fbpx
Sebarozvoj

Zistenie, že viem, prečo mi je zle, bolo vyslobodením, hovorí speváčka Katka Koščová

Keď si zlomíme ruku, tak nám dajú sadru a je to normálna vec. Náš mentálny alebo psychický stav viditeľný nie je, ale tiež občas potrebuje ošetriť, hovorí speváčka Katka Koščová, ktorá sa rozhodla otvorene hovoriť o svojej ceste k duševnému zdraviu. Mnoho ľudí si podľa nej môže tiež prechádzať problémami bez toho, aby si to uvedomovali a vedeli, že sa im dá ľahko pomôcť. O tom, ako zvládať psychické problémy bude hovoriť aj v rámci festivalu dobrého vzdelávania Špongia, ktorý organizuje Komenského inštitút v Košiciach.


Verejnosť vás pozná ako dámu, ktorá o duševnom zdraví hovorí veľmi otvorene. Začalo to tým, že ste sa pred rokmi zrazu z ničoho nič ocitli vo veľkom mediálnom hľadáčiku a musel to byť asi strašný tlak. Čo bol ten moment, kedy ste si uvedomili, že sa v tom už necítite dobre?

Pamätám si prvý moment, keď sme s ostatnými kolegami zo Superstar sedeli v RTVS a pozerali sme si komentáre pod nejakým článkom. Niekto tam napísal, že ma pozná a že som veľmi falošná osoba. Toto ma hrozne zasiahlo a rozmýšľala som, či sa skutočne poznáme, kto to môže byť, či by také niečo o mne napísal niekto blízky. Vôbec som dovtedy nebola v kontakte s týmto anonymným vesmírom, ktorý komentuje všeličo. Bolo pre mňa obrovským šokom, že ľudia si vôbec môžu anonymne a verejne nechávať na internete nejaké hnusné odkazy.

Odvtedy som sa začala veľmi kontrolovať hlavne voči cudzím ľuďom. Mala som pocit, že by som k nim mala vždy byť milá, ústretová, mala by som sa vždy usmievať, byť príjemná, sympatická a neviem, čo všetko. Nemali by ma vidieť smutnú, nahnevanú a podobne. Toto boli tie prvé momenty.

katka koščová
Katka Koščová. FOTO – Patrik Minár

Preto, že ste si tou „milotou“ nechceli zarábať na odporné reakcie?

Presne, nebola som si vedomá, že by som niekoho niekedy oklamala alebo bola na niekoho nepríjemná. Strašne mi záležalo na tom, aby mali o mne ľudia dobrú mienku.

Vnímalo vaše okolie, že zrazu musíte seba štylizovať do nejakej inej pozície?

Neviem, či to vnímali, lebo ja som vtedy veľa času netrávila s mojím najbližším okolím. Niekoľko mesiacov sme žili v takej bublinke a riešili sme si to so Superstaristami medzi sebou. Všetci sme prechádzali tým istým, niektorí to zvládali lepšie, iní horšie. Ja som dovtedy bola vnímaná vždy ako veľmi pozitívny človek, ktorý všetko vidí cez ružové okuliare. Na stužkovej som to dokonca dostala ako odkaz na pamiatku. Je teda možné, že ten môj vnútorný boj, že sa potrebujem zapáčiť, že chcem, aby si ľudia o mne mysleli len dobré veci, moje najbližšie okolie nevnímalo, lebo ma vždy takúto pozitívne naladenú aj poznalo.

Len vo mne sa udiala aj presne opačná vec. Tým, že som bola vnútorne nastavená tak, že sa potrebujem vždy všetkým zavďačiť, tak som sa začala druhých aj trochu báť. Prestala som vyhľadávať spoločnosť, čo mi nebolo vlastné. Zrazu som si nechcela nových ľudí akosi pustiť veľmi k sebe. Nedalo sa ale tomu veľmi vyhnúť, lebo sme sa objavovali medzi množstvom ľudí, takže som zažívala taký zvláštny vnútorný rozpor.

Mala som pocit, že by som mala vždy byť milá, ústretová, mala by som sa vždy usmievať, byť príjemná, sympatická a neviem, čo všetko.

Tá šou je do veľkej miery štylizácia, kde vás nútili spievať rôzne žánre a hrať sa na všelijaké osobnosti a mne sa zdalo, že vy ste jednou z tých, ktoré tým preplávali s gráciou.

To mi práve vôbec nevadilo, toto bola tá časť, ktorá ma veľmi bavila. Môcť sa zahrať na všeličo. Problém však bol v tom, že sa to nekončilo pri vystupovaní na pódiu.

Je moment, kedy ste si povedali, že už nechcete byť tá príjemná, milá a dobrá, ktorá zvláda celý ten tlak zvonku? 

Tím za Superstar nás nikdy k ničomu nenútil. Snažili sa nás chrániť, zakazovali nám čítať komentáre pod článkami a nikdy nás neštylizovali do pózy, že by sme sa museli napríklad veľa usmievať. Vychádzali z našej povahy. Ja som nepríjemnými stavmi začala trpieť až po Superstar, keď nás vypustili zo zlatej klietky. Vtedy prišla realita. Zrazu sme neboli chránení napríklad zmluvami s televíziou, ktoré mali dovtedy aj novinári. Tí si na nás následne zgustli, sledovali nás všade a podobne. Myslím si však, že to rozhodnutie, že ma ľudia majú brať, takú, aká som, respektíve, že ak niekomu nemusím vôbec sadnúť, tak sa o mňa nemusí zaujímať, prišlo až nedávno.

Katku Koščovú budete môcť zažiť v sobotu 11. júna v rámci festivalu dobrého vzdelávania Špongia v Košiciach. O duševnom zdraví bude diskutovať spolu s Klárou Kusou – autorkou knihy Som na hlavu. No a? a psychologičkou Marcelou Šoltýsovou. Diskusia bude aj streamovaná na Facebooku Komenského inštitútu.

Spájate ten nepríjemný stav po šou aj s tehotenstvom a stresom, ktorý prišiel po pôrode?

Nabaľovalo sa to rokmi. Po súťaži som asi rok a pol bývala v Bratislave a tam som zažívala aj chvíle, že vždy po prechádzke v centre mesta som našla svoju fotku niekde v bulvári. Takže som začala trpieť takým zvláštnym stihomamom, že sa furt musím kontrolovať, či som upravená, či som sa aspoň trochu namaľovala, pritom som sa predtým nikdy nezvykla maľovať. Dovtedy som ani zvlášť  neriešila oblečenie, takže som pre bulvárny svet bola celkom srandou.

Keď som sa presťahovala naspäť do Prešova, veľmi sa mi uľavilo, že som doma, so svojimi priateľmi, rodinou, ľuďmi, ktorí môj zovňajšok nikdy nejako neriešili. Vrátila sa mi istota, znova som sa zakorenila. Zároveň som si však vnútri v sebe niesla všetky tie roky so sebou zranenie z toho, čo sa mi udialo v šoubiznise.

Nie každý asi pochopí, že byť známou tvárou so sebou môže pre niekoho niesť aj značnú záťaž a tlak a nemusí mu to úplne robiť radosť.

Každý sme iný a každý vnímame rovnaké veci rôzne. Vo mne ostalo to, že som si nechcela púšťať nových ľudí k sebe. A tak to mám tak trochu doteraz. Veľmi rada sa porozprávam s ľuďmi aj po koncerte a podobne, ale už to nie je ako kedysi, že som s každým hneď kamoška. Teraz si držím odstup od ľudí, ktorých úplne nepoznám. Keď sa narodil Adamko, mala som rôzne úzkostné stavy. Vyhľadala som aj odbornú pomoc, to mi vtedy veľmi pomohlo. So svojou psychiatričkou som robila kognitívno-behaviorálnu terapiu. To sú ale veci, na ktoré človek časom zabudne. V danom čase ma to zachránilo. No stane sa, že počas terapie je všetko lepšie, ale keď sa to všetko upokojí, človek zabudne, akými pákami si vie pomôcť.

Keď sa mi narodila dcéra, súčasne so stresom z materstva sa diali sa v spoločnosti veci, ktoré ma dokázali udupať. Tým prvým bolo v mojom vnímaní referendum za rodinu. To podľa mňa u nás spustilo veci dolu vodou. Potom prišla migračná kríza, Kotlebovci v parlamente, smrť Jána a Martiny. Tieto spoločenské témy sa nabaľovali a spôsobovali vo mne opäť úzkosti. Mala som obavy v takom širšom ponímaní. Teda nielen strach priamo o bábätko, ale tak celkovo o spoločnosť a v súvislosti s tým strach o nás všetkých – čo s nami bude, kde sa podejeme. Do toho prišiel covid a ešte to začalo eskalovať. Hrozne som sa bála o rodinu.

Ja som vtedy nevedela, že to nočné búchanie srdca je záchvat.

Až spätne som si uvedomila, že prvé vážne panické ataky som mala, keď moji rodičia dostali covid. Ja som vtedy nevedela, že to nočné búchanie srdca je záchvat. Po dvoch týždňoch to prestalo, rodičia boli v poriadku, tak som si vravela, že už je dobre. Na jar ale prišli nové ataky spojené s veľmi silnými predstavami, že zomieram – bola som presvedčená, že buď mám infarkt alebo nejakú trombózu. Mala som obsedantné predstavy, že niečo so mnou nie je dobre.

Išla som teda najprv za mojím lekárom, ktorý bol veľmi zlatý, urobil mi všetky vyšetrenia a povedal, že mám veľmi dobré výsledky, tak či problém nie je v mojej v hlave. Skonzultovala som to s kamoškou psychologičkou, ktorá povedala, že to, čo ma trápi vyzerá ako učebnicové príklady panických stavov a mala by som vyhľadať odbornú pomoc. Veľmi rýchlo som to prijala, lebo mi niekoľko týždňov bolo fakt zle a zistenie, že viem, o čo ide, bolo vyslobodením. Takže som vyhľadala pomoc a začali sme to riešiť. Psychologička mi hovorila, že počas pandémie si podobnými stavmi strašne veľa ľudí…

FOTO – Vlastimil Slávik

Panikou trpí mnoho ľudí. Vy ste popri tom zvládali aj nahrávať, spievať?

Nie, bol covid. My sme nemali prácu, čo trochu k mojim stavom prispievalo. Mala som veľmi veľa času to všetko rozoberať v hlave, vymýšľať a hýčkať si všetky tie hrozné predstavy. Veľmi ma prekvapilo, že sa mi veľmi, veľmi uľavilo, keď sa ukázalo, že je to len panický záchvat, že neumieram (smiech). Toto sa dá vyriešiť, s tým sa dá pracovať aj žiť.

Nehanbím sa za to a veľmi otvorene o tom hovorím, lebo si myslím, že mnoho ľudí si tým môže tiež prechádzať tiež, no pritom o tom nevie a nevie, že sa im dá ľahko pomôcť. Jeden kamarát mi napríklad priznal, že mu dva roky a veľa rôznych lekárskych testov trvalo, kým si priznal, že problémom je jeho hlava. Tie stavy sú totiž také reálne, že človek neverí, že také niečo môže hlava spustiť sama.

Čo presne sa vám dialo, ako by ste popísali tie stavy?

Obleje vás studený pot, cítite búchanie srdca šialeným spôsobom, zrazu, z ničoho nič. Mne sa to najčastejšie stávalo v stave pokoja, keď som zaspávala. Takže som nemohla vôbec zaspať. Štyri hodiny som ležala v posteli, nevedela som zaspať a na druhý deň som bola úplne rozbitá. Do toho mi prichádzali všetky tie šialené predstavy, že určite zomieram, keď sa mi také niečo deje.

Odvtedy prešiel rok a panické ataky som nemala. Síce som pred nedávnom cítila, že sa to znova objavuje, ale našťastie to veľmi rýchlo prešlo. Mám pocit, že teraz už viem oveľa lepšie spracúvať rôzne informácie, ktoré sa ma predtým veľmi dotýkali a tak celkovo lepšie pracujem so svetom a sama so sebou.

Tie stavy sú totiž také reálne, že človek neverí, že také niečo môže hlava spustiť sama.

Na terapii ste sa teda naučili techniky, ktoré vám pomáhajú zvládnuť, keď sa to začína vracať?

Priznám sa, že som na terapiu chodila kratšie, ale začala som brať antidepresíva, ktoré sa hodili presne na panické ataky a úzkostné stavy. Pýtala som sa mojej psychiatričky, či toto stačí a ona mi povedala, že v covidovom čase na toto trpí strašne veľa ľudí a keďže je to chemická reakcia v mozgu, kedy mu chýbajú nejaké látky, treba ich doplniť. A mne to veľmi dobre zafungovalo. Najprv som sa ale strašne bála. Keď človek počuje slovo antidepresívum, tak si predstaví rôzne scenáre. Keď som to povedala napríklad mojej mamke alebo kamošom, tiež sa trochu zľakli a pýtali sa ma, ako dlho to budem brať a či veľa.

Dnes sú tieto lieky ale na úplne inej úrovni, ako boli pred 10 či 15 rokmi. Nabrala som vďaka nim veľmi veľa sily robiť niečo so sebou a pohnúť sa ďalej. A to som brala len polovičnú dávku z odporúčanej. Som veľmi vďačná za to, že takéto niečo existuje, lebo mám naozaj pocit, že som bola zachránená. Posledné roky som žila v mizérii, aj keď mám úplne zdravé krásne super deti, skvelého manžela a človek by povedal –  prečo by som sa mala mať zle. Ale to sú neopísateľné veci.

Je veľmi ťažké vysvetliť ľuďom, ktorí trpia nedostatkom z rôznych strán, že človek, ktorý má v zásade všetko sa môže tiež trápiť, cítiť zle, chcieť tu nebyť a mať podobné stavy. Rozumiem tomu, sama som bola podobne nastavená, kým som si tým sama neprešla.

Je veľmi silné si uvedomiť, že aj človek, ktorý má všetko sa môže nemať dobre a okolie tomu nemusí rozumieť.

Mám známu, ktorá roky trpí rôznymi psychickým problémami, berie lieky a ja som to tiež zvykla posudzovať – prečo nevie urobiť nejaké ľahké rozhodnutia vo svojom živote. V mojom prípade bolo hlavne super, že som mala obrovskú podporu blízkych. Keď som oznámila, že začínam liečbu a chodím na terapie, povedali mi, že si hrozne vydýchli, lebo videli, že mi už dlho nie je dobre. Aj môj muž si veľmi vydýchol, že som to začala riešiť a všetci chceli, aby mi bolo lepšie.

FOTO – Vlastimil Slávik

A to je aj dôvod, prečo ste sa rozhodli o tom takto otvorene hovoriť, aby sa ľudia nebáli si pomoc vypýtať a prípadne podporiť ľudí, ktorí niečím podobným prechádzajú?

Ja som vďaka podpore od mojich blízkych pochopila, že nie je vôbec za čo sa hanbiť. Keď si zlomíme ruku, tak nám dajú sadru a je to normálna vec. Náš mentálny alebo psychický stav viditeľný nie je, ale tiež občas potrebuje ošetriť. Chcela by som teda povzbudiť ľudí, ktorí si prechádzajú niečím podobným, že pomoc naozaj existuje a nemusia sa hanbiť požiadať o ňu. Je to samozrejme ľahšie, keď máte podporu okolia, lebo napríklad Vavi Sedileková z OZ Chuť žiť hovorila o tom, že mali klienta alebo klientku s poruchou príjmu potravy, no ten človek nemal v riešení svojho problému podporu rodičov. Toto je veľmi smutné, keď najbližšia rodina, ešte k tomu pri mladých ľuďoch, ktorí pomoc potrebujú najsilnejšie, nestojí za nimi.

Moje sebavedomie posilnilo, že vidím, že všetci okolo mňa sú stotožnení s tým, že som sa vybrala na túto cestu a sú radi, že som sa rozhodla liečiť sa. Tým pádom to, čo povie okolie zvonku, teda ľudia, ktorých nepoznám, nie je pre mňa vôbec dôležité. Ja nezodpovedám za ich životy, ale len za ten svoj. Nepotrebujem skladať účty tým, ktorých nepoznám. Nepotrebujem byť v ich očiach dokonalá, vysmiata, vždy s dobrou náladou. Nepotrebujem tým ľuďom odpisovať na všetky správy a prosto nič nedlžím svetu tam vonku. S týmto som celé roky bojovala a teraz to už v sebe nemám. Cítim sa vnútorne oveľa slobodnejšie.

Ja som vďaka podpore od mojich blízkych pochopila, že nie je vôbec za čo sa hanbiť.

Veľa hejtu sa na známych ľudí valí práve z prostredia internetu. Odrazilo sa toto vaše nové nastavenie aj tam? Mnohé známe osobnosti napríklad kvôli hejterom sociálne siete úplne opustili.

Nepotrebujem reagovať na ľudí, ktorí sú drzí, či neslušní a píšu hovadiny. Blokujem ľudí, ktorí sú neslušní na internete. Z môjho pohľadu je toto cesta voči ľuďom, ktorí na nete dokážu človeku poriadne naložiť. Vždy som sa snažila komunikovať aj s tými, ktorí majú opačný názor. Taký bol aj všeobecný úzus – poďme sa s nimi baviť, poďme im vysvetľovať. Dnes to ale často skĺzne do toho, že si pingpongujeme linky z infovojny a z Denníka N bez toho, aby sme si ich vôbec otvorili.

Na toto nemám mentálnu kapacitu, čas ani chuť. Veľmi rada sa s človekom porozprávam osobne, keď je tam priestor na slušnú debatu a argumenty, ale to, čo sa deje na sociálnych sieťach, nie je argumentácia. Ideme len po povrchu, hádame sa, neznášame sa, nerozumieme si. A mám pocit, že časom sa to zhoršuje. Kedysi som sa snažila s tými ľuďmi komunikovať, no teraz som si povedala, že mám istú hranicu, ktorú keď niekto prekročí, tak ho blokujem, dovidenia. Nemám dôvod dávať na mojej stránke priestor ľuďom, ktorí nevedia, ako sa majú správať.

Napriek všetkému sú dni, ktoré sú fajn a sú také, ktoré nemáte slnečné ani vy. Je niečo, čo vám vtedy pomáha? Čo by ste poradili aj druhým ľuďom?

Toto je podľa mňa hrozne ťažké. Nemám všeobecnú radu, pretože každému môže pomôcť niečo iné. Osobne si pamätám, čo mne napríklad vôbec nepomáhalo, a to bola toxická pozitivita. Čiže, keď niekto príde a povie vám: ale to si tak neber, nadýchni sa, veď svet je krásny. Keď je človek down, tak aspoň mne reči, ako si to nemám brať a že bude dobre, spôsobovali ešte väčší pocit zlyhania.

Bola som presvedčená, že keď nevidím, aký je svet krásne miesto, tak je chyba vo mne. Mala by som začať cvičiť, ale keď tak nerobím, tak je obrovská chyba vo mne, lebo nie som schopná niečo urobiť pre mňa samú, môjho muža, moje deti. A pritom sú to také „ľahké“ veci! Lenže v tej chvíli, keď vám je zle, to nie je ľahké. Naopak, sú to najťažšie veci na svete. Moja rada pre ľudí by teda bola, že je dôležité sa vyhnúť toxicky pozitívnym ľuďom alebo ich upozorniť na to, že toto nie je cesta.

Osobne si pamätám, čo mne napríklad vôbec nepomáhalo, a to bola toxická pozitivita. Čiže, keď niekto príde a povie vám: ale to si tak neber, nadýchni sa, veď svet je krásny.

Osobne mi ešte veľmi pomohol pohyb. Jedna moja kamoška raz postla na instagram taký citát, ktorý sa mi veľmi páčil. Hovoril, že ak bolí duša, treba mať ruky hlbšie v hline. Tu nejde len o prácu na záhrade, ale prácu akúkoľvek. Keď človek vyvíja aktivitu, jeho mozog nemá šancu až tak do detailov premýšľať nad zlými stavmi.

Problém je ale v tom, že keď je človek na zlom mieste a stave, tak sa k tej aktivite nedokope. Ja som vedela, že by mi urobilo dobre sa ísť prejsť, alebo behať, ale jednoducho som na to nemala silu. Musela som to naštartovať tým, že som začala chodiť na terapiu a užívať antidepresíva. To ma posunulo a potom už som mala silu pokračovať ďalej. Takže moja rada je nebáť sa vyhľadať odbornú pomoc, lebo podľa mňa to funguje.

Profil autora:

Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.

Názory

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

Andrea Uherková

Čo mi dala Cesta hrdiniek SNP?

Začiatkom augusta sme si s kamarátkou naložili na plecia ťažké turistické batohy, aby sme s nimi prešli dvesto kilometrov z Devína do Trenčína po „Ceste hrdiniek SNP“ – ako sme si ju premenovali. Tušila som, čo nás čaká, lebo sme celú trasu prešli pred pár rokmi, len v opačnom smere – z Dukly na Devín. Čo ma naučilo putovanie po Slovensku? Prečítajte si moje zápisky z cesty.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Fontánky s vodou na pitie by mohli byť aj v našich múzeách a galériách

Vonku je cez tridsať stupňov Celzia. Lekári radia – nezabúdajte piť. Ak trávite deň poznávaním mesta, človek potrebuje aj litre vody. Väčšina ľudí, ktorých som stretla na nedávnej ceste po americkom východe, mala fľašu v ruke alebo v batohu.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Jeden nikdy nevie

Fascinuje ma, že píšeme rok 2024 a médiá seriózne publikujú vyjadrenia človeka, ktorý na vlastné oči videl, že Zem je guľatá. A to na dôkaz toho, že vysoký štátny úradník sa mýli. Mám pocit, že sa mi sníva. To akože potrebujeme, aby nám niekto reálne demonštroval, že elektrina kope na dôkaz existencie prúdu alebo potrebujeme vidieť vybuchnúť dynamit, aby sme uverili, že trhaviny majú explózne účinky?

Vlad Jackovyj

Výnimočný dátum nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov

Začiatkom marca si pripomíname 210. výročie narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorého spájalo neobyčajné priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner