Psychológovia pomáhajú zdravotníkom zvládnuť náročné obdobie aj po emočnej stránke. Do dobrovoľnej pomoci sa zapojilo už 130 ľudí, ktorí tak rozšírili svoj záber aj na seniorov či rodiny pacientov. Cítiť strach a frustráciu je podľa nich v danej situácii normálne, a to často ľudia potrebujú počuť.
„Náročné obdobia majú tendenciu ľudí spájať.“ Veronika Melicherová ako psychologička vie, o čom hovorí. Sama sa zapojila do skupiny terapeutov, ktorí ponúkli pomocnú ruku ľuďom bojujúcim s koronavírusovou epidémiou v prvej línii.
Slovenských zdravotníkov dostala epidémia do náročnej situácie. Chýbajú im ochranné pomôcky, netestujú ich na prítomnosť vírusu v tele, chýbajú im usmernenia. Materiálna pomoc však nestačí. „K obvodným lekárom chodia ešte stále všetci, štát nezabezpečil žiadnu ochranu. Podporu necítia. Sú preťažení, nemajú nič garantované, chodia do roboty a majú dokonca nižšie platy, napriek tomu, že sú v prvej línii. Majú strach, že sa nakazia, nemôžu byť so svojou rodinou.”
Snehová guľa
Na začiatku boli statusy na sociálnych sieťach. Vyzývali odborníkov, psychológov ochotných pomôcť a podporiť zdravotníkov, ktorí sú v boji s koronavírusom v prvej línii. Dnes vďaka nim funguje celá záchranná sieť psychológov, ktorí sa snažia pomáhať a podporiť zdravotníkov.
„Oba statusy mali veľmi rýchlo veľmi veľa zdieľaní. Bola to skvelá správa o tom, že mnohí ľudia naozaj chcú podporiť našich lekárov a že sú vďační za ich prácu. A potom sa to rozbehlo. Už počas prvých dvoch dní sa nám prihlásilo asi 40 dobrovoľníkov,“ spomína na začiatky Sylvia Ondrisová. Dnes majú v databáze viac ako 130 kontaktov na psychológov, ktorí sú ochotní pomôcť a ďalších stále prijímajú.
„Našťastie ponuka je väčšia ako dopyt. No je dobré byť pripravený, situácia sa mení každým dňom. Psychológom v našej databáze pravidelne posielame aj informácie o iných iniciatívach, do ktorých sa môžu zapojiť. Napríklad pomoc pre seniorov, pre širokú verejnosť či terénna pomoc,“ vysvetľuje Veronika Melicherová, ktorá koordinuje databázu. Nie je na to sama, pomáha jej s tým aj Janka Porubanová, ktorá tiež študuje a dodáva, že v databáze sú „najčastejšie psychológovia, kouči a tiež študenti.“
„Niektorí majú aj psychoterapeutické licencie alebo výcvik v krízovej intervencii. Tých sme ako prvých prepojili na lekárov a sestry z Kramárov. Ale prihlásili sa aj študentky psychológie alebo nepsychologičky, ktoré sú v nejakom terapeutickom výcviku alebo vzdelávaní. Tí skôr ponúkali pomoc pre seniorov alebo rodiny pacientov. Časť z nich sme už prepojili s Katedrou psychológie a bratislavským magistrátom, ktorí hľadali pomoc pre seniorov,“ pridáva Sylvia Ondrisová.
„Samu ma táto pozitívna snehová guľa prekvapila. Môže slúžiť pre viaceré nemocnice z ďalších miest na Slovensku,“ hovorí Petronela Blahovcová, ktorá tiež stála pri zrode databázy.
Strach zo zlyhania
Veronika vysvetľuje, že to, že majú zdravotníci strach a sú frustrovaní, je normálna reakcia na nenormálnu situáciu. A práve to často zdravotníci potrebujú počuť: „Ubezpečenie, že pocity, ktoré prežívajú sú prirodzené. Potom sa pozeráme na to, ako môžu situáciu zvládnuť. Často pomáha spolupráca a vzájomná podpora kolegov navzájom. A spájanie sa so zmyslom a dôležitosťou toho, čo robia. Pomôcť môžeme aj my tým, že sa budeme k zdravotníkom snažiť pristupovať ľudsky. Napríklad ich oceniť, keď nám pomôžu.“
Petronela poukazuje aj na ďalší aspekt: „Pripomíname im, že sebaobetovanie nie je bezpečná cesta. Ak sa zdravotníci vystavia nákaze, len situáciu zhoršia. Nepomôžu tak sebe, ani pacientom, o ktorých sa majú starať. Zdravotníci zažívajú naozaj vysokú hladinu stresu. V pomoci, ktorú im my ako odborníci vieme poskytnúť je dôležité „tu a teraz“. A aby vzali do rúk to, na čo majú dosah. Ako sa môžu chrániť sami a najmä, keď majú službu, aby sa vedeli zastaviť, v pokoji si odskočiť, ísť sa v pokoji najesť. Nájsť si v tom celom čas pre seba. Úplne normálne sa porozprávať s kolegom. Izolovať sa na pár minút. S kolegom, ktorému dôverujú si pofrflať na celú túto situáciu. Zavtipkovať. Ventilovať svoje pocity – strach, frustrácie, krivdy, pocity viny. Nezabúdať na sebazáchovné mechanizmy, ktoré znižujú úzkosť.“
„Dobre im robí, že rôzni majitelia firiem a sponzori im posielajú darčeky, myslia na nich, zároveň im prišli posily. Odberové kontajnery sú už teraz vonku, nechodia všetci na odbery priamo k nim, to už nestíhali. Potrebujú počuť, že nie sú v tom sami,“ dodáva Janka s tým, že niekedy stačí obyčajná SMS s povzbudivým slovom, ktorá dokáže lekárovi pomôcť pri psychickej neistote. Dôležitou misiou psychológov je hovoriť so zdravotníkmi, že robia správnu vec, a že ich povolanie je aj poslaním. „No z veľkej časti je to aj výdrž,“ zdôrazňuje Janka.
Skúsenosti z rozhovorov pridáva aj Veronika: „V posledných dňoch sa opakovane vynárajú dve témy. Prvá je téma frustrácie, že im vláda a samosprávy neposkytujú dostatok ochranných prostriedkov. Hlavne starší lekári, ktorých máme veľa a astmatici sa preto obávajú toho najhoršieho. Sú u nich prítomné obavy zo smrti. Je to začarovaný kruh. Čím menej ochranných prostriedkov, tým viac nakazených lekárov a sestier, tým menej zdravotníkov v službe, tým väčší nápor a oslabenie systému.” Druhá téma je podľa Veroniky strach z obviňovania zo strany verejnosti v prípade, že nastane u pacienta smrť. “Boja sa, že budú obvinení z lekárskeho zlyhania.“
Nielen zdravotníci
Nápor na psychiku zažívajú ľudia aj mimo zdravotníckej profesie. Niekto sa bojí o prácu, iný zas ťažko zvláda deti, ktoré nechodia do školy. „Ľudia si v tomto čase vytvárajú nový životný štýl, úplne nový režim, zvykajú si na túto situáciu. Je dôležité teraz vnímať pospolitosť, blízke vzťahy, byť v kontakte, vnímať rodinu, prepojenie a to, že rodina drží pohromade. Potrebujú si vytvárať rutinu, tá dodáva pocit istoty a bezpečia,”radí Janka.
Zároveň je podľa nej dobré využiť tento čas na objavenie niečoho nového v sebe, naučiť sa napríklad nový jazyk, prečítať knihu, ktorú ste už dávno chceli prečítať, ale nebol čas. „Výborné sú rôzne meditácie, joga, autogénny tréning. Je dobré vedieť, že to ešte nejaký čas potrvá a stráviť ho čo možno najpríjemnejšie. Prechádzka v prírode na čerstvom vzduchu. Mnoho vecí on-line je teraz zdarma, možností na prijatie niečo nového do svojho života i v takto náročnom čase je naozaj dosť.“
Veronika odporúča aj stránku, ktorá zhŕňa spoľahlivé informácie ako si pomôcť v tejto situácii, pokiaľ je to možné, sám: https://ktopomozeslovensku.sk/hovorme-o-tom. Všetky podobné stránky či telefonické linky zažívajú v tieto dni enormný nápor.
Všetko zlé je na niečo dobré
„Možno to niečo v zásade v našich životoch zmení. Ľudia si začnú vážiť a viac vnímať to čo je, dajú hodnotu a väčšiu úctu každodennému životu. V rámci rodín sa môžu vytvoriť úplne nové návyky, ktoré tam doteraz neboli, vytvoria si nový rodinný štýl. Rovnako teraz všetci vnímame zmenu hodnôt, ktorá s týmto prichádza, ale i posun v rámci sebapoznania,“ ráta Janka možné pozitíva.
„Každá prekonaná kríza nás posúva a tým, že sme v tom všetci spolu, tak to posúva celú spoločnosť. Možno mnoho ľudí teraz siahne na svoje dno, a treba veriť, že z toho dna sa dá znovu odraziť a vykročiť úplne novým smerom. Takže sa toto obdobie dá vnímať i ako nová príležitosť na naozaj veľké zmeny, na niečo čo v nás čakalo už dlhšie, len sme si to možno nedovolili prejaviť.“
Staraj sa o seba, odľahčíš zdravotníkov
Zdravotnícki pracovníci so záujmom o psychologickú konzultáciu sa stále môžu hlásiť cez mail [email protected], vyzýva Veronika: „Kontakt s psychológom sprostredkovávame cez mail, telefonicky alebo videohovorom. Takáto forma kontaktu má okrem bezpečnosti výhodu väčšej anonymity ako pri osobnom kontakte. Ľudia majú tak tendenciu byť otvorenejší. Teraz sa formuje iniciatíva pre sprostredkovanie kontaktu aj priamo v terénu. Podporujeme ju.“
„Chceme v tejto forme pomoci a prepájania lekárov s psychológmi pokračovať dovtedy, kým vznikne hotline linka pre zdravotnícky personál pod Národným klinickým krízovým štábom, s ktorým sme v kontakte. Ľudí z našej databázy potom nasmerujeme na ich linku alebo na linku Ligy za duševné zdravie pre širšiu verejnosť,“ vysvetľuje Sylvia.
„Odborníčkam v našej databáze zatiaľ priebežne posielame odborné materiály, ktoré im v konzultáciách môžu pomáhať. Spolupracujeme pri tom navzájom s ďalšími organizáciami – Inštitútom pre psychotraumatológiu, NKKT, Komorou psychológov, IPčkom, či Ligou.“ Sylvia ešte dodáva dôležitú vec, a to že aj starostlivosť o seba, svoju rodinu, či svojich dlhodobých klientov je teraz podstatná, keďže významne odľahčuje zdravotnícky systém.
Poučenie do budúcna
Psychologičky na záver radia, aby si ľudia zachovali niektoré zvyky a nezabudli na niektoré pocity, ktorým sa naučili v čase, keď museli byť viac so sebou samým a zároveň hľadať nové cesty – či už fyzické, ale aj psychické – k svojim blízkym.
„Byť bdelý k sebe i ostatným – mať uvedomenie, aký efekt má moje správanie na mňa a na moje okolie. Teda niečo ako osobná zodpovednosť a zároveň starostlivosť. Tiež si zachovať solidaritu – zvýšenú schopnosť vnímať potreby tých, čo majú menej možností či bezpečia než my sami a ochota im dobrovoľne pomáhať, otvorenosť zdieľať informácie, spolupracovať a prepájať sa. A určite tráviť viac času s blízkymi, aj keď to nemusí byť vždy jednoduché,“ vymenováva Sylvia, pretože, ako Veronika dodáva „spájať sily je liečivé.“
„Človek nemá inú skúsenosť, než tú, ktorú sám zažije. Kým sa to netýka jeho osobne, jeho rodiny, či bezprostredného okolia, nevníma paniku. Hovorí sa – ľudia sa musia do pravdy zobudiť, a to sa nedá bez bolesti alebo radosti, ktorá sa ich musí veľmi týkať. Ak rodina zažije, že v nej niekto umrel na koronavírus, bude to iná skúsenosť, než počuť z obrazovky, že v Taliansku je 800 obetí. Stisne nám srdce, lebo to je hrozná správa, ale stále to vnímame ako cez sklo,“ dodáva Petronela a z jej slov môžeme vyčítať, že nové a pozitívne zvyky ale môžu byť výsledkom negatívnych skúseností. Nemalo by nás to však odradiť.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
