fbpx
Spoločnosť

Demokracia bez aktivistov neprežije, hovorí lektorka občianskeho aktivizmu Nadine Bloch

Bola jednou z aktivistov, ktorí donútili vládu USA zastaviť testy jadrových zbraní v oceáne a na púšti. Nadine Bloch je desaťročia aktívna v kampaniach na ochranu životného prostredia či za spravodlivosť pre všetkých. Hovorí, že bojovať za lepší svet je základnou črtou ľudskosti. Svet podľa nej však nemenia dokonalí jednotlivci, ale skupiny obyčajných ľudí. Ako podnietiť v ľuďoch záujem o veci verejné? A prežila by demokracia bez aktivistov? Prečítajte alebo vypočujte si v rozhovore, ktorý sme nahrali počas jej lektorovania študentov Sokratovho inštitútu. Projekt podporuje Veľvyslanectvo USA na Slovensku.


Nadine, ty si aktivistka trénerka aktivistov. Začnime preto rovno filozofickou otázkou – prečo “nemať na háku”?

Myslím, že sme s tým rodení, ale spoločnosť to z nás vyháňa. Rodíme sa s túžbou mať v živote šťastie, zdravie, zábavu, dobré jedlo, dobré vzťahy, komunitu. Už aj malé deti keď nechcú napríklad niečo zjesť, tak si protestne zatvoria ústa a nespolupracujú. Máme teda v sebe od veľmi skorého veku predstavu o tom, čo je pre nás dobré a ako by mal náš život či svet vyzerať.

Keď zbadáme, že sa deje niečo, čo nie je v poriadku, napríklad že sa niekto správa zle k druhým, že nejaká korporácia zaberá náš milovaný les či potok, mnohí cítime, že to nie je v poriadku a chceli by sme s tým niečo spraviť. To, že nám na týchto veciach záleží, je základnou črtou ľudskosti. Priebehom času sa ale unavíme a podľahneme tlaku spoločnosti, ktorý hovorí, aby sme nerobili rozruch, lebo sa môžeme dostať do problémov. Niekto nás môže zastrašiť a bojíme sa o tieto veci bojovať.

nadine bloch
Nadine Bloch so skupinou Beautiful Trouble vymýšľa spôsoby, ako robiť občiansky aktivizmus čo najpútavejší. FOTO – Archív SI

Mnohí ľudia skutočne cítia, že by radi niečo zmenili, no myslia si, že nie je v ich moci to dosiahnuť. Vnímajúc ale napríklad aj tvoj osobný príbeh vidíme, že to nie je úplne pravda.

Ak veríte tomu, že viete niečo zmeniť, dokážete to. Ak ste naopak presvedčení, že to nedokážete, tak ani nič nezmeníte. Ak si teda myslíte, že niečo zmeníte tým, že sa ozvete napríklad k tomu, že sa spolužiak správa zle k vášmu kamarátovi v triede, tak sa to naozaj môže zmeniť už len preto, lebo ste sa ozvali.

Vieme, že keď ste presvedčení, že nič nezmeníte a teda sa neozvete a ani to neskúsite, tak sa skutočne nič nezmení, prípadne sa veci môžu stať ešte horšími. Ja som sa toto naučila ešte ako dieťa od mojej mamy, ktorá bola veľmi aktívna v našej komunite – podporovala utečencov, ktorí prichádzali do nášho mesta, bola aktívna ako zdravotná sestra. Myšlienka, že môžeš druhým pomôcť bola súčasťou komunity, v ktorej som vyrástla.

Keď ste presvedčení, že nič nezmeníte a teda sa neozvete a ani to neskúsite, tak sa skutočne nič nezmení, prípadne sa veci môžu stať ešte horšími.

Takže cez lokálnu komunitu si sa ty dostala k aktivizmu? 

Už na základnej škole som sa zapájala do aktivít, ktoré mi prišli zábavné alebo pomáhali druhým. Vyrastala som v židovskej komunite, kde bolo veľmi silné povedomie o tom, že si musíme navzájom pomáhať. Ako som rástla a odišla som na vysokú školu, cítila som veľkú lásku k životnému prostrediu, z ktorého som pochádzala. Vyrastala som pri oceáne, teda pri vode a plážach, milovala som slanú vodu a chcela som zabezpečiť, že si ju budú môcť užívať aj druhí ľudia rovnako ako ja. To viedlo k mojim začiatkom v aktivizme, čo bola konkrétne téma jadrových zbraní. Prišlo mi absolútne šialené, že moja krajina v tom čase nielen vyrábala jednu jadrovú zbraň pre prípad hypotetickej vojny, ale že sme vyrábali čo najviac jadrových zbraní, ako len bolo možné. Boli sme v studenej vojne so sovietskym režimom a celý program jadrového zbrojenia sa volal MAD (Mutually Assured Destruction), čo v angličtine tiež znamená šialený.

A skutočne to bolo šialené. Minúť všetky naše vzácne zdroje – náš čas, expertízu, peniaze – na to, aby sme našli spôsob, ako sa vzájomne vyzabíjať. A pritom tu máme toľko ľudí, ktorí potrebujú pomoc, potrebujú dobré zdravotníctvo, kvalitné školy, čistú vodu, sociálne služby. Pre mňa to bol zločin. Takže som začala ako environmentálna aktivistka z lásky k oceánu, v ktorom chceli tieto bomby testovať. A veľmi rýchlo som si to prepojila so všetkým ostatným, čo bolo v ohrození týmto šialeným míňaním zdrojov na túto vojenskú infraštruktúru smrti. Myslím, že veľa aktivistov začína práve pri tom, čo najviac milujú.

Vypočujte si rozhovor ako podcast (v angličtine):

Tvoj pohľad na jadrové zbrojenie bol v tom čase v USA asi skôr menšinový, nie? Predstavujem si, že väčšinová spoločnosť bola tak trochu v obave zo skutočnej vojny s Ruskom a správa o výrobe jadrového arzenálu im musela dávať skôr pocit bezpečia, nie?

Áno, vždy tu bola malá, ale reálna komunita mierových aktivistov. V každej spoločnosti všade na svete je komunita, ktorá kritizuje mrhanie zdrojov na smrť a ničenie miesto budovania a podporovania potenciálu v ľudskej spoločnosti. V tom čase rástol v americkej spoločnosti pocit, že ten strach zo sovietov nestál za to. Že by sme mali skôr podporovať mier a to, čo spoločnosti potrebujú.

Ja som bola súčasťou občianskej diplomacie, ktorá prepájala Sovietov s Američanmi, aby pochopili, že ľudia na oboch stranách chcú pre svoje rodiny a blízkych vlastne tie isté veci. Chcú zdravé komunity, ktoré by ich podporovali, nie ničiť sa navzájom. Už teda v spoločnosti postupne prebiehala zmena. Ja som bola prvýkrát v Sovietskom zväze, keď bol pri moci Gorbačov a tam teda už boli prasklinky v základoch systému a pribúdalo ich. Vývoj vzťahov východu a západu sa postupne menil.

Ja si ťa ale aj tak predstavujem ako jedno dievča, ktoré presviedčalo svet o tom, že jadrové zbrane sú mrhaním zdrojov. Že si v tom boji bola osamelá.

Áno, niekedy z toho človek má taký pocit. Kľúčové ale je nikdy nebyť sám, ale budovať komunity, ktoré sa podporujú. Ak je to čo i len jeden človek, ktorý s tebou sedí v kuchyni a počúva tvoje myšlienky, aj to je začiatok, ktorý ti pomôže vybudovať komunitu. Pomôže ti na téme pracovať dlhodobo.

Čiže na začiatku môže stáť jeden človek, ako napríklad Greta Thunberg, ale aj ku nej sa hneď v prvý deň pridávali ľudia v jej proteste pred parlamentom, čím postupne získala silu.

Áno, aj keď bežná kultúra ti hovorí, že musíš byť ako človek schopný všetko zvládnuť sám. Musíš vypadnúť z maternice už ako vyformovaný aktivista a charizmatický líder a ak to tak nie je, rovno na to celé zabudni. Realita je ale veľmi odlišná. Funguje to tak, že niekto má nápad, spojí ľudí a spoločne dosiahnu zmenu. Svet menia obyčajní ľudia, ktorí sa prepojili a bez sily či násilia dosiahli svoje požiadavky. Pravdepodobne poznáš príbeh Rosy Parks, o ktorej vám bežné médiá povedia, že bola jednoducho unavená a tak sa v autobuse posadila na miesto určené len pre bielych ľudí. Proste si sadla a tým odštartovala celý boj za ľudské práva.

To je ale len časť pravdy. Rosa Parks bola totiž vyškolená aktivistka, vychodila školu pre občiansky aktivizmus, kde sa naučila všetko o organizovaní a dôležitosti komunity, bola členkou národnej asociácie pre napredovanie ľudí s inou farbou pleti a pracovala na prípadoch znásilnení a sexuálneho násilia. Bola teda už veľmi silnou členkou aktivistického hnutia. Avšak keď ju zatkli, tak o sebe nepovedala, že je aktivistka, lebo ľudia sa vtedy aktivistov báli. V tom čase sa totiž s aktivizmom spájali najmä komunisti, s ktorými sa nechcela spájať. Inak, ona bola piata osoba, ktorá si takto v autobuse sadla, no až ona bola dokonalou tvárou pre hnutie.

A ďalšia vec je, že jej akt protestného sadnutia si by sám o sebe nezmenil nič, ale zmenu sa podarilo dosiahnuť len tým, že hneď ďalší deň zahájili ľudia ekonomický bojkot. Viac ako rok nechodili autobusom a našli si spôsoby, ako cestovať inak. Mainstream však nechce, aby ste vedeli o tom, že spoločne dokážete svet zmeniť. Namiesto toho chcú, aby ste počuli príbeh o jednom dokonalom človeku, ktorý sám dokázal veľké veci. To však vôbec nie je realita.

Mainstream však nechce, aby ste vedeli o tom, že spoločne dokážete svet zmeniť. Namiesto toho chcú, aby ste počuli príbeh o jednom dokonalom človeku, ktorý sám dokázal veľké veci. To však vôbec nie je realita.

To je zaujímavé, nikdy som nerozmýšľala nad tým, že takéto príbehy dávajú ľuďom pocit, že na to, aby niečo zmenili, musia byť priam superhrdinovia a tiež, že stačí jedna veľká akcia a veci sa zmenia samé od seba. 

Presne tak, veci sa takto nedejú.

Hovoríš, že aj aktivisti, ktorí menia svet, sú len obyčajní ľudia, no aj tak musia mať nejaké superschopnosti, vďaka ktorým sa im darí veci meniť. Aké vlastnosti to sú?

Podľa mňa má každý superschopnosti. Možno tá tvoja je schopnosť predstaviť si lepšiu budúcnosť. Možno si umelec, ktorý vie ľuďom túto budúcnosť ukázať. Dôležité sú aj rôzne pomocné role ako človek, ktorý navarí dobré jedlo, ktorý sa postará všetkým o deti, ktorý spravuje web alebo vytvorí vizuály a podobne. Nikto to nezvládne sám. A niektoré z týchto vedľajších rolí sú podľa mňa ešte ťažšie ako byť tvárou kampane, ktorá sa vyjadruje pre médiá. Na to, aby sme zmenili veci teda potrebujeme veľmi veľa rôznych ľudí s rôznymi zručnosťami a schopnosťami. Je tu teda priestor pre každého. Každý si môže nájsť rolu, ktorá bude preňho pohodlná a postupne sa môže dostávať aj ku väčšej zodpovednosti.

Dôležité je nebyť na veci sám. FOTO – Archív SI

Skúsme si predstaviť demokratickú spoločnosť bez aktivistov. Bez ľudí, ktorí by sa ozvali, keď sa deje niečo zlé. Ako by to vyzeralo?

Už dnes sú na svete miesta, kde sú autokratické režimy bez občianskej spoločnosti a človek vidí, že to nie sú príjemné miesta na život. Je tam veľký strach, ľudia nemajú naplnené svoje potreby, nemôžu slobodne naplniť svoj potenciál. Avšak aj vo veľmi kontrolujúcich režimoch sú vždy ľudia, ktorí im nenápadne odporujú. Niekedy musíme veľmi pozorne pozerať, aby sme si ich všimli, ale niekedy je aktom odporu aj samotné prežívanie v časoch, keď sa vás niekto snaží zničiť.

A mohla by demokracia prežiť bez občianskej spoločnosti?

Nemyslím si. Vidíme príklady tohto vývoja všade po svete. V USA je obrovský prepad zapojenia ľudí do demokracie. Máme zastupiteľskú demokraciu, no časť ľudí nevyužíva ani svoje právo voliť. Tento stav je ale sčasti spôsobený aj systémom, pretože voľby sú u nás cez bežný pracovný deň a ľudia si nemôžu vziať voľno z práce, čo ich v zapojení príliš nepodporuje. A vidíme veľmi jasné príklady, čo sa stane, keď sa ľudia prestanú zapájať do diania. Príde vládca, ktorý nereprezentuje väčšinu spoločnosti, ako náš predošlý prezident. Máme zástupcov nenávisti v pozícii autority, ktorí robia v komunitách veľkú škodu.

Chcete zažiť lektorov ako Nadine Bloch a spoznať aktívnych ľudí? Prihláste sa na sebarozvojový kurz Za obzor, ktorý organizuje pre verejnosť Sokratov inštitút: www.sokratovinstitut.sk/studuj-u-nas/za-obzor

Toto je vývoj, ktorý vidíme aj na Slovensku a v iných krajinách. Máme tu akúsi krízu záujmu o veci verejné, ľudia sa viac orientujú na starostlivosť o seba a svojich najbližších. Tvrdíš teda, že toto môže prispieť k zmene demokracie na populistické a autoritárske režimy, teda vlastne okresaniu slobody?

V histórii vidíme, že demokracie vymierali legitímnymi spôsobmi. Autokrati ako Hitler, Trump či Orbán boli zvolení do úradu a potom zneužili svoju moc. Takže demokracia vo všeobecne zomiera na to, že ľudia sa prestanú zaujímať a vzdajú sa. A naopak, autokracie padnú vtedy, keď sa ľudia opäť zapoja a začnú sa zaujímať. Je veľmi zaujímavé sledovať vašu diskusiu na Slovensku, lebo ste tak veľmi mladá krajina a pritom ste už zabudli, že ste vznikli na základoch občianskeho hnutia. A že zmena nie je niečo dávne z minulosti. Je teda trochu deprimujúce sledovať, že ste zabudli na veci, ktoré stáli pri vašom zrode. Nemusíte sa pozerať späť stovky či tisícky rokov, je to len jedna či dve generácie.

Možno nezabudli, ale nemajú kapacitu to riešiť, lebo ledva žijú zo dňa na deň. Takže okrem samotného systému, ktorý občas nie je dostatočne otvorený pre ľudí, aby sa zapojili alebo ozvali, aké sú ešte ďalšie faktory vedúce k nedostatku zapojenia verejnosti?

Je tam strach niečo stratiť a toto musíme ľuďom vysvetľovať. Starať sa o ich bezpečnosť a ukazovať im, že nemusia veľmi riskovať, ak sa nezapoja hneď vo veľkom a samozrejme pripraviť sa na to, keď im bude treba pomôcť pri veľkých akciách, teda mať solidaritu s väznenými, finančnú pomoc, zdravotníkov, právnikov. Dôležité tiež je udržiavať úspešné príbehy nažive a hľadať cesty, ako dosiahnuť, že viac rôznorodých ľudí bude kandidovať vo voľbách.

Demokracia vo všeobecne zomiera na to, že ľudia sa prestanú zaujímať a vzdajú sa. A naopak, autokracie padnú vtedy, keď sa ľudia opäť zapoja a začnú sa zaujímať.

Čo je prvý krok, keď chceme ľudí presvedčiť, aby boli aktívni? Netreba začať už v školách, kde dnes nepodporujeme deti v tom, aby sa ozvali a zapájali, ale skôr ich učíme, aby ticho sedeli a nevyrušovali?

Určite treba začať už od mladého veku. Nie je to len o výchove, ale aj o pochopení toho, ako nastáva zmena. Môžete poznať počet poslancov v parlamente, ale ako sa tam dostali? Ako to súvisí napríklad s organizáciou farmárov? Ako vedia dostať svojho zástupcu do parlamentu? Toto je niečo, čo chýba v USA aj na mnohých miestach na svete. Ľudia sa neučia, ako sa zapojiť do verejného života. Majú aktívne skupiny napríklad veriacich, ale často sú len akosi na okraji. Je teda veľmi dôležité, aby ľudia rozumeli histórii a tomu, že zmena je možná. Aby rozumeli, že všetci máme moc.

Mainstreamová kultúra nechce, aby ste si mysleli, že máte moc a už vôbec nie, aby ste pochopili, že spoločne môžete dosiahnuť ešte viac. Jedna známa autorka z USA Alice Walker napísala, že ľudia najčastejšie prichádzajú o moc cez presvedčenie, že nič nezmôžu. Tak veľmi často nevyužívame moc, ktorú máme. A pritom už len keď ideme do obchodu, máme moc rozhodnúť sa, akú kávu či toaletný papier si kúpime. Máme moc sa rozhodnúť či pôjdeme na cestu autom alebo bicyklom a aké to má dopady. Myslím, že musíme pomôcť bežnej verejnosti pochopiť všetky rôzne úrovne moci, ktoré má a ako s nimi vie narábať.

A že oni sú tí, ktorí majú moc nad politikmi a nie opačne.

Presne tak. Moc si predstavujeme často ako pyramídu, kde je na vrchu vládca a spodný, najväčší diel tvoria ľudia ako my. Keď sa však my zo spodku pyramídy rozhodneme od neho odísť, tak vládca padne.

Aktivisti boli na Slovensku počas posledných 10 – 20 rokov až akoby hanlivým označením. Mnohí ich vnímali len ako nejakých premúdrelých ľudí, ktorí stále robia neporiadok a vyrušujú ľudí. Je to niečo, čo vnímaš aj v iných krajinách? Byť aktivistom vie byť celkom nepohodlné, nie?

Presne tak, ja sama som aktivistka, organizátorka, umelkyňa, trénerka. Väčšinou sa ale nepredstavujem alebo neoznačujem ako aktivistka. A toto robia ľudia v mnohých krajinách. Osobne príliš nelipnem na označeniach. Keď som napríklad trénovala ľudí v Tunisku o dialógu, slovo dialóg tam bolo problematické. Treba teda poznať miestny kontext. V USA sa zas mnohí vyhýbajú označeniu nenásilné akcie, lebo to akoby implikuje, že ľudia sú pasívni a slabí. Čo ešte pomôže, je nebyť ako aktivista sám, ale mať pomocnú sieť ľudí, ktorá rozhoduje o veciach spoločne. Keď nie ste ako hnutie postavení len na jednom človeku, tak vás to robí silnejšími, lebo nie je riziko, že keď hnutie príde o svojho lídra, tak celé padne.

So študentmi Sokratovho inštitútu. FOTO – Archív SI

Čo nám hovorí o stave spoločnosti, keď je označenie aktivista niečo hanlivé?

Možno je to o strachu? Osobne som aktivistkou celé desaťročia a poviem ti, že je to veľmi vyčerpávajúce. A problémov je stále viac – rasová spravodlivosť, klíma, politická kríza, zbrane. Človek by si možno povedal, že by bolo ľahšie sa proste vzdať, avšak, keď nebudeme pokračovať v práci, veci sa nikdy nezmenia.

Je dôležité si oddýchnuť a dať si pauzu, ale vrátiť sa do boja. Zapojiť do akcií elementy, vďaka ktorým sa ľudia budú cítiť príjemne, či je to dobré jedlo, dobrá partia ľudí alebo podobne. Veľa štúdií ukazuje, že ľudia, ktorí pracujú pre svoju komunitu sú šťastnejší a zdravší. Takže snaha dosiahnuť lepšiu kvalitu života pre tvoju komunitu je prospešná aj pre teba ako jednotlivca.

A komunity by mali pochopiť, že síce je to nepohodlné, na konci budú z aktivistov profitovať a budú mať lepšie životy.

Presne tak.

Znie to tak, že určitá miera nepohodlia je nutná pre to, aby sme dosiahli zmenu.

Myslím, že to platí na každej úrovni. Tanečníčka a aktivistka Liz Lerman hovorí, že nepohodlie by nás malo viesť k záujmu a nie ku stavbe múrov či blokov. Pýtajte sa samých seba – prečo sa cítim nepohodlne? Je to môj predsudok? Môj nedostatok znalostí? Potrebujem sa v niečom dovzdelať? Prijať, že veci sa dajú robiť rôznymi spôsobmi? Ak budeme všetci rovnakí, sme všetci stratení, ale keď sa spojíme v tom, akí sme rôzni, máme viac sily, viac možností, ako vyriešiť problém.

Veľa štúdií ukazuje, že ľudia, ktorí pracujú pre svoju komunitu sú šťastnejší a zdravší. Takže snaha dosiahnuť lepšiu kvalitu života pre tvoju komunitu je prospešná aj pre teba ako jednotlivca.

Trénuješ ľudí, ako byť úspešnými aktivistami. Aj na Slovensku sa dejú protesty, ale väčšinou je to to isté. Ľudia sa stretnúť na námestí, prinesú bannery, niečo sa zakričí, niečo sa zaspieva a ide sa domov. Výsledkom je to, že účasť na protestoch je často slabá. Ako to robiť inak, pútavejšie?

Pracujem so skupinou Beautiful Trouble a na našom webe nájdete veľa informácií a tipov na to, ako robiť revolúciu neodolateľnou. Vieme, že kampane a hnutia sú úspešné vtedy, keď sú inovatívne, keď vedia eskalovať a keď ľudí trénujú. To vám pomáha vytvoriť komunitu a udržať si nenásilnú podobu. Z výskumov vieme, že nenásilné akcie sú dvakrát tak úspešné ako násilné. A to je predovšetkým o číslach.

Nenásilné akcie majú oveľa väčšiu podporu ľudí. K násilným hnutiam sa zvyčajne pridajú len mladí a nahnevaní muži. Väčšina ľudí nechce násilie. No a teda treba premýšľať viac kreatívne. Robiť tú istú vec znova a znova dookola a očakávať iný výsledok je v podstate definícia šialenstva. Musíme sa teda spýtať sami seba, kde je naša hranica a či nie sú aj iné, kreatívne spôsoby ako komunikovať naše posolstvo.

Môžeš možno povedať tvoj obľúbený príklad kreatívneho protestu?

Samozrejme, napríklad Gándhí bol v tomto veľmi dobrý. Premýšľal o tom veľmi komplexne a prechádzal od deštrukcie k tvorbe. Nestačí chcieť zastaviť niečo zlé, ale treba aj ukázať, aký svet chceme. Gándhí teda chcel dostať Britov z Indie. Vieme, že soľ je základná potreba pre ľudí, no Briti zakázali ľuďom v Indii vyrábať si svoju soľ doma.

Gándhí sa teda rozhodol ľudí podporiť v tom, aby si tú soľ doma z morskej vody vyrábali a tým narušili ekonomickú kontrolu Britov nad ich krajinou. Dokázal zapojiť množstvo ľudí. Nešiel teda len do bojkotu britskej soli, ale ukázal ľuďom, ako si vyrábať vlastnú. Ďalším super príkladom je boj proti ropovodu v Nebraske, ktorý sa pokúsili zastaviť tým, že v jeho ceste postavili stodolu a to nielen hocijakú, ale so solárnou elektrárňou na streche, čím ukázali, že ropu nepotrebujú. Keď teda dokážete spojiť protest s modelovaním toho, čo chcete, máte veľkú šancu na úspech.

Dnes sa mnoho vecí deje na internete. Tam sú veľmi silní extrémni pravičiari. Máš nejaké tipy, ako ich tam premôcť?

Myslím si, že musíme ľudí podporiť v tom, aby sa vrátili do ulíc. Zmenu nedosiahneme online. Revolúcie sa nedejú online. Druhá vec je, že sa musíme naučiť lepšie pracovať so sociálnymi sieťami, aby sme dostali naše myšlienky medzi ľudí a tiež, aby vedeli rozlíšiť, čo je pravda a čo nie. Musíme podporovať mediálnu gramotnosť. Máme tu teraz jeden háčik, keďže Elon Musk kúpil Twitter, no o to viac musíme pracovať na tej gramotnosti.

Je ale možné viesť kampaň čisto online? Moja obľúbená kampaň zo Slovenska je napríklad aktivistický profil, ktorý minikuje stránku neonacistickej politickej strany a pod ich vizuálmi komunikuje úplne opačné názory.

Treba si premyslieť, koho chceme zasiahnuť. Nemáme peniaze, ľudí či čas na to, aby sme zmenili každého. Nám stačí zmeniť len malé percento ľudí, aby sme dosiahli zmenu v spoločnosti. Treba teda komunikáciu šiť na mieru našej cieľovke, aby to bolo efektívne. Robiť falošný profil skupine, proti ktorej bojujeme, je super zábavné, len treba byť napozore, aby sme nepridávali k tomu množstvu dezinformácií a chaosu, ktorý tu dnes je.

Covid na Slovensku vystriedala vojna v susednom štáte. Valia sa na nás veľké problémy a mnohí sa pýtajú, kde v tomto všetkom hľadať nádej. Ako nestratiť nádej, že lepší svet je možný?

V prvom rade, ak neurobíme nič, veci sa len zhoršia. Druhá vec je, že máme kopec úžasných príkladov úspechu, kedy sa zmena udiala proti všetkým očakávaniam. Kto by si bol býval pomyslel, že Briti opustia Indiu? Kto by čakal, že pár jednotlivcov vrátane mňa donúti štáty ako USA či Francúzsko, aby zastavili testy jadrových hlavíc? Že ženy budú voliť? Že Slovensko bude samostatnou krajinou? Na začiatku všetkých týchto vecí bol jeden človek, ktorý si to dokázal predstaviť. Dal dokopy ľudí, ktorých o tejto vízii presvedčil a spoločne ju dosiahli. Ak na tom nebudete pracovať, nestane sa to.

A ty osobne kde čerpáš energiu?

Osobne sa nabíjam na stretnutiach s ľuďmi po celom svete, ktorí sa snažia zmeniť veci. Pracujú na komunitných kompostoviskách, bojujú proti detským sobášom, za reguláciu zbraní, za posilnenie žien či zachraňujú lesy. Toto všetko je súčasťou mozaiky, kde sa ľudia zaujímajú, zapájajú a chcú zmeniť veci. To ale neznamená, že nebývam smutná a nebýva mi ťažko. Máme tu teraz veľmi veľké výzvy, ktoré musíme nejak prekonať. Napríklad pri vojne na Ukrajine ľudia ľahko zabúdajú, čo potrebujeme ako ľudstvo urobiť, aby sme sa posunuli. Akékoľvek investície do vojenského systému nás posúvajú preč od sveta, ktorý chceme. Berú ľuďom jedlo spred úst, berú ľuďom prístup ku zdravotníctvu či vzdelaniu. Musíme hľadať cesty, ako vybudujeme svet, v ktorom budeme v bezpečí a zdraví.

Svet, kde nie sú vojny potrebné.

Presne tak. To neznamená, že nebudú existovať konflikty, ale budeme ich vedieť vyriešiť inak a budeme vedieť naplniť potreby ľudí.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Óda na klimatizovanú električku. Or not?

Ak vždy len nájdeme super spôsob, ako sa dopadom našich vlastných činností vyhnúť, ako sa z nich poučíme?

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Kým nebude neskoro

Stovky rokov nemáme, potrebujeme zmenu hneď. A veľkú. Práve zníženie emisií metánu by nám k tomu mohlo pomôcť.

Anna Jančová

Mám plán… alebo plán má mňa?

Sníval sa mi strašidelný sen. Chodila som po chodbách neznámej školy. Stretávala som neznámych kolegov. Nikto z nich sa nechcel pristaviť. V ich očiach sa mihali úzkostné záblesky. Neodpovedali na pozdrav, len nervózne zakričali: „Meškáme!”

Andrea Uherková

V ústrety vlnám

Žijeme dobu, ktorá je plná strát. A možno taká bola a je každá doba, nielen táto naša, pandemická. S čím alebo kým ste sa museli v poslednom čase rozlúčiť vy?

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Deti cez palubu

Neviem odpovedať na jeho otázky. Prečo otvoria obchody a školy zatvoria. Prečo lyžovačka áno a za rodinou nie.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner