Učím už (pre mňa neuveriteľných) 20 rokov. Plus mínus odvtedy sa rozpráva o využití informačno-komunikačných technológií vo vyučovaní, digitalizácii obsahu, využití internetu a podobne. Ale až teraz mi štát, ako zamestnávateľ, dal pracovný nástroj, bez ktorého sa nepohnem – notebook.
Čo tomuto historickému momentu predchádzalo?
Prvý počítač som si kúpil po nástupe do práce vďaka tomu, že som cez letnú dovolenku pracoval v Anglicku. Z „anglických peňazí“ a využitého času „mojej dovolenky“. Videl som, že bez neho to nepôjde. Roky som ho nosil do práce a sponzoroval tak zamestnávateľa. O záložných diskoch, USB kľúčoch, skeneri a ďalšieho kúpeného príslušenstva za vlastné peniaze ani nehovorím.
Druhý počítač som dostal v rámci projektu ESF – dva roky, v pravidelných intervaloch, som musel preto chodiť na školenia, priebežne plniť rôzne zadania a v závere napísať prácu podobnú prvej kvalifikačnej skúške. Kvôli zariadeniu, ktoré má byť automatickou súčasťou vybavenia učiteľa, jeho „vercajkom“. Nehovoriac o tom, že do projektu sme sa mohli zapojiť zo školy len dvaja učitelia a navyše nám s tým robila problémy vtedajšia riaditeľka.
Tretí počítač mi, ako krstnému otcovi, darovala úžasná oktáva na stužkovej. Nie úžasná kvôli daru, ale preto, že ako jediná mi v maturitnom ročníku dávala na slovenčine naozaj inteligentné a náročné otázky, boli skvelí povahou a atmosférou. A keď videli, ako na maturitnom seminári bojujem s vtedy už starým počítačom z projektu – štartoval sa 5-7 minút, internet raz šiel, inokedy beznádejne sekal, bol neuveriteľne pomalý, čo ma doháňalo stresom k infarktu na hodinách, tak sa rozhodli ku krásnemu gestu.
Zatiaľ najlepší – malý, výkonný notebook bol štvrtým v poradí. Radosť pracovať. Tušíte správne – sponzorský dar IT firmy bývalého žiaka aj vďaka novému riaditeľovi. A to boli vo firme vyradené ako použité. Len nie mojou vinou sa mu po čase zablokoval disk, keďže nebolo urobené, čo malo byť a prišiel som o kopu pracovných vecí. Napriek tomu skvelá skúsenosť a veľká vďaka sponzorom. Bodaj by bolo takých ľudí viac. Ani nevedia, ako ich rozhodnutie pomohlo zlepšiť výuku, používať veci na kritické myslenie, motiváciu na vyučovaní… Pre mňa humanitný čin desaťročia (aj s oktávou).
Piaty počítač, konečne prvý raz dodaný normálne štátom. Dokonca oceňujem, že sme si mohli vybrať veľkosť obrazovky a čiastočne ovplyvniť jeden-dva parametre, čo bolo tiež rozumné nastavenie. Nedostal som niečo nepoužiteľné, čo mi nevyhovuje. Práve naopak.
Nuž, a to je jeden z detailov v systéme prípravy žiakov na život v modernom 21. storočí – rýchlom, plnom zmien, nástupu umelej inteligencie a iných prevratných fenoménov. Bodaj by sa zrýchlili aj procesy v rezorte. Našťastie mám skvelých žiakov, kvôli ktorým ma práca baví napriek všetkým týmto okolnostiam.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
