NOÉMI RÁCZOVÁ je ilustrátorka a pedagogička na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Hovorí, že štúdium na ich škole nie je len o kreslení, ale žiaci sa musia naučiť zodpovednosti, samostatnosti a taktiež musia rozumieť svetu. Možno aj vďaka tomu je medzi absolventmi umeleckých škôl najnižšie percento nezamestnaných. Čítajte o výchove nielen umelcov viac v rozhovore, ktorý sme nahrali ešte pred odovzdávaním ocenenia Učiteľ Slovenska počas toho, ako Noémi sprevádzala žiakov na študijnom pobyte v Maďarsku.
Na vašej škole sa snažíte priblížiť umenie dnešnému technologickému svetu – zameriavate sa na digitálne technológie a dizajn počítačových hier. V akom stave sú dnes umelecké školy? Reflektujú dostatočne stav dnešnej spoločnosti?
Na našej ŠÚVke (Škola úžitkového výtvarníctva, pozn. red.) v Košiciach som už 17. rok, neviem teda odpovedať za všetky školy. Je to štátna škola, z čoho vyplývajú isté obmedzenia, pretože sa musíme držať štátneho vzdelávacieho plánu. Ten však pripravujú odborníci a riaditelia tak, aby čo najlepšie reflektoval potreby dnešnej doby. Ja som končila dve vysoké školy – anglický jazyk a výtvarnú výchovu a následne ilustráciu a klasickú grafiku. Ako som ilustrovala knihy, všímala som si, že sa digitálna technológia tlačí stále viac aj do tejto sféry. Už druhý rok po nástupe na školu som prišla s tým, že by sme mohli začať učiť počítačovú grafiku. Avšak práca s počítačom sa odvíja od klasických kresliarskych zručností, čiže deti musia najprv vedieť kresliť a až potom sa učia počítače.
Vo využívaní moderných technológií ste v Košiciach medzi umeleckými školami jedineční alebo je to bežný trend?
Myslím, že už je to bežný trend, aj keď stále je najväčším problémom vybavenie učební. Iné je, keď počítač používate na klasickú informatiku, a keď na ňom potrebujete urobiť animáciu alebo 3D objekt. Na to už potrebujete počítač, ktorý je výkonnejší a, čo je veľmi dôležité, potrebujete softvér. Profesionálne grafické programy sú neskutočne drahé, takže ich skúšame získať cez projekty a sponzorov. Zatiaľ sa nám to darí, prípadne hľadáme bezplatné alternatívy. Nie je to síce najprofesionálnejšia kvalita, ale dá sa v tom fungovať.
A deťom práca s týmito náročnými programami ide?
Dnešné deti sú veľmi šikovné, neboja sa skúšať nové veci a potom ich naučia aj nás. Aby som im to však trochu zľahčila, začala som vyrábať youtubové tutoriály a demo nahrávky z vyučovania. A všimla som si, že už sa mi na odber prihlasujú aj decká mimo našej školy.
Čiže je z vás youtuberka.
(smiech) No áno, ale vraj sa pri mojich videách veľmi dobre spí. Musím sa snažiť robiť ich čo najkratšie.
Jeden z vašich partnerov v odbore digitálna maľba je Pixel Federation, čiže firma, ktorá navrhuje počítačové hry. Ako vaše partnerstvo funguje?
Už roky som zisťovala, že digitál sa mi tlačí do mojej vlastnej tvorby. Keď ma decká videli niečo kresliť na počítači, chceli sa to naučiť. S manželom sme si povedali, že prečo by sme to nemohli učiť aj ako samostatný odbor. Tak sme po večeroch v kuchyni písali vzdelávací plán, ktorý má nejakých 600 strán. Predložili sme ho na vedenie školy a hľadali sme partnerskú školu, lebo sme zistili, že nielen na Slovensku, ale ani v Česku, Maďarsku a Poľsku sa takéto niečo nevyučuje. Oslovili sme viacero škôl, ale mnohé by to neboli schopné zvládnuť personálne alebo vybavením.
Nakoniec sme sa spojili so školou v Trenčíne, spoločne sme vypracovali projekt a popri tom sme chodili do rôznych firiem, ktoré vyvíjajú hry. Ozvali sme sa Šickovcom do Pixel Federation, že by sme chceli, aby sa na náš plán pozreli a povedali nám, či by také štúdium bolo využiteľné v praxi. Dali nám k tomu pripomienky a rovno si nás prizvali do tímu, ktorý riešil, čo ďalej na Slovensku s takýmto typom vzdelávania. Pred dvoma rokmi potom zobrali jedného nášho žiaka do tímu, a tak sme s manželom jazdili na striedačku každý mesiac do Bratislavy učiť sa, ako to funguje v reálnom svete. Tento rok zas vybrali ďalšiu študentku do letnej školy vývoja hier a opäť bola najmladšou účastníčkou, lebo naše deti sú super!
Predpokladala by som, že práve digitálna maľba je na vašej škole teraz najviac in?
Máme ešte jeden odbor v experimentálnom overovaní – dizajn digitálnych aplikácií. Nepovedala by som však, že len tieto dva sú najobľúbenejšie. Veľmi populárna je aj animovaná tvorba alebo propagačná grafika. Každá oblasť má svoje opodstatnenie – bez spolupráce by to nešlo.
Spomínali ste, že sa snažíte prepájať umenie s praxou a svetom budúcnosti. Ja mám však pocit, že mnohí rodičia nechcú pustiť svoje dieťa na umeleckú školu, lebo majú pocit, že si tam len tak niečo kreslí, a nevedia si predstaviť, ako by sa uplatnilo v praxi. Prečo by rodičia mali svoje deti na umelecké školy pustiť?
Snažím sa rodičom robiť osvetu. Na jednej strane je pravda, že v 15-tich rokoch je veľmi ťažké rozhodnúť, čo bude dieťa robiť vo svojom živote. Na Slovensku sme zvyknutí, že keď človek niečo vyštuduje, tak už musí celý život robiť len to a nič iné. Dnes je podľa mňa doba trochu iná. Keď má žiak skutočný záujem ísť na umelecký smer, mal by mať právo o tom rozhodnúť a rodina by ho mala podporiť. Je podľa mňa veľmi zlé, ak do rozhodovania veľmi autoritatívne vstupujú rodičia.
Druhá vec je, že ŠÚVka nie je ako základná umelecká škola, kde si deti poobede niečo tvoria a o nič vážne nejde. Toto je výber ich povolania, takže sme na nich prísni, musia všetko odovzdať včas, musí to byť kvalitné, bezchybné a tak ďalej. Ide nám o to, aby sa naučili zodpovednosti a samostatnosti. Teraz som so žiakmi v Maďarsku na trojtýždňovom 3D školení a bez reptania každé ráno odchádzajú do firmy, kde sa učia celý deň. Keď som po prvom týždni videla, čo sa už stihli naučiť, zašla som. Čiže je to celkom tvrdá práca. A výhodou je, že žiaci sú už po skončení štúdia pripravení pracovať. Nie je nutné, aby išli na vysokú školu.
Rodičia sa zvyknú pýtať aj takú tú všeobecnú otázku, že prečo je dôležité vychovávať si umelcov pre spoločnosť ako takú.
Minule som videla rebríček zamestnanosti podľa jednotlivých študijných odborov a bola som milo prekvapená, že Vysoká škola výtvarných umení mala najnižšie percento nezamestnaných absolventov. A pritom nie každý sa zamestná v tejto oblasti. Ľudia z týchto škôl sa však stavajú k životu ako takému veľmi kreatívne. Vždy nájdu spôsob, ako riešiť problém, ako sa posunúť ďalej, a ja si myslím, že na našej strednej škole je to veľmi podobné. U
číme deti mnohým veciam, ktoré sa im zídu v živote. Nie sú to len odborné zručnosti ako niečo namaľovať, ale aj rôzne zručnosti: ako sa odprezentovať, ako povedať svoj názor, ako kriticky uvažovať, ako argumentovať atď. Niekomu teda výučba na takýchto školách pripadá veľmi „free“, ale na druhej strane sa v tej slobode skrýva aj veľa vecí, ktoré potrebujú do života. Musia vedieť komunikovať, spolupracovať, spoznávať svet, zdolávať svoje vlastné obmedzenia a tak ďalej.
Ako vnímate klasické predmety ako slovenčina, dejepis alebo chémia? Je to pre budúcich umelcov dôležité?
Najlepšie by bolo sa spýtať žiakov v mojej triede. Tí by vám povedali, že bez toho, aby sa snažili vo všetkom, to nepôjde. Vzdelávanie je komplexné. Napríklad – deti navrhujú dizajn autíčka. Ako by ho mohli navrhnúť, ak by nemali základné vedomosti z fyziky alebo mechaniky? Alebo ilustrujú nejakú príšerku. Ako by ju mohli nakresliť, ak by nemali šajnu o stavbe kostí a svalov? Ako by fungovala ilustrácia knižiek bez znalosti slovenčiny a literatúry? Jedno s druhým súvisí. Musia byť dobrí aj v klasických predmetoch a samozrejme, ak sa chcú zúčastniť súťaží alebo ísť na Erazmus, musia mať dobré známky.
Dobrý umelec teda musí rozumieť svetu.
Samozrejme. Známy polyhistor Leonardo da Vinci bol skutočne dobrý v rôznych oblastiach.
Vy sa zameriavate na anglický jazyk, ktorý ste na vašej škole zaviedli aj ako odborný jazyk. Prečo?
Keď išli naši žiaci do zahraničia cez leto pomáhať do tábora, dokázali normálne komunikovať po anglicky, ale akonáhle mali deťom vysvetliť, ako niečo vystrihnúť, oblepiť, ohnúť či obkresliť, tie odborné výrazy im už chýbali. Preto sme sa rozhodli zaviesť odbornú angličtinu ako krúžok. A ujalo sa to tak, že sme ju zaviedli ako predmet pre celú školu. Na škole tento predmet učia kolegovia umelci , ktorí sú zdatní aj jazykovo, pre deti to tak má ešte väčšiu hodnotu.
Rozprávame sa pri príležitosti udeľovania ocenenia Učiteľ Slovenska. Čo podľa vás robí dobrého učiteľa dobrým?
Ako sme sa stretli v top desiatke finalistov, zistili sme, že skoro všetci máme podobné videnie toho, čo to je byť dobrý učiteľ. Či už to bolo sústredenie sa na žiaka, potreba byť sám sebou, otvorenosť, posúvanie sa vo svojej vlastnej odbornosti a nespanie na vavrínoch, a určite tam bola aj ľudskosť. Myslím, že na Slovensku je veľa dobrých učiteľov. V našej vzorke finalistov sme všetci aj celkom inovatívni.
Ja som však mala skvelých učiteľov, ktorí neboli až tak inovatívni, no hľadali spôsob, ako zo žiakov dostať čo najviac. Boli takisto väčšinou aj tímoví hráči. Nemôžete byť dobrý učiteľ, ak nemáte dobrých žiakov. Nemôžete byť dobrý učiteľ, ak nemáte dobrých rodičov, ktorí vás podporia. Nemôžete byť dobrý učiteľ, ak nemáte dobrých kolegov, ktorí vás vedia podržať. A nemôžete byť dobrý učiteľ, ak nemáte dobrých partnerov, ako je napríklad Pixel Federation. Čiže dobrý učiteľ je výsledkom tímovej práce.
Robíte veľa vecí, ktoré sú nad rámec vašich povinností. Kde beriete motiváciu?
Je to o tom, že sa človek chce dobre cítiť. K tomu prispievajú aj žiaci, oni majú geniálne nápady. Nemusím nič vymýšľať, stačí ich počúvať a troška ich usmerniť. No a druhá vec je, že ak aj človek dostane nejakú úlohu ako zadanie, treba si v nej nájsť niečo, čo ho baví – a bude ju robiť s radosťou.
Vaši študenti vyznievajú veľmi aktívne a pozitívne. Mnohí však hovoria, že dnešné deti sú lenivé, nič ich nezaujíma a nič sa im nechce. Máte len šťastie na špeciálne deti alebo máte nejaký návod, ako ich viete naštartovať?
Občas ich treba trošku presviedčať, ale napríklad v súťaži Grafický duel som mala celý rok plný hneď na začiatku. Keď mám nejaký nápad, pýtam sa žiakov, či by sa im to páčilo, a spoločne hľadáme riešenia, ako by sme to mohli zrealizovať. Problémy sú a budú totiž vždy, preto je dôležité, aby sme hľadali riešenia a boli aktívni. Žiaľ som si všimla, že dieťa často príde s nápadom a učitelia sú unavení, majú toho veľa, nemajú to zaplatené a nechce sa im to teda riešiť. Ja to úplne chápem, ale problém je ten, že dieťa si z toho odnesie informáciu, že sa vlastne neoplatí niečo robiť a stane sa pasívnym a kreativita a zvedavosť sa v ňom uspí. Keď sa vám však podarí nadchnúť aspoň pár ľudí v triede, postupne sa pozobúdzajú aj ostatní ako také Šípkové Ruženky.
Keby ste sa stali ministerkou školstva, čo by bola prvá vec, ktorú by ste zmenili?
(ticho) Neviem, kde by som začala, lebo všetko by sa malo tak trochu zmeniť. Asi by som tam na týždeň posadila deti, aby zistili, kde je problém, a povedali nám, čo potrebujú. Treba viac počúvať žiakov. Dnes sú totiž v pozícii, že nemajú na výber. Keď idete napríklad do kina a film sa vám nepáči, odídete. Zo školy však len tak odísť nemôžete. A je tiež ťažké ju zmeniť, keď vás nikto nepočúva.
Súťaž Učiteľ Slovenska je súčasťou medzinárodného ocenenia Global Teacher Prize. Do súťaže sa mohli prihlásiť učitelia základných a stredných škôl aj učitelia na čiastočný úväzok či školitelia v online kurzoch. Nominovať ich môže aj verejnosť a prihlášky sa dali posielať do konca júna. Víťaz získa odmenu päťtisíc eur a cestu na finále Global Teacher Prize do Dubaja, kde sa bude odovzdávať cena za najlepšieho učiteľa sveta.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
