Slovensko často zaostáva v inováciách či ekonomike, no v recyklácii plastových obalov patrí podľa Eurostatu k európskej špičke – sme tretí hneď za Belgickom a Lotyšskom. Ako je to možné v krajine, kde je stále lacnejšie odpady skládkovať než ich zrecyklovať? Odborníčka Ľubica Vargová z NATUR-PACK vysvetľuje, čo robí Slovensko pri triedení a recyklácii dobre a prečo je priama komunikácia medzi recyklátormi a obyvateľmi kľúčom k tomu, aby naša snaha nekončila na skládke.
Podľa Štatistického úradu Európskej únie (Eurostatu) pripadlo v roku 2023 na jedného obyvateľa EÚ 35,3 kilogramov plastového obalového odpadu. Čo všetko spadá pod plastový obalový odpad a ako hodnotíte tento výsledok?
Mali by pod to spadať všetky obaly, ktoré majú vo svojej väčšine plast. Ide napríklad o polypropylén, polystyrén, polyetylén alebo polyetyléntereftalát. Sú to tie trojuholníky s číslami jeden až sedem, pod ktorými je uvedené, že to je plast. Spadajú tam aj obaly, ktoré majú vo svojej viac ako väčšinovej vrstve plast. Sú to aj obaly v obchodoch, napríklad obaly od potravín ako od čipsov alebo igelitové vrecká, ale aj väčšinovo plastové, teda z nejakej časti je v nich napríklad papier. Keby bolo v obale desať až tridsať percent papiera, stále štatisticky spadá pod plast.
Množstvo obalových materiálov stále rastie, plasty sú ľahké a objemovo tvoria veľkú skupinu odpadov. Nie je také dôležité vedieť, koľko takého odpadu vyprodukujeme, ale akú časť z neho vieme recyklovať, úspešne využiť recyklát a zachovávať cirkulárnu slučku. Obal môže byť zložený aj z iného materiálu, môže to byť aj plast v kombinácii s kovom. Výrobcovia majú momentálne voľnú ruku v tom, s čím plast kombinujú. Na zákazku si dávajú vyrobiť obaly, ktoré presvedčia zákazníka, aby si ich kúpil. Obal musí spĺňať aj podmienky, ktoré zabezpečia, že chráni produkt.
Podľa štatistík Eurostatu sa z tých 35,3 kilogramov na obyvateľa podarilo zrecyklovať len 13,8 kilogramov. Čo sa deje so zvyškom a kde končí?
Je to alarmujúce, pretože všetok ostatný odpad končí energetickým zhodnotením. Triedený odpad sa nesmie skládkovať. Skládkovať sa môže len zvyškový odpad vzniknutý po jeho dotriedení. V oboch prípadoch dochádza k strate materiálu.
Čo spôsobuje, že je to číslo nízke?
Predovšetkým to, že máme veľa druhov plastov a že sú niektoré obaly príliš malé. Najlepšie sa recykluje biely priesvitný jednodruhový plast istej veľkosti. Pri veľmi malých obaloch, napríklad od cukríka, je oveľa nižšia šanca, že sa dostane na recykláciu, pretože prepadne pri dotrieďovaní cez sitá spolu s nečistotami.
Pri recyklácii poznáme šesť druhov konkrétnych plastov a pod sedmičkou sa skrývajú ostatné. Obal môže obsahovať viac druhov polymérov, ktoré nemusia byť spolu recyklovateľné. Keď v obchode otočíte šampón a na zadnej strane nájdete trojuholník so šípkami a číslom sedem, alebo je pod tým napísané „iné“, tieto plasty sú najhoršie recyklovateľné, môžu sa tam totiž skrývať akékoľvek zmesky plastov.
Keby sme mali iba dva až tri druhy plastov, recyklácia by bola efektívnejšia. Pri recyklácii papiera sa papierové vlákno môže použiť na výrobu nového papiera práve preto, že systém recyklácie je rovnaký. To platí aj pri skle. Kovy, napríklad hliník a oceľ sa dajú tiež recyklovať stopercentne. Samozrejme energetická náročnosť je rádovo vyššia, ako pri plastoch.
Koľko plastov zo siedmich druhov dokážeme recyklovať?
To záleží od veľkosti a farebnosti plastu. Či na plaste bola vrstva farby, alebo či je farba recyklovateľná alebo či je v kombinácii s iným materiálom. Stáva sa, že sa viac plastov buď teplotou, alebo tlakom stlačí a v rámci nich vznikajú kompozity. Nie v pravom slova zmysle, ako spojenie papiera a plastu, ale v zmysle spojenia napríklad polypropylénu a polystyrénu, aby vznikla lepšia bariéra a obal mal lepšie schopnosti.
Treba prihliadať aj na to, aby sme neplytvali potravinami. Je to komplexná problematika, pri ktorej sa pýtame, kde je tá správna hranica úspory materiálu alebo voľby materiálu a kde začína plytvanie potravinami. Aj to môže byť komplikácia pri recyklácii, keď sa z viacerých druhov plastov vytvorí jeden obal.
Vytriedime ho v dobrej viere, dáme ho do žltého kontajnera, ale recyklátor napokon môže zistiť, že tento druh polyméru recyklovať nevie. Recyklačné technológie sa však stále vyvíjajú a čím viac polymérnych plastov budeme mať, o to väčší podnet to bude pre recyklátorov, aby vymysleli prispôsobenú linku, pretože je to pre nich finančný zdroj. Vždy je efektívnejšie vymyslieť spôsob recyklácie pre plast, ktorý zatiaľ recyklovať nevieme, ako ho skládkovať alebo spáliť, či inak znehodnotiť.
V budúcnosti, po roku 2030, sa očakáva zvýšený dopyt po recykláte z plastov. Dôvodom je európska legislatíva, ktorá priamo diktuje povinný obsah recyklovanej zložky v obaloch.
Koľko plastového obalu vyprodukuje priemerne jeden obyvateľ Slovenska?
V roku 2013 vzniklo zhruba osemnásť kilogramov plastových obalov na osobu a teraz, o desať rokov neskôr, je to viac ako dvadsaťpäť kilogramov. Z toho sa recykluje zhruba 13,6 kilogramov. V porovnaní s európskymi štatistikami a priemerom sme na tom lepšie, ale produkcia odpadu sa zvyšuje. Pripisujem to tomu, že životná úroveň je stále vyššia a obyvatelia veľa nakupujú. Výrobcovia majú tendenciu baliť výrobky do viacerých vrstiev, aby boli atraktívnejšie pri kúpe. Slovensko sa spomedzi štátov Európskej únie umiestnilo na treťom mieste v miere recyklácie odpadov z plastových obalov.
V roku 2023 sme plnili všeobecné obalové ciele, ktoré boli stanovené na rok 2030, za všetky obaly. V recyklácii odpadov z plastových obalov sme na úrovni päťdesiatštyri percent a potrebujeme sa dostať na úroveň päťdesiatpäť percent. V recyklácii plastových obalov sme na tom veľmi dobre. Odpad niekam musíme uložiť, nevyparí sa a čím viac sa recykluje, o to menej sa skládkuje. Ak už nechceme Slovensko zapratávať ďalšími skládkami, riešením je práve recyklovanie.
Povinnosť triediť komunálny odpad bola na Slovensku zavedená v roku 2001. Systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov je v účinnosti od roku 2016. To znamená, že výrobca zodpovedá za všetky obaly, ktoré uviedol na trh. Teda finančne zabezpečuje, aby mali obyvatelia triedený zber zdarma. Uhrádza poplatok, ktorý pokrýva samotné triedenie, vzdelávanie obyvateľov v oblasti triedenia, recykláciu a množstvo ďalších povinností, ktoré mu vyplývajú zo zákona o odpadoch.
Európska komisia uvádza, že štyridsať percent všetkých používaných plastov v Európe tvoria obaly, o ktorých sa rozprávame. Tie tvoria približne polovicu morského odpadu a aj preto je cieľom Európskej komisie, aby boli všetky obaly do roku 2030 recyklovateľné. Na základe čoho môžeme veriť tomu, že sa to podarí v priebehu nasledujúcich pár rokov?
Je to málo času a bude to veľká výzva. Ak Európska únia nevymyslí efektívny spôsob, ako kontrolovať, či sú obaly recyklovateľné, nielen že zlyháme, ale bude na dobrom mene výrobcu, či také obaly bude naozaj produkovať. Európska únia to nenechala na náhodu, vypracovala viacero legislatívnych dokumentov, ktorými sa výrobca bude musieť riadiť. Ak nedeklaruje, že jeho obaly sú recyklovateľné podľa dokumentov, nebude ich môcť uviesť na trh v krajinách Európskej únie.
Medzi podmienkami bude minimálna recyklovateľnosť a minimálne použitie recyklátu. Teda každý obal bude musieť obsahovať nejaké percento recyklátu. Už pri návrhu obalov budú musieť zohľadniť fakt, že budú jedného dňa zrecyklované. Keď dnes zadáte dizajnérovi, aby vám vytvoril nový obal na šampón, vo väčšine prípadov sa nezaujíma o to, či obal môže byť skutočne recyklovaný.
Hovorí sa o prechode k papierizácii – tam, kde nie je nutné používať plast, nahradí ho papier. Rozprávala som sa s docentom Radkom Tiňom z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU na čo všetko sa papier dá použiť a prečo sa ešte stále zameriavame na plast. Papier je jednoduchšie recyklovateľný a obyvatelia ho dokážu jednoduchšie rozpoznať a vytriediť. Na danej univerzite vyvíjajú papier, ktorý by bol elastický a mohli by sme ho použiť na suché produkty a balenia, ktoré nepotrebujú silné bariéry.
V budúcnosti by sa mali obaly opätovne napĺňať a mal by na to byť vytvorený ‘refill’ (z angl. doplniť – pozn. red.) systém. Možno príde obal ako služba, teda že si ho požičiame a vrátime. Obaly by museli byť navrhnuté pre viacnásobné použitie. Keď sa dnes pozriete na obal, plastový alebo papierový, častokrát býva nadhodnotený. V budúcnosti sa preto budeme zameriavať na minimalizáciu materiálu a zníženie predimenzovaného obalu, aby sa odstránili zbytočné vrstvy, príliš veľké obaly alebo nadmerné výplne. To všetko bude obmedzené legislatívou.
Veľký dôraz bude kladený aj na informovanie spotrebiteľa, ktorý je kľúčový, pretože rozhoduje o tom, aký obal si kúpi. Každý výrobca sa snaží naplniť požiadavky na trhu a ak zákazník jeho výrobok kúpi v určitom obale, predajca ho bude ponúkať na trhu aj naďalej.
Môže to spôsobiť, že obaly budú v budúcnosti drahšie a odrazí sa to na cene výrobku?
Dnešný obal so zbytočnými vrstvami, aby marketingovo pôsobil atraktívnejšie, výrobcu niečo stojí. Ak výrobca obal optimalizuje a odstráni nevyhnutné vrstvy, môže tým ušetriť. Na druhej strane recyklát je dnes už drahší ako primárna surovina. Keď mám niečo použiť prvýkrát, je to lacnejšie ako to, čo som musela najprv vyzbierať z triedeného zberu, zrecyklovať, dať do toho viac energie a recyklát použiť pri výrobe ďalšieho produktu. Keď vznikne zvýšený dopyt po tejto zložke, cena pravdepodobne znova porastie. Preto môžeme očakávať, že obaly budú drahšie, predovšetkým na začiatku.
Firmy budú musieť investovať aj do nových materiálov či technológií aj to sa môže odraziť na konečnej cene. Možno budú musieť navýšiť aj personálne kapacity. Tiež pribudnú inteligentné digitálne prvky na výrobkoch ako QR kódy alebo RFID digitálne štítky s informáciami pre spotrebiteľa o logistike, aby si každý vedel naštudovať, koľko recyklátu je v obale, z čoho sa skladá a aká je jeho šanca na recykláciu. Zákazník tak môže na seba prevziať zodpovednosť po tom, ako si naštuduje relevantné informácie o každom obale.
Európska únia okrem toho pracuje na tom, aby zjednotila štítky a symboly, aby boli zrozumiteľné naprieč európskymi krajinami. Myslím si, že obal bude musieť v budúcnosti vyzerať viac uniformne a kreatívci sa budú musieť vyhrať s inými možnosťami, ako osloviť zákazníka.
Povedali ste, že výrobcovia budú reagovať na zvýšený dopyt po recyklovaných obaloch. Ale čo ak sa nezvýši, napríklad ak zákazníci neinklinujú k produktom lepším pre životné prostredie, alebo je pre nich pri výbere prioritná cena?
Zákazníkov, ktorí sú environmentálne uvedomelí a ochotní priplatiť si, aby nezaťažili životné prostredie, je veľmi malé percento. Gro sa rozhoduje práve na základe ceny, práve preto Európska únia pripraví delegovaný akt o tom, ako má vyzerať obal, aké podmienky má spĺňať, aby bol vôbec uvedený na trh. Výrobca nebude mať na výber.
Ak je niečo recyklovateľné, nemusí to znamenať, že sa to aj recykluje. Sú známe prípady, pri ktorých recyklovateľné vytriedené obaly nakoniec neputovali na recykláciu. Čo sa dá robiť, aby sa to viac nedialo?
Poplatky za uloženie odpadu na skládku budú rásť. Aj to je motivačný faktor na to, aby sa radšej pristupovalo k recyklácii. Dopyt po recykláte bude tiež vyšší a očakáva sa, že bude efektívnejšie recyklovať obaly, ako ich ukladať na skládku alebo spaľovať. Uložiť tonu odpadu na skládku je dnes výhodnejšie ako ju zrecyklovať. Je to len obrazné porovnanie, pretože podľa zákona o odpadoch nie je možné vytriedený odpad skládkovať. Každopádne verím, že sa to otočí, pretože ak niečo finančne nemá zmysel, neprinútime výrobcu, aby konal inak.
Spomenuli ste, že niektoré plastové obaly po roku 2030 môžu nahradiť papierové, boli by podobné materiálové riešenia napríklad z hygienického a bezpečnostného hľadiska dostatočné?
Recyklovanie papiera prebieha tak, že sa varí vo veľkom kotli pri istej teplote, môže aj za studena. Počas procesu výroby sa vysušuje, aby sa odparila zvyšková voda a pri tom sa dostatočne hygienicky upraví. Keď ho potrebujete na styk s potravinami, môže sa nastaviť vyššia teplota, aby sa rýchlejšie odparila voda. Samozrejme, nemôžeme použiť znečistený papier a urobiť z neho servítku. Takže záleží aj na zdroji, ale vo všeobecnosti sa dá papier recyklovať viackrát, len nie donekonečna.
Slovensko často zaostáva v oblastiach, ako ekonomická prosperita či inovácie, no v rebríčku miere recyklácie plastových obalov podľa Eurostatu sme tretí hneď za Belgickom a Lotyšskom. Ako si tento úspech vysvetľujete?
Slovensko dosahuje dobré výsledky v recyklácii plastových obalov vďaka kombinácii viacerých faktorov. Obyvatelia dnes triedia vo vyššej miere a vedia rozoznať základné druhy obalov. Veľkú rolu zohráva aj fungujúci konkurenčný systém organizácií zodpovednosti výrobcov (OZV), ktorý zabezpečuje stabilný triedený zber v obciach a motivuje firmy zlepšovať služby aj komunikáciu. Silná je aj spolupráca medzi OZV, recyklátormi a samosprávami, čo pomáha udržiavať vysokú kvalitu vytriedeného odpadu. Výsledkom je, že Slovensko dokáže zrecyklovať väčší podiel plastových obalov ako väčšina krajín EÚ.
Ako sme na tom s ostatnými druhmi odpadu, napríklad recyklovaním skla, papiera alebo kovov?
Slovensko má pri viacerých komoditách stabilne dobré výsledky, aj keď medzi jednotlivými materiálmi sú rozdiely. Papier patrí dlhodobo k najlepšie triedeným zložkám, a to aj vďaka zaužívaným školským zberom a dobre nastavenej infraštruktúre. Sklo triedime historicky veľmi dobre, no recyklátor Vetropack upozorňuje, že ho majú stále málo a musia ho dokupovať zo zahraničia, aby naplnili kapacity.
Na opačnom konci rebríčka sa ocitlo Maďarsko. Kým na Slovensku funguje konkurenčné prostredie viacerých organizácií zodpovednosti výrobcov (OZV), ktoré zabezpečujú triedený zber v obciach, v Maďarsku pôsobí len jedna – de facto štátna – organizácia. Môže byť práve tento centralizovaný model jedným z dôvodov nižšej miery recyklácie?
Podľa štatistík to tak vyzerá. V Maďarsku bol trhový mechanizmus nastavený na konkurenčnom modeli a vtedy čísla recyklácie obalov stúpali. Potom ako nastúpil monopolný štátny model, začali čísla výrazne klesať. Maďari majú recykláciu plastových obalov na úrovni dvadsaťtri percent (údaj za rok 2023 – pozn. red.). Do roku 2030 to musia dostať na úroveň päťdesiatpäť percent, aj keď z roka na rok klesajú. Je úplne jasné, že ak máte trhový mechanizmus v štáte postavený na konkurenčnom boji, firmy sa budú snažiť urobiť prvé a posledné, aby boli medzi lídrami.
Dôležité je, aby bolo aj informovanie obyvateľstva rôzne, na každého platí iný spôsob vzdelávania. Čím viac firiem bude vzdelávať obyvateľov rôznymi spôsobmi, o to viac bude triedenie efektívne. NATUR-PACK robí analýzy triedeného zberu, aby sme vedeli, čo obyvateľom robí problém pri triedení odpadu. Obyvatelia často vyhodia do kontajnera s vytriedeným odpadom niečo, čo znehodnotí celý obsah, na čo vieme upozorniť. Komunikujeme aj priamo s recyklátormi – pýtame sa ich, čo im robí problémy.
Napríklad recyklátor papiera v Ružomberku nám povedal, že ľudia v škatuliach od nábytku zabúdajú imbusové kľúče. Keď sa kľúč dostane do turbíny, môže ju to zastaviť aj na pol dňa. Aj takéto informácie prinášame obyvateľom priamo od lokálneho recyklátora.
Keď človek nemá vieru, že robí dobrú a zmysluplnú vec, prestane to robiť. A ak štátny monopol nevzdeláva ľudí a neprepája ich s realitou, kam odpad po vytriedení putuje, nemajú motiváciu triediť ho lepšie. Má veľký zmysel, ak sa firmy priamo podieľajú na vzdelávaní obyvateľov. Ako organizácie zodpovednosti výrobcov musíme tiež zabezpečiť, aby vyzbieraný odpad prišiel až k recyklátorovi.
Začiatkom októbra minister životného prostredia Tomáš Taraba predložil na rokovanie vlády návrh zákona o Environmentálnom fonde Slovenskej republiky. Štátny Environmentálny fond (EF) by tak mohol vstúpiť na trh rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Aký vplyv by mala štátna organizácia zodpovednosti výrobcov (OZV) na súkromné organizácie, ako je NATUR-PACK, ktorej ste súčasťou?
O tom vplyve dnes môžeme len polemizovať. Stále nevieme, ako budú vo finále nastavené podmienky podpísané a stopercentné. Všetko je vo fáze návrhu, takže čas ukáže.
Potrebuje to podľa vás Slovensko?
Slovensko v tomto smere nepotrebuje meniť nič, pretože čísla recyklovaného odpadu rastú. Systém nie je ideálny, ale funguje, a preto nemá zmysel doňho výrazne zasahovať.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
