Odkaz politikovi. Nápis kriedou na chodník. Cez víkend mi ním vybuchli sociálne siete. Nielen tým jedným. Pribúdali k nemu ďalšie, od iných ľudí, ktorí následne kreslili na chodník symbolickú pozvánku na to, aby sme si 17. novembra pripomenuli, čo pre nás znamená sloboda. Že sú to aj písmená na chodníku, ničím menej krehkým, ako je krieda.
Mám pocit, že sa slova „neviem„ bojíme viac než „prepáč“ alebo „mrzí ma to“, hoci vysloviť ich sa tiež niekedy zdá ťažšie než dvihnúť nad hlavu váhu 150 kíl. Kto môže za nehodu vlakov? Rušňovodič, vedenie spoločnosti, čo nepridalo na platoch, vláda za zrekonštruovanie trate, vyššia moc?
Ruku na srdce – koľkokrát ste si tento týždeň nad niečím povzdychli? Dôvodov na hromženie si Slovák vie zrejme nájsť mnoho. V záujme zachovania duševnej pohody a rovnováhy však treba rozvíjať aj pozitívnu rovinu vzťahu k vlastnej krajine.
Zvoní mi telefón, číslo na displeji nepoznám. Vtedy ide zväčša o pozostalých so záujmom o prírodný cintorín, ktorý spravujem – zvolenskú Záhradu spomienok. Je ráno a ja sa v nej práve nachádzam. Sadám si na prázdnu lavičku a dvíham telefón.