Adam Vokáč (25) je spevákom kapely Puplefox Town, hrobárom a predsedom vzdelávacieho spolku Posledná stopa. Prostredníctvom spolku informuje verejnosť o prírodných spôsoboch pohrebu. Vysvetľuje napríklad, ako v New Yorku kompostujú telá a čo to je pohrebná rezervácia. Ako hrobár sa stará o jeden z pražských prírodných cintorínov, na ktorom chce pochovávať telá bez náhrobných kameňov.
Tento článok ste mohli čítať aj v Denníku N
Ako sa frontman kapely dostane k pohrebníctvu a ako dlho sa tomu venujete?
Súvisí to spolu v niekoľkých rovinách. Mám v sebe umeleckého a romantického ducha, ktorý mal vždy rád romány a obrazy obdobia romantizmu. Skrátka, vždy ma to ťahalo k hrdinom, ktorí sú často na okraji spoločnosti – v oblasti pohrebníctva. Svoje umelecké ja vyjadrujem hudbou, ale vždy ma lákal aj cintorín, ktorý vnímam ako temné, ale zároveň romantické prostredie.
Budú to podľa mňa dva roky, odkedy som si urobil rekvalifikačný kurz hrobára. Na kurze sa mi páčilo, že sme sa venovali aj znalosti zákona a samostatným rituálom pohrebov kresťanov, pravoslávnej cirkvi, židov a podobne z dôvodu, aby hrobár ctil zvyky každého.
Vnímate teda presah medzi umením a smrťou?
Určite. Smrť je pre mňa inšpiráciou v hudbe. Zároveň cítim, že umelecky som už dal zo seba von dosť, a teším sa, že môžem ukázať svoju ďalšiu stránku a priniesť spoločnosti niečo iné.
Čo všetko má na starosti hrobár?
Jedna vec je, čo sa človek na kurze učí a čo sa všeobecne očakáva, a druhá vec je realita. Keď som nastúpil do práce ako hrobár, mal som trochu inú predstavu. Hrobár je vlastne údržbárom cintorína. Stará sa o cintorín a sem-tam vykope hrob. Na cintorínoch pracujú aj ľudia, ktorí napríklad vôbec nekopú hroby, ale vozia kontajnery alebo hrabú lístie. Do styku s mŕtvym prichádza len pohrebná služba, ja manipulujem len so zatvorenou rakvou.
Absolvovali ste aj kurz americkej organizácie Green Burial Council, ktorá podporuje zelené pohrebníctvo a buduje prírodné cintoríny na celom území USA.
Bol som tam jediný Európan. Kurz bol online tri mesiace. O pohrebníctve nám prednášali odborníci a všetci zúčastnení sme si navzájom vymieňali informácie. Prírodné pohrebníctvo som registroval najmä cez rituály. Na tomto kurze som bol prekvapený, že sa rituál skoro vôbec nepreberal. Išlo skôr o praktické veci. Bolo to určené pre ľudí, ktorí by raz chceli mať prírodný cintorín, na ktorom by sa pochovávali celé ľudské telá. Bolo to zamerané aj na technické veci, ako je účtovníctvo, práca s mapou a ako sa starať o územné plánovanie.
Sú prírodným pohrebom naklonení viac ľudia v USA ako v Európe?
Myslím si, že v USA sú dva extrémy. Na jednej strane sú tam prírodné cintoríny oveľa viac rozvinuté ako u nás, ale zároveň je tam druhý extrém, ktorým je balzamovanie tiel formaldehydom a pochovávanie do betónových hrobiek. Tento ich mainstream je menej ekologický ako ten náš.
Zaujímavé je, že Američania ku kremácii pristupujú ako k ekologickejšej variante, no to sa o kremácii nedá povedať. Pochovávajú do zeme tak neekologicky, že kremáciu považujú za lepšie riešenie. U nás je pochovávanie do zeme oveľa jednoduchšie. Telá neplníme chemickými tekutinami a ani nestaviame vybetónované hrobky a cintoríny. Robíme to skromnejšie, pričom kremácia je pre nás oveľa väčším strašiakom znečisteného ovzdušia.
Ak by ste mali porovnať z hľadiska ekológie všetky dostupné typy pochovávania v Česku a na Slovensku, ako by ste ich zoradili?
Najekologickejším typom pochovávania je ten najobyčajnejší – vykopať skromnú jamu, aby sme do pôdy zasiahli čo najmenej, a vložiť do nej telo. Tak ako sa to robilo v praveku. Keď to telo nie je zbytočne hlboko, do pár rokov ho pôda prijme, zvieratká v zemi sa oň postarajú a zároveň pôdu vyživí. Myslím si, že je to najprirodzenejší a zároveň najekologickejší spôsob pochovávania. Rozdiel oproti kompostovaniu ľudského tela je minimálny. Tieto dva spôsoby by som z hľadiska ekologickej stopy ani neporovnával, pretože je to zanedbateľné. Skôr ide o to, aký odchod je človeku bližší.
Ďalším spôsobom je aquamácia – rozpustenie človeka v roztoku hydroxidu sodného. V tejto chvíli je aquamácia takisto ekologickejšia ako kremácia. Pri tomto procese je však nutné zahrievanie, takže sa pri ňom spotrebuje veľa energie a vody. Samozrejme, závisí od toho, akým spôsobom sa energia získava a podľa toho môžeme posúdiť uhlíkovú stopu aquamácie. Bol by som rád, ak by všetky tieto možnosti boli u nás legálne, aby si človek mohol vybrať to, čo mu je najbližšie.
Dôležité je, že kremácia nie je udržateľná, závislosť na fosílnych palivách nie je pre nás ideálna. Skrátka uhlíková stopa jednej kremácie sa dá porovnať s cestou autom z Prahy na sever Chorvátska. Takáto cesta má asi rovnakú uhlíkovú stopu ako jedna kremácia. Niekomu sa to môže zdať málo, niekomu veľa. V Českej republike dosahuje kremácia vyše 80 percent všetkých pohrebov.
Dôležitá je symbolika človeka a či chce, aby jeho posledná stopa bola ďalším znečistením. Aby bola kremácia ekologickejšia, dalo by sa to docieliť pomocou elektrických pecí. To, čo sa deje s automobilovou dopravou, sa možno bude diať aj s pecami v krematóriách. Pece fungujúce na zemný plyn by mohli nahradiť elektrické pece. Tie majú napríklad už v Holandsku a v Rakúsku. Človek by nespozoroval nič a nie len preto, že je mŕtvy, ale kremácia v elektrickej peci by prebiehala rovnako, ale bez zbytočnej uhlíkovej stopy.
Kde sa v „enviro rebríčku“ nachádza pochovávanie v truhle s veľkým náhrobným kameňom?
Akt tohto typu pochovávania je podľa mňa z pohľadu ekológie úplne v poriadku. No skôr ide o to, odkiaľ dovážame náhrobný kameň a celé náhrobné zariadenie. Často sa dováža z Číny, čo je naozaj náročné na uhlíkovú stopu. No počul som, že sa to oplatí viac voziť z Číny, ako kameň ťažiť u nás.
Takisto by veľmi pomohlo, keby by sa rakvy nelakovali a nelemovali, čiže nijak neupravovali. Veľa ľudí si praje, aby sa po smrti premenili na strom, no zároveň sú pochovaní v rakve, ktorá sa z nejakého stromu vyrobila. Z tohto dôvodu chceme podporovať pohreb v plátne bez rakvy. Príde mi to estetickejšie a osobnejšie, keď vidíte telo zabalené v plachte alebo v plátne, keď je vidieť jeho obrysy, ako v rakve, v ktorej ani nevieme, či to telo je. Čo sa teda týka pohrebu do zeme, tak nemá taký ekologický dosah ako kremácia, no treba sa zamyslieť nielen nad voľbou náhrobku, rakvy, ale aj toho, čo ukladáme na hroby – plastové sviečky a iné ozdoby, ktoré sa nedajú recyklovať.
Za ako dlho sa rakva rozloží v zemi?
Možno za pár desiatok rokov. Podľa zákona to u nás (platí aj na Slovensku – pozn. red.) zatiaľ ber rakvy ani nejde. S naším spolkom Posledná stopa chceme túto diskusiu otvoriť, aby bolo možné telo pochovať bez rakvy len v plachte. Spoločnosť na to však pozerá tak, že tým chceme vyjsť v ústrety moslimom. Z tohto dôvodu sa stretávame s neprijatím tejto alternatívy. „Nechceme mať moslimské zvyky,“ hovoria nám.
Ste predsedom aj spomínaného vzdelávacieho spolku Posledná stopa, čo je jeho cieľom?
Chceme verejnosť informovať o možnostiach zeleného pohrebníctva. Chceme rozpútať debatu o kompostovaní ľudských tiel, aquamácii, pochovávaní tiel bez rakvy, o koncepte takzvanej pohrebnej rezervácie a baviť sa o tom, či ich nechceme prijať aj u nás.
Keď pocítime zhodu v spoločnosti, radi by sme to dali najavo v podobe petície a s príslušnými orgánmi diskutovali o ich legalizácii. Sú to veľké zmeny, ktoré by si zrejme vyžadovali aj nový zákon, takže bude to nadlho. Ak by sa nám to podarilo, radi by sme sa podujali aj na adaptácii pohrebných alternatív v praxi.
Rozdiel medzi nami a Amerikou je aj ten, že u nás sú všetky verejné cintoríny a aj väčšina krematórií obecné. Tým chcem povedať, že je to systémová záležitosť, ktorú musíme komunikovať s mestami a obcami. V prípade Prahy máme pocit, že je tomu mesto naklonené.
Na Slovensku máme dva prírodné cintoríny – Záhrada spomienok vo Zvolene a Les spomienok v Košiciach. Koľko prírodných cintorínov je v Českej republike?
Vo Zvolene ste mali nedávno prvý prírodný kostrový pohreb, ale inak aj vaše prírodné cintoríny zatiaľ slúžia len na ukladanie popola. V Česku je to podobne. Máme tu približne päť prírodných cintorínov, ktoré sú super krokom a posunom vpred, no nie je to pre mňa cieľová stanica.
Pracujem na Lúke spomienok, ktorá je v mestskej časti Praha-Ďáblice vedľa Lesa spomienok. Na Lúke spomienok chceme pochovávať aj celé telá, no bez náhrobných kameňov. Namiesto nich tam rozkvitne lúka.
Budeme dohliadať na to, aby bola rakva ekologická, aby tam neboli žiadne plastové ozdoby. Takisto budeme dávať pozor na to, čo má mŕtvy na sebe oblečené. Často sú ľudia pochovaní v oblečení, ktoré sa nerozloží ani o sto rokov. Budeme pripravovať alebo aj viesť poslednú rozlúčku, pokiaľ budú mať pozostalí o ňu záujem. Bude to prvý cintorín tohto typu v Českej republike.
Ak sa to telo teda vloží do rozložiteľnej rakvy, jama sa naspäť zakope, ako dlho bude trvať, kým na tom mieste rozkvitnú kvety?
Pozostalí musia počítať s tým, že lúka rozkvitne až o nejaký čas. O lúku sa budeme starať rovnako ako o obyčajnú lúku. Dvakrát do roka ju budeme kosiť. Budem tam teda chodiť vlastne ako smrtka s kosou. (smiech)
Má práca hrobára dosah na vaše psychické zdravie? V čom je to náročné alebo, naopak, ľahšie, ako ste čakali?
Táto práca má určite dosah na moje psychické zdravie, ale je skôr pozitívny. Fyzická práca vonku mi vyhovuje. Cítim sa zdravý, nič ma nestresuje a zároveň to, že som konfrontovaný so smrteľnosťou, mi dáva aj dobrú lekciu. Často sa zamýšľam nad svojou smrťou a konečnosťou a tým, čo by som chcel dovtedy zvládnuť a ako by mal vyzerať môj pohreb. Prácu hrobára môžem odporučiť.
Ako si predstavujete svoj pohreb?
Spomínal som úplne obyčajný typ pohrebu, ktorý vykonávali aj ľudia v praveku, tak to je ono. Je to koncept pohrebnej rezervácie, ktorej správcom by som chcel raz byť. Ide o to, že cintorín je akoby chránená krajinná oblasť alebo rezervácia. Vezmeme kus krajiny, kde sem-tam pochováme nejaké telo, ktoré zároveň bude chrániť dané územie, aby sa tam nezačalo kopať, demolovať či niečo stavať. Bude to prosto cintorín, no telá nebudú ležať vedľa seba, ako sme zvyknutí. Ukladali by sa šetrne, aby sme krajinu rušili čo najmenej. Telo dá pôde biomasu, z ktorej vyklíči nový život.
Myslím si, že krajine to môže prispieť aj tým, že sa o ňu niekto stará, v tomto prípade z funkcie hrobára sa stane spolovice hájnikom. Keď si predstavím nejaké pekné územie za Prahou, kam rodiny chodievajú s deťmi na výlety, tak by tam mohli chodiť aj za dedom alebo babičkou, ktorí by tam odpočívali. Bolo by to prirodzené. Ľudia by si však museli zvyknúť na to, že idú krajinou a niekde vedľa cesty odpočíva ich blízky, keďže dnes smrť schovávame za steny cintorína.
Pred mesiacom štát New York umožnil kompostovanie zosnulých. Ako sa to deje?
Telo človeka sa dokáže samo od seba rozkladať a my mu umožníme ideálne podmienky, aby sa premenilo na kompost čo najrýchlejšie. Takže sa uzavrie do nádoby, ktorá sa kontroluje. Necháme ho tam s rôznymi prírodninami, napríklad so slamou, konárikmi, tak, aby výsledná zmes bola ideálnym kompostom. Treba dbať na to, aby tam bola primeraná teplota, vlhkosť, často sa s nádobou musí manipulovať, aby dochádzalo k prúdeniu vzduchu. Zaujímavé je, že nádoba často vyzerá ako kolíska, takže vzniká paralela, že človek sa narodí v kolíske a následne v nej aj umrie.
Sú dva spôsoby, ako to v Amerike poňali. Jeden je, že kompostujú telá v budove vo vnútri. Cieľom je umožniť ekologický pohreb mestským obyvateľom bez toho, aby zaberali pôdu. Ide o veľký sklad – kompostárium, ktorý vyzerá ako včelí plást pozostávajúci z otvorov pripomínajúcich bunky. V každej bunke sa uchováva jedno telo na dva mesiace. Je to teda urbanistický model v budove, kde sú procesy zautomatizované a kompostovanie prebieha rýchlo.
Tento spôsob prevzali aj cintoríny, pričom kompostujú telá vonku. Predstavte si drevené kolísky, ktoré prevaľujú na drevených koľajniciach, aby ich prevzdušňovali. Tento spôsob sa líši od urbanistického tým, že sa pri ňom využíva len ľudská sila, preto trvá približne šesť mesiacov, kým sa ľudské telo skompostuje. S kompostom sa neskôr môže pohnojiť strom, čo sa mi zdá ako najlepší spôsob vyhovieť túžbe ľudí, aby sa po smrti premenili na strom.
Čo sa stane s neorganickými látkami, ako sú kovové výplne, kardiostimulátory a umelé končatiny?
Na konci procesu kompostovania sa musia ešte pomlieť kosti a primiešať sa do kompostu. Ostatné zvyšky sa z kompostu vyberú a dajú sa recyklovať. Častou záležitosťou sú napríklad aj implantáty. To isté sa deje aj pri aquamácii.
Pri kremácii sa okrem kardiostimulátorov z tela nevyberá nič.
Robia sa v kompostáriu aj obrady alebo posledné rozlúčky?
Všetky koncepty kompostovania, ktoré v Amerike fungujú, počítajú aj s obradom. Je to pekné aj v tom, že to rozdeľujú na dva významné momenty. Prvý je vtedy, keď k telu prikladajú všetky prírodniny a zavrú nádobu a potom na konci, keď je z tela kompost, ktorý ukladajú k stromu alebo na záhradu.
Je tam teda medzera medzi dvomi alebo šiestimi mesiacmi podľa toho, či sa rozhodnú pre urbanistické alebo vonkajšie kompostovanie. Od prvého rituálu sa rodina mohla zmieriť so stratou svojho blízkeho a pristúpiť úplne inak k tomu druhému. Tým si ľahšie môžu uzavrieť dobu smútku.
Pri voľbe spôsobu pohrebu je rozhodujúcim faktorom aj cenová dostupnosť?
Je to dôležitý aspekt. Kremácia je výrazne lacnejšia ako pohreb celého tela. To je aj dôvod, prečo je taká využívaná. Je to jednoduchšie a lacnejšie. Najlacnejšia kremácia môže vyjsť tak na dvadsaťtisíc českých korún (približne 830 eur – pozn. red.), pričom pohreb do zeme, závisí od rakvy, kameňa a podobne, stojí minimálne dvakrát toľko.
Mojím cieľom je, aby sa nám podarilo znížiť cenu pohrebu do zeme. Dá sa to docieliť úplne jednoducho. Už len tým, že nebudeme mať zbytočné kamenné hrobové zariadenie, rakvu a nebudeme kopať také hlboké jamy, aké sa musia kopať teraz. Tým sa dokáže znížiť cena, ktorou by sme vedeli konkurovať kremácii.
Keď pristúpime k jednoduchosti, bude to lacnejšie a aj ekologickejšie. Chcel by som však zdôrazniť, že je veľmi dôležité, aby pri rozhodovaní o pohrebe mali ľudia úplnú slobodu, keďže ide o veľmi intímnu udalosť. Každý má inú predstavu, rituál, vieru a podobne.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
