Mladí majú problém čítať knihy – aj preto, že sa nedokážu tak dlho sústrediť. Povedala mi to kamarátka. Nadýchla som sa, aby som zareagovala, a hneď som aj vydýchla. Lebo akosi veľa vecí obraciame na vlastný obraz. Aj tu som si uvedomila niekoľko faktov o sebe.
Kedy naposledy ste boli v knižnici? Ja dosť často na to, aby som sa s paniami knihovníčkami poznal – keď nie hneď po mene, tak po tvári. Počas chvíľ v knižnici som si uvedomil, aký dôležitý je jej prínos pre spoločnosť. Pre čitateľov, či nečitateľov. Pre mňa či pre vás.
Odkaz politikovi. Nápis kriedou na chodník. Cez víkend mi ním vybuchli sociálne siete. Nielen tým jedným. Pribúdali k nemu ďalšie, od iných ľudí, ktorí následne kreslili na chodník symbolickú pozvánku na to, aby sme si 17. novembra pripomenuli, čo pre nás znamená sloboda. Že sú to aj písmená na chodníku, ničím menej krehkým, ako je krieda.
Mám pocit, že sa slova „neviem„ bojíme viac než „prepáč“ alebo „mrzí ma to“, hoci vysloviť ich sa tiež niekedy zdá ťažšie než dvihnúť nad hlavu váhu 150 kíl. Kto môže za nehodu vlakov? Rušňovodič, vedenie spoločnosti, čo nepridalo na platoch, vláda za zrekonštruovanie trate, vyššia moc?