Pomoc od Slovákov si podľa neho bude pamätať každý jeho krajan, a to navždy. Ukrajinec Vlad Jackovyj sa pred štyrmi rokmi presťahoval na Slovensko, aby u nás študoval novinárčinu. Po začiatku ruskej invázie založil Radu ukrajinskej mládeže na Slovensku, prostredníctvom ktorej organizuje finančné zbierky na zakúpenie potrebných vecí na front – lekárničiek, vojenských viest alebo dronov. Okrem zbierok napráva dezinformácie na sociálnych sieťach Telegram a Instagram.
Prečo si niekto spoza hraníc vyberie zo všetkých krajín, kde môže študovať, práve Slovensko?
Môjmu rozhodnutiu predchádzala návšteva na našej strednej škole. Prišiel zástupca firmy, ktorá pomáha študentom dostať sa po strednej škole do zahraničia – na Slovensko, do Poľska a do Česka. Ignoroval som to. Chcel som ísť študovať do Kyjeva. Informácia o tejto ponuke sa však nejako dostala k mojim rodičom. Opýtali sa ma, či si to nechcem vyskúšať a ja som odmietol. Maturoval som z biológie, chémie, fyziky a matematiky a chcel som študovať medicínu. Tesne pred maturitou sa ma rodičia opýtali na zahraničie opäť. Vtedy som nad tým začal premýšľať. Pozrel som si tú ponuku a zistil si trochu viac o tom štúdiu. Aj to, že Slovensko patrí do Európskej únie, človek môže slobodne cestovať a spomínané štúdium je úplne iné – nie je tam sovietsky štýl výučby. Rozhodol som sa teda vyskúšať školu v zahraničí.
To bolo v roku 2019. Zo strany otca mám pradedka Poliaka a naši preto povedali, že asi pôjdem do Poľska. Povedal som im, že to nebude zaujímavé, pretože tam to už poznám. Zaujalo ma Slovensko, aj keď som o krajine vedel len to, že tam sú Tatry, že hlavné mesto je Bratislava a majú dobrého futbalistu Mareka Hamšíka. Chcel som však vedieť viac.
Samozrejme prišla otázka, ako budem študovať na lekárskej fakulte, keď neviem po slovensky. „To zvládnem,” povedal som rodičom a vyrazil na Slovensko. Prišiel som na Fakultu biológie a chémie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, rozhodnutý naučiť sa za rok čo najviac po slovensky. Takto som sa chcel pripraviť na prijímačky na lekársku fakultu. Bol som si istý, že chémia a biológia budú obsahovať veľa latinských názvov, a teda že to nejako dám.
Síce to išlo, ale nie tak, ako som si predstavoval. Každú hodinu sme dostávali písomky a zadania. Hoci som mal chémiu a biológiu rád, moja slovenčina obsahovala len výrazy ako dobrý deň, ako sa máte, ako sa voláte a ďakujem. Rozumel som asi 60 percentám, bolo to dobrodružstvo. Čítal som, chápal som terminológiu, ale učiteľom som rozumel len ťažko. Rozprávali ako bežní ľudia – rýchlo, nechceli spomaliť a nestíhal som vnímať učivo, čo ma demotivovalo. Chcel som dobehnúť spolužiakov, ale nedarilo sa mi to. Nepresvedčilo ma ani skvelé moderné laboratórium.
Po dvoch mesiacoch a takmer skončenom zimnom semestri som sa vrátil domov. Vtedy som si uvedomil, že pracovať celý život v laboratóriu by ma asi nudilo. Stále bolo v hre štúdium medicíny, ale vedel som, že by to bolo naozaj ťažké. Rodičia ma do ničoho netlačili, no keď prišla reč na školu, o lekároch hovorili, že si ich spoločnosť váži. Myslím si, že je to taký sovietsky stereotyp.
V detstve som chcel byť športovým novinárom. Medzinárodné vzťahy ani geopolitika ma nejako zvlášť nezaujímali. Síce som od malička pozeral s babičkou večerné správy, no myslel som si, že sa budem zaoberať spoločenskými vedami, alebo budem športovým novinárom, keďže som od šiestich do trinástich rokov hrával futbal.
Doma sme teda zvažovali, či budem študovať medicínu alebo žurnalistiku. Rodičia si prácu novinárov vážia, ale báli sa. Odkedy sa Ukrajina osamostatnila a stala nezávislou, zabili u nás viac ako 90 novinárov. Upozorňovali ma, že naša postsovietska spoločnosť si neváži novinársku prácu, nepozná ju a novinárov považuje za ľudí, ktorí „štekajú” za peniaze. Hovorili, že keď chcem byť dobrým a kvalitným novinárom, je to nebezpečné. Som ich jediný syn, nechceli, aby ma niekto zabil. Rozprávali sme sa o tom a ja som cítil, čo by som si prial radšej, no rodičia ma do ničoho netlačili, za čo som veľmi rád. Verím, že raz budem aj aj takým rodičom, ktorý dá deťom voľnosť.
Takže ste sa po dvoch mesiacoch na Slovensku vrátili domov.
Áno. Rodičia logicky zisťovali, čo budem robiť ďalej. Povedal som im, že chcem vyskúšať novinárčinu. Opýtali sa ma, či na Ukrajine, no odpovedal som, že nie. Namietali, že neviem po slovensky a že novinár predsa musí ovládať jazyk na takej úrovni, aby bol príkladom pre ostatných – ľudia sa predsa učia spisovnosti aj od novinárov. Mal som sedemnásť rokov a nerozumel som, prečo by som to nemohol aspoň skúsiť. Mal som drajv, bol som odhodlaný, no rodičia si mysleli, že nie som normálny.
Slovensko sa mi však veľmi páčilo a chcel som si vyskúšať úplnú samostatnosť. Už predtým som si v Košiciach našiel krúžok žurnalistiky a ako kameraman som chodil na zápasy hokejového tímu HC Košice. Preto som si najprv myslel, že v Košiciach nastúpim na masmediálnu fakultu. Požičal som si z knižnice kopu kníh a vtedy prišiel kovid. Tak som sa s knihami vrátil domov a študoval – dejepis, geografiu, slovenčinu, počúval som podcasty. Starší študenti ma upokojovali, že to nebude také ťažké. O Bratislave som v tom čase vôbec nepremýšľal. Ak sa ma na ňu niekto opýtal, bránil som sa, že tam nemôžem ísť študovať, je to predsa najlepšia škola na Slovensku, na ktorú je ťažké dostať sa. Myslel som si, že tam ma nikdy nezoberú. Ledva som dúfal, že urobím prijímačky do Košíc.
Napokon som však do Bratislavy predsa išiel – s kamarátkou, ktorá robila prijímačky na psychológiu. Išiel som po Štúrovej ulici, okolo Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského a povedal som si, že sa tam aspoň pozriem. Prvé dievča, ktoré som tam stretol, sa so mnou pustilo do reči a presvedčilo ma, aby som šiel na prijímačky. Skúsil som to teda a potom som skúsil aj Košice.
Potom som bol opäť doma na Ukrajine, sedel som na záhrade. Rodičia totiž pestujú maliny a jahody. Zrazu prišla mama a povedala mi, že mi prišiel list z Bratislavy. Odpovedal som jej, že mi isto píšu, že mi ďakujú, no nevyšlo to. No keď som list otvoril, stálo v ňom, že ma prijali. Nechcel som tomu veriť, musel som si tú informáciu overiť na webe. Číslo za číslom som zadával kód a naozaj – prijali ma. Vyskočil som a bežal od radosti po záhrade. Jednu alebo dve sekundy som váhal, lebo v Košiciach sa dala študovať žurnalistika s politológiou a v Bratislave len žurnalistika. Spolužiaci mi však povedali, že politológiu si viem do štúdia pribrať z iných katedier. Vravel som si že v Bratislave nikoho nemám, takže to bude o to zaujímavejšie. Rád začínam od nuly.
Vaša slovenčina dnes už nie je problém.
Najväčšie problémy mi robili dĺžne, pomohol mi ale program ma webe. Čítanie veľmi pomáha a ja som veľa čítal a prepisoval texty. Zaujímala ma hlavne história Československa. Tiež som počúval podcasty. Prvý, ktorý ma nadchol, bol podcast športového redaktora Stanislava Benčata. Začínali sa slovami: „Čaute, všetci športovci a fanúšikovia“. Opakoval som po ňom celé vety. On bol mojím sprievodcom v slovenskom novinárskom svete. Snažil som sa pozerať a počúvať po slovensky všetko, na čom som prišiel.
Na Slovensku som od septembra 2020. Prvý rok som robil všetko pre to, aby som skončil zimný semester. Pandémia nás zavrela v byte, mal som čas sústrediť sa. V škole som sa snažil odovzdávať všetko, ako bolo treba. Učitelia boli prísni a nič nám neodpustili. Skúšky sme robili online tak, že sme museli mať zatvorené oči a ruky prekrížené na prsiach. Dôvodom bolo, aby sme odpovede neodpisovali alebo nečítali.
Keď prišiel február 2022, žili ste klasickým študentským životom. Pamätáte si, kde vás zastihla správa o vypuknutí vojny?
Akurát som sa po zimnom semestri a prázdninách na Ukrajine vrátil do Bratislavy. Už doma bolo cítiť napätú atmosféru. Úplnou náhodou som si vtedy vyskúšal prácu fixera (sprievodcu novinárov – pozn. red.). Novinári z denníka SME prišli do Kyjeva a ja som im pomáhal prekladať prípravu ich reportáží o vojakoch, ktorí cvičili na polygónoch. Mnohí politici už v tom čase varovali pred vojnou, no ja som bol do poslednej chvíle presvedčený, že niečo také sa nestane. Maximálne som si vedel predstaviť, že Rusko vojensky rozšíri svoju armádu do ďalšej ukrajinskej oblasti.
Bol som v Bratislave, keď prišli prvé správy o tom, že Putin uznal Doneckú a Luhanskú oblasť za nezávislé republiky. Sledoval som do tretej v noci jeho prejav, zaspal som až okolo šiestej ráno. Zobudila ma priateľka, ktorá pochádza zo Sumského regiónu na severe Ukrajiny 50 kilometrov od ruských hraníc. „Idú tanky,” hovorila vydesene do telefónu. Bol som rozospatý, nechápal som, čo mi vraví. Keď som zložil, hneď som všetko overoval na internete. Zavolal som jej späť a tanky už boli v centre jej mesta. Potom som písal mame do Kyjeva, nemala však signál. Ozval som sa aj kamarátom Ukrajincom v Bratislave. Okamžite sme si išli kupovať lístky, že sa vraciame domov na Ukrajinu. Hneď som chcel ísť pomáhať.
Zavolala mi však mama a jej prvé slová boli, nech ma nenapadne vracať sa. Pozná ma. Prosila ma, aby som ostal – nemám výcvik, nebol som v armáde a neviem narábať so zbraňou. Presviedčala ma, nech radšej pre Ukrajinu urobím niečo zo Slovenska. Nech pomoc spojím so žurnalistikou alebo so svojím záujmom o informácie. Plakala, ozvali sa aj starí rodičia – všetci sa báli. Spojili sme sa aj s vojakom, ktorý organizoval teritoriálne obranné jednotky, ktoré tvoria obyčajní ľudia. „Upokojte sa, chlapci, stojíme v rade na samopaly a je nás veľa,” povedal nám. V rade stáli starší aj ženy, všetci boli pripravení, no zbraní nebolo dosť. Aj tento vojak nás vyzval, aby sme pomohli z Bratislavy – napríklad aby sme začali zbierať pomoc.
Poslúchli sme ho. Bývam v študentskom mestečku a už prvý deň som zvolal všetkých Ukrajincov, ktorých sme poznali. Pripravili sme zhromaždenie a zistili, že vznikla iniciatíva Mier Ukrajine, tak sme sa pridali k nim. Neveril som, koľko ľudí prišlo v Bratislave na Hodžovo námestie. Od dojatia nám bolo do plaču. Ďalšie stretnutia sme už potom robili aj v spolupráci s inými organizáciami.
S kamarátmi sme oslovili vedeniu internátov, aby nám poskytli priestory, kde sme každý večer zbierali, čo bolo treba. Študentský život zvyčajne znamená, že človek je večne bez peňazí, ale študenti aj tak stále prinášali všetko, čo bolo podľa nášho zoznamu treba. Pomoc sme potom odvážali do skladov, kde sa triedila, balila a nakladala do kamiónov smerom na Ukrajinu.
Postupne sa do vojenských jednotiek dostávali aj moji kamaráti či príbuzní a hlásili, čo je potrebné priamo na fronte. Potrebovali tam napríklad power banky a turnikety, čo je pomôcka, ktorá zastavuje krvácanie. Robil som zbierky, ako sa len dalo – za necelé tri dni som vyzbieral skoro dvetisíc eur. K tomu sa pridali moji spolužiaci a aj cudzí ľudia. Bol som dojatý solidárnosťou a pomocou a dodnes som za to vďačný. Nikdy na to nezabudnem, každý Ukrajinec si bude navždy pamätať pomoc od ľudí zo Slovenska.
Ostal som teda v Bratislave. Pomáhal som ubytovávať Ukrajincov, chodil som s nimi na políciu pre doklady. Pokračoval som v organizovaní stretnutí a zbierkach pre civilistov, ktorí prichádzali na Slovensko.
Okrem toho ste sa venovali spresňovaniu informácií.
Mám na Telegrame svoj účet, a to aj preto, že po vypuknutí vojny prešlo na túto sociálnu sieť veľa Slovákov. Vo veľkom tam beží ruská propaganda. Nemám rád slovo alternatíva, radšej mám označenie „protipól“, takže som začal byť takým protipólom. Príspevky na Telegrame som začal overovať pomocou oficiálnych informácií od ministerstva obrany, ukrajinských nezávislých médií, ale aj pomocou príbuzných, ktorí sú priamo na miestach bojov. Prvý rok a pol som posúval informácie o tom, čo sa deje a ako postupujú boje, aj niekoľkokrát denne. Teraz je to menej, asi raz za deň – ľudia si už našli svoje zdroje. Verifikujem to, čo je kontroverznejšie. Robím to na Telegrame, aj na Instagrame. Prekvapilo ma, koľko ľudí to zaujíma a koľkí mi píšu.
A k tomu robite zbierky priamo previazané s prvou líniou.
Áno, to robím stále intenzívnejšie. Je to veľmi potrebné. Prvé zbierky sme organizovali prostredníctvom transparentného účtu spôsobom „ak môžete, prispejte“. Pochopil som však, že je dobré ľuďom niečo za ich pomoc dať. Ak venujú príspevok, chcel som, nech im zaň niečo zostane, čo im pripomenie, že prostredníctvom daru pomohli ozbrojeným silám Ukrajiny. Začal som preto vymýšľať – napríklad tričká v slovensko-ukrajinských motívoch, tašky, poháre, hrnčeky, skrátka všetko, čo sa dá potlačiť. V rámci Rady ukrajinskej mládeže to za príspevok darujem, v podstate je to jej merch. Ak si človek od Rady niečo kúpi, celá suma ide na zbierku na front.
Je to takpovediac zbierka na mieru?
Peniaze vždy dám niekomu, koho poznám a som na sto percent presvedčený, že nezmiznú. Aj na Ukrajine sú horší ľudia a dejú sa rôzne veci. Overujem to a zatiaľ sa nestratilo nič. Napríklad môj spolužiak sa rozhodol ísť do vojny. Pritom by nemal – povolávací rozkaz je od 25 rokov a on má dvadsať, ale napriek tomu chcel ísť. Má iba asi 160 centimetrov a dostal vestu, ktorá mu bola po kolená. Volal mi a ukázal mi ju. Povedal som mu, že chystáme zbierku za šiltovky a tričká cez portál Donio, aby to bolo transparentné a že mu pomôžeme. Momentálne prebieha zbierka pre ukrajinských obrancov.
Vďaka Slovákom, ktorí nie sú ľahostajní, sme vyzbierali na vestu aj na špeciálny pridržiavací systém, ktorý pomáha niesť náboje a výbavu, kúpili sme tiež turnikety, medicínske veci a lekárničku. Tí, ktorí prispeli, zachránili život jedného ukrajinského obrancu. Krok za krokom takto pomáhame kamarátom, známym aj neznámym ľuďom. Viem, že na vojnu sa takpovediac dá zvyknúť a ľudia zabúdajú, ale ja budem pokračovať.
Prekvapilo vás, že sa vyzbieralo toľko miliónov na muníciu Ukrajine?
Neprekvapilo. Som tu už štyri roky a viem, že na Slovensku žijú skvelí ľudia. Na Ukrajine mnohí netušili, aké je Slovensko. Po tejto zbierke sa však u nás začalo písať, že Slovensko je síce maličký štát, ktorého vláda neprispela, ale obyčajní ľudia áno. Ľudia na Ukrajine boli prekvapení. Na druhý deň bol v tejto zbierke vyzbieraný už milión eur – Ukrajinci si to pamätajú.
Prispieť na náboje je iné, než dať peniaze na výbavu alebo humanitárne účely.
Áno, stretol som sa s tým, že niektorí ľudia sú viac pacifistickí. Chcú pomáhať a podporovať Ukrajinu, ale medicínsky alebo inak. Nechcú dať peniaze na náboj, lebo ten zabije človeka. Vysvetľoval som im, že vo vojne sa na to nikto nepozerá. Rusi si nevyberajú, koho zabijú. Ak by zabíjali len vojakov, tak sa takáto námietka, dajme tomu, dá ako-tak akceptovať. Ale ruskí vojaci používajú svoje rakety na útoky na bežných civilistov, nielen na ľudí vo vojenskej uniforme. Ak Ukrajina nedostane podporu tu a teraz, zajtra môže byť ruská armáda za hranicami Slovenska.
Pomáhate osobne aj preto, že sa vás vojna priamo dotkla?
Beží desiaty rok všeobecnej vojny Ruska proti Ukrajine – my sa na to pozeráme takto. Celoplošná invázia prebieha tretí rok. Myslím si, že sa to dotklo každého Ukrajinca. Napríklad kamarát-spolužiak, s ktorým sme kedysi chodili veľa von, sa prvé dni po útoku pridal do pluku Azov. Zomrel pred rokom v auguste pri obrane Bachmutu, o ktorom počuli asi všetci. Volal sa rovnako ako ja. Dnes naňho spomína už len mama, babička a bývalá priateľka – je to veľmi smutné.
Vyrastal som u babičky na dedine a jeden spolužiak odtiaľ absolvoval v roku 2022 vojenskú službu. Tak to u nás funguje – kto nejde na vysokú školu, ide povinne na základný vojenský výcvik. Jeho výcvik mal končiť v čase vypuknutia celoplošnej invázie a on so svojou jednotkou sa vtedy nachádzali v Mariupole. Mesto však Rusi obkľúčili už v piaty deň vojny a takmer celú jednotku rozbili. Niektorým sa podarilo dostať do zajatia a on je v ňom doteraz. Z takéhoto zajatia sa ľudia vracajú zmrzačení, vykastrovaní, porezaní a schudnutí. O tomto kamarátovi sme najprv nič netušili, nevedeli sme, čo s ním je.
Pred rokom sme však náhodou natrafili na video. Vyplýva z neho, že tento náš kamarát sa nachádza v kolónii v dočasne okupovanej Doneckej oblasti. Video sme našli na ruských telegramových kanáloch a vidno na ňom vidno, ako iba sedí a hovorí odkaz svojej mame a otcovi, že je v poriadku a že sa vraj nič nedeje. Je schudnutý a pokojný. Ktovie, či za kamerou nestál niekto so samopalom.
Kamarát vo videu vyzýva rodičov, aby oňho požiadali a vláda ho vymenila. Lenže z tejto kolónie a z tejto basy je ťažké dostať sa. Jeho mama už tisíckrát žiadala o výmenu jej syna, no nejde to. Jeho jednotka patrila pod pluk Azov a ruská propaganda vytvorila naratív, že pluk Azov sú nacisti. Zadržiavajú ich a mučia tými najhoršími spôsobmi.
Na rôznych smeroch frontovej línie sú moji traja príbuzní. Stále sme v spojení, teraz sme im posielali drony. Z mojej dediny, ktorá má tisíc obyvateľov, narukovalo veľa ľudí. Stovky z nich boli na frontovej línii, mnohí zomreli.
Vďaka blízkym mám správy z prvej ruky a keď rozprávajú o situácii, neznie to dobre. Rusi každý deň postupujú a majú prevahu, hlavne v počtoch. V zime a na jar nám chýbali náboje, je to zlé. Vojaci –ukrajinskí obrancovia – hovoria, že vojna môže trvať aj desať rokov, aj to však za predpokladu, ak bude dosť spôsobilých ukrajinských chlapcov, ktorí budú môcť bojovať. A ak nám budú pomáhať západní partneri. U nás to teda nevidia ružovo, ale sú vďační za každú pomoc.
A viete, čo je zaujímavé? Vždy, keď im zavolám, majú dobrú náladu. Nikdy mi nepovedali, že sa majú zle, nesťažujú sa. Fascinuje a motivuje ma to. Vidím okolo seba ľudí, ktorí sa majú dobre a v porovnaní s vojakmi sa trápia pre drobné veci. Rozumiem im, ale niekedy aj nie. Je to totiž kontrast. Viem, že vojaci nemajú náboje, boli dva týždne v blate a v zime v zákopoch. Nemohli vyjsť, ostreľovali ich. Nemali ani tekutiny, odkvapkávali si preto sneh a prevárali ho, aby získali čistú vodu. Videli, ako Rusi strieľajú na ich spolubojovníkov v zajatí. No hoci je situácia zlá, ubezpečujú ma, že všetko zvládneme.
Čo je jeden dron? Zbieram naňho peniaze už mesiac, pritom slúži len jeden deň. No obrancovia aj tak povedia, že sú mi veľmi vďační. Myslím si, že civilisti na Ukrajine sú zúfalejší ako vojaci. Vojaci sa veľmi snažia. Možno im pomáha, ak sa držia v nálade a nevzdávajú to.
Povedzte mi viac o Rade ukrajinskej mládeže, ktorá pomoc zastrešuje.
Tvoria ju ľudia, ktorí ma podporovali od začiatku celoplošnej invázie. Najprv som pomáhal sám, ako som vedel, ale nemalo to žiadnu štruktúru. Dlho nebol čas na zakladanie niečoho. Mali sme len malú organizáciu, ktorá pomáhala so zhromaždeniami. Chcel som však, aby sme mali niečo jednotné a väčšie, aby to, čo robíme, bolo organizované a malo poriadnu hlavu a pätu. Predtým to nemalo žiadnu disciplínu ani štruktúru a niekedy sme niečo aj nestihli.
V januári, kým som sa učil na skúšky, mi napadlo zhromaždiť všetkých ľudí, ktorí robia podporné aktivity pre Ukrajinu a ešte nestratili motiváciu. Sú aj takí, ktorí pomáhať prestali. Asi by som im mohol rozumieť, ale nechcem. Ak sa vojak, ktorý je na fronte už tretí rok, nevzdáva, prečo by sme sa mali vzdávať my? Z neba nad nami nepadajú bomby, je nám teplo, sme sýti, máme všetko pohodlie, aké môžeme mať. Neodsudzujem to, len tomu nerozumiem. Každopádne, je to ich voľba – žijeme v demokratickom svete a bránime sa voči totalite.
Aktívnych ľudí teraz združuje Rada. Našou úlohou je pripomínať, že v susednej krajine je vojna a že treba pomáhať hocijakým spôsobom. Či už v informačnom priestore, vyvracaním hoaxov a nepravdivých informácií alebo posielaním príspevkov.
Naším hlavným cieľom je nielen podporovať Ukrajinu, ale spájať slovenskú a ukrajinskú spoločnosť, aby sa viac spoznala. Robíme rôzne aktivity, napríklad každú nedeľu spolu v Sade Janka Kráľa beháme. Organizujeme futbalový turnaj, pripravujeme volejbalový turnaj. Spojili sme sa s Radou mládeže Slovenska a podujatia budeme organizovať aj spolu.
Hovorí sa, že od začiatku celoplošnej invázie je na Slovensku takmer 400-tisíc Ukrajincov. To je takmer ako celá Bratislava. Preto chcem, aby o nás Slováci vedeli viac. A súčasne chceme, aby si Ukrajinci vážili Slovákov. My sa tu síce cítime ako doma, ale sme tu hostia. Mám kolegov, ktorí sú tu desať rokov, máme kopec nápadov. Ide nám o pomoc obrancom a súčasne o zbližovanie. Pracujeme na tom a chcem sa tomu veľa venovať.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
