Príbeh učiteľky Lenky Škarbekovej, ktorá dáva študentom ,,ohmatať“ prírodu.
Po upršanej Gelnici prichádzame ku gymnáziu. Dostaneme sa však iba po prvé dvere. Je okolo obeda, študenti majú hodinu a cez sklo vidno len prázdne chodby. Vrátnika nikde.
Voláme Lenke Škarbekovej, finalistke ocenenia Učiteľ Slovenska, ktorá v Gelnici učí biológiu a chémiu. Vytvorila dokonca samostatný predmet Praktikum z biológie a ekológie. So svojimi žiakmi má v pláne nasledujúce dve hodiny preskúmať potok za školou. Už vopred nás upozornila, že ak bude pršať, misia bádania vonku bude vážne ohrozená.
Prší od rána. Do školy teda prichádzame s malou dušičkou. Postávajúc pred vrátnicou sa nám na druhej strane telefónu ozve Lenka: „Išla som von po materiál, keby naozaj pršalo a museli by sme skúmať v triede. Keď nemôžeme do prírody, musíme prírode pomôcť za nami.“
Po pár minútach prichádza so sklenenými fľaštičkami, v ktorých my síce nič nevidíme, ale vraj je to živé. Pochopím neskôr.
„Ide sa von,“ zavelí Lenka, hoci vonku aj teraz dážď visí na vlásku. Študenti vyzerajú, že ich to veľmi neprekvapuje, asi sú zvyknutí. Skupinka sa pomaly začína zbiehať pri východe zo školy. Sú to maturanti. „Hlavne musíte mať dobrú obuv,“ kontroluje Lenka. Chalani sa zasmejú na svojich plátenných teniskách s bielymi podrážkami a vyrážame.
„Ideme si ukázať, ako odoberajú vzorky ozajstní vedci,“ vysvetľuje Lenka a so sebou síce nemá nazbierané živé zvieracie exponáty, ale všelijaké prístroje, ktoré sme nikdy nevideli a za študentských čias už vonkoncom nedržali v rukách. Je to prenosné laboratórium so sondami na meranie teploty, pH, obsahu kyslíka či oxidu uhličitého.
Prvá zastávka je studnička nad školou. Z makety drevenice vyteká rúrou voda. Miestni si tu z nej naberajú a bežne z nej pijú. Lenka vyťahuje prvé káble z prenosného laboratória. My by sme si s nimi neporadili, ale decká ich už dôverne poznajú a presne vedia, čo robiť.
Od rána celý čas pršalo. Odkedy sme vyšli zo školy, akoby zázrakom dážď ustal.
S maturantmi je sranda. Majú zo studne načapovať vodu do fľaše a zisťovať jej vlastnosti všetkými možnými spôsobmi, ktoré im napadnú. Študentská fantázia je bohatá, padajú rôzne návrhy… Lenka situáciu zvláda s prehľadom a aj preto zostávajú vskutku svojské nápady iba pri rečiach a študenti reálne robia to, čo majú.
Strkajú lakmusové papieriky do nádob s vodou. „Ta dajak tomu nerozumiem,” pozerá najvyšší z triedy na farbu papierika a porovnáva ho so škálou na návode. Dlho mu to ale netrvalo a na riešenie prišiel.
Vodu potom majú skúmať všetkými možnými vedeckými prístupmi. Ovoniavajú a schyľuje sa aj k ochutnávke.„A ako by ste to nazvali, ak by k tomu prišlo?“ pýta sa Lenka. Študenti v tom majú jasno: „Degustácia.”
Od studničky sa hýbeme ďalej do lesa k potoku. „Kam v Gelnici chodíte?“ pýtame sa mladých. Nie je kam. V meste nie je žiadne centrum, ani vybudovaná komunita. „Prídem zo školy, spím, potom sa učím, prípadne sa tvárim, že sa učím,“ opisuje jeden z triedy.
Sami sme do Gelnice cestovali dopravou. Z Košíc to trvalo asi hodinu a to sme vychytali priamy spoj, čo nie je samozrejmosť. Za kultúrou, či vyžitím musia takto cestovať, čo sa mladým ľuďom nie vždy chce a hlavne – nie vždy na to majú možnosti. Či už časové, alebo finančné.
,,So študentmi sa snažím diskutovať o nástrahách, ktoré číhajú vo väčších mestách a preventívne ich nabádam k opatrnosti a obozretnosti. Hovoríme o životných hodnotách, o tom, ako a kde sa v budúcnosti uplatniť, či kam ísť na vysokú školu. Sami od seba sa mi často zdôveria s tým, čo ich trápi.“
So študentmi trávi Lenka Škarbeková čas aj mimo pravidelného vyučovania. Chodia napríklad čistiť Ružínsku priehradu alebo hradný kopec. „Sú vo veku, kedy by mohli robiť hocičo iné, ale nepovedia nie.“
Sme v regióne, ktorý je menej rozvinutým. Rodičia majú často minimálne mzdy a deti nemôžu vo veľkom podporovať. Jediným spôsobom pre študentov, ako si prilepšiť, sú brigády. Lenka im pripomína, že sú vo veku, keď si budujú svoju budúcnosť. Núti ch zamýšľať sa nad kompromismi ako si zadeliť čas: „Brigádovať choď napríklad v sobotu a ostatný čas venuj učeniu.“
Pred nami už je potok. Skupina ale nie je celá pohromade. „Kde sú?“ kontroluje Lenka. Najvyšší skúša zase podpichovať: „A nefajčia?“ „Ja im dám!“ pohrozí Lenka s úsmevom
Na zákrute sa už ale objavujú dievčatá: „Blatooooo!” Jedno z nich preskakuje potok, pod nohami sa zosunula časť rozmočenej zeminy, je to adrenalín. Pre spolužiaka bol adrenalín zas niečo iné.
Lenka mu podáva pinzetu, ktorou má vyberať drobné živočíchy na Petriho misky. „Yes, ale ja mám plné gate,” hovorí mladík berúc do ruky pinzetu. Myslela som si, že takéto veci už maturanti nehovoria a že sú skôr vulgárni. Tu v Gelnici a v tejto partii mladých, som ale nič také nepočula. Podpichujú sa, ale cítiť, že držia spolu.
Keď si maturant s pinzetou kľakne k potoku, pochopím, prečo som nevidela v sklenených nádobách živočíchy, ktoré bola Lenka pre istotu nazbierať pred hodinou.
Študenti sú nohami skoro vo vode, z potoka vyťahujú kamene a otáčajú ich v rukách zo všetkých strán. Hľadajú na nich miniatúrne živočíchy a prenášajú ich na misky. Nikto sa neodťahuje a nehovorí, že sa mu to hnusí. Nikto nepostáva vedľa a netvári sa, že „nezáujem“.
Drobné živočíchy na miskách sa hýbu všetkými smermi a všetkými spôsobmi. “Buď sa pária, alebo sa žerú,” odhadujú študenti. Niektoré vyzerali, že sa z nich stráca život. Potom na nich dlaňou naliali potočnú vodu, aby to predýchali. Tie živočíchy.
Nakoniec bol trochu problém decká od potoka odtrhnúť. Do rúk dostali prírodovedné kľúče, podľa ktorých mali určovať, aké zvieratá to vlastne z potoka povynášali.
Lenka už pripravuje ďalšiu fázu: „Vyberiem notebook.“ „Yes, konečne počítač,“ teší sa spolužiak. Lenka otvára počítač, ide hore potokom a na scénu zase prichádzajú káble.
Merajú káblami, hľadajú na internete potrebné informácie, majú zapísaný v projekte hotový profil vody z potoka, ale aj množstvo živočíšnych druhov. Niekto by možno nepovedal, koľko rozmanitých zvieratiek sme nazbierali na piatich metroch potoka v lese kúsok od školy.
Keďže som doteraz nikdy takýto rozbor neabsolvovala, napadlo mi, ako často v horách pijeme z horských potokov a čo všetko som už musela v tej vode pojesť. Zatiaľ ma však bystriny nikdy nesklamali.
Živočíchov z Petriho misiek púšťame na slobodu. Nikto ich necapne z výšky do prúdu potoka, ale ohľaduplne ich vypúšťa do prirodzeného prostredia po hladine.
Odchádzame do laboratória.
Po ceste nám Lenka Škarbeková rozpráva svoj učiteľský príbeh. Vždy chcela byť učiteľkou. Najprv začala študovať environmentalistiku, vo viere, že by sa takto okrem učenia mohla uplatniť napríklad aj v štátnej správe. Nájsť si prácu v okrese nie je ľahké.
Potom však zistila, že bez pedagogického minima aj tak nebude môcť učiť. Takže začala študovať aj druhú vysokú školu – učiteľstvo biológia-chémia. Keď robila štátnice na dvoch vysokých školách, doma mala štvormesačné bábätko a s mužom ešte aj prerábali byt.
Po škole začínala ako vychovávateľka a neskôr učiteľka základnej školy s väčšinovým zastúpením rómskych žiakov. Skúsenosti z tohto prostredia zúročuje dodnes. Napokon sa jej podarilo uplatniť tam, kde vždy chcela – na Gelnickom gymnáziu.
V rámci žiackych projektov sa jej so študentmi podarilo prerobiť zanedbané laboratóriá. S nápadom prišli samotní študenti. Pomedzi hodiny a tiež po vyučovaní potom niekoľko týždňov obúchavali omietku, maľovali a zriadili plne vybavené odborné miestnosti, ktoré dnes neslúžia iba Gelničanom.
Do Gelnice chodia aj študenti z okolitých škôl, ktoré takéto „vymoženosti“ nemajú. Lenka s nimi robí experimenty na okresnej úrovni v rámci podujatia Fyzika-chémia v praxi.
„Študenti sami povedia, čo by chceli poskúšať. Zároveň sa učia medzi sebou medzigeneračne komunikovať. Malí škôlkari, ktorých sme tu mali, stretli na ulici starších študentov a kričali na ulici, že to je môj veľký kamarát. To bolo neskutočné! Vzájomne sa vedia rešpektovať a pomáhať si.“ So stredoškolákmi chodí aj na vysokoškolské konferencie na Technickej univerzite v Košiciach a lektoruje mladých vedcov cez AMAVET. Do konca septembra sa dá aj za Lenku Škarbekovú hlasovať v ankete o cenu verejnosti Učiteľa Slovenska.
Sedíme v jednom z prerobených laboratórií. S maturantmi sumarizujeme, čo sme vybádali na potoku. Hovoríme o živočíchovi, ktorý z larvy po troch rokoch vyletí z vody a ešte v ten deň je jeho úlohou iba sa spáriť, naklásť vajíčka a zomrieť. „Je to taký efemérny život. My by sme nemali žiť takto užívačne,“ hovorí Lenka pred tabuľou.
Prechádzame k ďalšiemu druhu, ktorý ma vysokú schopnosť regenerácie. „Keby sme ho rozsekli, dorastie a prežije,“ vysvetľuje. „Prečo sme ho nerozsekali?“ pýta sa najvyšší. „No prečo, odpovedz si,“ nenechá sa zaskočiť Lenka. „Lebo by to bolo nehumánne,“ maturant tomu rozumie. „Presne tak, ako si ho hovoríme – ži a nechaj žiť.“
Tento príbeh sme napísali vďaka podpore Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis v rámci série reportáží o inšpiratívnych učiteľoch a učiteľkách s názvom Ako sa učí Slovensko?
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.
