Názorový portál Živice
Absolvent psychológie a Sokratovho inštitútu, kde dva roky pôsobil aj v pozícii koordinátora Ročného programu. Založil a vedie projekty Vištucké lipky a Slovenské aleje. Zaujíma sa o ekológiu a komunálne témy, v minulosti pracoval aj ako psychológ a prekladateľ.
Začiatkom augusta – počas druhej vlny horúčav – som stretla kamarátku, ktorá žije v Bratislave. Na otázku čo ju privádza na východ, odpovedala, že sa tu prišla ‚schladiť‘. V danom momente mi to prišlo humorné, pretože sme stáli na rozpálenom asfalte čakajúc na vlak asi v tridsiatich stupňoch. No pre ňu išlo o zjavnú úľavu, keďže v ten deň namerali v Bratislave teplotný rekord a to 40,6 stupňov Celzia.
Môj algoritmus mi čoraz častejšie vyhadzuje videá, ako vyzeral život pred sociálnymi sieťami – asi vydedukoval, že som z nich v poslednom čase naozaj unavená.
V roku 1918 prebehla prvá kremácia v Liberci v Českej republike. O viac ako sto rokov neskôr, sedím v hľadisku na pražskej konferencii o terramácii – prvej svojho druhu vo svete. Mám pocit, že som súčasťou funebráckej revolúcie v strednej Európe. Prečo?
Som vodička, ktorá jazdí na spotrebu. Dobre, nemusí ma mať každý na ceste rád. Snažím sa nezdržiavať, neprekážať, nebrzdiť ostatných, ale priemer si naozaj strážim roky. Usilujem sa uhnúť predtým, než mi auto za mnou potrebuje bliknúť. Fakt nechcem, aby na moje šetrenie doplácali spomalením iní.
Mám rád túto slovnú hračku, ale dostane vás len do polovice textu. Je pesimistická a mne vlastne ide o presný opak – o to, ako s utópiou môžeme letieť.