Žiť bez auta sa dá aj s deťmi, stačí nákladný bicykel či posilnenie života v miestnej komunite

---

Auto nikdy nevlastnil a ani ho neplánuje mať. Dan Kollár je prezidentom občianskeho združenia Cyklokoalícia a keď sa mu s partnerkou narodila dcérka, zadovážili si miesto auta nákladný bicykel, ktorý umožňuje pripevniť autosedačku pre bábätko od veku troch mesiacov populárny napríklad v Holandsku. Bicykel im rovnako slúži aj na väčšie nákupy.

Reakcie okolia na cyklistu s bábätkom sú podľa Dana prevažne pozitívne. „Okoloidúci sa takmer vždy usmejú, často dostávam otázky na to, kde môžu podobný bicykel kúpiť a či si ho niekedy môžu na vyskúšanie požičať.”

V Cyklokoalícii preto zriadili aj bezplatnú požičovňu kargobicyklov. Pre bezpečnosť na ceste s bábätkom uprednostňuje Kollár cyklotrasy, alebo cesty s nižšou intenzitou áut. „Mám pocit, že vodiči obchádzajú nákladný bicykel ako niečo nezvyčajné s vyššou opatrnosťou, ako keď jazdím sám,” hovorí.

Aj na dovolenky s deťmi sa dá ísť vlakom

Odborník na slobodu v práci a zodpovedný život Tomáš Hajzler vníma auto ako drahú a nepríjemnú poistku len pre nevyhnutné situácie. Auto s rodinou vlastnil niekoľko rokov, časom si ale uvedomil, že väčšinu času len stálo v garáži. Našiel 22 dôvodov, prečo sa auto rozhodol predať a napísal o tom aj na svojom populárnom blogu.

S rodinou býva v jednej z mestských štvrtí Prahy a na menšie vzdialenosti uprednostňujú chôdzu alebo bicykel. V Prahe tiež využívajú verejnú dopravu – autobusy, električky alebo metro.

Verejnou dopravou s dvoma deťmi často cestujú aj po Európe. Viackrát boli v Holandsku, kde cestovali vlakom. Spiatočné lístky pre štvorčlennú rodinu ich stáli necelých 250 eur. V auguste sa chystajú ísť do Švédska cez Lotyšsko a Fínsko využijú verejnú a lodnú dopravu. „Príde mi hlúpe sedieť v plechu, čuchať toxické emisie, ničiť prírodu a ešte za to platiť len preto, že to robia všetci ostatní,“ hovorí Tomáš.

Dan Kollár z Cyklokoalície, podporujúcej rozvoj cyklistickej dopravy na Slovensku, so svojou rodinou žije v Trnave. Do Bratislavy za prácou dochádza vlakom a bicyklom. So známymi má zdieľanú dodávku, ktorú si v prípade potreby požičiava.

Je presvedčený, že bicykel je na krátke vzdialenosti najrýchlejší, najdostupnejší a najlacnejší dopravný prostriedok, no cyklodoprava pri dlhších vzdialenostiach taký význam nemá. Ako sa teda prepravovať bez auta?

Renesancia bicykla

V minulosti bol bicykel vnímaný ako symbol slobody, pričom dnes si tento status privlastnila automobilová doprava. Podľa Kollára popularita bicykla ako dopravného prostriedku výrazne klesala dôsledkom narastajúcej suburbanizácie a masívneho rozšírenia automobilov.

Kollár je presvedčený, že práve z toho pramení, že väčšina ľudí stále vníma bicykel najmä ako rekreačný dopravný prostriedok. „V posledných rokoch, ale môžeme pozorovať akúsi renesanciu mestského bicykla v celej Európe, Slovensko nevynímajúc,“ hovorí. 

Sám priznáva, že v Cyklokoalícii neočakávajú, že ľudia budú do práce na bicykli dochádzať desiatky kilometrov denne. Odporúčaná dochádzková vzdialenosť v mestách je do 6 kilometrov. „Nikoho do toho nenútime. Polovica ciest autom je ale na Slovensku kratšia ako päť kilometrov – práve tie je do veľkej miery reálne nahradiť bicyklom,“ vysvetľuje Kollár.

Na každodenné dochádzanie väčších vzdialeností sú vhodnejšie vlaky či autobusy. Potrebné a nevyhnutné je, aby boli spoľahlivé a pohodlné, čo na Slovensku podľa Kollára nie je samozrejmosťou. „Na Slovensku v tomto zaostávame, preto v Cyklokoalícii bojujeme aj za lepšiu podporu verejnej osobnej dopravy.“  

Hajzler vníma problém stavu mestskej hromadnej dopravy v tom, že sa s ňou nezaobchádza ako so službou, ktorá by mala slúžiť výlučne verejnosti, ale narába sa s ňou ako s formou biznisu. „Pokiaľ niečo dostatočne nezarába, trasy sa rušia, dvíhajú sa ceny a predovšetkým sa masívne investuje do individuálneho vlastníctva automobilu a auto-infraštruktúry, verejná doprava je na vedľajšej koľaji,“ hovorí. 

Musia mať auto

Nevyhovujúcu dopravnú situáciu môžu zažívať a riešiť obyvatelia menších alebo odľahlejších obcí, kde frekventovanosť verejnej dopravy nepostačuje na to, aby pokryla ich každodenné potreby ako dochádzanie do práce, na nákupy, za vzdelaním detí a podobne. V tomto prípade sa Kollár, ale aj Hajzler, zhodnú na tom, že kvôli zlej infraštruktúre obcí sú títo ľudia viac-menej nútení vlastniť auto.

Podľa prezidenta Cyklokoalície to súvisí aj s neregulovanou desurbanizáciou, kedy sa stále viac ľudí sťahuje mimo miest, pretože to tak chcú, alebo si nemôžu dovoliť kúpiť nehnuteľnosť vo veľkom meste. Za občianskou vybavenosťou alebo zamestnaním však musia dochádzať do mesta. „To prináša obrovské množstvo každodenných ciest, ktoré možno len ťažko realizovať inak ako autom,“ poznamenáva Kollár. 

S neprispôsobenou infraštruktúrou väčšiny obcí na Slovensku, ale tiež v Česku súhlasí aj Hajzler. „Väčšina ľudí doma iba prespáva a žije inde. Verejná doprava je na mnohých miestach taká osekaná, že je úplne nefunkčná, navyše je nespoľahlivá a stále drahšia. Veľká časť ľudí je tak nútená vlastniť auto,“ vysvetľuje. 

Pätnásť-minútové mestá

Kollár vidí riešenie v jednom z trendov udržateľného urbanizmu, ktorými sú takzvané 15-minútové mestá, v ktorých sa väčšina každodenných potrieb dá vybaviť pešo, alebo na bicykli z domovov obyvateľov do pätnástich minút. „Práve týmto smerom je potrebné rozvíjať naše mestá a obce, aby sme sa ako spoločnosť zbavili závislosti na autách. Kľúčom sú kompaktné, husté, polyfunkčné sídla,“ hovorí. 

Hajzler dopĺňa udržateľnosť urbanizmu aj o prinavrátenie sa k lokálnosti. „Spojiť sily so susedmi, znovu-vybudovať infraštruktúru miestnych podnikov, služieb, vzdelávania,“ vyzýva a tiež jedným dychom dodáva, že si je vedomý, že to nie je pre každého. „Nie všetci na to majú silu a odhodlanie.“ 

Žrút peňazí

Pohonné hmoty, ktorých ceny stále rastú, nie sú jediným výdavkom, ktoré vlastníctvo auto prináša. Hajzler vlastnil auto niekoľko rokov a až po jeho predaní si uvedomil, koľko peňazí do neho investoval. Sám sa stretáva s tým, že množstvo ľudí má pocit, že náklady pri vlastnení auta spočívajú len v palive, pričom na ďalšie výdavky zabudnú.

„Všetky tie skryté výdavky a starosti mi došli až vtedy, keď sme sa auta zbavili – od garáže, povinného ručenia, pneumatík, technických kontrol, pravidelných servisov, opráv, kvapalín, lekárničiek až po večne rozbité žiarovky,“ menuje. 

Predaj auta prirovnáva k oslobodeniu, ale tiež zdôrazňuje, že ako rodina si mohli dovoliť ho predať, pretože žijú vo veľkom meste, pričom pracujú z domu a ich deti sa vedia dopraviť do škôl jednoducho. Kollár si miesto auta zadovážil nákladný bicykel, v ktorom vozí aj svoje dieťa v autosedačke alebo väčšie nákupy.

Súkromné auto je tiež možné v prípade potreby nahradiť taxíkom. Využívanie taxíkov pre každodenné dochádzanie podľa Kollára tiež nie je najlacnejším riešením, no pri sporadickom využívaní, nenavýši rozpočet viac ako prevádzka auta. 

Auto ako symbol statusu?

Zástanca zodpovedného života Hajzler vníma nielen autá, ale aj ostatné materiálne veci ako symptómy kapitalizmu, ktorými si ľudia v sebe „zalepujú dieru“.  Tá podľa neho pramení z konzumnej spoločnosti, následkom ktorej cítime prázdnotu, menejcennosť a osamelosť.

„Vlastne je to veľmi jednoduché – čím menej sme si vedomí sami seba, tým viac potrebujeme vonkajšie symboly, ktoré ostatným oznámia, kto sme a ako vysoko v hierarchii sa nachádzame. Lenže všetky veci, autá, to nie sme my, sú to len veci, značky, tituly, peniaze,“ hovorí Hazler. 

Kollár tvrdí, že auto ako symbol spoločenského statusu svoj status postupne stráca najmä u mladých ľudí, ktorí prejavujú nižší záujem o vodičský preukaz alebo o vlastnenie auta. Tiež si myslí, že problémy, ktoré prináša automobilová doprava najmä z ekologického hľadiska si uvedomujú už aj politici, ktoré postupne premietajú do praxe.

„V mestách západnej či severnej Európy autá symbol spoločenského statusu už stratili, naopak ich využívajú spravidla nižšie príjmové skupiny oproti bicyklom. Bežne tu stretnete na bicykli top manažérku či vrcholového politika,“ hovorí. 

Hajzler poukazuje aj na paradox, ktorý vníma medzi marketingom automobilových korporácií a realitou. „Auto je vykresľované ako symbol slobody a spoločenského postavenia. Pre väčšinu ľudí je to v skutočnosti protivná, drahá a veľmi nezdravá nutnosť ničiaca ľudské vzťahy, zdravie, prírodu a planétu.“

Kollár navrhuje tým, ktorí uvažujú o predaji auta, aby ho hneď nepredávali, ale najskôr si nejaký čas vyskúšali fungovať bez neho.„Možno zistíte, že vlak či električka, ktorými ste roky nešli, sú odvtedy výrazne pohodlnejšie, že si po ceste môžete pokojne prečítať knihu, že v meste pribudol bike sharing (systém zdieľaných bicyklov, pozn. red.), ktorý vám za pár eur ročne umožní najrýchlejší možný spôsob prepravy v meste, či to, že po príjemnej ceste na bicykli sa vám pracuje lepšie, ako po ráne strávenom v aute.”

Hajzler podobne ako Kollár radí, aby si ľudia najskôr vyskúšali cestovanie verejnou dopravou a aby vnímali jej prednosti a nedostatky. To isté by mali urobiť aj v aute. „Na niečo je lepšia verejná doprava, na niečo auto. Neexistuje jedna ideálna forma na všetko,“ ukončuje.