Vyštudovaný ekonóm z mesta odišiel na zaježovské lazy v snahe stať sa úplne sebestačným. Podarilo sa mu to?

Tušil som, že rozhovor o sebestačnosti nebude zadarmo. Už z diaľky som videl, ako ma „ujčok“ čaká na dvore a v rukách zviera zozbieranú úrodu z poľa.

Dve hodiny som čistil fazuľu. Inak by som rozhovor nedostal, lebo gazdovstvo nepočká. Vyštudovaný ekonóm mi vysvetľoval, prečo sa stal lazníkom. Spočítal si príjmy a výdaje a pred dvadsiatimi rokmi sa rozhodol, že pre spokojný život je lepšie znížiť výdaje, ako naháňať sa za vyšším príjmom. Preto sa rozhodol čo najviac potravín si dopestovať a dochovať sám. Vyžije s príjmom, ktorý by som vo väčšom meste minul za pár dní na kávu a koláč.

Rozhovor mi po rokoch presviedčania poskytol pod podmienkou, že nezverejním jeho meno. S vážnou tvárou sa otočil k bráne. „Veď pozri, čo ja môžem hovoriť o sebestačnosti, keď už mám auto.“ Deti chceli chodiť na krúžky do mesta, tak na tento „hriech“ pristal. Bolo ale zrejmé, že to berie ako poľavenie zo svojich hodnôt. Tento chlap pritom stále odmieta používať na poli traktor.

Nabalil mi dve kilá svojich zemiakov a vyprevadil ma k bráne. Odchádzal som s pocitom, že som po dlhej dobe stretol človeka, čo o sebestačnosti nepíše traktáty, ale snaží sa ju žiť. Aj keď z jeho pohľadu nedokonalo.

Prečo si prišiel žiť na stredoslovenské lazy, kde nemáš žiadne korene?

Som tu už 20 rokov a v tom čase bola hlavným motívom môjho sťahovania vlastná sebestačnosť v spojitosti s odrezaním sa od systému. A tiež komunitný život. Ja som prišiel v čase tzv. igorizmu. To je obdobie, keď ešte žil Igor Chýra, ktorý mnohé veci na Zaježoval rozbiehal. Mojou prioritou v tej dobe bolo existovať mimo systému, nie toho politického, ale ekonomického. Nechcel som len zarábať peniaze na svoje potreby.

Vyštudoval si ekonomickú univerzitu a tvojou snahou napriek tomu bolo vyhnúť sa ekonomického systému?

Áno. Moji spolužiaci boli úspešní, mne to nikdy nešlo. Aj v Amerike, kde som bol dvakrát, som si zarobil oveľa menej ako oni. A keď som zistil, že znížením svojich príjmov v pohode vyžijem, pustil som sa touto cestou.

Žil si pôvodne v meste. Tam si mal nejaké zamestnanie?

Pracoval som tri roky ako úradník a z práce som odišiel, keď som si zarobil na cestovanie.

Keďže si človek z mesta, ako vyzeralo tvoje prvé laznícke obdobie?

Keď som sem prišiel, nevedel som o gazdovaní nič. Doma sme nemali ani len mačku. Bol som ale veľmi nadšený a mal som sa tu od koho učiť.

Kto ťa učil?

Tí, ktorí tu prišli skôr, a hlavne tunajší ujčekovia aj tetky.

Fungoval ti systém zníženia výdajov tak, ako si si predstavoval?

Mojou predstavou bolo dopestovať si vlastnú stravu, zabezpečiť si teplo v dome a tiež ovládanie nejakého remesla. Pre samého tridsaťročného chlapa to vtedy nebol problém.

Dokázal si v tom čase byť sebestačný a nekupovať si nič v meste?

V tom čase tu fungoval systém založený Igorom Chýrom, do ktorého som bol tiež zapojený. Igor si založil Recyklačné stredisko a strategicky tam zamestnal viacero ľudí na čiastočný úväzok, takže jedenkrát do týždňa som pracoval tam a triedil odpad, čo mi pripadalo ako zmysluplná práca. Zarobil som tam pár stoviek korún mesačne a popritom som pracoval na svojom políčku, a v podstate mi to finančne vychádzalo. Ale presný rozpočet som si začal viesť, až keď sa nám narodila najstaršia dcéra, a začali sme gazdovať na laze neďaleko Zaježovej. Na mesiac nám vtedy (v roku 2001) celej rodine stačilo 500 korún. Táto suma sa potom zvyšovala s každým dieťaťom, čo prišlo na svet.

Čo bolo hlavným dôvodom zvyšovania tej sumy? Deti?

Aj keď sme sa snažili kopírovať život starousadlíkov a mali sme na to aj fyzické predpoklady, pretože pri snahe o sebestačnosť je fyzická kondícia naozaj dôležitá, mali sme to sťažené tým, že je iná doba. V minulosti totiž každé narodené dieťa odmalička pomáhalo v domácnosti, a dnes sa hovorí, že len blázon má veľa detí, lebo je to drahý špás.

Tvoje deti ti ale na gazdovstve pomáhajú, nie? Veď aj teraz ako som prišiel k tebe, tvoje dcéry s tebou lúskali fazuľu.

Kedysi deti pomáhali oveľa viac a čím viac ich bolo, tým sa to s rastúcim vekom znásobovalo. My sme dreli sami dospelí a ešte aj na deti. Dcéra síce pomáhala, ale nechceli sme ju do toho príliš tlačiť, nemohli sme si to dovoliť.

 

Nemohli ste si dovoliť od nej požadovať viac práce? Kvôli rečiam z vonku?

Odpoviem nepriamo. Mám informácie od známeho, ktorý cestoval po celom svete a skúšal rôzne formy komunitného života od Amišov až po Indiánov. Nakoniec našiel náboženskú komunitu, ktorá mu vyhovovala v Nemecku. Komunita má okolo 100 členov a deti tam vyrastajú s rovesníkmi s rovnakými hodnotami. Takže do nich nemusíš nasilu tlačiť to, čo si myslíš, že je správne. V našich podmienkach, ak sa trochu vymykáš, deti sa porovnávajú s rovesníkmi a začínajú sa pýtať, prečo ony musia robiť niečo, čo ich rovesníci nemusia.

Podľa teba vonkajší svet tvoje deti kazí a keby to tak nebolo, fungovalo by to ako v tej komunite v Nemecku?

V podstate áno. Ale uvediem iný príklad. Jedného letného dňa prišiel kamarát s dcérkou, ktorá v tom čase bola dcérinou rovesníčkou, a navrhol, že sa ideme kúpať. My sme ale v tom čase potrebovali obracať seno, lebo to je ideálne robiť za horúceho počasia. Ja som vtedy nemal problém povedať nie, kúpať sa nepôjdeme. Ale partnerka aj dcéra to už vnímali inak.

Pri poslednom rozhovore, ktorý som robil s tvojou dcérou, ale tvrdila, že rada spomína na svoje detstvo.

Vidíš, naše deti sme vychovávali často prísne a spätne si uvedomujem, že celé by to bolo prirodzenejšie, keby sme nemuseli riešiť veci, ktoré prichádzali zvonku. Proste by išli pásť husi, lebo to tak robia všetci a hotovo.

Robil som rozhovor s jednou zo zakladateliek slobodnej školy Sudbury Valley v Kalifornii, kde majú práve úplne opačný trend a deťom dávajú úplnú slobodu. Nemusia prísť ani na jeden predmet a môžu celý týždeň pozerať televíziu. Nemal si niekedy pocit, že by tvoje deti mali mať viac slobody a voľbu vlastnej cesty?

Nakoniec to tak aj dopadlo. S príchodom každého ďalšieho dieťaťa som sa presadzoval stále menej. Viem o tomto spôsobe výchovy v Amerike a šíri sa to po celom svete, ale mám skúsenosť s rodinou, kde týmto štýlom dieťa vychovávali a nakoniec dieťa ovládalo rodičov. Nestotožňujem sa s názorom, že spôsob výchovy v prírodných kmeňoch sa dá aplikovať v modernej spoločnosti tak, ako to hlása napríklad bestseller Koncept kontinua.

Na jednej strane hovoríš, že okolie ti deti kazilo svojimi radovánkami, a na druhej strane viem, že si deti chcel dať do veľkej štátnej školy radšej ako do malej komunitnej. Čo sa vtedy stalo?

Asi máš na mysli to, že dcéra odišla z malej Zaježovskej komunitnej školy do veľkej školy do Pliešoviec. Bolo to súčasťou jej rozhodnutia a ostatné naše deti ju nasledovali. Pamätám si obdobie, keď ťa Igor veľmi podporoval pri zakladaní komunitnej školy tu v Zaježovej a hneval sa, že niektorí z nás ostatných takí nadšení neboli. Ja som to osobne vnímal tak, že školská dochádzka je povinná, štát ju dotuje, a preto mi ako najjednoduchšie riešenie vyšla štátna škola a založenie súkromnej školy mi prišlo kontraproduktívne. V tom zmysle, že to bolo na úkor iných. Podľa mňa tu na lazoch sú dôležitejšie činnosti. Nakoniec ale založenie školy kvôli počtu detí stálo na našej dcére, tak som nechcel robiť problémy. Potom ale prax ukázala, že novozaložená škola stojí viac energie ako štátna.

Tvoja najstaršia dcéra odišla na strednú školu do Nemecka. Myslíš, že tvoje deti sa v dospelosti vrátia gazdovať na lazy?

Nemám v tomto smere žiadne ambície. Ale skôr si myslím, že nie. Určite nie k takej forme gazdovania akú sme realizovali my so ženou.

V čase, keď si mal príjem 500 korún, si si množstvo potravy dopestoval. Na čo si míňal peniaze?

Keďže v tých najlepších rokoch sme boli potravinovo sebestační na približne 80 %, časť peňazí išla na ďalšie jedlo, na dane, na cestovné lístky. Samotnú sebestačnosť by som rozdelil na potravinovú, energetickú a na sebestačnosť v potrebách – napríklad ak niekto nablízku hra pekne na gitare, nemusím ísť na koncert a podobne.

Takže ide o minimalizovanie potrieb a výdavkov. To je vlastne asketizmus.

Ide skôr o uspokojenie svojich potrieb, ale inou formou. Namiesto wellnessu v hoteli si posedím v prírodnej saune a podobne.

Vrátim sa ešte k tým výdajom. Aké máš výdaje dnes?

Odkedy máme auto, už som to prestal počítať. Pribudli aj poplatky v škole.

A čo sa stalo, že ste si kúpili auto?

Kúpila ho svokra. Ja som to stále odďaľoval a čakal, kedy budú finančne dostupné elektromobily, ale predbehli ma.

Takže, ak som to správne pochopil, ak by si nemal rodinu, tak by si zo svojich ideálov neupustil?

Teoreticky určite nie. Ale každý má slobodu voľby a ja som sa tiež rozhodol. Keby som sa chcel držať svojich ideálov, ostal by som v komunite na Korzike, kde som bol štyrikrát. Ale vrátil som sa. Aj vtedy, keď som prežíval krízu vo vzťahu. Keby vtedy nebolo dcér, asi by som tam ostal, lebo to bolo veľmi lákavé. Ale na Korzike bol problém s potravinovou sebestačnosťou. Je tam sucho a veľa škodcov, pre vegetariána je to tam ťažké.

Ako vyzerá tvoj bežný deň na gazdovstve?

V sezóne vstávam skoro, medzi piatou a šiestou, podojím kravu. Keď som ešte kosil, vstával som o štvrtej. Teraz už nekosím, pretože dievčatá odmietli obracať seno. Najskôr nachovám statok, z mlieka robím syr. V lete sa zase pleje, zavlažuje, suší, kosí, zbiera úroda. V zime chystám drevo a spracúvam úrodu. Teraz som sa zmenil na komerčného gazdu a venujem sa viac tomu, čo viem speňažiť, takže nemusím mať všetko. Zeleninu, mäso a mliečne výrobky máme v množstve, ktoré nám stačí.

Koľko hodín denne zvyčajne pracuješ?

Nie je to viac ako v bežnej práci. Na jar a na jeseň je síce viac práce, ale v lete a v zime zase menej. Keď to tak spočítam, v prvom rade ušetrím čas na dopravu do práce. Bežne som tak stratil aj dve hodiny. Teraz nemám na mysli cesty vlakom, keď si môžem čítať. To nepovažujem za stratený čas. Skôr presuny autom. Mínusom je zase menšia mzda. Momentálne som si schopný zarobiť asi 4-5 eur za hodinu ako poľnohospodár.

Nemáš niekedy pocit, že si už vyšťavený z práce na gazdovstve?

Nie. Ale moja partnerka áno J. Mal som príležitosť pracovať aj inak a do práce dochádzať, ale takto doma mi to vyhovuje viac. Aj keď nie som klasický gazda, skôr ma baví pestovanie, nie chov. Na koňa len tak pre zábavu nesadnem, nebaví ma to. Ale využívať silu zvierat pri práci ma baví. Dnes je na Zaježovej niekoľko väčších farmárov. Ja farmár nie som, lebo nemám traktor. Ale ako gazda mám problém zohnať tu ďalšie pozemky, pretože všetko je tu zabrané, čo je na druhej strane dobré z hľadiska osídľovania vidieka. No podľa môjho názoru súčasný agrárny dotačný systém veľa vecí kazí.

Si spätý so zemou a so svojím gazdovstvom. Zaujímaš sa aj o politiku?

Žiaľ, vonkajší svet ma zaujíma, ale nie som s tým spokojný. Moja spomienka z detstva je o tom, že otec sedí s uchom pritlačeným na rádio a počúva Slobodnú Európu alebo Hlas Ameriky. Potom to s mamou rozoberajú. Mal som toho plné zuby. Ponáranie sa do politiky pokladám skôr za úpadok. Ak máš životnú filozofiu postavenú na hlbšom základe, nemôžeš sa politikou nechať pohltiť. Žiaľ, teraz sa mi to však stáva. Takže čo robil môj otec, teraz robím aj ja.

Považuješ za dôležité chodiť voliť?

Snažím sa vyhýbať rečiam o politike a považujem za človeka degradujúce, ak sa politikou nechá pohltiť. Je to rovnaké ako s ekonomikou. Tá sa tvári ako veda, ale je to len vec viery rovnako ako politika. Ja neverím, že osobne ovplyvním výsledok volieb tým, že sa budem snažiť niekoho presadiť.

Keď sa Kotleba pred štyrmi rokmi stal v našom kraji županom, oblial ma pot. Takýto človek získal legitimitu aj vďaka tomu, že ľudia si povedali, veď nemá zmysel voliť.

Jeden z dôvodov, prečo som sem prišiel je aj ten, že som sa chcel vyhnúť politike. Je to pod moju úroveň ísť do volebnej miestnosti. Pre mňa je tento boj o moc niečo, čo sa ma netýka. Ja parlamentný systém vnútorne neuznávam a prikláňam sa k názoru Jula Satinského, ktorý na otázku, aké zriadenie by chcel, povedal, že monarchiu. Dobrý kráľ Matej je lepší ako 150 rozhádaných poslancov. Ak chceš deti vychovávať príkladom, tak potom aký príklad im poskytneš, ak na najvyšších miestach sú príklady na zaplakanie?

Nie je ale rizikom mať jedného vládcu, ktorého môže ľahko opantať moc, a nemá ho kto kontrolovať? V parlamentnej demokracii sú aspoň nejaké mechanizmy na zabránenie zneužívania moci.

Ale opantanie mocou je tam také isté, lebo je to veľmi sofistikovaný spôsob, ako si ekonomická moc získava aj politickú moc, a navyše je to veľmi nákladné.

Povedal si, že nechceš, aby v tomto rozhovore zaznelo tvoje meno. Prečo?

Nepovažujem sa za dôležitého a navyše sa mi to, čo som chcel v živote dokázať na úrovni sebestačnosti, ani nepodarilo. Ja svoj život nepovažujem za slávny. Hlavne mi však vyhovuje život v anonymite, ako som videl aj u svojich „korzických“ priateľov, ktorí boli napríklad hrdí na to, že o ich narodenom decku dlho nikto nevedel. Ale ľudia asi potrebujú niečo čítať vo voľnom čase (smiech).

Takže ty svoj život nepovažuješ za úspešný? Ale veď nie je veľa ľudí, ktorým sa podarilo dosiahnuť takýto stupeň sebestačnosti.

Vyrastal som v čase, keď cez víkendy všetci z mesta chodili na záhradu vzdialenú niekoľko desiatok kilometrov. Voľný čas bol teda veľmi efektívne využitý. Vraj v máloktorom štáte bola taká veľká komunita záhradkárov. A popritom ešte chodili do práce. Vtedy bolo samozrejmosťou byť sebestačný aspoň na úrovni ovocia.Ako nekomunitný typ človeka sa nepovažujem za nejako zvlášť úspešného ohľadne sebestačnosti, lebo kvalita sebestačnosti sa zvyšuje pri intenzívnej spolupráci.

Za zapožičanie archívnych fotografií ďakujeme portálu www.zajezka.sk, kde sa o zaježovských lazoch dozviete viac.