Rodinné konštelácie – podvod alebo zázrak?

Pomohli mi, a to aj napriek tomu, že by podľa môjho svetonázoru vôbec nemali fungovať. Vyrastal som vo vedeckej rodine, a racionalitu si cením vysoko. Avšak to, čo sa počas rodinných konštelácií deje, nemá s racionalitou v bežnom zmysle slova veľa spoločného. A tak vo mne vznikol rozpor: Stal som sa obeťou šikovnej manipulácie? Alebo mám rezignovať na svoje doterajšie pochopenie sveta, pretože je omnoho zložitejší, než si myslím?

Na Slovensku jestvuje mnoho javov, terapií a hnutí, ktoré tradičná veda neuznáva, ale ktoré majú množstvo svojich priaznivcov. A tí by za ne často dali ruku do ohňa. Táto šedá zóna ezoteriky sa začína (podľa môjho názoru) vyloženými nezmyslami, ako je celoročná výživa pránou, a končí sa javmi, ktoré sa vedeckého diskurzu dotýkajú a takpovediac čakajú predo dvermi, kým ich veda začne brať vážnejšie.

Ako sa v tomto farebnom mori zaujímavých vhľadov, poloprávd, ale aj vedomej manipulácie vyznať? V tomto článku chcem ukázať svoju cestu, a to práve na príklade rodinných konštelácií a ich zakladateľa, Berta Hellingera.

Čo vlastne rodinné konštelácie sú?

Vstúpite do miestnosti, kde v kruhu sedia ostatní klienti a terapeut. Nikoho z nich nepoznáte. Uprostred je prázdny priestor. Ak na vás vyjde rada, aby ste si postavili konšteláciu, budete musieť sformulovať svoju požiadavku. Poviete napríklad: „Veľmi sa hádam s rodičmi, chcem s nimi lepšie vychádzať.“ Na základe vašej požiadavky terapeut vyberie role, a vy im pridelíte zástupcov. Vyzve vás, aby ste vybrali niekoho za seba, a vy vyberiete povedzme muža v modrej košeli. Za mamu vyberiete dámu s nápadným účesom. Za otca bielovlasého pána…

Týchto ľudí chytíte postupne za plecia a rozmiestnite po miestnosti tak, ako to práve intuitívne cítite. Môžete pani s účesom postaviť povedzme k oknu a natočiť ju smerom von. Bielovlasého pána môžete požiadať, aby si ľahol. Takto rozostavíte všetkých a sadnete si k terapeutovi.

Do tejto chvíle všetko vyzerá neškodne. Potom sa ale stane zvláštna vec. Ľudia v kruhu začnú mať pocity, ktoré pred pár chvíľami ešte nemali. Pani s účesom cíti zlosť, muž v modrej košeli tlak na pravej strane hrudi, bielovlasý pán osamelosť. Podľa teórie rodinných konštelácií cítia pocity ľudí, ktorých zastupujú.

Terapeut následne preberie vedenie situácie a hľadá také rozostavenie ľudí v konštelácii a v miestnosti, ktoré by im všetkým vyhovovalo a pri ktorom by sa cítili príjemne. Umožní zástupcom hýbať sa, prípadne ich sám premiestňuje. Často pri tom vznikajú situácie, keď si postavy pred priblížením k sebe navzájom musia čo-to „vyjasniť“. Terapeut vtedy napovedá vety, ktoré môžu vzťahu medzi postavami napomôcť. Tieto vety môžu byť jednoduché ako: „Odpusť.“, ale aj tajomné ako „Ja som malá, ty si veľký.“ či „Urobila som to za teba rada.“

Všetko pozorujete a na konci konštelácie sa niekedy môžete aj vymeniť so svojím zástupcom, a precítiť tak jeho novú pozíciu zvnútra a naplno.

Na konci terapie vám terapeut priamo neradí, čo máte ďalej robiť. Vyzve vás akurát, aby ste si uchovali v sebe to, čo ste zažili. Tento zážitok bude potom vplývať na vaše nové videnie vašej situácie.

https://youtu.be/RDPl6HcZNhg

Lepšie raz vidieť, ako stokrát čítať.

Ako to môže fungovať?

Problémom celej terapie je, že pani s veľkým účesom vašu mamu nepozná. Vlastne nikto v miestnosti nepozná nikoho z vašej rodiny. Ako sa teda môže stať, že ich pocity po rozostavení do priestoru sú nejakým spôsobom relevantné k vášmu osudu? Ako sa môže stať, že nejaká pani s veľkým účesom preberá pocity vašej mamy? To je veľká otázka, na ktorú väčšinová veda odpovie nevrlo: „ Také niečo sa stať nemôže.“

A predsa sa na konšteláciach “niečo“ deje. Keď vstúpite do konštelácie, budete mať pocity, ktoré ste pred tridsiatimi sekundami nemali. Často sú tie pocity natoľko silné, že sú veľmi nepríjemné. Zažil som konšteláciu, v ktorej som zatínal päste a cítil agresiu voči dievčine predo mnou. V bežnom živote sa mi to nestáva. Zažil som konšteláciu, v ktorej sa dvaja ľudia rozkašľali, natoľko silným kašľom, že bolo potrebné ju prerušiť. Takúto reakciu tela nenafingujete.

Ak by aj tieto pocity nijako nesúviseli s pocitmi neprítomných ľudí, už ich samotná existencia je zarážajúca. Odkiaľ sa berú? Navyše veľmi často majú klienti dojem, že pocity zástupcov skutočne „sedia“, že sa cítia a správajú ako ich rodinní príslušníci.

Ako je to možné? Samotný zakladateľ konštelácií Bert Hellinger píše: „Tento jav síce nedokážem vysvetliť, ale viem, že sa deje, a tak ho jednoducho využívam.“[1] Iní autori sa ale o vysvetlenie snažia, pričom obvykle pracujú s predstavou akéhosi nadosobného ducha či poľa, ktoré spája jednotlivcov v rámci rodiny, ale i celého sveta v jediný celok.

Jedným z najvýraznejších je Rupert Sheldrake, ktorý existenciou nadosobného ducha vysvetľuje najrôznejšie javy, napríklad skutočnosť, že mnohí ľudia sú si vedomí, ak sa na nich niekto odzadu díva.

Zakázaný TED talk Ruperta Sheldrakea o obmedzeniach súčasnej vedy, 18 min, angl. tit.

Rodinné konštelácie a veda

Bert Hellinger, zakladateľ rodinných konštelácií, pochádza z Nemecka a v nemecky hovoriacich krajinách sú konštelácie najpopulárnejšie. Je preto prirodzené, že tu boli podrobené aj najväčšiemu skúmaniu, verejnej debate i kritike. Univerzita v Heidelbergu uskutočnila v roku 2013 výskum, podľa ktorého mal trojdňový seminár konštelácií na účastníkov pozitívne účinky, i keď nie tak výrazné a trvácne ako dlhodobá terapia.

O rodinných konšteláciach vyšli desiatky kníh, venoval sa im aj Der Spiegel či Die Zeit; oba články však upozorňujú najmä na riziká tejto terapie. Vedecký článok poľskej autorky Talarczyk upozorňuje na to, že prax konštelácií nespĺňa podmienky kladené v Poľsku na psychoterapeutickú prax. Napríklad súkromie klienta nie je podľa autorky v konštelačnej praxi chránené natoľko ako v tradičnej terapii.

Diskusia odbornej i laickej verejnosti v Nemecku sa zameriava najmä na klienta; či mu rodinné konštelácie pomáhajú, alebo aspoň neškodia, či je v bezpečí a či nie sú porušované jeho práva. Nepodarilo sa mi nájsť jediný výskum, ktorý by sa venoval otázke, či rodinné konštelácie „fungujú“ v  tom zmysle, že zástupcovia naozaj cítia pocity rodinných príslušníkov. Vlastne si ani neviem predstaviť, ako by takýto výskum mohol vyzerať. Opakovať rodinné konštelácie viackrát alebo nechať ich bežať simultánne nie je dobre možné: každý človek je jedinečný, a to platí aj o situácii, v ktorej sa práve nachádza.

Na Slovensku sa rodinným konšteláciám často venujú ľudia s psychoterapeutickým alebo psychiatrickým vzdelaním, ktorí ponúkajú aj inú formu terapie. V rámci organizácii ako POPI, Spirare alebo Archeus sa môžete zúčastniť konštelácií, ale aj tradičnejšej formy terapie; obe pritom budú s vami vykonávať tí istí terapeuti. Tým sa v praxi rozdiel medzi psychologickým „mainstreamom“ a „alternatívou“ stiera. Ak neveríte terapeutovi pri konštelácii, ťažko mu budete veriť pri psychoterapii, a naopak.

Samozrejme, môžete sa dostať na konštelácie aj k človeku, ktorý sa za profesionála iba vydáva. Ja sám som zažil rodinné konštelácie v detskej izbe petržalského bytu, sprevádzané povinným pitím vody a rôznymi ďalšími zvláštnymi rituálmi. Neuškodilo mi to, ale rozhodne ani nepomohlo.

A tak sa otvára ďalšia otázka. Ako môže bežný človek ako ja či vy sám za seba usúdiť, či je bezpečné zúčastniť sa konštelácií alebo inej terapie kdesi v tejto šedej zóne medzi psychológiou a ezoterikou? Existuje mnoho náznakov, podľa ktorých sa rozhodnúť, či v tom alebo onom konkrétnom prípade terapeutovi dôverovať. Pokúsim sa ilustrovať tri z týchto znakov na zakladateľovi rodinných konštelácií, Bertovi Hellingerovi.

Bert Hellinger (nar. 1925)

Vyrastal v Nemecku. Odmietol vstúpiť do Hitlerjugend a bol preto považovaný za nepriateľa štátu. Zúčastnil sa bojov v 2. svetovej vojne. Vyštudoval teológiu a filozofiu na Univerzite vo Würzburgu; po štúdiách odcestoval do Južnej Afriky, kde pôsobil ako katolícky kňaz, učiteľ a misionár. V Afrike strávil 16 rokov a bol v kontakte najmä s kmeňom Zulu. Niektoré rituály tohto kmeňa sa stali inšpiráciou pre rodinné konštelácie. Po návrate z Afriky sa vzdal kňazského povolania a začal sa venovať psychoterapii. Študoval u Alexandra Janova a Erica Berneho. Do sedemdesiateho roku svojho života nič nenapísal a nebol príliš známy, po roku 1993 mu ale vyšlo viac ako 80 kníh v tridsiatich jazykoch. V roku 2004 sa od jeho práce dištancovala v tzv. Potsdamskom vyhlásení Spoločnosť pre systemickú prácu, združenie terapeutov zaoberajúcich sa rodinnými konšteláciami. Bert Hellinger stále učí a a prednáša, cestujúc po celom svete.

Tri znaky dôveryhodného terapeuta

1

Psychicky zdravý dospelý človek sa snaží byť čo najsamostatnejší a nemá problém s konštruktívnou kritikou. Prijíma rady, ale prijíma aj zodpovednosť za svoje činy.

Terapeut môže upadnúť do dvoch extrémov. V prvom klientovi nehovorí nič neočakávané alebo nepríjemné, a tak si uľahčuje svoju úlohu – vezme peniaze za terapiu a v klientovom živote sa nič nezmení. Druhým extrémom je, ak terapeut klientovi priamo radí, čo má robiť; tak klienta uvádza do detskej, závislej pozície. Získava nad klientom moc, predlžuje terapiu a tým i platby za ňu.

Tu je príklad terapie Berta Hellingera, zakladateľa konštelácií, ktorý u mňa zvyšuje dôveru, že svoju prácu robí dobre. Prepis je z knihy Skrytá symetrie lásky[1]:

Adrián: (Adrián opustil svoju ženu a deti, aby mohol žiť s Jennifer, ktorá potom otehotnela.) Chcel by som vám povedať, že Jennifer bude mať dnes potrat a ja proti tomu nemôžem vôbec nič urobiť. Cítim sa úplne bezmocný. Prial by som si, aby som s tým mohol niečo urobiť, ale ja tu len sedím 500 kilometrov od nej, a musím sa s tým zmieriť.

Hellinger: Adrián, ak to Jennifer urobí bez proti vášmu želaniu, smrť dieťaťa sa vás dotkne. Umrie tiež časť vášho ja. To znamená, že váš vzťah sa skončil. Pravdepodobne prídete o Jennifer, ale celkom určite prídete o svoju prvú rodinu. Záleží len na vás, či sa s tým zmierite alebo nie. Ak sa s tým umieraním zmierite, možno sa vo vás zrodí nová sila. Zrodí sa z pocitu viny za to, že ste obetovali nenarodené dieťa, a zo straty rodiny. Ak sa s týmto všetkým zmierite, zbavíte sa bremena, ale ak sa pokúsite vyhnúť zodpovednosti, budete musieť niesť ťažké bremeno. (Adrián ťažko dýcha a ľutuje sa.)

Hellinger (k skupine): To, čo teraz Adrián robí, je sebazničujúce. Jeho egoistická sebaľútosť je úplne nevhodná; nenarodené dieťa dozaista prišlo o viac.

Adrián (tichým hlasom): Žiadate odo mňa príliš.

Hellinger: Uzdraviť sa nie je vždy to najjednoduchšie. Vaša reakcia je nevhodne dramatická. Príliš sa ľutujete a nič nerobíte. To vám nepomôže. Chvíľu o tom premýšľajte.

2

V centre záujmu terapeuta by malo byť vždy dobro klienta, nie iné záujmy. Bert Hellinger bohužiaľ najmä v neskorších rokoch často uprednostňuje publicitu pred dobrom svojich klientov. Zdá sa mi veľmi neetické, ak sa napríklad rodinné konštelácie, v ktorých ide často o veľmi intímne problémy klientov, odohrávajú pred veľkým publikom.

Samozrejme okrem publicity môžu byť v pozadí aj finančné záujmy. Napríklad vstupné na seminár v Bratislave v roku 2013 bolo 310 euro vrátane DPH, pričom seminár trval dva plné dni a zúčastnilo sa ho viac ako 100 ľudí. To znamená, že väčšina ľudí sa na svoj problém pomocou konštelácie vôbec nepozrela, a tiež, že dohromady bolo na vstupnom vybrané viac ako 31 000 euro, čo znie ako značná suma, a to aj keď vezmeme do úvahy nájomné (seminár sa odohrával v exkluzívnom hoteli v Bratislave).

https://youtu.be/8JOJgRohfVU?t=1m1s

Bert Hellinger riadi rodinné konštelácie pred plnou sálou v divadle, 2012.

3

Častokrát človeku napovie najviac a najrýchlejšie jeho vkus. Určite stojí za to pozrieť sa na stránky daného terapeuta, všimnúť si grafiku a kvalitu textov. Tiež veľa napovie reč jeho tela; ak sú teda na internete prístupné záznamy jeho vystúpení, je dobré sa na ne pozrieť.

V tejto skúške Bert Hellinger obstál tak napoly. Jeho stránka je strašidelná, grafikou pripomína stránky Vesmírnych ľudí. Jeho osobný prejav ale na mňa pôsobí dobre.

Rozhodnutie je – ako vždy v živote – na vás

Ak ste na konci tohto článku očakávali jednoznačné schválenie alebo zavrhnutie rodinných konštelácií, musím vás sklamať. Takto jednoduchú odpoveď nemám. V rozpore s trochu bulvárnym titulkom tohto článku rodinné konštelácie nie sú ani podvodom, ani zázrakom.

Osobná skúsenosť a texty Berta Hellingera ma vedú skôr k opatrnej dôvere v ne, podobne ako niektoré vedecké výskumy. Spôsob, akým sa terapeuti v rodinných konšteláciach často (ne)starajú o klienta ma skôr vedie k ostražitosti. A keď vidím, ako sa manželka hlavného predstaviteľa v ohnivom kruhu snaží napojiť na kozmické sily všehomíra, otvára sa mi nožík vo vrecku.

Každá voľba je rizikom. Supermarketové skĺbenie slobody a bezpečia je geniálnym marketingovým ťahom; navonok síce môžete vyberať medzi tisíckami produktov, a  nad ich bezpečnosťou a kvalitou bdie niekto iný. Svet ale nie je supermarket.

Každý voľba je rizikom. Ak v budúcnosti na rodinné konštelácie zájdem, bude to moja voľba a moja zodpovednosť. Jediné, čo môže autorita (či už vedecká, alebo štátna) skontrolovať, je zabezpečiť, aby sa rodinné konštelácie prezentovali v pravdivom svetle.

Nejde o samospasiteľnú metódu. Nejde o náboženstvo či sektu. Ale nejde ani nutne o podvod, v ktorom terapeut navodí na všetkých prítomných akúsi hromadnú sugesciu a príde si na svoje peniaze.

Rodinné konštelácie sú mladou a veľmi zaujímavou terapeutickou metódou. Môžu byť potenciálne veľmi prínosné, ale môžu napáchať aj škodu.

V Slovenskom kontexte by som sa držal štyroch zásad.

Po prvé, nešiel by som k terapeutovi, ktorému ľudsky neverím, na ktorého nemám dobré referencie. Nešiel by som k terapeutovi, ktorý nemá za sebou dlhoročnú prax v psychológii, psychoterapii, psychiatrii, či inej pomáhajúcej profesii.

Po druhé, nešiel by som na konštelácie, ktoré sú extrémne drahé, majú veľmi vznosné opisy, sľubujú spasenie do večera, majú nevkusné, v ezoterickom tóne vytvorené propagačné materiály.

Po tretie, neodovzdal by som sa počas konštelácie celkom do vôle terapeuta. Ak ma terapeut núti, aby som urobil alebo povedal niečo, čo mi je nepríjemné, nemusím sa automaticky podvoliť.

Po štvrté, ak by som mal naozaj vážny problém – napríklad úzkosti, depresiu, závislosť – nespoľahol by som sa, že sa tento problém vyrieši len pomocou rodinných konštelácii, ale začal by som chodiť aj na niektorú z foriem psychoterapie. Na viacerých nohách sa lepšie stojí.

[1] Hellinger, Bert. Skrytá symetrie lásky; Pragma. Praha 2000, Str. 68

„Konst1014“ by CeSt – Own work. Licensed under CC BY-SA 3.0 via Commons.

Moje konštelácie

Prvých a zatiaľ jediných konštelácií som sa zúčastnila na pracovnej porade. Chceli sme prostredníctvom nich zistiť, v akom stave sú vzťahy medzi jednotlivými zložkami organizácie. Síce som voči podobným metódam skeptická, povedala som si, že sa zo zvedavosti zapojím a nebudem len sedieť v kúte. A čo sa nestalo, vybrali si ma rovno ako prvú a to rovno do pozície riaditeľa, teda kľúčovej postavy celej konštelácie. Kolegyňa, ktorá nás rozostavovala, ma chytila za ruky a po zvolení ostatných zástupcov nás rozmiestnila rôzne po miestnosti. Zvyšok kolegov sa prizeral.

Necítila som sa príjemne, viacerí ľudia vstupovali do mojej osobnej zóny. Veľmi ma teda potešila výzva terapeuta, že sa môžeme premiestniť po miestnosti tak, aby sme sa cítili príjemne. A tým to celé začalo. Jedna osoba sa premiestnila na iné miesto, čím, ako keď k sebe priložíte magnety rovnakými pólmi, „odrazila“ ďalšiu a tá po presune zas ďalšiu. Na mieste ostal stáť jediný človek. Tvrdil, že sa nemôže pohnúť a cíti na pleciach ťažobu. Ostatní sme okolo neho rôzne „tancovali“ a keď sme sa zasekli, terapeut nám ponúkal rôzne vety, ktoré sme mohli za svoju rolu povedať a tým tanec znova spustiť. Po extrémne vyčerpávajúcej hodine a pol a hádam milióntej otázky: Ako sa cíti riaditeľ?, na ktorú som nikdy nevedela odpovedať, to skončilo. Dostali sme sa takmer do kruhu, všetci sa cítili dobre. Konštelácia sa uzavrela.

Prvé minúty po skončení som bola značne skeptická. Sama som dianie nedokázala úplne precítiť a konala skôr rozumovo. Ako introvertovi mi rôzne otázky o mojich pocitoch či výzvy, aby som iným ľuďom pred publikom povedala veci typu: „Vážim si ťa“ alebo „Prosím, odpusť mi“ boli extrémne nepríjemné. O to viac som obdivovala kolegov, ktorí sa uvoľniť dokázali a konali len na základe svojich pocitov. Tancovali, smiali sa, líhali si na zem, plakali, hladkali sa.

Spätne som však prekvapená, ako verne konštelácia odrážala skutočnosť. Problémy, ktoré sa v nej ukázali, zodpovedali realite, tak isto aj vzťahy medzi jednotlivými časťami organizácie. Možno to tak ale bolo vďaka tomu, že zástupcovia jednotlivých rolí boli členovia danej organizácie a mali tak o nej podrobné vedomosti. Ktovie, ako by konštelácia vyzerala, keby v nej účinkovali iba ľudia zvonka.

Kristína Hudeková

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!