Jej staršiu dcéru šikanovali, mladšia dcéra má naopak sklony k šikanovaniu. S matkou, ktorá si priala zostať v anonymite kvôli bezpečnosti jej detí, sme sa rozprávali o tom, ako reagovala v oboch prípadoch a prečo pred šikanou netreba zatvárať oči. Ako riešiť a hovoriť o šikane? Prečo je vzťah učiteľa a rodiča dôležitý?
Ako ste zistili, že je vaša dcéra šikanovaná?
Je veľmi komunikatívna, takže s tým za mnou prišla sama.
O akú šikanu išlo?
Mala kamarátku od prvého ročníka. Neskôr sa skamarátila s ďalším dievčaťom, ktorej jej bolo ľúto, pretože bola osamotená. Potom to prišlo. Cez moju dcéru sa začala rozprávať aj s jej ostatnými spolužiakmi. Všetkých začala neskôr nahovárať, aby sa nerozprávali s mojou dcérou.
V ktorom ročníku to bolo?
Bol to druhý alebo tretí ročník na základnej škole.
Ako sa prejavovala šikana, o ktorej vám dcéra povedala?
Dievčatá sa často delia o desiatu, s mojou dcérou sa zrazu nedelil nikto. Potom zistila, že je to kvôli tomu, že to vybavila tá kamarátka, ktorej sa zastala. Zostala outsiderom kolektívu.
Musí byť veľmi ťažké dozvedieť sa to od svojho dieťaťa. Ako ste na to zareagovali?
Najprv sme sa snažili, aby bola menej utiahnutá a aby išla dravšie do kontaktu so spolužiakmi. Skúšala som, či by sa nevedela cez to predrať sama, ale nešlo to. Teraz má už pätnásť rokov, ale stále je to moje citlivé dievčatko.
Predtým ako prišla nová spolužiačka do triedy, vaša dcéra fungovala normálne v kolektíve?
Áno.
Keď sa tá prvá rada neuchytila, ako ste to riešili ďalej?
Zavolala som mamine tej novej spolužiačky, ktorú som poznala zo školy. Povedala som jej o probléme. Jej prvá reakcia bola, že to jej dieťa nerobí. Každý rodič totiž prirodzene háji svoje dieťa. Zlom vo mne nastal vtedy, keď moja dcéra prišla zo školy a povedala mi, že by chcela, aby sa jej život dal vrátiť na začiatok. To bola pre mňa už stopka. Išla som za triednou učiteľkou.
Ako ste si to vysvetlili?
Radšej som si to nevysvetlila a opýtala som sa mojej dcéry. Povedala mi, že keby mala ešte raz možnosť žiť od začiatku a ísť do kontaktu s tou spolužiačkou, už by sa jej neprihovorila. Vtedy som pochopila, že dcéra nedokáže túto situáciu vyriešiť sama.
Oslovili ste triednu učiteľku. Ako postupovala v tejto veci škola?
Na triednu učiteľku sme mali veľké šťastie, ako aj na väčšinu učiteľov. Keď sa takéto veci diali v triede, rýchlo to dokázala ukočírovať a prestalo to. Neviem ako to robila, ale je dobrá.
Čo sa dialo ďalej v prípade vašej dcéry?
Moja dcéra začala po čase chodiť domov spokojnejšia. Hovorila o tom, že sa s ňou už ostatní chcú hrať. Prvá zmena nastala veľmi rýchlo, zhruba do týždňa prišla zo školy spokojnejšia. Rada sa učí a zapája sa do aktivít a je rada v kolektíve. Preto netrvalo dlho, kým som videla zmenu.
Dnes má vaša dcéra už 15 rokov, od incidentu prešiel dlhší čas. Mali ste s niečím podobným problém aj po šikane, ktorú zažila ako mladšia?
Na prvom stupni mala stále tú istú triednu učiteľku, preto to do štvrtého ročníka bolo v poriadku. V piatej triede to bolo tiež v poriadku a odvtedy bol lockdown. Teraz je v puberte a situácie zvláda riešiť lepšie, nejde plakať do kúta.
Téma šikany je veľmi vážna, rodičia to ťažko prežívajú. Ako ste sa o tom rozprávali s manželom alebo súrodencami?
Bývame aj s mojou mamou, povolaním je tiež učiteľka a riešila tento problém s nami. Rozprávali sme sa o tom aj s manželom a v momente, ako dcéra začala hovoriť o tom, že by chcela skúsiť všetko od začiatku, všetci traja sme vedeli, že je potrebné ísť za triednou učiteľkou.
Takže ste sa otvorene rozprávali o tom, že ide o šikanu?
Samozrejme.
Ako na váš prístup reagovala dcéra?
Rozprávali sme sa s ňou o tom, že som sa stretla s maminou toho dievčaťa, ktoré ju šikanovalo. Pre istotu som nehovorila o tom, čo sme riešili, aby z toho dcéra nebola sklamaná. Hovorila som jej, že pôjdem za triednou učiteľkou. Dcéra nechcela, aby som za ňou išla. Vysvetlila som jej, že triedna učiteľka je na to, aby jej v takejto situácii pomohla. Mala z toho najprv obavy. Sú však chvíle ako bola táto, kedy som sa ako matka rozhodla, že je správne ísť za triednou učiteľkou, aj keď to moja dcéra nechcela.
Mnohé školy na Slovensku sa snažia zľahčovať šikanu alebo sa dokonca tvária, že o žiadnu šikanu nejde. Mali ste opačnú skúsenosť?
Triedna učiteľka bola naozaj úžasná, vždy bola veľmi vnímavá a citlivá. Cez prestávku ostala v triede a vnímala, čo sa tam deje. Vďaka tomu vedela zistiť, či sú v triede nejaké problémy.
To rád počujem, pretože je to jeden z odporúčaných spôsobov, aby učiteľ sedel v triede aj mimo hodín a videl reakcie detí. Triedna učiteľka bola skúsenejšia alebo začínajúca?
Predtým učila na druhom stupni a toto boli jej prví prvostupniari.
Keď sa takéto niečo deje, často sa odporúča, aby škola využila podporu školského psychológa alebo psychologičky. Dialo sa niečo také aj na vašej škole?
Ešte donedávna na škole nemali psychológa a využívali podporu Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP). Teraz majú na škole interného školského psychológa, ale viem, že keď mali žiaci problémy aj v iných triedach, externých psychológov mohli navštíviť aj viackrát do mesiaca. Na našu záležitosť nebola potrebná pomoc psychológa.
Rozprávame sa o škole, ktorá je štátna alebo cirkevná?
Štátna, spádová, do ktorej patríme.
Ako matka, ktorá už so šikanou dieťaťa má skúsenosť, dali by ste radšej dieťa do školy, o ktorej sa hovorí, že tam je šikana alebo radšej do takej, o ktorej sa hovorí, že tam šikana nie je?
Je to ťažká otázka. Ale je pre mňa dôležité najmä to, aby učitelia a učiteľky na škole dokázali šikanu riešiť správnym spôsobom. Čo sa týka môjho druhého dieťaťa, tak by som ho veľmi rada dala do školy bez šikany.
V triede bola šikanovaná iba vaša dcéra alebo viete aj o ďalších prípadoch?
Dcéra chodila neskôr domov aj s tým, že sa nejaký typ šikany deje aj iným spolužiakom. Práve preto, lebo si tým prešla, sa začala zapájať do takých situácií a pomôcť tým, ktorí zažívali šikanu.
To musí byť pre dieťa náročné. Ako to zvládala?
Zvládla to, za čo som na ňu hrdá. Je pre ňu ťažšie zastať si samu seba, ako zastať sa iných.
Čo si o tom myslíte? Prečo to tak má?
Bola by som namyslená, keby som povedala, že je to našou výchovou. Myslím si, že je to čiastočne vrodené a možno to má odpozorované aj od nás dospelákov z domu a od vzorov, ktoré jej nenápadne podsúvame.
Vaša mama je nevidiaca. Môže to byť aj tým, že v rodine beriete ohľad aj na niekoho, kto má hendikep?
Môže to byť aj tým. Ešte ako deti sme boli zvyknutí žiť s tým od detstva. Vedeli sme, že keď naša mamina vyjde von, nebude nás naháňať po sídlisku ako ostatné mamy, ale dobehneme k nej. A aj moje deti dnes vedia, že musí byť všetko na svojom mieste, aby to ich babka našla. U nás sa veci dejú inak, odmalička sú zvyknuté na takéto pravidlá.
Vrátim sa k šikane. Spomenuli ste, že to triedna učiteľka so šikanou zvládla. Viete o tom, že by škola realizovala nejaké preventívne programy proti šikane a neskôr o tom aj informovala rodičov?
Áno, na škole mali aj detských mediátorov a aj Školu inkluzionistov (projekt Nadácie pre deti Slovenska zameraný na podporu s rozmanitosťou žiakov bez ohľadu na ich fyzické, intelektuálne, emocionálne alebo iné obmedzenia – pozn. red.). Zapájajú sa do mnohých projektov a ako rodičov nás informujú, ak sa dejú nejaké projekty. Rieši sa to na rodičovských stretnutiach.
Keď ste sa o šikane rozprávali s mamou dieťaťa, ktoré šikanovalo vašu dcéru, vedeli o tom aj druhí rodičia z triedy?
Rozprávali sme sa o tom s rodičmi ešte jedného dievčaťa, ktoré zažívalo niečo podobné, vďaka čomu sa naše dievčatá začali spolu rozprávať. Doteraz sa stretávajú.
Vráťme sa k tomu, ako sa dcéra skamarátila s ďalším šikanovaným dievčaťom. Vy ste ju teda poznali a stretávali ste sa s ňou?
Od prvého ročníka sme sa poznali s mnohými rodičmi a ich deťmi. Keď som išla za triednou učiteľkou kvôli tomu, čo zažívalo moje dieťa, tak som spomenula aj túto žiačku a riešilo sa to naraz.
Keď budú tento rozhovor čítať rôzni rodičia, aké rady by ste im dali, ak musia zvládať podobne ťažkú situáciu?
Počúvajte svoje dieťa. Niektoré deti hovoria menej, ale ak máte dieťa, ktoré chce rozprávať, vypočujte ho. To je základ všetkého. Potom keď ho budete počúvať, budete vedieť, že to treba riešiť.
Mali ste šťastie na triednu učiteľku. Pripravili ste si aj kroky, ak by sa to s ňou nepodarilo vyriešiť?
Štandardný oficiálny postup je ísť za triednou učiteľkou, potom za vedením školy.
Mnohí rodičia ma oslovujú s tým, že nevedia, ako riešiť šikanu. Vy ste ma oslovili s tým, že máte aj druhú dcéru, ktorá v septembri nastupuje do školy. Pýtali ste sa, že čo robiť, keď vaša druhá dcéra môže byť „agresorom”, ktorý šikanuje. Prečo ste vyhodnotili, že vaša druhá dcéra môže mať tieto sklony?
Ako každý rodič aj ja si myslím, že moje dieťa je najkrajšie, najlepšie a najmúdrejšie. Musím však mať aj kritický pohľad, pretože bez toho sa nebudeme môcť pohnúť vpred. Nebudeme vedieť napraviť chyby a formovať dieťa správnym smerom.
Je to neobvyklé. Pretože mamička, ktorú ste oslovili kvôli šikane vašej dcéry, povedala, že jej dcéra to nerobí v žiadnom prípade a takáto reakcia je bežná. Ako ste sa teda dostali k tomu, že aj vaša dcéra môže byť potencionálne agresorom?
Mali sme na to kritický pohľad, tušili sme to a neskôr sme si to potvrdili aj v škôlke. Tri roky chodila do tej istej triedy. Vyučovala ju pani učiteľka, ktorá vyučovala aj našu staršiu dcéru a aj dve bratove deti – dvojičky. Je to naša rodinná pani učiteľka, preto viem, že mi na rovinu povie aj dobré aj zlé veci, teda aj to, ako sa naše dieťa správa v triede.
Ako s vami komunikovala o takej citlivej téme?
Vedeli sme, že robí zle jednému chlapcovi, čo sme riešili doma a riešilo sa to aj v škôlke. Popritom sme sa dostali k téme, že moja dcéra má sklony k tomu, že príliš šéfuje kolektívu.
Má päť rokov. Ako sa prejavuje taká šikana?
Deti vedia byť hnusné. Stačí, keď ten druhý šušle. Naša dcéra brala zásadne jednému chlapcovi hračky. Nechcem, aby to robila druhým deťom, ktoré to nemusia zobrať s humorom. Jednoznačne je dravejšia a priebojnejšia ako iné deti a kvôli tomu môže nastať problém.
Mnohí rodičia si možno teraz povedia, že je táto doba ťažká, že prejaviť dravšie alebo priebojnejšie nemusí byť na škodu. Vy naopak hovoríte, že to môže byť problém.
Aj ako vedúca kolektívu môže byť normálna a nie hnusná.
Ako prebiehal ten rozhovor, keď vám to odkomunikovala pani učiteľka?
Úplne ako každý iný, o všetkom sa s nami rozpráva otvorene. Medzi nami je určite veľká miera dôvery. Ten vzťah medzi rodičom a učiteľom by taký mal byť, pretože učiteľ či učiteľka sú s dieťaťom väčšinu dňa.
To, že dieťa môže mať sklon k šikane, som spoznala aj preto, že má niektoré povahové črty po mne. Ja som nikdy nikoho nešikanovala, ale vlastne nikdy som nemala príležitosť, nie že by som to nevedela. Zo zdravotných dôvodov som nechodila tak často do školy.
Skladám klobúk predtým, akú sebareflexiu máte voči svojim deťom aj sebe, pretože to naozaj nebýva bežné. Neviem, akú ste mali výchovu, pretože bežne deti ochraňujeme a nechceme si často priznať, že sa také niečo môže diať.
Som z učiteľskej rodiny, vždy som musela robiť veci tak, ako sa majú robiť. Moja mamina aj moja babka boli vždy čestnými a úžasnými osobami. Obe pracovali na internátnej škole, mama ako učiteľka a babka ako vychovávateľka. Veľakrát, keď si rodičia pred Vianocami nevyzdvihli svoje deti, strávili ich u našej babky. Potom sme prebaľovali darčeky a dávali sme tam ich mená.
Vaše darčeky išli druhým deťom?
Jasné. To muselo byť. Som z učiteľskej rodiny, u nás musel byť režim a veci sa museli robiť tak, ako sa majú.
Spomínali ste, že je dôležité dieťa počúvať. Čo ste urobili, keď vám pani učiteľka hovorila o tom, že vaša druhá dcéra šikanuje chlapčeka v škôlke?
Doma sme sa začali viac rozprávať o jej spolužiakovi. Počúvali sme, ako o ňom hovorí. Hovorila mi, že robil takú a takú vec, tak som sa jej spýtala, či je to niečo zlé. Potom sme spolu počas diskusie prišli na to, že to vôbec nie je zlé a určite nie horšie ako veľa iných vecí, ktoré urobila ona. Dostali sme sa k tomu, že je ten chlapec vlastne celkom fajn. Nebol to jednorazový rozhovor, bolo ich veľa. Myslím si, že sa to potom zlepšilo. Keď sa raz stretli na ihrisku, videla som, že spolu dobre vychádzali.
Odkedy ste s dcérou otvorili tento problém, ako dlho trvalo, že si začala uvedomovať svoje správanie?
Odhadom to bol mesiac práce, kedy sme s babkou a manželom aktívne otvárali tieto diskusie. Vždy sme sa spýtali na viacero detí a tento chlapček bol medzi nimi.
Ako ste pred ňou tento problém pomenovali?
Nehovorili sme o šikane, pretože mala len päť rokov. Ale hovorili sme o tom, že je to protivné a nie je to pekné, ak sa tak voči niekomu správa. Tiež by si neželala, aby sa to otočilo a niekto sa tak správal k nej.
Aká zmena nastala po tom mesiaci rozhovorov?
Postupne sa prestala kriticky pozerať na toho chlapca. Vôbec neviem, z čoho to pramenilo. Vadilo jej na ňom úplne všetko, že išiel vľavo namiesto vpravo alebo že išiel na inú šmykľavku ako chceli ísť iní chlapci. Preto mu napríklad brala hračky a podobne. Po mesiaci postupne začala akceptovať, že aj ten chlapec má nárok na vlastnú cestu.
Tým, že vaša staršia sestra šikanu zažila, vedela aj o tom, že riešite šikanu aj s mladšou dcérou?
Myslím si, že nie. Bola v poslednom ročníku na základnej škole a riešila absolventské záležitosti a prijímacie skúšky. Mladšej dcére sme nehovorili o tom, že jej sestra si zažila šikanu. Možno keď bude staršia a prišli by sme na tú tému, budeme s ňou o tom diskutovať. Ale myslím si, že na to ešte nie je zrelá.
Vaša dcéra v septembri nastúpila do prvej triedy. Po vašich skúsenostiach idete podniknúť nejaké kroky, aby sa nezopakovalo to, že vaše dieťa bude šikanované alebo nešikanovalo niekoho druhého?
Som zvedavá a budem pozorovať, aký bude triedny učiteľ či učiteľka, či si získa moju dôveru. Potrebujem vedieť, či sa s týmto viem zdôveriť triednemu učiteľovi. Tým, že tam chodila moja staršia dcéra, poznáme ľudí, ktorým by sa dalo posunúť, že tento problém môže nastať a že by na to mohli dozrieť.
Počas nášho rozhovoru vnímam to, že je pre vás veľmi dôležitá dôvera triedneho učiteľa či učiteľky. Ako si predstavujete budovanie dôvery medzi vami a učiteľom, ktorý môže prísť?
Je to o tom, že nebudem počúvať len to, čo bude na rodičovskom, ale aj moje dieťa, ktoré mi povie o iných veciach. Veľa detí, ktoré s ňou nastupujú do prvého ročníka, je z pôvodnej triedy zo škôlky, takže ako rodičia sa medzi sebou poznáme. Keby bol nejaký problém, dúfam, že mi o ňom dajú vedieť.
Hovoríte, že budete počúvať, čo vám povie triedna učiteľka na rodičovskom. Moja skúsenosť je ale tá, že sa tam toho človek veľa nedozvie. Ako to prebieha u vás?
Dozvieme sa nielen konkrétne informácie. Pre mňa je dôležité, aký je to človek. To počujete, keď rozpráva, či mu alebo jej záleží na vašich deťoch.
Čo by ste ako mamička ocenila, keby učitelia robili?
Aby sa zaujímali o život detí. Triedna učiteľka nám v prvom ročníku pri mojej staršej dcére raz hovorila, že deti majú mať v triede uteráčiky, ale že im chýbajú háčiky, na ktoré by si ich zavesili. Tak všetkých rodičov požiadala, či niekto z nás nevie urobiť lištu s háčikmi. Napríklad aj takto môžete vidieť, že pre tie deti chce to najlepšie. Je to vec, ktorá je v tom vzťahu medzi rodičom a učiteľom veľmi vítaná a dôležitá.
Dôležité sú aj iné drobnosti ako napríklad, keď mi dieťa hovorilo o tom, že pani učiteľka priniesla do školy pomôcku, ktorú mala určite z domu. Bola to nejaké technické vybavenie, na ktorom deťom ukazovala, ako niečo funguje. Pre mňa je to signál, že jej záleží na mojom dieťati.
Zmienili ste sa aj o tom, že je pre vás dôležité, aby sa vám druhí rodičia zdôverili, keby boli s vašou mladšou dcérou v škole nejaké problémy týkajúce sa šikany. Zvládli by ste počuť to, keby vám druhá mamička povedala, že vaša dcéra robí jej dieťaťu problémy?
Myslím si, že po tom, čo sme riešili so staršou dcérou, tak áno. Jednoducho nechcem, aby to isté spôsobila druhým deťom. O to viac je to pre mňa jedno veľké nie.
Skúšali ste aj navštíviť psychológa a poradiť sa s ním ešte pred nástupom do školy o tom, ako túto situáciu zvládať?
Neskúšali sme to, chcem počkať na to, kto bude triedny učiteľ alebo učiteľka. Potom to buď pôjde cestou triedneho učiteľa, alebo pôjdeme inou cestou.
Veľa hovoríte o tom, aké je dôležité dieťa počúvať. Aj tento rozhovor robíme popritom, ako sa prechádzame s vaším štvormesačným synčekom. Doma máte nevidiacu mamu. Nemáte to zrejme ľahké.
Možno aj práve preto to ľahké mám. Mamina nám pri výchove pomôže. Hoci je nevidiaca, s malým sa vie zahrať s hrkálkami. Mladšiu dcéru vodila ráno do škôlky, naspäť prešla cez jednu cestu so slepeckou palicou. Je to neskutočná pomoc.
Ako na to reagovali deti v škole, že má babka dieťaťa takúto paličku?
Babka to ako učiteľka vedela veľmi jednoducho vysvetliť, má ten grif. Hovorí, že je to jej palička pomocníčka, ktorá jej ukáže, kadiaľ má ísť. V škôlke kedysi robila aj besedy s deťmi, počas ktorých im ukazovala, ako vie nevidiaci, kde čo má, ako aj zariadenia na označenie.
Radi by ste na škole otvorili diskusiu na tému šikana, ale neviete ako na to? Vyskúšajte to formou kartičkovej hry „ZÓNA BEZ ŠIKANY“. Metodickú pomôcku ZÓNA BEZ ŠIKANY si môžete kúpiť tu.
Tento rozhovor podporila Nadácia ESET .
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
