fbpx
Enviro

V jednoizbovom byte začala zachraňovať zranené holuby. Deratizéri ich chytajú a nechávajú zomierať v klietkach

Zákon o týraní zvierat holuby nechráni dostatočne, naozaj by pomohli mestské holubníky. V Prahe už jeden pripravujú, v Bratislave zatiaľ nie je a proti holubom sa používajú najmä ochranné siete a hroty.


Tento článok ste mohli čítať aj v Denníku N

V Prahe na brehu Vltavy na Náplavke sa holuby práve kŕmia zrnom. Jeden z nich má omotanú šnúrku okolo malého prsta. Kateřine Brabencovej sa ho po chvíli podarí chytiť, odstrihnúť šnúrku s manikúrovými nožničkami a zachrániť mu prst, ktorý by mu inak pravdepodobne po čase odpadol.

Kateřina pomáha zraneným či chorým holubom, zvieratá poľahky chytá holými rukami. Ochranné pomôcky podľa nej nie sú potrebné. Riadi sa mottom nemeckého veterinára Volkera Botjesa: „Každá cesta preplneným metrom alebo električkou nesie väčšie riziko infekcie, ako keď na ulici zdvihnete raneného holuba, aby ste mu pomohli.”

Kateřina Brabencová s holubom. FOTO – archív KB

V rukaviciach so zvieratami Kateřina manipuluje iba v prípade, že je niektorý holub viditeľne chorý. „Vždy sa zasmejem, keď sa ma niekto s vystrašeným pohľadom spýta, či sa skutočne dotýkam holubov holými rukami. Keď odpoviem áno, tak sa na mňa pozrú a povedia mi, že vyzerám celkom zdravo. Som žijúci dôkaz, že skutočne o nič nejde.“

V Prahe a aj v Bratislave sme zisťovali, ako sa vysporiadať s pribúdajúcimi mestskými holubmi.

Holuby v núdzi

Pred štyrmi rokmi Kateřina začala pracovať na Záchrannej stanici hlavného mesta Praha, kde si holuby zamilovala – mali ich tam aj sedemsto za rok. „S osudmi zvierat sa postupne zžívate a obľúbite si ich. Mali sme tam jedného holuba, ktorý bol oskalpovaný. Nazvali sme ho preto pán Čapička. Bol to dlhodobý pacient,“ spomína Kateřina. 

Pre psychický nápor prácu na stanici ukončila po troch rokoch a začala premýšľať, čo by mohla robiť ďalej. „Chcela som sa venovať holubom. Vedela som, že sme ich na stanici po preliečení vypúšťali späť do mesta, kde ich likvidovali. Až neskôr som zistila, že existuje koncept mestských holubníkov.“ 

FOTO – archív KB

Kateřina sa spojila so združením Obecní holubník a spoločne s mestom začali riešiť prvý mestský holubník v Prahe. Chcela vytvoriť záchrannú stanicu zvlášť pre holuby, osamostatnila sa a s kamarátkami založila občianske združenie Holubi v nouzi. Na facebookovom a instagramovom profile Holubi v Nouzi zdieľa príbehy holubov, ktorým pomáha a verejnosť združeniu na úhradu veterinárnych ošetrení môže prispieť cez transparentný účet. 

Nedávno sa im podarilo vyzbierať 500-tisíc českých korún na záchrannú stanicu pre holuby. Stanica má fungovať najmä na dobrovoľníckej pomoci.


V jednoizbovom byte

Zo starostlivosti o holuby Kateřina nemá žiaden zisk, živí sa prácou vychovávateľky v škôlke. Býva v jednoizbovom byte, ktorý zdieľa aj s poranenými holubmi v klietkach. „Čudovali by ste sa, akí sú poslušní. Večer sa snažím už veľmi nesvietiť, aby som ich nebudila a oni mohli potichu spať. Holuby sú veľmi prispôsobivé. Niekedy sa im však nepáči, keď sa im hrabem v ich veciach, vtedy mi to dajú vedieť a dostanem s krídlom po ruke,“ smeje sa Kateřina. 

Pomáhajú jej kamarátky, ktoré si niekedy tiež holuby zoberú domov. Kateřina má kontakty na veterinárov, ktorí sa venujú aj vtákom, preto vie, kde ju v prípade potrebnej pomoci pre holuba neodmietnu. 

FOTO – archív KB

Sú však aj opačné prípady. Kateřina rozpráva, ako na záchrannej stanici v Plzni holuby likvidujú. „Jeden pán z Plzne mi pravidelne vozí poranené holuby, ktoré tam nemajú žiadne útočisko.” Prišiel aj s holubom so zlomenými oboma nohami a vytrhaným perím na chrbte a chvoste. Plzenskí veterinári mu vraj hovorili, že nestojí za to holuba zachraňovať. „Tiež vedel, že nemá zmysel osloviť miestnu záchrannú stanicu, pretože tá sa likvidáciou holubov netají. Holuba mi nakoniec priviezol do Prahy.“ 

Keď už nemôžu lietať

Holuby sú v mestách v ohrození, zraňujú ich autá a zamotávajú sa do ochranných sietí.

Tiež vedel, že nemá zmysel osloviť miestnu záchrannú stanicu, pretože tá sa likvidáciou holubov netají.

Pre jemné holubie prsty sú problémom aj rybárske lanká pri riekach či ľudské vlasy. Vlasec sa holubovi do nohy či malého prsta postupne zarezáva a sťahuje sa, po čase noha či prst opuchne a neskôr môže odpadnúť.

„Na svojich pacientoch vidím, že za posledný polrok mali najčastejšie poranené krídla. Keď si holub zlomí krídlo nešťastne a nenájde ho niekto hneď, už sa to nedá operovať.“ 

FOTO – archív KB

Ľudia sa Kateřiny zvyknú pýtať či pomoc holubovi, v prípade amputácie krídla, nie je zbytočná. „Aj keď holub krídlo nemá a zvyká si na to, že nemôže letieť, môže mať ešte pekný život. Keď holubovi nájdem nový domov a viem, že tam môže žiť ešte dobrý život, tak ho nechcem dať utratiť,“ hovorí.

Holuby s hendikepom, ktoré už nemôžu lietať, dáva Kateřina zatiaľ iba známym. Vždy je potrebné skontrolovať podmienky, v akých holub bude žiť. „Minule som bola v rádiu a tam sa ma na to pýtali deti. Jedno sa ma spýtalo, či je možné si zobrať holuba do bytu. On však potrebuje byť aj vonku. Keď nemôže lietať, neznamená to, že sa už nebude chcieť kúpať a byť na slnku.“ 

Siete a ostré hroty v Bratislave

Aj v Bratislave žijú kolóny holubov na povalách mnohých opustených a chátrajúcich budov už desaťročia. Ornitológ Ján Gúgh z SOS/Bridlife Slovensko hovorí, že regulované holubníky by mohli stiahnuť cez prikrmovanie značnú časť ich populácie a boli by pod dohľadom. „Mohli by sa kontrolovať znášky, holuby odčerviť či zbaviť parazitov. Je to zrejme najracionálnejšie a najhumánnejšie riešenie. U nás na Slovensku však zatiaľ nebola na to vôľa,“ hovorí. 

O mestských holubníkoch sa na Slovensku podľa neho rozpráva už pätnásť rokov, záujem však nemal ani bratislavský magistrát.

Podľa oddelenia komunikácie a marketingu na magistráte v Bratislave mesto doteraz neriešilo koncept mestských holubníkov, ktoré by koncentrovali ich počty v meste. V prípade holubov ide o nositeľov a prenášačov viacerých druhov parazitov a chorôb.” 

Bratislava sa podľa magistrátu skôr snaží zastaviť uhniezďovanie na strechách a povál sieťami. „Tam, kde to nie je možné, alebo to narušuje estetiku budovy, sa používajú dosadacie hroty, ktoré holuba nezrania, ale nesadne si na takto ošetrenú rímsu.” Mesto radí, že v prípade premnožených holubov, na ktoré dostáva podnety, treba kontaktovať správcu budovy či vlastníkov objektov. Gúgh upozorňuje, že špicaté hroty často umiestnené na nevhodných miestach môžu zraniť nielen holuby, ale aj iné druhy vtákov.

FOTO – archív KB

Ornitológ vysvetľuje, že by sa v mestských holubníkoch mohli holuby pravidelne kŕmiť, priestory dezinfikovať a ich vajíčka nahrádzať umelými. „Populácia postupne starne. Staré jedince uhynú, alebo ich ulovia dravé vtáky. Populácia sa začne znižovať napríklad na miestach, kde sú kultúrne historické pamiatky,“ vraví Gúgh.

Napríklad vo Viedni majú mestské holubníky v strechách vysokých budov. „Je to jednoduchá drevená konštrukcia vyrobená z drevených lát,“ vysvetľuje Kateřina. 

Prvý mestský holubník by v Prahe mali začať budovať na jeseň, podľa Kataríny ich rozľahlé mesto bude potrebovať viac. Holubník bude môcť obsluhovať iba človek s takzvaným odchytovým kurzom, ktorý má aj Katarína. Tiež musí byť nahlásený na krajskej veterinárnej správe. „S týmto kurzom sa človek môže prihlásiť buď k deratizátorom, robiť odchyty, alebo aj obsluhovať holubník.“

Konštrukciu si holuby môžu nájsť aj samé. V opačnom prípade sa odchytia a na nejaký čas zatvoria do holubníka s krmivom a vodou, ktoré im nosí obsluha. Holuby sa tam potom budú vracať.

Záchranné stanice v zlom stave

Na Slovensku sa o zranené holuby starajú niektoré štátom zriadené záchranné stanice. Tých je však málo a sú podfinancované, preto sa väčšinou starajú najmä o chránené druhy zvierat – zákon na Slovensku nechráni mestského holuba, no chráni holuba hrivnáka. 

Gúgh hovorí, že takéto stanice nie sú pre holuby dostatočne vybavené.

Napríklad záchranná stanica v Zázrivej prijíma aj mestské holuby. „Časovo je to náročnejšie. Väčšinou nemáme možnosť urobiť výjazd kvôli holubom. U nás máme zachránené holuby s hendikepom v priestoroch, kde sú domáce zvieratá ako husi, kačice, sliepky a iné. Holuby, a teda aj tie mestské, s nimi bývajú v kurínoch,“ hovorí Metod Macek, zakladateľ záchrannej stanice. 

Holuby u nich žijú slobodne a nie sú zavreté v klietkach. „Sem tam sa preto stane, že sú ulovené aj nejakým dravcom, ale to nemôžeme ovplyvniť.” Celoročne sa tam vystrieda niekoľko desiatok holubov.

Aj Macek zo zázrivskej záchrannej stanice sa prihovára za mestské holubníky. „Človek si nemá vybrať jednoduchšiu cestu a holuby likvidovať,“ dodáva.

Zákon ich nechráni dostatočne

Zákon o týraní zvierat väčšinou nedefinuje prostriedky, ktoré môžu byť použité proti hniezdeniu holubov. Siete na vysokých budovách bývajú vo veľmi zlom stave a umiestnené nevhodne, čo môže predstavovať pascu pre všetky vtáky, nielen pre holuby. „Keď sa v nich holuby zaseknú, trpia a umierajú tam. Môžeme to v podstate považovať za týranie,“ hovorí Kateřina.

Človek si nemá vybrať jednoduchšiu cestu a holuby likvidovať.

Holuby ešte stále čelia deratizačným odchytom, ktoré sa robia na strechách vysokých bytoviek a domov. Tie podľa Kateřiny zvyčajne robia tak, aby o tom ľudia nevedeli. „Na streche je umiestnená klietka so sklápacími dvierkami, v ktorej často nie je voda. Je prirodzené, že keď je holub vyčerpaný a hladný, tak za krmivom do klietky vlezie,“ vysvetľuje. 

FOTO – autorka

„Klietky sa nevyberajú pravidelne, a tak do nej holuby jeden za druhým vlezú a zomierajú. Na streche sú umiestnené na priamom slnku, tak si viete predstaviť aké to je, keď nemajú vodu.“ Podľa Kateřiny sa odporúča odchytávať holuby od novembra do marca a vtedy, keď nehniezdia ostatné vtáky. Hovorí, že sa to však robí aj mimo tohto obdobia a napríklad na hlavnej stanici v Ostrave holuby odchytávajú celoročne.

Deratizačné firmy údajne v zmluve svoje činnosti definujú ako humánne. Pod to však  v zmluve spadá aj usmrtenie holuba tupým úderom do hlavy, odstránenie hlavy od tela rýchlym spôsobom, prípadne usmrtenie plynom. 

Lapené holuby sa z klietky prirodzene neustále snažia dostať von. Môže tak dôjsť k rôznym poraneniam až vykrvácaniu. „Na jeden prípad sme boli upozornení, keď istý súkromný subjekt dal urobiť takýto odchyt bez súhlasu nájomcov. Bývala tam rodina, ktorá to začala riešiť. Kým bol na strechu umožnený prístup, snažili sa holuby vypúšťať. Raz sa však zistilo, že ich vypúšťajú a prechod na strechu bol odrazu zamknutý,“ popisuje Kateřina.

Usmrtiť ich môže iba veterinár pri podozrení na chorobu

Holuby takto dávnejšie likvidovali aj v Bratislave, dnes sa to deje skôr v menších slovenských mestách. Podľa ornitológa Jána Gúgha je deratizácia holubov nezmyselná. „Je to nesystematické, pretože sa odoberie isté percento z populácie a holuby sa aj tak naďalej množia tam, kde sa množili predtým. Zo susedných populácií priletia ďalšie a za jednu sezónu si človek ani nevšimne, že tam boli nejaké odchyty.“ 

Deratizačné firmy podľa neho u ľudí zbytočne podnecujú strach. „Ľudia nám volajú, že majú na balkóne holubov a boja sa, že od nich chytia nejakú chorobu. Tieto firmy ponúkajú likvidáciu ako riešenie a chcú u ľudí vyvolať pocit, že má ich práca efekt, aj keď v skutočnosti nemá,” vraví ornitológ.

Podľa zákona môžu byť holuby usmrtené iba veterinárnym lekárom a v prípade, že hrozí nákaza ľudí chorobou. Na to je však potrebné potvrdenie od štátnej potravinovej a veterinárnej správy. 

FOTO – autorka

Na Slovensku zatiaľ nemáme potvrdený žiaden prípad, kedy by sa bežný človek nakazil od mestského holuba. „Boli potvrdené nákazy chovateľov poštových holubov, ktorí majú veľké chovy a vdychujú prach z trusu,“ hovorí ornitológ. „Dodnes na základe nám dostupných informácií nebolo potvrdené, že by sa odchyty na Slovensku vykonávali práve kvôli tomu, že by sa ľudia v blízkosti kolónií holubov mohli nakaziť nejakými chorobami. Takže podľa zákona je väčšina odchytov u nás nelegálna. Takýchto prípadov boli u nás desiatky a ak nám to niekto nahlási, posúvame to ďalej štátnej veterinárnej a potravinovej správe,“ dodáva ornitológ. 

Ľudia nám volajú, že majú na balkóne holubov a boja sa, že od nich chytia nejakú chorobu. Tieto firmy ponúkajú likvidáciu ako riešenie a chcú u ľudí vyvolať pocit, že má ich práca efekt, aj keď v skutočnosti nemá.

Ak si niekto všimne nelegálny odchyt holuba, môže ho nahlásiť regionálnej veterinárnej správe. Je potrebné žiadať potvrdenie, či sú holuby v budove skutočne hrozbou z hľadiska prenosu nejakej choroby na ľudí. „Ak vidíme v klietke napríklad chránené druhy, platí zákon o ochrane prírody a krajiny, v takom prípade je to potrebné nahlásiť Štátnej ochrane prírody,“ objasňuje ornitológ. 

Vysvetľuje, že do odchytových klietok sa môžu chytiť aj chránené druhy ako holub hrivnák či hrdlička záhradná. Na manipuláciu s chránenými druhmi sa vyžaduje výnimka zo zákona o ochrane prírody a krajiny.

Vzhľadom na zákon o týraní zvierat je možné zavolať aj políciu, ktorá sa prípadom musí zaoberať. „Odchytové klietky bývajú umiestnené na exponovaných miestach, väčšinou to trvá aj deň až dva, kým si pre holuby prídu. Pečie na ne slnko a zvieratá tam nemajú vodu, čo je jednoznačne týranie zvierat. Ak sa jedná o trestný zákon, polícia je kompetentný štátny orgán, ktorý by to mal riešiť,“ hovorí Gúgh.

Holubom vieme pomôcť

Na Slovensku mestský holub nie je zákonom chránený, preto mu môže pomôcť hocikto. Pri zranených chránených druhoch nálezca musí nahlásiť živočícha štátnej ochrane prírody, ktorá má zo zákona povinnosť urobiť odchyt a ošetriť ho. „Ak sa prechádzam po ulici a vidím mestského holuba, ktorý sa metá na zemi, pretože má na nohe špagát, prípadne sa deje niečo iné,  môžem ho bez obáv chytiť, zobrať domov a postarať sa oňho,“ hovorí ornitológ Ján.  

Odchytenie zvieraťa je niekedy jednoduché práve na miestach, kde sú holuby zvyknuté na ľudí. Stačí im rozsypať zrno a po chvíľke, keď sa holub sústredí na jedlo, ho môžete chytiť. „Krídla musí mať pri sebe. Najbezpečnejšie je chytiť ho oboma rukami. Ideálne je pritom stáť, vtedy máte rovnováhu,” opisuje Kateřina a kŕmi pri tom holuby.

FOTO – archív KB

Takéto odchytávanie je podľa nej efektívne, aj keď je na mieste holubov viac. „Nesmiete však stratiť prehľad o tom, ktorý holub má problém. Je lepšie zrno sypať do radu, aby ste medzi nimi mali prehľad. Už sa mi totiž stalo, že som omylom chytila iného,“ smeje sa Kateřina.

Ak sa prechádzam po ulici a vidím mestského holuba, ktorý sa metá na zemi, pretože má na nohe špagát, prípadne sa deje niečo iné, môžem ho bez obáv chytiť, zobrať domov a postarať sa oňho.

Tiež dodáva, že nezáleží na tom, či je človek odborník. „Je potrebné si dávať pozor a poradiť sa so skúseným človekom, ako holuba správne odchytiť.“ Na sociálnych sieťach organizácie Holubi v nouzi majú aj video, ako holuba odchytiť správne. „Podstatné je, že holubovi pomôžete. Radšej pomôcť, ako ho nechať trápiť sa so šnúrkou okolo nohy, ktorá mu neskôr odumrie.“

Čo s holubom na balkóne

V SOS/BirdLife sa stretávajú aj s otázkami od ľudí, ktorí nevedia ako riešiť rôzne situácie s holubmi. Podľa Gúgha sa ľudia väčšinou ohlásia vtedy, keď sa na lodžii, či na balkóne vyliahli malé holúbätá. „Holuby sa na hniezdenie nejaký čas pripravujú, nestane sa to zo dňa na deň. Nejaký čas prebieha tok, stavba hniezda a párenie. Neskôr znesú vajíčka, potom na nich sedia a trvá pár týždňov, kým sa tam mláďatá objavia. Preto ľuďom vždy radíme, aby boli tolerantní a vydržali aspoň tri týždne, kým mláďatá odletia, keď boli dovtedy nevšímaví. Neskôr môžu urobiť opatrenia, ktoré poslúžia ako prevencia pred tým, aby tam hniezdili.“ Keď človek vie, že bude prerábať balkón, mal by to začať riešiť včas a neumožniť holubom zahniezdiť. 

Zákon presne nehovorí, ako sa ľudia môžu chrániť pred vtákmi, no nikto podľa zákona o ochrane prírody nemôže ohroziť, poškodiť alebo zničiť chránené živočíchy alebo ich biotopy a musí postupovať tak, aby nedochádzalo k zbytočnému úhynu alebo k poškodzovaniu a ničeniu. 

„Vieme posúdiť, ktoré prostriedky sú a ktoré nie sú účinné, ako aj bezpečné. Mestské holuby nie sú zákonom o ochrane prírody a krajiny chránené, preto si ľudia v podstate môžu robiť, čo chcú. Nemusia k nim pristupovať ako ku chráneným druhom, zároveň však nemôžu urobiť niečo, čo by mohlo byť klasifikované ako týranie zvierat,“ dodáva Gúgh. „Vynaliezavosť ľudí aj s prostriedkami, ktoré existujú, je taká široká, že sa tomu zákon asi ani nedokáže prispôsobiť a definovať to.“ 

V mestách hniezdi okrem holubov niekoľko desiatok chránených druhov vtákov, medzi ktoré patria napríklad belorítky, lastovičky, dážďovníky, vrabce či iné. „Keď ide človek robiť opatrenia, musí dbať na to, aby sa neublížilo holubom, ako aj chráneným druhom.“

Profil autora:

Študuje žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. V organizácii Humánny pokrok pôsobila ako aktivistka a istý čas ako manažérka sociálnych sietí a koordinátorka médií. Pre online portál Zero2Hero sa venovala rozhovorom s mladými ľuďmi a ich inšpiratívnym nápadom. Venuje sa primárne environmentálnym, vzdelávacím a spoločenským témam, v Denníku N pôsobí ako spoluatorka Zeleného newsfiltra a reportérka.

Názory

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

Andrea Uherková

Čo mi dala Cesta hrdiniek SNP?

Začiatkom augusta sme si s kamarátkou naložili na plecia ťažké turistické batohy, aby sme s nimi prešli dvesto kilometrov z Devína do Trenčína po „Ceste hrdiniek SNP“ – ako sme si ju premenovali. Tušila som, čo nás čaká, lebo sme celú trasu prešli pred pár rokmi, len v opačnom smere – z Dukly na Devín. Čo ma naučilo putovanie po Slovensku? Prečítajte si moje zápisky z cesty.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Fontánky s vodou na pitie by mohli byť aj v našich múzeách a galériách

Vonku je cez tridsať stupňov Celzia. Lekári radia – nezabúdajte piť. Ak trávite deň poznávaním mesta, človek potrebuje aj litre vody. Väčšina ľudí, ktorých som stretla na nedávnej ceste po americkom východe, mala fľašu v ruke alebo v batohu.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Jeden nikdy nevie

Fascinuje ma, že píšeme rok 2024 a médiá seriózne publikujú vyjadrenia človeka, ktorý na vlastné oči videl, že Zem je guľatá. A to na dôkaz toho, že vysoký štátny úradník sa mýli. Mám pocit, že sa mi sníva. To akože potrebujeme, aby nám niekto reálne demonštroval, že elektrina kope na dôkaz existencie prúdu alebo potrebujeme vidieť vybuchnúť dynamit, aby sme uverili, že trhaviny majú explózne účinky?

Vlad Jackovyj

Výnimočný dátum nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov

Začiatkom marca si pripomíname 210. výročie narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorého spájalo neobyčajné priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner