Mám pocit, že sa slova „neviem„ bojíme viac než „prepáč“ alebo „mrzí ma to“, hoci vysloviť ich sa tiež niekedy zdá ťažšie než dvihnúť nad hlavu váhu 150 kíl. Kto môže za nehodu vlakov? Rušňovodič, vedenie spoločnosti, čo nepridalo na platoch, vláda za zrekonštruovanie trate, vyššia moc?
Z ľudí, ktorí sa vedia za deň premeniť z hokejových trénerov na odborníkov na liečenie pandémie a následne na expertov na konsolidáciu, sa stali machri na železničnú dopravu. Preskrolovala som telefón a mám pocit, že všetci rozumieme všetkému.
Bola som pre pár týždňami s kamarátom na čaji. „Čo si myslíš o zmene financovania škôl?,“ opýtal sa ma. Nadýchla som sa, v hlave listovala pamäťovou stopou, ktorú tam nechalo pár novinových článkov, vydýchla som a vypadlo zo mňa: „Neviem.“ Znovu som sa nadychovala, aby som priložila ospravedlnenie a pár útržkov informácií, nech nevyzerám ako úplný pako. Nestihla som. „To je super, ani ja,“ predbehol ma kamarát. „Kolegovia o tom teraz veľa hovoria a každý to vidí inak. A ja celkom neviem,“ dopovedal.
Nechceli sme zvyšok večera stráviť štúdiom rôznych podkladov, lebo sme sa zhodli na tom, že nám vlastne nevadí v tomto prípade nevedieť. Lebo ak naozaj budeme chcieť, načítame si a preberieme to nabudúce. Odľahlo mi. Nemusím vedieť všetko. Niekedy s niekým môžem aj nevedieť.
Konsolidácia je veľmi ťažké slovo. Nechala som si viackrát vysvetliť jej efekty, príčiny aj možné riešenia. A netrúfam si povedať, ako ju vyriešiť. Očakávam od iných, že budú vedieť. Chcem, aby vedeli, tak ako chcem, aby som ja nemusela. Rovnako tak nehoda vlakov. Pokazený zub. Kontrola kotla pred zimou. Je toho veľa, v čom sa nevyznám a spoľahnem sa na tých, ktorí vedia.
Oveľa radšej si ten čaj dám s niekým, kto sa nebojí povedať „neviem“ než s človekom, ktorý má odpoveď na všetko. Nestojíme pred tabuľou a nejde nám o urobenie maturity. Myslím, že je úprimné a v poriadku aj nevedieť.

