti mali venovať najmä práci na projektoch. Sú za študenti nejako známkovaní? Ak študujú na vysokej škole, dostávajú za niečo ETCS kredity? Od testov sme upustili.  Skôr sa snažíme študentov motivovať, aby si povinnú literatúru prečítali, lebo je potrebná na to, aby pochopili, čo sa na workshope deje a mohli o tom diskutovať. Kredity dostávajú za účasť a aktívnu prácu na projekte, ktorý musia na konci štúdia obhájiť.