Recyklácia elektroodpadu nestíha našej spotrebe. Musíme viac opravovať, hovorí špecialistka na opraviteľnosť

Ročne na celom svete vyhodíme okolo 50 miliónov ton elektroniky, čo je zhruba 125-tisíc jumbo jet lietadiel. Denne skončí v odpade na celom svete 416-tisíc mobilov a 142-tisíc počítačov. Takéto čísla uvádza Daniela Laluhová z organizácie Repairably ako úvod do témy nutnej opraviteľnosti spotrebičov.

„Vytvárame nimi najväčšiu záťaž a preto by sme ich v najlepšom prípade nemali toľko vyhadzovať,“ hovorí. Tieto čísla sú také vysoké aj napriek tomu, že chladničku nevyhadzujeme každý týždeň, lebo v porovnaní s takými PET fľašami váži elektronika oveľa viac. Obsahuje rôzne druhy kovu a iných ťažkých súčiastok.

Recyklácia elektroodpadu navyše trochu poháňa aj samotnú spotrebu. Kto by sa necítil pri kúpe nového iPhone lepšie, keď si pozrie príbeh o recyklačnom robotovi Liamovi, ktorý rozoberie jeden iPhone na súčiastky za 11 sekúnd? Takto dokáže Liam za rok rozložiť 1,2 milióna telefónov. Až na to, že Apple podľa magazínu Forbes za rok predá viac ako 200 miliónov nových smartfónov.

Recyklácia nestíha

Ostatné značky zatiaľ nemajú ani týchto nestíhajúcich Liamov. Ich nechcená elektronika putuje v lepšom prípade do certifikovaných dielní, kde sa rozoberú podľa typu materiálu a pošlú na recykláciu. To sa však stále týka len menšej časti svetového množstva elektroodpadu.

Podľa štatistiky OSN sa zrecykluje len 20 % celosvetovo vyprodukovaného elektroodpadu, na Slovensku je to podľa Eurostatu 50 %. Zvyšok skončí na skládkach či v podomáckych dielňach v krajinách rozvojového sveta, kde ohrozujú miestnych obyvateľov a znečisťujú životné prostredie. Tí napríklad zlato zo spotrebičov dolujú kúpaním v kyseline chlorovodíkovej, ktorá znečisťuje vodu, ohrozuje ich zdravie a nepoužitý zvyšok spotrebiča nakoniec aj tak skončí na skládke.

Na Slovensku sa elektrické spotrebiče buď odoberajú v predajni pri kúpe nových systémom kus za kus (tzv. spätný zber), alebo ak ide o menšie spotrebiče, prijať ich majú všetky obchody, ktoré takýto tovar predávajú, prípadne ich je možné zaniesť do špecializovaných kontajnerov, ktoré bývajú umiestnené vo veľkých obchodoch či na miestnych úradoch či v zbernom dvore.

Pri všetkých analýzach odpadu, kde sme sa zatiaľ zúčastnili, sme však elektroodpad našli aj medzi bežným odpadom z domácnosti. Mieru recyklácie teda znižujú aj ľudia, ktorí nesprávne triedia a sú leniví elektroopad odniesť na to špeciálne určené miesto.

Bežný človek si asi predstaví, že špecializované firmy ich spotrebič rozoberú na súčiastky a tie následne zrecyklujú. Realita je však často ťažko vystopovateľná. „Európa sa zaviazala, že odpad nebudeme voziť preč, ale často sa stane, že ten náš elektroodpad, za ktorého recykláciu platíme už pri kúpe aj recyklačný poplatok, sa nejakým spôsobom predsa dostane v lodnom kontajneri do krajín tretieho sveta. Tie kontajnery bývajú označené tak, že sú v nich stále použiteľné výrobky, avšak v realite funguje často len jeden z mnohých,“ popisuje Laluhová.

Netreba zabúdať na to, že aj na recykláciu je potrebné množstvo energie. „Najmenej energie spotrebujeme, keď sa o výrobok staráme a udržiavame ho,“ hovorí Laluhová. „Zároveň, tým šetríme značné množstvo energie, potrebnej na výrobu nového výrobku,” dodáva.

Predražené opravy

Naše babičky mali celý život jeden mixér, ktorý po nich zdedili často ešte aj naše mamy. Dnes v obchodoch s elektronikou za príplatok ponúkajú predĺženú záruku na 5 rokov, pretože riziko, že sa drahý spotrebič dovtedy pokazí, je vyššie ako kedysi. „Veci sa často dizajnujú tak, aby sa nedali opravovať, ale kupovali sa nové,“ tvrdí Laluhová.

Fungovanie podľa modelu našich babičiek podľa nej nesedí do ekonomického modelu, v ktorom funguje naša spoločnosť. „Výrobcovia skrátili dobu životnosti výrobkov, aby mohli predávať ďalšie a ďalšie a tvorili tak zisk.“

Mnoho ľudí by si svoje spotrebiče aj dalo opraviť, narážajú však na to, že súčiastky buď neexistujú, alebo sú (takmer) tak drahé ako nový výrobok. Opravovanie výrobkov miesto kúpy nových by však vedelo podľa Laluhovej aspoň čiastočne nahradiť tento nasilu vytvorený zisk z produkcie stále nových vecí, z ktorých sa skôr či neskôr stane odpad. „Výrobcovia môžu ponúkať služby, sami môžu výrobky opravovať,“ vysvetľuje.

Problémom je podľa nej aj nastavenie daňového systému. „Ten nás ako firmu motivuje k tomu, aby sme si každé štyri roky kupovali nové auto, pretože si ho môžeme odpisovať z daní. Sme tak celkovo motivovaní k tomu, aby sme si kupovali neustále nové veci, aj keď tie, ktoré máme, ešte fungujú a ak by sa s nimi niečo stalo, dali by sa opraviť.“

Krátky život spotrebičov znamená veľa vymrhaných súčiastok

Priemerná dĺžka života mobilu je 21 mesiacov, čo je kratšie ako je jeho záručná doba. Zbavujeme sa tak prístrojov, za ktorých prípadnú opravu by sme nemuseli ešte ani platiť. „Reálna životnosť smartfónu je samozrejme niekde inde a mnohí z nás majú plný šuflík starých a často ešte funkčných mobilov,“ hovorí Laluhová.

Povedzme, že opraviteľnosť by zdvojnásobila životnosť výrobkov, napríklad z dvoch na štyri roky. To by znamenalo že sa každoročne vyhodí v priemere 2-krát menej výrobkov, a tiež sa musí vyrobiť 2-krát menej nových, ktoré by nahradili tie vyhodené. Ak by takýto výpočet použil na všetky výrobky v rámci elektroodpadu, ušetrili by sme zhruba 25 miliónov ton odpadu a surovinových zdrojov ročne.

Zaujímavý príklad pridal The Restar project, ktorý prepočítal, že ak by sa každý mobil predaný tento rok používal len o tretinu dlhšie, za niekoľko rokov by sme zabránili uhlíkovým emisiám rovnajúcim sa ročným emisiám Írska. Matematika za tým je relatívne jednoduchá. Ak sa výrobok skladá z 30 súčiastok, z čoho sa jedna pokazí, jej nahradením potrebujem len 1 novú súčiastku a 29 zvyšných môžem ďalej používať.

Zaručiť opraviteľnosť

Malo by to byť samozrejmé, no nie je to tak. Nie všetky výrobky je možné opraviť a nie každý výrobca garantuje, že má v ponuke aj náhradné diely. V organizácii Repairably sa preto rozhodli neriešiť odpad až keď vznikne, ale pomôcť výrobcom dizajnovať výrobky tak, aby sa dali opraviť a odpad teda vôbec nevznikol alebo vznikol až po dlhom používaní.

„Ak spotrebič dostane do vienka opraviteľnosť, nielen že neskončí ako odpad, ale opravovaním dostáva šancu na ďalší život. Vďaka tomu sa môžu rozvíjať second hand trhy, kde si takéto výrobky zachovajú vyššiu hodnotu, a spoľahlivosť pre ďalšieho užívateľa. Tiež sa vďaka opravovaniu môžu rozvíjať služby,  napríklad malé sociálne podniky zamerané na servis a opravu, a tým aj lokálna ekonomika,“ hovorí Laluhová.

Repairably firmám ponúka certifikáciu opraviteľnosti. „Pozeráme sa na problém opraviteľnosti komplexne a zabezpečujeme praktickosť opravy  výrobku. Výrobok, ktorý prejde naším testovaním, dostane certifikát a spotrebiteľ tak vie, že si ho môže jednoducho a dostupne opraviť. Je to systémová zmena, ktorá rieši problém ešte predtým, než vznikne,“ hovorí Laluhová.

Na to, aby výrobok dostal certifikát, musí spĺňať body týkajúce sa cien komponentov, ich dostupnosti, dostupnosti nástrojov, manuálov, softvéru na opravu a samozrejme aj prístupu k informáciám. Všetky certifikované výrobky sú uvedené na webe aj s manuálom na opravu, zoznamom nástrojov a komponentov, ktoré si spotrebiteľ môže aj objednať.

„Chceme, aby sa oprava stala prvou voľbou, aby bola čo najjednoduchšia. Je to ešte dlhá cesta, dôležité je aj postupne meniť nastavenie spoločnosti a opravu si doslova pýtať. Nemyslím len na úrovni spotrebiteľa, ale na všetkých úrovniach aj  na úrovni zákonov,“ hovorí Laluhová.

Svet chce právo na opravu

Repairably nie je na svete prvou organizáciou, ktorá sa opraviteľnosťou zaoberá. Oprava celosvetovo naberá na obrátkach. V Európe a USA sa odohráva boj za right-to-repair, alebo právo na opravu, ľudia protestujú pred bránami Európskej komisie, Apple dostáva pokuty, Francúzsko vydáva zákon proti plánovanej obsolescencii. Existujú rôzne organizácie, ktoré sa opraviteľnosťou zaoberajú z rôznych uhlov, napríklad Restarters Barcelona, Restart Project, iFixit, Ecos, Rreuse, v Čechách sa intenzívne rozbieha aktivita Opravme Česko.

„V júni minulého roka sme sa zúčastnili rokovania Joint Research Center Európskej komisie, kde sa riešil budúci zákon o „Repairability Scoring System“, na základe ktorého by jedného dňa malo byť povinné na každom výrobku uvádzať mieru jeho opraviteľnosti. Okrem toho sa opraviteľnosť, spolu s “modernizovateľnosťou” (upgradeability) a trvácnosťou/dlhou životnosťou (durability)  dostala do balíčku Ecodesign. Tento štandard vstúpi do platnosti v Apríli 2021, a stane sa tak prvým legislatívnym usmernením v rámci opraviteľnosti,“ popisuje Laluhová.

Na Slovensku si už tiež začíname uvedomovať, že zložitosť opravy je skôr prekážkou. V komunitných centrách sa tak organizujú rôzne opravovačky, napríklad v Trnave (Malý Berlín) v Bratislave (komunitná obývačka Bystro, Repair cafe v Starej tržnici). Cirkulárnu ekonomiku, ktorej súčasťou je aj opraviteľnosť intenzívne rozvíja INCIEN. „S týmito európskymi aj slovenskými organizáciami sme v kontakte. Repairably tiež vzniklo na Slovensku, no najväčší efekt dosiahne samozrejme vtedy, keď sa certifikácia stane medzinárodnou a bežnou,“ uzatvára Laluhová.

Slovenský zákon o odpadoch dáva podnikateľom aj možnosť prevádzkovať zariadenie na prípravu elektroodpadu, teda nechceného alebo pokazeného spotrebiču, na opätovné použitie. Na túto činnosť sa vyžaduje povolenie ministerstva životného prostredia, ktoré zaručuje, že elektrozariadenie opätovne uvádzané na trh bude bezpečné z hľadiska elektrickej aj environmentálnej bezpečnosti a budú sa naňho vzťahovať rovnaké štandardy ako pri novom výrobku, teda napríklad záručná doba. Možnosť požiadať o takúto licenciu však doteraz nevyužil ani jeden slovenský podnikateľ.