EDUŽUR: S novým jazykom získate novú identitu, len angličtina nestačí, hovorí nemčinárka a víťazka ocenenia Učiteľ Slovenska 2021 (+podcast)

---

Saška, pre teba som si pripravila zahrievaciu úlohu s názvom: ‚Dokonči vetu‘.

Dnes ma potešilo… keď ma na ulici zastavil neznámy muž, ktorý práve telefonoval a od telefónu zakričal: „Počkaj, počkaj práve ide okolo mňa Učiteľka Slovenska, musím ju pozdraviť.“ 

Je perfektné, že vďaka oceneniu Učiteľ Slovenska sa z učiteľov stávajú celebrity.

Dnes sa ešte teším na to… že po celom dni sa stretneme celá rodina pri spoločnom stole pri večeri. Pretože stráviť spoločný čas je stále zriedkavejšie. Už len spoločné večere nám ostávajú. 

Jazyky sú… absolútne neodmysliteľnou súčasťou života každého jedného z nás. Dokonca aj toho, ktorý a priori povie, že nemá talent na jazyky a že sa ich nikdy nebude učiť. Jazyk nie je len jazyk, ale aj reč tela či materinský jazyk. 

Nemčina je… pre mňa obrovský dar, ktorý som získala v detstve a ktorý mi otvoril úžasný svet. Bohužiaľ, pre mnohých sa často spája s negatívnymi emóciami. 

Byť učiteľkou je… to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť, ak nemyslím na môj súkromný život. Byť učiteľkou, ale aj učiteľom je na jednej strane ohromne zábavné a na druhej strane, ak to odľahčím, tak veľká možnosť zostať navždy mladým. 

Byť učiteľkou Slovenska za rok 2021 je… prežívať si svoj sen a momentálne byť súčasťou obrovskej turbulentnej fázy v živote, ktorá veľmi rýchlo skončí. No je to možnosť, ako rozprávať o svojej práci, ktorú veľmi milujeme. 

Nemčina je to tvojou neoddeliteľnou súčasťou, pretože dnes prevláda angličtina a mnohí hovoria, že učiť sa iné jazyky je stratou času. Prečo sa oplatí učiť aj iné jazyky?

Má to, samozrejme, pragmatický dôvod. Pre deti je to možnosť, ako sa neskôr odlíšiť od iných na pracovnom trhu, ako získať nejaký benefit. Majú väčšiu šancu, ako získať lepšie pracovné miesto. Súvisí to aj s geografickou polohou našej krajiny, s investormi, takže po ekonomicko-hospodárskej a pragmatickej stránke je to jednoznačne plus do života. 

Na druhej strane, ak trošičku zafilozofujeme, zažila som príjemný moment s mojím synom, ktorý bol na projekte Erasmus plus vo Švédsku, kde mal možnosť rozprávať sa po anglicky aj po nemecky. Keď sa vrátil, povedal taký zaujímavý postreh: „Mami, keď som sa rozprával po anglicky alebo po nemecky, zrazu som mal úplne inú chuť komunikovať. Zrazu som mal úplne iné možnosti, nápady o čom sa chcem rozprávať. Cítil som sa ako iný človek.“ Vtedy mi napadlo, že výrok ‚Koľko reči vieš, toľkokrát si človekom‘ skôr vnímame po kultúrnej stránke, alebo po stránke dostať sa bližšie k ľuďom danej krajiny. Zrazu vidíme, že je to aj o tom, ako nabrať „novú“ identitu. 

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast.

Na to sú už aj mnohé psycho-lingvistické výskumy, ktoré dokazujú, že sme rôzni, keď hovoríme rôznorodými jazykmi. Rozhodla som sa, že toto dnešné stretnutie bude trošku deštruktívne. Nie v nejakom negatívnom slova zmysle, ale bola by som rada, ak by sme zbúrali mýty o učení jazykov. Jednou z nich je, že už roky ľudia hľadajú zázračnú metódu učenia sa jazykov a najradšej by boli, ak by táto metóda spĺňala dve podmienky: aby sa naučili jazyk rýchlo a bez námahy. Niektoré jazykovky si na tom stavajú aj promo. Poznáš univerzálnu metódu, ktorá by fungovala u všetkých žiakov?

Milá Anka, myslím, že v tomto sa úplne zhodneme, že zázračná metóda neexistuje a že je to len komerčný ťah, ako si získať zákazníkov jednoduchou cestou. Na druhej strane vieme, že učiť sa, znamená vynaložiť obrovskú námahu. V prvom rade byť disciplinovaný a keď dosiahnem svoj cieľ, čo je, samozrejme, výborné, nesmieme zabudnúť na to, čo príde potom. Ak si chcem jazykovú úroveň udržať, musím byť naozaj o to viac vytrvalý, disciplinovaný a hľadať možnosti, ako si jazyk udržať. 

Ak môžem, v nemčine existuje slovíčko verlernen. Do slovenčiny sa nedá jedným slovom preložiť, ale znamená: zabudnúť niečo, čo som sa niekedy naučil. Myslím, že to neplatí na nič viac ako na cudzí jazyk. Svoju metódu si musí nájsť každý sám. Samozrejme, pod nejakou odbornou diskusiou s učiteľom, ktorý mi ukáže možnosti. Žiak si vyberie to, čo sa mu páči. Na druhej strane, nikdy to nie je len jedna metóda. Na každú kompetenciu, či chcem vedieť písať alebo hovoriť, existuje iný spôsob. Bohužiaľ, neverte tomu, že existuje zázračná metóda. 

Súhlasím, že každý si musí nájsť svoju cestu a my učitelia by sme mali byť sprievodcami. Takými krajčírmi, ktorí šijú hodiny na mieru svojim žiakom. No žiaci majú občas nereálne predstavy. Raz mi jeden záujemca povedal, že sa chce naučiť len tie slovíčka, ktoré bude potrebovať. Nechce tam ani zámena ako ‘he’, ‘she’, ale len to, čo využije. Bez čoho sa jazyk nedá naučiť?

Zaujímalo by ma, ako si na to reagovala. Mne napadli dve hľadiská. Na jednej strane učitelia musia zohľadniť to, kde sa žiak alebo učiaci sa vo svojom jazykovom živote momentálne nachádza aj s jeho prioritami, ktoré potrebuje. Či potrebuje písať maily svojim pracovným kolegom, alebo či sa potrebuje dohovoriť v danej krajine ako turista. Na druhej strane aj žiak musí rešpektovať a dôverovať nášmu odbornému prístupu. Niečo také je možné len vtedy, ak sa budeme o týchto veciach rozprávať. Žiakovi alebo poslucháčovi by sme mali vedieť vysvetliť, prečo sme použili danú metódu a s akým účinkom. Tiež mu môžeme vysvetliť, s akou metódou môže pracovať on sám individuálne a ako ju môže preniesť z učenia angličtiny na učenie nemčiny. Učíme komunikovať, ale tiež musíme vedieť vysvetliť pomocou odbornej komunikácie, ako dosiahnuť svoj cieľ. 

Určite si aj ty pamätáš, že keď sme sa učili jazyky my, tak učebnice boli koncipované  veľmi rovnakým spôsobom. V lekcii bol text na určitú tému, za ním boli slovíčka, lexikálne cvičenia, potom tam boli vysvetlené nejaké časti z gramatiky a za nimi gramaticko-prekladové cvičenia. Stále sa nájdu študenti, väčšinou sú to dospelí ľudia alebo rodičia, ktorí tvrdia, že takto to bolo dobré, pretože to malo systém a štruktúru. Ľudia často nerozumejú tomu, prečo sa na hodinách toľko hráme. Prečo to robíme?

Myslím si, že tento jav veľmi súvisí s tým, ako sme sa učili my. Zvyk je železná košeľa. Odborne sa to nazýva biografia učenia sa. Človek je presvedčený o tom, že tak, ako sa učil cudzí jazyk on, keď bol dieťa, je to dobré a len takto to funguje. Nie je prístupný vyskúšať iné metódy. Pokiaľ je to len skúsenosťou žiaka alebo dospelého poslucháča, máme ešte šancu, presvedčiť ho, že to funguje účinnejšie aj inak. 

Horšie je, ak ide o pevnú súčasť praxe učiteľa, ktorý je presvedčený, že tak, ako sa učilo v sedemdesiatych rokoch a ako boli koncipované učebnice vtedy, tak to je jediná správna metóda. Prešli sme ďalším vývinom, osemdesiatimi rokmi, kedy v Nemecku nastúpila komunikatívna metóda, podľa ktorej boli vystavené učebnice Themen, ktoré boli aj u nás veľmi známe. Na mnohých školách sú používané ešte dnes, čo je burcujúce, pretože sú už dávno zastaralé. 

Spomenula som komunikatívnu metódu, súvisí to s tým, že aj didaktika prechádza obrovským vývojom. Určite si všetci pamätáme záverečné prekladové cvičenia, ktoré boli akoby nejakým vyvrcholením danej lekcie, kde žiak ukázal, že vie text preložiť zo slovenčiny do cudzieho jazyka. 

Je to omyl. Je to istým spôsobom len reprodukcia niečoho, čo mi niekto nadiktuje. Je to pasívne pracovanie s cudzím jazykom. Dnes sa oveľa viacej pracuje aktívne a veľmi veľa sa pracuje s konštrukciami, ktoré žiak už nejakým spôsobom nadobudol, a na ktoré sa potom nadväzuje. Veľmi často sa pracuje aj s intuíciou a v skupinách. Je veľmi dôležité, aby bol žiak na to zvyknutý aj v jazyku. Keď sme hovorili o metódach, tak dnes, aspoň v nemeckej didaktike, sa akoby zavrhol termín metóda a používa sa termín princípy. My, ako učitelia sledujúc učebnice, musíme dodržiavať isté didaktické princípy, ktoré sú zamerané na konanie v jazyku, interakciu, autonómne učenie a podobne. 

Čo je autonómne učenie?

Autonómne učenie je to, že napríklad každý môj žiak ako nemčinár má už skúsenosť s učením sa angličtiny. Má istý postup, ako pracuje pri tom, keď sa učí angličtinu a ako sa učí, keď pracuje so slovnou zásobou. Ako učiteľka mu mám dať priestor, aby sa vyjadril, ako pracuje so slovnou zásobou v angličtine. Môžem sa toho chytiť, podporiť ho a preniesť tieto návyky, pokiaľ sú účinné a dobré, aj na učenie sa druhého jazyka. To znamená, že hovoríme trochu o metajazyku. Je veľmi dôležité rozprávať sa so žiakmi, ako sa majú učiť. 

Občas prídu deti domov z hodiny jazyka alebo z akejkoľvek, podľa nás, dobrej hodiny. Rodič sa pýta, že čo sme robili v škole a dieťa odpovie, že nič, že sme sa hrali. Rodičia sú z toho zdesení, vykoľajení a majú pocit, že sa deti nič neučia. No my sme spokojní, lebo deti mali zážitok, odchádzali z hodiny veselé a vieme, že sa aj naučili. Prečo je dôležité vyvolať v deťoch zážitky? 

Anička, teraz si oslovila najširšiu tému, ktorú sa najviac snažím komunikovať. Myslím si, že odpoveď na túto otázku poznám. To, že staviame aktivity do charakteru hry, má pre nás, samozrejme, svoj zmysel. Na jednej strane chceme dosiahnuť to, aby sa nejaké frázy a štruktúry niekoľkokrát opakovali a aby sme dosiahli dril, ktorý by bol inak, prostredníctvom nejakého cvičenia v učebnici, nudný. 

Na druhej strane chceme podporiť kreativitu, pretože podporovať ju v jazyku, je veľmi dôležité. Žiaci potrebujú práve kreativitu pre ich praktický život, keď už nebudú mať pri sebe učiteľa. Ďalším bodom, prečo to robíme, je odbúravanie stresu, tlaku a čo najviac postaviť do úzadia to, že sa učím. Vieme, že príjemné prostredie pôsobí veľmi pozitívne aj na kognitívne procesy. Naopak, ak je žiak v strese, vytvorí si akýsi múr, ktorý neprepustí poznatky a informácie. Možno pustí, ale len do krátkodobej pamäte. 

Mám negatívnu skúsenosť s tým, keď sme sa hrali na jednom vzdelávaní s učiteľmi, kde sme mali odborné témy, ale sprostredkovali sme ich metódami hravého charakteru. Paradoxne, mladá kolegynka prišla na konci vzdelávačky ku mne a spýtala sa ma: „Kedy učíš, keď sa iba hráš?“ Myslím, že to úplne vystihuje to, čo si naznačila. Preto si myslím, že je veľmi dôležité komunikovať aj deťom po každej takej aktivite, pri ktorej možno použijeme kocky a panáčikov, že sme sa nehrali Človeče nehnevaj sa, ale že si kládli otázky, používali minulý čas. Vlastne robili to isté cvičenie, ktoré je v učebnici, ale iným spôsobom. 

Ešte by som odporučila učiteľom, ktorí spochybňujú takéto hry, aby ich dali pripraviť deťom. Raz som im dala pripraviť kvíz v jednej aplikácii, kde sa vyberajú otázky na základe úrovne od sto do päťsto z istej tematickej oblasti. Vtedy mi deti povedali, aké je ťažké vyhodnotiť náročnosť danej otázky, a ako sa pri tom skutočne veľa naučili. 

Prečo sa učí gramatika?

Sú žiaci, ktorí neznášajú gramatiku. Sú aj takí, možno tí dospelí, ktorí ju stavajú na najvyšší piedestál. Myslia si, že keď dobre napíšu test, tak že zvládli nejakú tému. Predpokladám, že aj u vás sú moderné učebnice postavené na príbehovosti, kde sú tí istí protagonisti a v priebehu jednej učebnice sa tiahne ich príbeh. Využívam práve príbehovosť. Na začiatku hodiny si vždy pripomenieme, čo sa tým našim figúram stalo na minulej hodine. V rámci tohto rozprávania si vždy zopakujeme slovnú zásobu a vypichneme gramatické javy, ktoré sme sa učili. Potom sa snažím preniesť príbeh na nich. Vyzvem ich, aby mi povedali niečo podobné, čo sa stalo im. Týmto vstupujeme do vyučovania. 

Keď prechádzame novými epizódami príbehu, tak príbeh staviam rovnako na tom, že do neho zapracujem gramatiku a novú slovnú zásobu. Gramatiku určite nepodceňujem. Samozrejme, venujem čas aj systematizovaniu gramatického javu a spracujeme si to či už formou tabuľky, alebo nejakého cvičenia. Vzápätí, keď novú gramatiku vedia, vrátime sa k príbehu, kde ju zapracujeme. 

Pre mňa je dôležité, že deťom na začiatku hodiny nepoviem: „Dnes sa naučíme akuzatív podstatných mien“, ale poviem im, že: „Dnes na konci hodiny si budete vedieť vypýtať pizzu, alebo si budete vedieť kúpiť strúhadlo a ceruzku.“ Personalizácia gramatického javu a novej slovnej zásoby na konci hodiny dokáže to, že sme dosiahli cieľ a viem, že gramatiku zvládli. 

V predchádzajúcom dieli som sa rozprávala s Jožkom Zvolenským, ktorý ako matematikár, paradoxne, spomenul problém s čitateľskou gramotnosťou. Ako to vidíš ty? Môžu byť jazyky nápomocné?

Áno, určite. Čítanie s porozumením je jednou zo základných štyroch kompetencií, ktoré sa u detí pri používaní cudzieho jazyka používajú. Učíme ich pracovať s textom už od prvej lekcie, tak aby si vedeli vytiahnuť informácie, aby to vedeli robiť priamo a nie špekulatívne, k čomu majú žiaci väčšinou sklon. Vtedy im poviem, že keby čítali text v materinskom jazyku a boli by náchylní dotvárať príbeh a špekulovať, môžu sa dostať do pasce neprávd. Na druhej strane, keď si sa pýtala, aký spôsob voliť, tak učiteľ je často osobou, ktorá má klásť otázky, no ja si myslím, že to musíme otočiť a práve žiaci by mali vedieť klásť otázky, preto prenechávam túto prácu na nich. Nechávam ich formulovať otázky pre ich kamarátov v triede. Toto je tiež spôsob, ako sa majú učiť priamo a nie špekulatívne. 

Sú študenti, ale aj učitelia, ktorí uprednostňujú učiť sa jazyk prirodzene bez učebnice. Do akej miery je pre teba učebnica dôležitá?

Aj kurzisti sú takí, ktorí povedia, že: „Chcem s tebou len konverzovať.“ Je to pre mňa najťažšie a vždy pred prvou hodinou hľadám všetky možné argumenty, prečo sa to takto nedá. Držím sa toho, že učebnica je pre mňa alfa a omega. Neviem, akú skúsenosť máš ty s anglickými učebnicami, ale som presvedčená, že Nemci, v závislosti od veľkej konkurencie voči španielskemu a francúzskemu jazyku, sú veľmi dôslední a sú pioniermi a motorom v nových koncepciách učebníc. Bola som v Nemecku na prednáške jednej neurologičky, ktorá pretavuje najnovšie poznatky do neurodidaktiky. Na prednáške nám predstavila to, ako veda, ktorá zdanlivo s učením jazyka nesúvisí, veľmi citlivo vie zapracovať poznatky aj do učebníc. Nemám vôbec pochybnosti o tom, že treba pracovať s učebnicou. Samozrejme, treba vybrať učebnicu, ktorá je vhodná pre cieľovú skupinu. O tom niet pochýb. Učebnice treba obmieňať, pretože vývoj je tak rýchly, že pracovať s jednou učebnicou dvadsať rokov je kontraproduktívne. Učebnice nám ponúkajú super témy, vedú žiakov k istému progresu, ktorý by som sama nevedela vytvoriť na posedenie. 

Na druhej strane, niektoré učebnice obsahujú témy, ktoré sú už klišé, ako napríklad rozprávať o svojej izbe. Pri takýchto témach si poviete, že nudí to mňa ako učiteľa nieto ešte deti. V tom prípade hľadám iné texty, ktorými ich nahradím. Pre mňa je veľmi dôležitý pocit prekvapenia, možno trošku šokovať, alebo vyjsť z konvenčného priestoru a ukázať, že napríklad ľudia môžu bývať aj iným spôsobom. Som presvedčená, že aj emócia alebo zážitok môže viesť k naučeniu sa. 

Čo sa týka cvičení, tak v niektorých diskusiách s učiteľmi som zažila poznámku, že: „Žiaci sa stále nevedia naučiť tento gramatický jav, preto im nosím stále nosím nové a nové cvičenia, lebo v učebnici je tých cvičení málo.“ Potom si hovorím, že: „Bože, koľko tých cvičení musia urobiť za jednu hodinu.“ Pritom na jednej vzdelávačke som sa dozvedela, že za hodinu stačí urobiť k jednému gramatickému javu jedno, maximálne dve cvičenia. Všetko ostatné je už kontraproduktívne. Už je to nuda. 

V tomto prípade urobiť cvičenie, neznamená len doplňovačky. Je známe, že ak žiak robí doplňovačky, tak bude vedieť dobre techniku doplňovania, ale neznamená to, že bude ovládať slovnú zásobu a že ju bude vedieť aktívne použiť. Takže ak mám cieľ, že žiak bude vedieť aktívne týchto desať slovíčok a bude ich vedieť použiť, musím vystavať aktivity tak, aby som k tomu smerovala. 

Bol urobený výskum, že ak sa žiaci učia štandardne podľa učebnice a učia sa frontálnym spôsobom, to znamená, že žiak prehovorí vtedy, kedy je zrovna na rade, tak pri počte desať až dvadsať žiakov v triede rozpráva žiak 60 až 90 sekúnd. Myslím, že to sú šokujúce informácie. Ak chceme naučiť žiakov reagovať v reálnom prostredí, tak cvičenia nie sú jediné, ktoré tomu pomôžu. 

Mne sa páči, že stále nás to vedie k rovnakým záverom, že tam musí byť interaktivita, tvorivosť, musí to byť personalizované. Nech sa pozrieme na ktorúkoľvek stránku učenia sa jazyka, tak sa dostaneme stále k tomuto bodu. Vždy hovorím, že neučím učebnicu, ale učím žiakov. Hoci je učebnica základ, prispôsobujem ju tomu, čo žiaci potrebujú. Máš nejaké obľúbené témy, alebo ich prispôsobuješ tomu, čo chcú študenti? 

Mám svoje obľúbené témy. Sú to témy, ktoré sa týkajú života, kultúry, histórie a tých krajín, ktorých jazyk učím. Čo je asi prirodzené. Už len to, že využívam vzdelávačky v Rakúsku alebo v Nemecku, alebo súkromne si urobím dvojdňový výlet do galérie do Nemecka mi napadne kopec tém. Ak človek chodí s otvorenými očami, samozrejme nájde veľa impulzov, ktoré potom bezprostredne porozprávam žiakom. Pri obľúbených témach sa snažím, aby som z nich neurobila prednášku. Najlepšie je vytvoriť nejakú krátku osnovu a nechať žiakov urobiť rešerš. Vedia to urobiť v priebehu piatich minút, a potom ich nechám, informovať sa navzájom. Moji žiaci majú skutočne radi, ak pracujeme s nemeckými témami. Neraz sa mi stalo, že som prišla do triedy a žiaci sa ma pýtali, či som bola niekedy v Mníchove. Možno je tam zámer zakecať ma, no nenechám sa chytiť do pasce. Samozrejme, ak chcú malé detičky počúvať o Mníchove, tak im rozprávam o Allianz aréne, o futbale a o projekte, ktorý som tam robila. 

Spomenula by som veľmi milý zážitok, ktorý sa mi prihodil náhodne v kurze s pokročilými dospelými nemčinármi, v ktorom boli samé dámy. Mali sme tému Viedeň. Samozrejme, v učebnici boli rozpísané samé galérie a múzeá a tak ďalej. Hovorím si, že to by bolo len nejaké formálne preletenie pamiatok. Tak som sa rozhodla pohľadať a našla som krásne príbehy troch žien Viedenčanok. Išlo konkrétne o ženy spred sto rokov, pričom jedna bola prvou podnikateľkou, druhá bola súputničkou Coco Channel a tretia bola nositeľkou Nobelovej ceny za mier ako prvou ženou. Vytvorili sme si takýto úžasný projekt, na ktorom sme v skupinách pracovali. Neskôr sme išli do Viedne, kde sme sa rozdelili na tri skupiny a každá skupina pracovala na svojej osobe a navštívila tie miesta, ktoré boli spojené s danou osobou. Bol to projekt, ktorý trval možno dva-tri mesiace. Aj pre mňa bol úžasne obohacujúci. To bol jeden z impulzov, od kedy sa snažím hľadať témy pre danú vekovú kategóriu. 

Sú témy, ktoré nie sú vhodné na rozoberanie na jazykových hodinách?

Asi nie. Nenapadá mi asi nič, kedy by som tému odmietla. Ísť do nejakých extrémov by si žiaci nedovolili. Žiakom sa páčila téma móda. Povedala som si, že: „Och zase to klišé, tak poďme sa na to pozrieť inak.” Hľadali sme tetovania, piercingy a zistila som, že niektorí žiaci k tomu majú aj negatívne stanovisko. 

V angličtine sú témou rodení hovoriaci jazykov, pretože veľa ľudí si myslí, že práve rodení hovoriaci sú automaticky aj najlepší učitelia jazyka. Čo na to hovoríš ty?

Nesúhlasím s tým. Ak je cieľom mňa ako žiaka, že si chcem zlepšiť iba svoje komunikačné schopnosti a rozšíriť slovnú zásobu a možno vedieť sa vyjadriť precíznejšie k nejakým odborným témam, kde my ako hovoriaci nevieme pomôcť, tak určite je namieste vyučovanie s daným lektorom. Či by som sa spoliehala na to, aby lektor prevzal žiakov od samotného začiatku, tak tomu neverím. Nehovorím, že môžu byť aj šťastné príklady, ale jazykové vzdelanie je veľmi dôležité. Mám to šťastie, že učím okrem nemčiny aj slovenčinu. Už niekoľko rokov učím cudzincov, nielen teraz v tejto situácii. Od roku 2013 učím internacionálne skupiny. Nikdy som nebola vedená k tomu, ako učiť slovenčinu ako cudzí jazyk a som presvedčená, že začiatky boli minimálne rozpačité. Na druhej strane, ako slovenčinárka rozumiem jednotlivým jazykovým rovinám a ako učiteľka cudzieho jazyka zase rozumiem, ako sprostredkovať učenie cudzieho jazyka a dokážem to skombinovať. Myslím si, že mám celkom šťastnú pozíciu a dokážem cudzincov naučiť slovenský jazyk. 

Sama si príkladom toho, že ak chce učiteľ držať krok s dobou, tak sa musí stále vzdelávať. Niekedy sa aj mňa ľudia pýtajú, že v čom sa vlastne vzdelávame. V čom sa stále vzdelávaš?

Tú istú otázku mi kladú moji známi. Rozumiem, že majú laický pohľad na učiteľa. Udivuje ma, že ani len trošičku nemajú predstavu o tom, že práca učiteľa v súčasnej dobe nie je ukončená záležitosť. Moja mama sa ma stále pýta: „Veď už si študovala, na čo ideš zase do Nemecka?“ Som si istá, že keď nás počúva niekto, kto nie je učiteľ, tak si kladie tú istú otázku. 

Vedy, ktoré dokážu didaktiku, psychológiu a pedagogiku stále posunúť, prichádzajú neustále s novými poznatkami, ktoré majú obrovský vplyv na kognitívne procesy a tým pádom na pretavenie sa do výučby. Na vzdelávačky rada chodím preto, pretože sa nielen naučím nové metódy, ale rovno si ich vyskúšam na vlastnej koži, kde dostanem aj teoretický background a zistím, ako pôsobia na učenie. 

Tiež sa tam stretávame rôzne medzinárodné skupiny. Pokiaľ sú v Nemecku, tak kurzy sú väčšinou stavané tak, že je tam z každej krajiny len jeden učiteľ. Rozprávam sa tam s ľuďmi o ich pracovných podmienkach v rôznych krajinách. Spoznala som veľmi príjemnú učiteľku z Madagaskaru, ktorá mi rozprávala, že má sto žiakov v triede a že posledného žiaka v lavici možno nikdy ani nevidela. Metódy, ktoré vieme využiť u nás v triede, u nej neprichádzajú do úvahy. Jediné, čo môže urobiť je, že vezme deti na dvor a pod palmami skúšajú tieto metódy. V podobných prípadoch si uvedomujem, že musíme brať našu prácu s pokorou. 

Zo štátnej jazykovej školy si odišla a založila si si súkromnú jazykovú školu. Neľutovala si to? 

Nebol to ľahký krok. Odohral sa za rôznych okolností. Možno nie za dobrovoľných. Vtedy som si našla znížený úväzok na osemročnom gymnáziu, kde som stále. Pracovala som aj vo firemných kurzoch, kde tiež úspešne pracujem do dneška. Tým pádom, že som odišla z jazykovej školy sa mi veľmi rozšírilo moje pôsobenie. Nespomínala som Goethe Inštitút, kde pracujem na štyroch relatívne veľkých projektoch. Dnes tá práca nie je o jednej škole a jednej triede, ale naozaj je to veľmi pestré. Motiváciu som hľadať nemusela. 

Teraz vidím, keď pracujem aj na štátnej škole, že dodržiavať tematické plány a držať sa nejakého tempa, ktoré niekedy nezohľadňuje možnosti detí, môže byť pre učiteľa frustrujúce. Toto v jazykovej škole nepoznám. Môžem si riadiť výučbu podľa seba a voliť si obsahy, ktoré uznám za vhodné. 

Čo treba spraviť, aby sa nemčina dostala medzi obľúbené predmety?

Vždy, keď vstupujem do novej triedy, tak prvý kontakt je o unudených pohľadoch žiakov. Na základe toho viem, že každú jednu triedu musím presvedčiť o tom, že na nemčine bude príjemne. V prvom rade je to o emóciách, aby sa žiaci na hodinu tešili. Dosiahneme to nielen tým, že sa budeme hrať, ale aj tým, že priamo na hodine zažijú úspech v tom zmysle, že dokážu sami niečo vyprodukovať. Na toto som zameraná. Keď staviam aktivity, tak si dávam pozor na to, aby deti aktivitu zvládli. 

Anglický jazyk mi príde v začiatkoch oveľa jednoduchší a ľudia začnú rýchlejšie komunikovať. Tým pádom je otvorenejší. Sú tam otvorenejšie možnosti, ako sa dá s jazykom pracovať. Zatiaľ čo, nemčina má v základoch obrovské množstvo pravidiel a výnimiek. Preto je väčšina učiteľov fixovaných na zvládnutie týchto gramatických štruktúr a javov. Tým pádom tak koncipujú aj výstupy – testy, ktoré sa síce oveľa ľahšie kontrolujú, bodujú a porovnávajú, no je to fixácia na prvoplánové kompetencie. 

Asi sa to ľuďom až tak nezdá, ale jazyk sa dynamicky vyvíja. Čo robíš, aby nemčina bola stále in. Čo odporúčaš svojim žiakom, keď odchádzajú?

Asi sa zasmeješ, ale sledujem seriály pre tínedžerov. Je to živý jazyk. Samozrejme, nemám na to čas pravidelne, ale raz za týždeň si pozriem seriál. Je prínosom pre mladícky jazyk. Rovnako čítam rada časopisy, alebo online texty na internete. Keď natrafím na frázu alebo slovíčko, ktoré ma zaujme, tak intuitívne viem, že to je niečo, čo by som sama nevedela vytvoriť. Napíšem si ho, a potom sa snažím ho čím skôr nejakým spôsobom zapracovať do monológu. Viem, že keď tú frázu alebo slovíčko použijem v nejakom kontexte viackrát, tak  už je to moje slovo, ktoré viem aktívne používať a že mi napadne. Toto odporúčam aj žiakom. Keď sa chcú učiť, tak nech si prečítajú akýkoľvek text, pozrú video s titulkami a vyberú slová, ktoré sú pre nich relevantné. Následne nech si z tých slov vytvoria otázku, alebo odpoveď, ale najmä nech si ich povedia v kontexte spätým so sebou, aby tam vznikla väzba s niečím, čo sa ich týka. Ak sa ich aj nenaučia, tak sa stanú súčasťou ich pasívnej slovnej zásoby a budú im nabudúce rozumieť. 

Ako vidíš budúcnosť jazykového vyučovania? Myslíš, že nás rôzne technologické vymoženosti pripravia o prácu?

Nie, kdeže. Nedávno som na nejakom nemeckom vysielači počúvala veľmi zaujímavú diskusiu o umelej inteligencii, kde sa už predpokladá, že dokonca dokáže simulovať aj emócie. To si myslím, že je celkom veľký posun. V každom prípade som presvedčená, že spontánne reakcie a autentickosť, ktorú v sebe komunikácia má, to nedokáže nahradiť ani umelá inteligencia, ani rôzne aplikácie. 

Si držiteľkou ocenenia Učiteľ Slovenska 2021. Aký je význam týchto ocenení? 

Pre mňa osobne, ako sme sa už v úvode rozprávali, to bol veľmi turbulentný týždeň. Som naozaj veľmi prekvapená, že aj žiaci, ktorých som nikdy neučila, idú oproti mne po chodbe s obrovským úsmevom. Vidím, že to má na nich veľmi dobrý vplyv. Nie len v tom zmysle, že si vás všimli, ale aj v tom, že pre nich naozaj niečo ten učiteľ znamená. Keď učiteľ dosiahne nejaký úspech, žiaci vedia zareagovať úprimne a s radosťou. Nehovoriac o mojich žiakov, že keď prídem do triedy, tak sú rozradostení. 

Na čo som však nemyslela a nemala som odkiaľ vedieť, bola motivácia nielen pre mňa, ale aj pre žiakov. Čo to znamená v širšom meradle, tak to naozaj neviem, to je ťažká otázka. My, učitelia nepracujeme preto, aby sme dostali ocenenie. Nie sme Petra Vlhová, ktorá potrebuje podať majstrovský výkon. My máme úplne iný cieľ. Tak, ako aj povedali organizátori z Komenského inštitútu, že je veľmi dobré, keď verejnosť dostáva povedomie o tom, že sa učí inak, že máme veľa učiteľov, ktorí sa snažia reflektovať to, čo sa deje vo svete a prenášať to do výučby. 

Je nejaká myšlienka, ktorá sa týka verejnosti a ktorú by si chcela zdôrazniť slovenskej verejnosti?

To, aby mali rodičia a všetci tí, ktorí participujú na vzdelávaní, väčšiu dôveru v učiteľov. Aby im viac prenechali voľnú ruku pri plánovaní výučby. Na druhej strane podporiť učiteľov, aby mysleli na to, že žiaci ich vnímajú, že vôbec im nie je ľahostajné, ako sa učiteľ k nim správa a či má rád predmet, ktorý učí. Deti sú veľmi vnímavé a citlivé na to, ako učiteľ prezentuje svoj predmet. Mojou túžbou a víziou je vzbudiť u žiakov to, aby mali radi daný predmet učiteľa. Nie len to, že sa stretneme a zasmejeme, ale aby sa tešili aj na obsahy, ktoré dostanú. Záleží nám na tom, aby deti prejavili záujem nie o jednotku z písomky, ale o to, čo sa im snažíme ukázať predmetom.